Územie Hornej Maríkovej má bohatú históriu, ktorá siaha až do obdobia sťahovania Slovanov a formovania prvých štátnych útvarov na našom území. V tomto článku sa pozrieme na dôležité míľniky v dejinách tejto oblasti, s dôrazom na vznik farnosti a pôsobenie kňaza Cyrila Šujaka.
Mapa zobrazujúca smer slovanskej expanzie.
Slovanské osídlenie a migrácia
Migrácie slovanských kmeňov na západ, známe ako slovanská expanzia, boli postupné presuny kmeňov do nových území, ich zaberanie a kolonizácia. Tieto presuny prebiehali od druhej polovice 5. storočia až do 8. storočia. Presídľovanie prebiehalo v niekoľkých vlnách, v rôznych smeroch a intenzite.
Viaceré komunity z jadra slovanskej pravlasti, z území dnešnej Ukrajiny a Bieloruska, sa niekedy v druhej polovici 5. storočia začali presídľovať aj na západ a osídlili prvotne povodie hornej Visly. Onedlho na to, po roku 470 - po rozvrátení svébskeho kráľovstva v severozápadnej časti Karpatskej kotliny Ostrogótami, časti z nich odtiahli cez priesmyky Západných Karpát na Slovensko alebo sa presúvali ďalej cez poľské nížiny na západ.
Do stredného Pomoravia sa prvé skupiny Slovanov dostali v druhej polovici 6. storočia, zo stredného Považia cez Biele Karpaty. Územia nad stredným Dunajom - obzvlášť Slovensko a Morava, nielenže boli teda osídlené príbuznými skupinami včasnoslovanského obyvateľstva s Pražskou kultúrou ale aj v nasledujúcich storočiach 7. - 8. mali, podobný vývoj v tesnom susedstve a pod silným vplyvom Avarského kaganátu.
Vznik takýchto opevnení, hoci to mohli byť iba dočasné drevozemné opevnenia budované „ad hoc“ na krátkodobé obranné využitie, ako zhromaždiská vojsk vo vojnových časoch, si už vyžadoval istú vyššiu formu spoločenskej organizácie umožňujúcej sústredenie síl a materiálov (drevo, zemina, kamene) na ich výstavbu.
Prvý a jediný menovite spomínaný vodca, pod ktorého správu zrejme patrilo i juhozápadné Slovensko a južná Morava bol Samo (* okolo 600 - †658/659) , kupec z Franskej ríše. Samo sa v roku 623 stal vodcom kmeňového zväzu označovaného historiografiou ako Samova ríša. Po jeho smrti v roku 658 alebo 659 sa jeho nadkmeňový útvar rozpadol.
V 6. - 7. storočí poznáme zatiaľ iba výnimočne väčšie nadzemné stavby, ktoré by mohli byť pokladané za obydlia a sídla slovanských vodcov, z dolného Podunajska. Ich obydlia by mohli indikovať niektoré javy, resp. ich vzájomný výskyt, pozorované na sídliskách. Ide o výrazne väčšie pôdorysné rozmery obydlia, vybavenie domu, centrálne umiestnenie domu na sídlisku, evidentná väzba viacerých hospodárskych objektov na dom ako aj prítomnosť predmetov „luxusného“ charakteru.
Dejiny Slovenska (I. diel)/ The History of Slovakia (Part I)
Veľká Morava a kresťanstvo
Keď na prelome 8. a 9. storočia zanikol Avarský kaganát, rozvrátený franskými vojskami a ich slovanskými spojencami, vytvorila sa v celej Karpatskej kotline i včítane Drávsko - Sávskej oblasti a severného Balkánu priaznivá situácia pre koncentráciu moci a nadproduktu v rukách lokálnych slovanských kniežat, vznik vojenských družín a ich výraznejšie sociálne vydelenie sa z prostredí občín. Súčasné posunutie hraníc Franskej ríše až k Panónii, resp. strednému Naddunajsku, znamenalo vstup našich území nielen do sfér bezprostredného mocenského záujmu tejto veľmoci, jej svetskej i cirkevnej organizácie.
Po úteku z Nitry, ku ktorému bol donútený vojenským nátlakom moravského kniežaťa Mojmíra I., sa niekoľko rokov striedavo uchádzal o politickú podporu tak u markgrófa franskej Avarskej a Korutánskej marky ako aj kniežat bulharských a chorvátskych (slavónskych). Nakoniec asi od roku 840 dostal od východofranského panovníka Ľudovíta Nemca do správy a neskôr i doživotnej držby územie, ktoré dnes nazývame Panónske kniežatstvo. Tu spustil rozsiahlu kolonizáciu a christianizáciu.
