Evanjelická farnosť Košeca: História, Bohoslužby a Významné Osobnosti

Martin Luther, iniciátor reformácie

História evanjelickej cirkvi je úzko spätá s reformáciou, ktorá v 16. storočí priniesla zásadné zmeny do náboženského, kultúrneho a spoločenského života v Európe. Reformácia zasiahla do mnohých oblastí spoločenského života a historici preto právom hovoria, že sa touto udalosťou skončil stredovek.

Začiatky Reformácie

31. októbra 1517 Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu 95 výpovedí, ktorými vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi. Pôvodná snaha Martina Luthera o nápravu - reformáciu cirkvi tak nečakane viedla k zrodu novej cirkvi, ktorá sa od tej vtedajšej v mnohom líšila. Biblia sa čítala po nemecky, ľudia spievali piesne, Večeru Pánovu prijímali všetci a hlavne sa kázalo o láske, milosti a odpustení.

Lutherove myšlienky si našli priaznivcov v radoch študentov, profesorov univerzít a kniežat. Svoje učenie Luther a jeho spolupracovníci spísali do vyznania, ktoré 25. júna 1530 prečítali cisárovi Karolovi V.

Reformácia sa podpísala aj pod vývin architektúry. Reformátori totiž odmietali honosnú výzdobu chrámov, preferovali skôr praktické než umelecké vybavenie kostolov a nepriamo tak dali podnet k vzniku nového architektonického štýlu - klasicizmu.

Keďže Dr. Martin Luther nebol iba farárom, ale aj univerzitným profesorom, reformačné myšlienky sa šírili nielen na pôde cirkvi, ale aj univerzity. Osvojovali si ich profesori, kniežatá i umelci a pretvárali ich do podôb, ktoré im boli vlastné. Napríklad maliar Lucas Cranach namaľoval množstvo obrazov, ktoré vyjadrovali nové chápanie evanjelia. Nasledovali ho mnohí ďalší a tak sa reformácia pretavila do výtvarného umenia.

Pozadu však neostala ani hudba. Kým v predreformačnom období hudobné nástroje nemali veľmi miesto na omšiach a Bohoslužbách a spievať smeli len na to určení speváci, Martin Luther, ktorý sám miloval hudbu a hovoril o nej, že je to „najlepší prostriedok ako zachovať dušu i myseľ čerstvú“, dal hudbe na Bohoslužbách väčší priestor, podporil organ ako nástroj, ktorý môže vhodne a dôstojne osláviť Pána a presadil, aby nábožné piesne spievali všetci zhromaždení. Sám zložil niekoľko duchovných piesní a zostavil spevník, v ktorom okrem svojich piesní uverejnil aj vtedy známe melódie, otextované novým, duchovným textom. Hudba sa tak stala výraznou súčasťou cirkevného života, čo bolo podnetom pre umelcov, hudobných skladateľov, interpretov aj výrobcov hudobných nástrojov. Umelci skladali stále náročnejšie a náročnejšie skladby a organári stavali stále dokonalejšie organy. Možno preto povedať, že práve vďaka reformácii sa organ ako hudobný nástroj vyvinul do dnešnej podoby a že práve aj vďaka nej máme dnes v umeleckých fondoch diela takých velikánov, ako je Johan Sebastian Bach a iní, ktorí tvorili svoje diela na duchovné, spravidla reformačné témy.

Keď Dr. Martin Luther pred rokom 1530 navštevoval cirkevné zbory, šokovaný zistil, aká nízka je vzdelanosť medzi ľuďmi i kňazmi. Šírenie vzdelanosti sa stalo pre neho veľmi dôležitým a trval na tom, aby pri každom evanjelickom kostole, bola zriadená aj škola. Sám vypracoval mnoho doporučení a pokynov pre vyučovanie a jeho najbližší spolupracovník - profesor filozofie Filip Melanchton, označovaný za druhú najvýznamnejšiu osobnosť reformácie, sa stal reformátorom nemeckého školstva, označovaný neraz titulom „učiteľ Germánov“. Práve tu môžeme hľadať odpoveď na otázku, prečo sa v našich dejinách stretáme s toľkými významnými osobnosťami evanjelickej cirkvi. Nuž bolo to preto, že evanjelickí kňazi, šíriaci vzdelanosť vo svojich cirkevných zboroch, viedli k vzdelanosti aj svoje deti a tie potom tvorili vzdelanostnú elitu nášho národa.

