Objavte históriu farnosti Hrádok nad Váhom. Obec sa spomína od roku 1246 ako Hurka, doložená je z roku 1348 ako Harka, z roku 1524 ako Horka, z roku 1920 ako Hôrka, z roku 1948 ako Hôrka nad Váhom, maďarsky Huorka, Vághorka.
Prvá písomná zmienka - to je ako vystavený rodný list. Naša obec si dnes pripomína toto výročie. Ale vystaviť rodný list neznamená, že tým začal život. Na našom území žili už lovci mamutov pred viac ako 27 tisíc rokmi. Teda napriek všetkým záplavám, neúrode, epidémiám to bolo dobré miesto pre život. A určite aj je. Ale všetci vieme, že prírodné pomery nestačia na skutočný domov pre človeka.
Prvá písomná zmienka je zápis. Prvý raz niekto urobil zápis o obci a jej ľuďoch. Ale pri čítaní histórie obce si môžete všimnúť, že až do 16. storočia sa neuvádzajú žiadne mená ľudí, okrem majiteľov hradu. Uvádzajú sa počty - počty usadlostí, výnosy a počty odvodov, ktoré museli poddaní platiť tomu či onomu pánovi.
Vlani na Noci kostolov ste mohli počuť prednášku historika Jána Lukačku. Spomenul, že Hrádok sa v niektorých súpisoch uvádzal skôr ako Piešťany. Skôr, to neznamená, že by bol starší. Stále to bolo o statkoch a výnosoch, nie o ľuďoch.
Blízkosť vážskej vodnej cesty, priesmyku z Moravy a blízkosť hradu neznamenali len výhody. Ľudia tu zažili mnoho pánov, ale - čo je horšie - mnoho vojen, vpádov a pustošenia. Od Tatárov, cez Turkov, bratríkov, husitov. Dokonca sme boli súčasťou Osmanskej ríše.
Historik Ivan Mrva píše: „Dnes to znie až neuveriteľne, ale Hrádok sa stal súčasťou ríše, siahajúcej od Maroka k Perzskému zálivu a od Kočoviec po Sudán a jeho obyvatelia boli poddanými tureckého sultána sídliaceho v ďalekom Istanbule.“ Znie to veľkolepo, ale pre ľudí to až také dobré nebolo.
Vnútorné prežívanie ľudí história nevie celkom zachytiť. Mená ľudí sa začínajú objavovať až v zápisoch zo 16. storočia. A sú tam aj mená, ktoré poznáme aj dnes: Opet, Benák; a potom v osemnástom ďalšie: Starovič, Zemko, Horňák. Mohli by sme povedať, že sa nenápadne a postupne začína záujem o človeka. Ale ani to neznamenalo, že už je dobre a už ide o človeka.
Jeden zo zápisov vnútorného prežívania je od farára Pavla Kompaniča z roku 1733. Ten svoj pobyt v Hrádku vložil do modlitby: „Pane, uchráň nás od troch pohrôm - moru, vojny a hladu. Od štvrtej pohromy ochráň každého farára - od hrádockej fary! Tu je totiž očistec, lebo klebety, nenávisť a iné nepríjemnosti tu prenasledujú kňaza. To ja hovorím, čo som to zažil a každý mi uverí, kto tu bude kňazom. Amen.“ Nie je to jediné svedectvo o ťažkom prežívaní.
A predsa, napriek všetkým výpočtom ťažkého, je tu niečo, čo by sme nemali prehliadnuť. Jednak je to fakt, že žijeme z dejín tú najlepšiu dobu. Ale tiež to, že napriek všetkým starostiam život sa dvíhal. Úmyselne som spomenul, že zrazu sa z anonymnej histórii objavia mená bežných ľudí. To je veľká vec. A ľudia dokázali nielen prežiť, ale pozdvihnúť život. To je nesmierne dôležitá vec.
Mňa teší, keď zachytím, že niekto je na našu históriu hrdý, že sa niekto pričinil o pozdvihnutie niečoho. Presne toto je kresťanstvo: nesľubuje nám raj na zemi. Ale neprestajne nám pripomína, že príbeh ľudí nie je príbehom bez zmyslu, nie je príbehom biedy vo veľkom a chladnom vesmíre.
Kresťanstvo je pozvanie: „Poď, človek, si nesmierne cenný a dôležitý. V tvojom vnútri a v tvojom spoločenstve sú Bohom dané veľké možnosti. Poď, pridaj sa, poď ich rozvíjať!“ To neznamená len hmotné pozdvihnutie. To znamená aj rozvoj všetkých schopností, ktoré nám umožňujú kvalitnejšie spolu žiť.
