V našich časoch sa čoraz viac prízvukuje význam dediny a roľníckeho stavu. Uvedomujeme si, že roľník je nielen vyživovateľom národa, ale aj neoceniteľným prameňom vonkoncom všetkých duchovných a hmotných energií národných. Dedina a sedliacky stav je tajomnou pokladnicou, z ktorej prúdia vždy nové, zdravé a čerstvé vlohy. Je zaujímavé, že si ľudstvo až v devätnástom storočí dôkladne uvedomilo hodnotu a poéziu dediny, folklóru, ktorý je odvtedy nevyčerpateľnou studnicou všetkého veľkého a krásneho.
Keďže slovenský živel až donedávna bol roztrúsený zväčša po dedinách, dedina na Slovensku má ešte väčší význam. Dedina bola nedobytnou tvŕdzou národného života. Roľnícky ľud so svojím zdravým smyslom a vychovanou kresťanskou tradíciou bol a je hlavným nositeľom náboženského a mravného života. Náš dedinský život vo svojej celistvosti je tak srastený so svojím náboženským a národným cítením, že nás bolí opustenie každej peknej obyčaje ľudovej, zarmucuje každá odložená výšivka.
V každej zbytočnej mestskej handričke vidíme útok na svoje najväčšie poklady. Znamená iste nezrelosť a nepochopenie, keď ľudia majú živelný odpor proti dedine. Novodobý útek do miest, urbanizovanie je pliagou pre národné bytie. Podobne sa treba dívať aj na prázdne meštiankárenie a panštenie sa. Pritom však, keď hoci žiarlivo strážime čistý ráz dediny, sme ďaleko od toho, aby sme jej význam preceňovali. Uvedomujeme si, že dedina je iba žriedlom síl, ale vlastný ráz a vlastnú tvárnosť týmto silám dodáva mesto.
Mestá sú usmerňovateľmi ľudského života v každom ohľade. Z miest prichádza skaza, ale aj požehnanie ľudstva. V mestách vyvrchoľuje dráma a križuje sa borba o duchovnosť sveta. Mesto-polis - civitas-Stadt je totiž soskupením množstva rodín a hodnôt na väčšie vypätie života. Mesto svojou štruktúrou znamená stupňované úsilie o poriadok a pokrok. Tu sa sústreďuje väčšia moc a majetok, preto mesto znamená vždy kráčanie s dobou, nadobúdanie najnovších výdobytkov. Mesto svojou povahou je hromadným spolunažívaním a už tento fakt núti na výmenu názorov, na jemnejšie životné formy, nabáda prekonávať svoje naivné, primitívne, zaseknuté a zatrpklé a zaostalé náhľady, vystúpiť zo svojho pohodlného, sebeckého, vnútorného i vonkajšieho ozembuchstva.
Mesto robí človeka pružnejším, obratnejším, ale aj všestrannejším, vyspelejším a zriadenejším. Vo všetkom poskytuje väčšie možnosti ako dedina; v dobrom, a žiaľbohu aj v zlom. Mesto je vyvrcholením všetkých ľudských vlastností. Každá ľudská miera, tak v dobrom ako aj v zlom sa dovršovala v mestách. Myslíme tu na Babylon, ale aj na Jeruzalem, na Kartágo, ale aj Rím. Čo by bolo ľudstvo bez Atén, Ríma, Paríža, New Yorku atď.? Mestá sú vedúcim činiteľom ľudstva, a to aj v náboženskom ohľade. Je pochopiteľné, že Kristus Pán svoje vykupiteľské dielo nekonal na dedine, ale v meste. Apoštolovia sa neuťahovali na púšte a samoty, ale sa borili o kristianizovanie mestských rodín.
A v skutočnosti to boly mestá, ktoré prvé prijaly kresťanstvo. Z nich prúdila sila milosti na dediny, ktoré veru dlho ostávaly ešte bahniskom modloslužobníctva a nízkej povery, takže slovo „pagani“ - „dedinčania“ aj v slovenčine sa ujalo na označenie pohana. Najväčší svätci katolíckej cirkvi boli mešťania a ich zjav bol podmienený mestským prostredím (Augustín, Gregorovia, Tomáš, Ignác, Don Bosco atď.). V mestách sa rozhodne o osude náboženstva a kultúry. Preto v dnešných prelomových časoch v prvom rade a s napätím všetkých síl treba sa starať o zveľadenie a prehĺbenie zbožnosti mestských rodín. Ide totiž o zbožnosť rodiny, ako organického a prirodzeného celku. Nie je dosť, keď sú zbožní otec, matka a dcéra ako jednotlivci a pritom celok rodiny sa vyžíval len na prirodzenej rovine. Lebo mesto netvoria jednotlivci, piráti, vojaci, obchodníci, ale rodinné celky. Preto tieto celky sa majú stávať čoraz väčšmi božími.