Hlavným sídlom Pribinu i Koceľa a ich dvorov bol Blatnohrad (Mosapurc, Ciwitas Priwinae, castrum Chezilons), dnes Zalavár, juhozápadne od Balatonu. Pozostával z troch väčších častí oddelených opevneniami: z opevneného kniežacieho hradu, s centrálne umiestenou vládnou a cirkevnou časťou, kde sa nachádzal aj kostol a kláštor a z obytnej štvrte, predhradia.
Po expanzii moravského Mojmíra I. v roku 833 do Nitrianskeho kniežatstva vznikol útvar historikmi nazvaný Veľká Morava, v súdobých prameňoch jednoducho iba Morava (Marahava, terra Maravorum, regnum Margorum, regnum Marahavorum). K jej panovníkom, veľkomoravským Mojmírovcom, existuje dostatočné množstvo odbornej literatúry, preklady včasnostredovekých písomných prameňov, populárno - vedeckej i krásnej, románovej literatúry.
Za vlády Rastislava, resp. Rastica (846 - †870) došlo k stabilizáciu kniežatstva, viackrát boli úspešne odrazené útoky Východofranskej ríše. Hoci na Morave a Slovensku pôsobili už od konca 8. storočia franskí misionári, povolali prostredníctvom byzantského cisára Michala III Rastislav a Svätopluk v snahách o elimináciu franského politického vplyvu, roku 863 do Veľkej Moravy byzantských učencov Konštantína a Metoda.
Mapa zobrazujúca rozsah Veľkej Moravy v roku 894.
Po jeho smrti došlo postupne k odtrhnutiu pričlenených území (Lužica, Čechy, Zadunajsko, južné Poľsko), čo spolu so spormi jeho dvoch synov - jeden bol kniežaťom na dnešnej Morave, druhý na dnešnom Slovensku - krajinu hospodársky, vojensky i ideovo oslabili. Útoky kočovných Ugrov, predkov Starých Maďarov potom po dobytí (Mikulčice, Strachotín, Ponansko, Bojná) či kapitulácii niekoľkých významných slovenských i moravských hradov a nakoniec bitkách pri Bratislave, zničili centrálnu politickú moc Veľkej Moravy a tým spôsobili jej rozpad a rozdrobenie do mnohých menších celkov neschopných ďalej vzdorovať staromaďarským kmeňom.
Vznik farnosti Horná Mariková
Jednou z mnohých farností, ktoré vznikli koncom 18. storočia, bola aj farnosť Hornyo Hlboke - Horná Mariková. Farnosť vznikla v roku 1789. Kňaz sa dostal bližšie k svojim farníkom, mohol im častejšie vysluhovať sviatosti, duchovne ich povzbudzovať.
V roku 1755 odčlenením sa od farnosti Malá Udiča vznikla nová farnosť Mariková. Jej prvým farárom sa stal Mathias Hubocký, ktorý zomrel v roku 5. júla 1763 v Dolnej Marikovej. Súčasťou tejto farnosti bola aj dnešná farnosť Horná Mariková, ktorej územie sa v tej dobe nazývalo Hornyo Hlboke.
Názov obce je doložený z roku 1828 ako Hornyo Hlboke, z roku 1851 ako Hornyo Hlboke, z roku 1890 ako Hornyó-Hlboke, z roku 1954 ako Horná Mariková.
Kňaz Cyril Šujak
Na pohreb honorárneho kanonika Nitrianskej kapituly Cyrila Šujaka prišlo minulý týždeň veľké množstvo veriacich aj duchovných. Nitriansky biskup Viliam Judák povedal, že svojím prístupom k životu a trápeniu bol vzorom pre mnohých kňazov.
Jozef Šujak hovorí, že v minulosti nastala aj doba, keď režim prenasledoval kňazov a výnimkou nebol ani ich pán kanonik. „Pre prenasledovanie nemal život veru ľahký. Prežil, a pán Boh mu nakoniec dal dožiť sa vysokého veku.
Za bývalého režimu bol prenasledovaný, no nezatrpkol. Jeho spomienky sú vzácnosťou. Na poslednú rozlúčku s duchovným Cyrilom Šujakom prišlo veľa ľudí.