Nečakajme, že to bude hneď. Nečakajme, že čo sa už dosiahlo, je už večné. Na každé dobré dielo musí pretiecť veľa vody Váhom, a niekedy tá voda musí tiecť storočia. Viera neprestajne znovu opakuje, že napriek všetkým krížom, starostiam, biede i zlobe, je človek príbehom lásky Boha.
Presne tak môžeme preložiť aj náš hodový sviatok: Nanebovzatie Panny Márie je odkaz, že Boh prišiel človeka pozdvihnúť. V úvodnej modlitbe sv. omše sme prosili, aby sme smerovali k nebu. To je to pozdvihovanie ľudského života, ktoré má byť súčasťou nášho myslenia. Modlitba farára Kompaniča bola vypočutá. Aj keď asi inak, ako si on predstavoval. Verím, že Boh chráni aj toho, kto je na hrádockej fare. Nastali totiž aj lepšie časy.
Napr. ma teší, že tu bol kňaz Matej Buček, ktorý v zložitých dvadsiatych rokoch minulého storočia budil vedomie ľudí. Teší ma, keď si v dobrom spomeniete na pána farára Ľudovíta Czaudta, ktorý tu bol pred viac ako 60-mi rokmi, keď spomeniete Michala Tomašoviča, Pavla Glejduru, Štefana Kováča a Milana Červeňanského. Ale nejde len o kňazov.
Verím, že Boh žehná úsilie všetkých, ktorým záleží aj na ostatných. A preto ma tiež teší, keď spomínate na veci, ktoré ste spoločne prežili ako pekné, a na veci, ktoré ste spolu vytvorili a dokázali. A tak chcem popriať všetkým, ktorí pridávajú svoj diel pre spoločné dobro veľa trpezlivosti: pánovi starostovi, poslancom obecného zastupiteľstva, učiteľkám a učiteľom, ktorí učia naše deti, športovcom, ľudom v záujmových organizáciách, ale aj sebe a všetkým mojim spolupracovníkom.
Činnosť každého z nás môže byť niekedy len ako kvapka v mori, ale pokiaľ je súčasťou spomínaného dvíhania sa ľudí, tak verím, že má zmysel. Prajem našej obci veľa tvorivých a zanietených ľudí.
Obec patrila kráľovi, neskôr panstvu Tematín. V roku 1715 mala vinice, 18 poddanských a 16 želiarskych domácností, v roku 1753 mala 49 rodín, v roku 1787 mala 64 domov a 447 obyvateľov, v roku 1828 mala 66 domov a 461 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom.
Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku 1. Ďalši informácie o histórii obce možno nájsť napr.
V tejto časti textu sa spomína 1100 ročná pamiatka založenia prvého kresťanského chrámu na našich krajoch kniežaťom Pribinom a jeho posvätenia Adalramom, solnohradským arcibiskupom. Bola to pamiatka plného uctenia hodná v našom národe. Iniciatívou J. E. Dra Karola Kmeťku, biskupa nitrianskeho sa oslavuje táto pamiatka dnes v celom našom štáte, najmä však na Slovensku a dostáva popri cirkevnom i ráz celoštátny, všeslaviansky a slovensko-národný.
Pamiatka deja historicko-kultúrneho významu pre nás, nadchla slovenskú katolícku verejnosť, aby bola zvečnená i v tejto knihe. Od blaženého zavítania svätého Evanjelia v našom národe prešlo 1100 rokov, plných borby, útrap, mučeníctva a práce za duševnú spásu a za kultúrne povznesenie nášho národa.
Naša generácia je v šťastnom položení, že môže verejnými prejavmi nášho katolíckeho a národného presvedčenia uctiť túto pamiatku, a Spolok Svätého Vojtecha v tomto diele môže podať obraz katolíckej aktivity na Slovensku.
Toto dielo sleduje dvojaký cieľ: poznať, čo máme my katolíci a oduševniť sa na ďalšiu činnosť, aby sme na podklade už jestvujúcich hodnôt sa vyvíjali čo najintenzívnejšie. Naša Katolícka Akcia sa týmto ukazuje na vonok nielen pre zaslúžené uznanie, ale i pre vzájomné povzbudenie.
Dielo sa zostavovalo pričinením všetkých zložiek nášho katolíckeho verejného života. Spolok Svätého Vojtecha vyzval všetkých našich verejných činiteľov po všetkých obciach na spoluprácu a vytvoril z nej túto knihu.
Spolok Svätého Vojtecha ako vydavateľ praje tejto knihe šťastné putovanie, aby vzbudzovala lásku k svätej cirkvi a bola pohnútkou vytrvalej, nenáročnej kultúrnej práce za spásu duší a za kultúrne povznesenie nášho národa slovenského.