Dr. Martin Luther zasiahol do nemeckých dejín aj tým, že vytvoril novú, spisovnú nemčinu. Predtým sa na území dnešného Nemecka hovorilo rôznymi dialektmi, no keď Luther prekladal Bibliu do nemčiny, chcel urobiť preklad, ktorému by rozumeli všetci. Nechtiac tak položil základ novej nemčine, ktorú poznáme i dnes.

Evanjelická Cirkev v Novej Dubnici

V 19.potrojičnú nedeľu 14. októbra 2012 sa splnili dávne sny a túžby evanjelikov v Novej Dubnici, keď bol posvätený novopostavený kostol. V tomto prostredí sa tak vyplnila medzera po desaťročia chýbajúcom rozmere sakrálneho priestoru.

Po zmene pomerov v rokoch deväťdesiatych sa občas zišli aj v samotnej Novej Dubnici. Najčastejšie to bolo v Požiarnej zbrojnici a naposledy v priestoroch nepoužívanej Materskej školy (dec. 2003 - okt. 2005). Od novembra 2005 po dohode s farnosťou rímskokatolíckej cirkvi sa pravidelné evanjelické služby Božie konali (až do minulej nedele, bezmála plných 7 rokov) v ich novom pastoračnom stredisku.

Príchodom manželov Peťkovských do CZ v Košeci (2004/2005) sa najväčšou výzvou akosi spontánne stala roky odkladaná a nedoriešená otázka výstavby kostola v Novej Dubnici.

Že bol 14. októbra 2012 evanjelický kostol v N. Dubnici posvätený a odovzdaný k službe, je predovšetkým vďaka láske, ochote a obetavosti domácich viery, ako aj vďaka priateľom a dobrodincom doma i v zahraničí. Pri stavbe tohto svätostánku sme pamätali, že má slúžiť na chválu a česť Trojjediného Pána Boha a na vzdelávanie Božieho ľudu slovom Božím.

Evanjelický kostol v Novej Dubnici

V projekte kostola (Ing. arch. Jaroslav Hrenák) a najmä hlavný projektant Ing. Pavol Trunek, zdôrazňuje myšlienku, aby tento náš evanjelický kostol bol vo svojej podstate jednoduchý a čistý, ako je čistý a jednoduchý odkaz Ježišovho evanjelia. Okrem toho mal snahu aby architektonicky vhodne zapadol i do daného prostredia. A to sa podľa všetkého aj podarilo.

V projekte nášho kostola je nenásilným spôsobom zdôraznená evanjelicko-reformačná myšlienka, keď stavba má podobu otvorenej knihy - Biblie, a to najprv v pôdoryse a potom i v pohľade z prednej strany. Táto jednoduchá sakrálna stavba je vybavená i priestormi pre prácu s rôznymi vekovými skupinami. Je tu miesto vyhradené na bohoslužobné, ale aj iné stretávania a podujatia, ktoré môžu plniť ešte i sociálnu a spoločensko-kultúrnu funkciu.

Po dokončenie hrubej stavby v r. 2008/2009 dosiahli 102.295,27 eur. Na ďalšie stavebné práce vrátane dokončovacích (v rokoch 2010-2012) sme vynaložili vyše 93-tisíc, spolu 195.352,80 eur. Sponzorsky sme prijali v podobe materiálu a prác okolo 25-30.000 eur a cirkevníci odpracovali brigádnicky niekoľko tisíc hodín.

Evanjelická Cirkev v Dolnej Porube

V roku 1717 odkryli na strope chóru v Kostole sv. Martina v Dolnej Porube vročenie 1321, ktoré by naznačovalo stavbu kostola v tomto roku. Kostol vyhorel v roku 1709 a aby sa múry nezrútili pod vplyvom počasia, narýchlo ho pokryli slamou. Až v roku 1729 vizitácia kostola konštatuje, že je už strecha krytá šindľom, o čo sa postaral záložný majiteľ Košeckého panstva Ferdinand Pfeffershoven. On dal postaviť aj nový oltár s drevenou sochou sv. Martina.

Pokiaľ sa dá zistiť, veriaci Dolnej i Hornej Poruby v roku 1507 a (až?) 1586 patrili do farnosti Košeca. Petröciovci, ktorí vlastnili Košecké panstvo do roku 1671, boli evanjelici a priviedli k vyznávaniu tejto viery aj svojich poddaných. V roku 1670 bolo prezradené Vešeléniho sprisahanie proti kráľovi a to dalo podnet na prenasledovanie niektorých evanjelických farárov a viedlo k prevzatiu kostolov pre katolíkov.