Verní Synovia a Dcéry v Kristu! Prečítajte si s pozornosťou toto dielo. Nájdete v ňom drahocenné poklady náboženského, vedeckého a spoločenského života.
Svätý Vojtech ale v skromnom odeve, pešo kráčal do svojej katedrály. Nehral úlohu kniežacieho veľmoža, hromadu žobrákov stravoval každodenne, horlivým, galilejským spôsobom vychovával duše českého národa, od východu slnka do polnoci bdel nad rodinným a občianskym životom svojich polopohanských rodákov. Prácou umorený na zemi spával, s kameňom pod hlavou. Najtrápnejšie záležitosti vybavoval ľahodnosťou Ježišovou, mužná pravovernosť jeho svietila, ako betlehemská hviezda, celému zboru kňažstva českej vlasti. Bola to akcia skutočne archanjelského rázu.
Katolícke Slovensko! Z cirkevného dejepisu načrtal som Vám katolícku akciu českého biskupa svätého Vojtecha. Mohol som Vám predstaviť katolícke dielo Gréka, svätého Jána Zlatoústeho, alebo Francúza svätého Bernarda de Clairvaux, Angličana svätého Tomáša Becketa, Taliana svätého Františka z Assisi, Španiela svätého Ignáca z Loyoly. Boli to sluhovia Boží anjelskej cnosti, zázračného rozumu a oceľovej vôle. Lenže osobne nepracovali na Slovensku, ale v Carihrade, Paríži, Londýne a Ríme.
Svätý Vojtech však, najvzdelanejší český Slovan a obetavý biskup, neúnavne chodil po slovenských rovinách a horách a cyrilometodským, mierumilovným spôsobom vychovával našich úbohých pastierov a roľníkov. Preto vštepila sa do sŕdc pokolenia slovenského tradičná vďaka našich pradedov; ako poľský národ, pred 936 rokmi, uložil relikvie svätého mučeníka do katedrály gniezdnenskej a velebí Svätého Vojtecha aj dnes sťa nebeského Patróna svojej hlavnej diecézy, tak v Slovenskej Krajine slávime svätého Vojtecha nielen ako ochrancu trnavského biskupstva, ale ako náboženského, kultúrneho a chlebového Vojvodu Svätovojtešského Spolku.
Tento stotisícový pluk Spolku Svätého Vojtecha ratoval Katolícke Slovensko pred boľševizmom svojou medzinárodnou láskou k Bohu a blížnemu.
Apoštolským nunciom v Prahe je jeho excelencia ndp. arcibiskup titul. PETER CIRIACI. Narodil sa v Ríme 2. decembra 1885, je doktorom filozofie, bohoslovia a kanonického práva. Vysvätený bol za kňaza r. 1909. Najprv bol profesorom bohoslovia v Ríme, ale pritom zastával úrady aj v Kúrii. Neskôr sa stal podsekretárom Kongregácie pre mimoriadne cirk. veci. R. 1927 bol poslaný do Prahy, aby urovnal spory medzi Svätou Stolicou a vládou čsl. Výsledkom jeho práce bolo uzavretie dočasnej dohody, t. zv. »Modus vivendi«. Monsignor Ciriaci bol nato vymenovaný za apošt. nuncia a 18.
Rímsko-katolícka Cirkev je spoločenstvo pokrstených ľudí, ktorí uznávajú rímskeho pápeža za svoju duchovnú hlavu. Pápež, ako Kristov námestník, je viditeľnou hlavou Katolíckej cirkvi. Tento primát prechádza na každého rímskeho biskupa, ako na nástupcu sv. Petra apoštola, ktorému prvenstvo udelil sám Spasiteľ.
Primát rímskeho pápeža spočíva na Božom práve a jeho všeobecné biskupstvo bolo na vatikánskom sneme vyhlásené za dogmu. Moc jurisdikcie pápežovej je najvyššia a proti nej niet odvolania k inej moci. Pápež ako hlava Cirkvi má v medzinárodnom práve dvojakú suverenitu: duchovnú a svetskú.
Duchovná suverenita mu prislúcha ako najvyššej moci cirkevnej, svetská suverenita pápežova je spojená s pápežským štátom, ktorý bol vyhradený v lateránskej smluve dňa 11. februára 1929, uzavretej medzi Svätou Stolicou a Talianskom.