V roku 1688 konštatuje vizitátor omšenskej farnosti, že všetci obyvatelia sú evanjelici. Za povstania Františka I. Rákociho (1703-1708) musel omšenský farár Andrej Solčáni ustúpiť a prenechať faru v Omšení evanjelickému kazateľovi Mikulášovi Maturinimu. Ešte predtým však prevzal evanjelický kazateľ Michal Peták faru v Hornej Porube, do ktorej patrila aj Dolná Poruba.

Farnosť bola evanjelická počas takmer celého 17. storočia, a počas povstania Františka Rákociho II. v rokoch 1704-1709.

Historickou zaujímavosťou v matričných knihách z rokov 1850-1853 sú podpisy významného trenčianskeho farára Ľudovíta Bonaventuru Stárka, znovuobjaviteľa rímskeho nápisu na trenčianskej hradnej skale, historika a jedného z aktívnych obnoviteľov kláštora na Skalke pri Trenčíne.

Dolná Poruba sa môže pýšiť originálnym vkladom do katolíckej rodiny. Dňa 21. decembra 1943 sa tu narodil Emil VÁNI, ktorý vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a pôsobil ako provinciál a exercitátor.

Z hľadiska cirkevného a obradového života v obci sa najviac slávili veľké výročné sviatky: Vianoce - narodenie pána, Veľká Noc - umučenie a vzkriesenie Krista Pána, Ducha - zoslanie Ducha Svätého, deň posvätenia chrámu na sv. Štedrý deň je veľmi obľúbeným kresťanským sviatkom, ale jeho pôvod siaha až do pôvodných, predkresťanských osláv zimného slnovratu, ktorých súčasťou bolo aj hodovanie.

Evanjelická Cirkev v Dobšinej

Do roku 1746 bolo mesto Dobšiná len čisto evanjelické. Znakom mesta bol a ešte aj do dnešného dňa je v gotickom slohu postavený evanjelický krížový kostol. Pravdepodobne bol postavený v roku 1480. Historické údaje vedú až do 16. storočia, kedy už všetci občania prijali Lutherovo učenie. Toto učenie rozširoval (od roku 1529) v Dobšinej farár Ondrej Fischer, ktorý bol pre kacírstvo vyhnaný z Levoče.

Evanjelický kostol v Dobšinej

Koncom 17. „V roku 1676 hneď po veľkej noci, prišla skupina farárov so svojimi služobníctvom, cisárskym poručíkom a 20 mušketiermi do Dobšinej. Hovorili, že majú cisárske mandáty a rozkazovacie listiny. V roku 1741 nechal gemerský vicišpán Balassa Dobšinský evanjelicky kostol zatvoriť s tým cieľom, že ho premení na katolícky. V roku 1746 došlo predsa k nasadeniu rímsko- katolíckeho farára- kňaza. Nemecké obyvateľstvo pevne držalo pri svojej evanjelickej viere a dívalo sa opovrhujúco na rímsko- katolícke učenie. Až po protireformácii r. 1792 sa vybudoval katolícky kostol v barokovom slohu.

Evanjelicky farár mal nielen úctu u občanov, ale aj moc nad nimi, ktorá siahala dosť ďaleko. K bohoslužbám sa volalo zvonením dvakrát.

Evanjelická Cirkev v Budimíre

Po roku 1326, keď sa Budimír stal sídlom tamojších feudálnych pánov, sa v Budimíre spomína fara. V Košiciach vznikol evanjelický cirkevný zbor už v roku 1521, možno usudzovať, že evanjelici - luteráni, tiež aj reformovaní - kalvíni, mohli byť v Budimíre a okolitých obciach už v ranných fázach šírenia reformačných myšlienok.

História šarišského evanjelictva zachytáva rok 1666, kde sa spomína, že fília (pravdepodobne Budimír) má kamenný rozpadajúci kostol, 3 kamenné oltáre bez obrazov a tiež, že kalich sa stratil vo vojne s Nemcami. Dianie v druhej polovici sedemnásteho storočia a začiatkom osemnásteho je poznačené v spoločnosti vzájomným konfliktom reformácie a protireformácie so snahou o rekatolizáciu.

Reformovaný kostol v Budimíre

Základy kostola, ktorý je postavený na pozemku záhrady Ujházyho s bránou ku krajinskej ceste, boli položené v máji roku 1797. Dala ho postaviť Anna Rosina (Ružena) Pulszky, vdova po Danielovi Ujházym. Posvätený bol 26. augusta 1798. V Ujházyovcoch našla evanjelická cirkev horlivých zástancov. Budimír sa stal matkocirkvou v roku 1869, čím sa osamostatnil od cirkevného zboru Obišovce.