Svetské panstvo pápežovo je potrebnou zárukou pre trvalé právne postavenie, ktoré mu zabezpečuje plnú a viditeľnú neodvislosť pri plnení vznešenej úlohy vo svete. Pápeža volia kardináli v budove od vonkajšieho sveta prísne oddelenej, konklave zvanej, dvojtretinovou väčšinou, a to najneskôr 19. deň po smrti pápežovej. Zvoleného pápeža korunuje najstarší kardinál - diakon.
Terajší pápež je Pius XI., hlava rímsko-katolíckej Cirkvi, nástupca sv. Petra, najvyšší arcipastier Cirkvi svätej všeobecnej, patriarcha Západu, prímas Talianska, arcibiskup rímskej provincie, suverénny panovník Vatikánskeho mesta. V rade nepretrhnutom rímskych pápežov je Svätý Otec dvestošesťdesiatyprvý. Jeho rodinné meno je Achilles Ratti. Narodil sa v Desio pri Miláne 31. mája 1857. Bol vysvätený za kňaza v Ríme 20. decembra 1879.
Vatikánske mesto úradným názvom »Citta del Vaticano« bolo dňa 11. februára 1929 na základe lateránskej smluvy, v ktorej taliansky štát sa zriekol svojej suverenity nad vatikánskou štvrťou, proklamované Svätým Otcom Piom XI. za neodvislý slobodný štát, ktorého suverenným panovníkom je pápež. Štát tento má 44 ha pôdy, obyvateľov má nateraz vyše 700. Je teda tým najmenším štátom sveta, avšak jeho panovník patrí medzi veľmoci podľa svojho postavenia.
Pápež je absolútnym monarchom tohoto štátu. Na čele štátnej správy stojí pápežom vymenovaný a len jemu zodpovedný guvernér, ktorý má pri sebe generálnu štátnu radu, tiež pápežom zostavenú. Policajnú službu konajú pápežskí žandári. Vojsko má iba čestnú funkciu a pozostáva zo švajčiarskej gardy, ktorá tvorí telesnú stráž pápežovu, z gardy šľachticov a z palatínskej gardy, ktorá funguje len pri väčších slávnostiach.
Vatikánske mesto má svoje samostatné správne odvetvia a svoj vlastný peniaz. Má svoju železničnú trať, poštovú, telegrafnú, telefónnu a radiovú stanicu, ktorými sa bezprostredne spája s ostatným svetom.
Mimo štátu vatikánskeho sú ešte niektoré kostoly a budovy, ktoré majú exteritorialitu ako majetok pápežského štátu.
V diplomatických stykoch zastupujú Svätú Stolicu v iných štátoch nunciatúry a delegatúry. Diplomatický charakter majú predne nunciatúry. Nunciatúry sú dvojakého stupňa: 1. triedy a 2. triedy. Menom internunciatúry sa označujú všetky stále zastupiteľstvá pápežove diplomatické, ktoré sú v štátoch menších. Po vojne pápežské zastupiteľstvo sa dožilo neobyčajného rozvoja v štátoch sveta, takže dnes má Svätá Stolica na 34 diplomatických staníc, a síce 23 nunciatúr a 11 internunciatúr.
Nuncius je všade starešinom, doyenom diplomatického zboru. Jeho politickou úlohou je sprostredkovať diplomatické styky medzi Svätou Stolicou a štátom, u ktorého je akreditovaný, cirkevnou úlohou však dozerať nad cirkevnými pomermi štátu a informovať Svätú Stolicu, bez toho, žeby obmedzoval právomoc biskupov. Pomocní úradníci nunciov sa menujú uditormi. Dotyčné štáty majú zas vyslancov u Svätej Stolice, alebo aspoň poverencov (chargé d'affaires).
Kardináli sú radcami a bezprostrednými spolupracovníkmi pápeža vo spravovaní Cirkvi. Boli to pôvodne rímski správcovia fár a kostolov (kardináli-presbyteri), sedem diakonov rímskych, sociálno-charitatívnou prácou poverených (kardináli-diakoni) a sedem biskupov z okolia rímskeho (kardináli-episcopi).