13. októbra 1935 bol posvätená nová evanjelická fara v Budimíri. Za pôsobenia zborového farára Daniela Dudáša boli postavené tri kostoly v cirkevnom zbore - v Budimíre, Chrastnom a Rozhanovciach. Stavba kostola bola potom dokončená na jeseň roku 1992 a posvätená 3l. októbra 1992 vtedajším generálny biskupom Pavlom Uhorskaiom.

Počiatok výstavbu kostola v Chrastnom sa začal v roku 2004, keď seniorátne presbyterstvo na svojom zasadnutí súhlasilo s výstavbou, pôvodne, modlitebne, neskôr bolo uzhodnuté, že nová bohoslužobná stavba vo filiálke Chrastné bude kostolom s vežou.

Evanjelická Cirkev v Rankovciach

Pri opravách kostola v r. 1810 boli na bočných stenách objavené historické maľby (fresky?) Sv. Mikuláša a Panny Márie, Matky Božej, ktoré však boli znovu omietnuté a zabielené. V samotnom kostole, ako aj v bezprostrednom okolí sa nachádzajú pochovaní viacerí ľudia.

V dostupných prameňoch sa uvádza koniec 16. storočia ako začiatok luteránstva v tejto oblasti, ako prvý známy evanjelický farár v Rankovciach vystupuje v roku 1590 istý Václav Bohemus, niekde nazývaný aj Václav Pražský, ktorý sa zároveň spomína aj ako farár v susednej Vyšnej Kamenici.

Pôvodne cirkevný zbor tvorili evanjelici z Rankoviec, Žíroviec, Mudroviec, Boliarova, Čakanoviec a Trstian (zaujímavé, že Bačkovík patril pod Kamenicu). Neskôr, v časoch protireformácie, keď evanjelici stratili kostol v Kecerovciach (Pekľanoch), evanjelici z Peklian, ale aj z Červenice prichádzali do Rankoviec.

Kostol v Rankovciach

V období protireformácie boli evanjelikom neraz aj násilne odoberané kostoly (najbližšie tak v Boliarove, Pekľanoch, Opinej, Košiciach a inde), prečo ostal rankovský v rukách evanjelikov, nemáme zistené. Ani Greczár sa vo svojom rukopisnom Protokole k tomu nijako nevyjadruje.

V roku 1841 ho pripravil veľký požiar o bývanie, mal potiaže so zborovým dozorcom Samuelom Sonntagom, ktorý nechcel povoliť stavbu novej fary. Od katolíckeho farára Andreja Kalása zo susedných Kecerovských Peklian dostal pozvánku, aby prestúpil do katolíckej cirkvi, kde dostane nielen lepšie podmienky na živobytie, lepší plat, ale bude mať aj lepšie možnosti na svoje uplatnenie sa vo svojom národnom cítení.

Nová murovaná fara bola postavená v r. Pôvodne existovali teda kostoly iba v Rankovciach a Boliarove, neskôr, počas protireformácie, bol kostol v Boliarove odobratý a pridelený rímskokatolíckej farnosti v Kec. Okolo roku 1696 existoval aj drevený evanjelický kostol v Trsťanoch, o jeho umiestnení ani neskoršom údele nevieme nič.

V roku 1934 si miestni evanjelici, ktorých bola od reformačných čias v obci stále väčšina, postavili zvonicu z tesaného kameňa a dreva s jedným zvonom.

Obdobie slobody prinieslo do cirkevného zboru oživenie najmä s príchodom farára Igora Mišinu. V porevolučnom zápale, v roku 1992 bola generálne prestavaná fara, v tom istom roku si boliarovskí veriaci konečne namiesto plánovanej modlitebne postavili svoj kostol.

Významné osobnosti

Medzi významné osobnosti patrí generál Dessewffy, ktorý sa narodil v Čakanovciach a bojoval v napoleonovských vojnách. Ďalším významným mužom bol prvý dozorca Jozef Ujházy, ktorý vyššie spomenutou základinou osamostatnil cirkev budimírsku a na prešovské Evanjelické kolégium daroval 10 000 forintov.

Významným farárom bol Michal Greczár, ktorý pôsobil v rankovskom cirkevnom zbore v rokoch 1808-1840 a spísal kroniku cirkevného zboru. Slovenský básnik Jonáš Záborský pôsobil v Rankovciach, ale neskôr prestúpil do katolíckej cirkvi.

tags: #farnost #evanjelicka #koseca #evanjelicke #bohosluzby