Súčasní duchovní správcovia farnosti:
- Mgr. Kristián Bozay, PhD., farár dekan
- Mgr. Bernard Novák, farský vikár (kaplán)
- Tamás Ollé, farský vikár (kaplán)
- Martin Alan Szöllősi, diakon
Farnosti v okolí:
- Farnosť Gabčíkovo
- Farnosť Veľký Meder (filiálka: Ižop)
- Farnosť Vrakúň
- Farnosť Leopoldov
- Farnosť Kolárovo (filiálky: Dedina Mládeže, Veľký Ostrov)
- Farnosť Čachtice
- Farnosť Krakovany (filiálka: Ostrov)
- Farnosť Piešťany - sv. Cyrila a Metoda (filiálky: Banka, Kocurice)
- Farnosť Piešťany - sv. Štefana, uhorského kráľa (filiálka: Veľké Orvište)
- Farnosť Vrbové (filiálky: Prašník, Šípkové)
- Farnosť Brestovany (filiálka: Horné Lovčice)
- Farnosť Trnava - svätého Mikuláša
Obec Veselé leží v Trnavskom kraji, pri starej ceste z Trnavy do Nového Mesta nad Váhom. Prvé osídlenie sa datuje do roku 2000 pred Kristom podľa nálezov na Hradisku. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z 2. februára 1310, ktorá bola napísaná v Trnave. Názov obce Veselé je z maďarčiny Wygwar - Veselý Hrad. Veselé je zlúčené s obcou Ťapkové od 1. januára 1956.
Na artefakty bohaté sídlisko je na okraji obce. Našlo sa tu okrem iného aj kostrové pohrebisko veselského typu zo začiatku doby bronzovej. Po sformovaní sa uhorského štátu patrilo Veselé do systému strážnych posádok na starej ceste, ktorá pozdĺž Dudváhu viedla z Veľkých Kostolian do Čachtíc. V 11. - 16. storočí tu existoval stredoveký hrádok so strážno - vojenskou funkciou. Podľa listiny z r. 1540 sa uvádza ako zaniknutý. Existenciu hrádku dokumentuje aj názov obce pri písomnej zmienke o nej v roku 1390 - Wygwar (“possesio regalis Wygwar” - kráľovská obec Wygwar).
Obec patrila čachtickému panstvu, v roku 1417 panstvu Beckov, neskôr Bánffyovcom, Nádašdyovcom a ďalším. Veselé bolo v roku 1569 mestečkom, prevažne poľnohospodárskym. V roku 1813 postihla obec ničivá povodeň. V roku 1828 mala obec 876 obyvateľov a 126 domov, v r. 1858 postihol obec veľký požiar, pri ktorom vyhorelo pol dediny. Už v roku 1880 mala obec 864 obyvateľov a 115 domov.
Za pôsobenia miestneho kňaza Juraja Holčeka, ľudového lekára, národovca a člena Tatrína v roku 1847 tu bol založený Ústredný výbor spolku miernosti, ktorý zakladal rôzne osvetové zariadenia a drobné hospodárske inštitúcie (ovocinárske, včelárske spolky, atď.). V roku 1560 vizitátor píše, že Veselému chýba farár, vysluhuje im sviatosti kňaz z Kostolian.
Kostol zasvätený sv. Bartolomejovi apoštolovi je vybudovaný v barokovom slohu medzi rokmi 1736 - 1743. Toto apoštolské patrocínium bolo frekventované v poveľkomoravskom a románskom období (10. storočie - prvá polovica 13. storočia). Postavený bol na mieste staršieho kostola, spomínaného vizitátorom v roku 1560 z ktorého zostala časť veže použitá v novom kostole. Výlohy na stavbu hradili z kostolnej pokladnice a z milodarov. Kostol mal dĺžku 25 metrov, šírku 11 metrov a kapacitu tisíc veriacich. V krátkej dobe na to pristavili sakristiu v rokoch 1743 - 1744. Prístavbou bočných lodí v roku 1925 bol kostol rozšírený na trojlodie. Posvätil ho 30. augusta 1925 trnavský biskup dr. Pavol Jantausch.
V roku 1813 mal kostol 3 oltáre: hlavný zasvätený apoštolovi Bartolomejovi a bočné oltáre Bolestnej Panny Márie a svätého Jána Nepomuckého. V roku 1912 popri hlavnom oltári boli už tri bočné oltáre: Božského srdca, Lurdskej Panny Márie a svätého Jozefa. Hlavný oltár je barokový z druhej polovice 18. storočia. Architektúra je murovaná konkávne komponovaná. Obraz sv. Bartolomeja apoštola bol pôvodne reliéfny z pozláteného a postriebreného medeného plechu, tak ako sa s tým môžme stretnúť v Krakovanoch. Maľba na klenbe svätyne znázorňuje súd Najsvätejšej Trojice nad svetom.
grófka Jozefína Esterháziová, manželka grófa Ladislava Medňanského (* 12. 3. 1758 v Bratislave - † 20. 10. barón Alojz Medňanský (* 24. 4. 1784 v Priekope - † 8. 4. barón Gejza Medňanský (* 19. 12. 1823 vo Veselom - † 16. 2. barón Dionýz Medňanský (* 19. 11. 1830 vo Veselom - † 28. 12.