Nepostačuje aj ten najlepší prípad, keď matka je predsedníčkou Charity, dcéra kongreganistkou, otec poslancom, syn Eskáemistom a pritom rodina ako celok nesie sa iba v znamení svetského dobrobytu, konkrétne, v znamení platovej stupnice, postupu v hodnosti, o krásny byt, o prepych a dobré zásobenie, v znamení svetského vzdelania, slušnej a hoci ušľachtilej zábavy, športu atď. Zveľadenie zbožnosti vyžaduje, aby mestská rodina ako celok čoraz viac zapojovala sa do božieho poriadku na svete, aby pestovala náboženský plán života, stále hlbšie si uvedomovala závislosť svojho bytia, postupu a dobrobytu od konania náboženského programu života. Aby vrúcne preciťovala potrebnosť, vznešenosť a prioritu milosti aj vo svojich najľudskejších podujatiach.
V mestách totiž, aj v našich slovenských, ľudia strašne sa tratia Bohu. U mestského človeka už v tom je nebezpečenstvo vymknutia sa Bohu, že nie je v blízkosti veľkolepej božej prírody. Roľník, hoci si živobytie získava prácou, jeho život na každom kroku je podmienený božím poriadkom. Každý deň temer hmatateľne prežíva mystérium dobroty alebo hnevu božieho. Oproti tomu mestský človek to nepociťuje na vlastnej koži. Je závislý na sebe, na organizácii ľudí. Živelne sa ho dotýka platový poriadok, mesačná gáža, dobré alebo zlé zriadenie stravovania, dobrá komunikácia, alebo osvetlenie, bezchybne fungujúci vodovod. Neprežíva bezprostredné účinky svetla a tmy, tepla a zimy, sucha a búriek, ktoré roľníka ustavične upozorňujú na vyššie mocnosti.
Ďalej, mestskí ľudia ľahko sa vyklbujú zo zbožnej a tvorivej tradície kresťanskej. V mestách je ustavičný pohyb, jedni sa odsťahúvajú, iní prichádzajú, menia sa majitelia i nájomníci. Zriedkakedy nastáva tá srdečná hierarchia srdečného spolunažívania so svojím kostolom a kňazom. Mestský človek je ponechaný na seba. Prostredníctvom svojho farského poriadku nie je vôbec alebo len slabo zapojený do božieho programu života. Hoci sa v nedeľu i zúčastní na svätej omši, vykoná to tam a v takom čase, keď sa mu to najlepšie hodí. Nie je tak vnútorne a bytostne spojený so slávnosťou bohoslužby ako človek na dedine. Týmto sa veľmi mnohí strácajú z vnútorného spojenia s Bohom.
Napokon mestá sú mlynmi a valcami ľudského smýšľania a presvedčenia. V nich sa melie život od rána do večera a od večera do rána. Vždy prichádzajú nové udalosti, zábavy, úlohy, situácie. Mestský, aj najnečinnejší človek má život vyplnený týmito vecami. Často aj pri najlepšej vôli nezvyšuje čas na sústredenie a prehĺbenie sa v náboženských hodnotách. A jednako, život ľudstva visí jedine na Bohu. Keď sa niekto natrvalo Bohu vzdiali, nič ho nezachráni od zahynutia. Všetko v ňom ustrnie a zpovrhne a sa vyprázdni. Záľuby sa vyvinú v obludné vášne. Ženú človeka do zúfalých podujatí. Ani najdokonalejšia technika nenahradí duchovný život. Technika sama osebe sa stáva kliatbou a príťažou.
Zbožnosť mestských rodín musia pestovať predovšetkým sami mešťania, ktorým záleží na kresťanskom presvedčení. Aj vo vážnej, tvorivej práci zapojením si treba ustavične uvedomovať, čo osoží človeku, keď celý svet získa a na svojej duši škodu utrpí, a zas: kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a každý deň vezme svoj kríž a nech ma nasleduje. Musíme si totiž uvedomiť, že to, čo rodine mesto na zbožnosti ujme, môže jej to mnohonásobne nahradiť. Mestský človek miesto zažitia božieho ploriadku v prírode môže hlbšie nazrieť do plánov božích pomocou rozličných náboženských prednášok a kurzov, závislosť od Boha môže hlbšie preciťovať a väčšmi sa môže očisťovať na veľkolepých duchovných cvičeniach, ktoré sú v mestách časté a prístupné. Vyklbenosť z farskej liturgie môže nahradiť zapojením sa do rozličných hnutí a apoštolátov.
Menovite však mestská rodina, keď chce zveľadiť svoju zbožnosť, nesmie zanedbať aj vitálny prirodzený základ zdravej rodiny. Má byť opravdivou rodinou a nielen pudovou modernou hrou na dieťa, len na uspokojenie seba. Aj v mestskej rodine má sa rodiť viacej detí, má sa vytvoriť opravdivé zbožné spoločenstvo rodinné. Je síce dojímavé vidieť krásnu detskú výbavu, prepychové detské kočíky, prepiatu starostlivosť o dieťa, no to všetko páchne krvou nenarodených detí. Prílišné fintenie dieťaťa škodí rodičom, lebo hoci ich blaží, ich energie vyčerpáva. Škodí samému dieťaťu, lebo ho rozmaznáva a zmäkčuje. Je neklamnou známkou sústredenia na tuzemskosti.
Zveľadenie zbožnosti mestskej rodiny musia mať zvlášť na zreteli kňazi. Treba upotrebovať všetky posvätné a organizačné prostriedky, ktoré Cirkev vybudovala v dvetisícročnej praxi, najmä však moderné pastoračné metódy, ktorými sa Cirkvi podarilo naozaj zachytiť a zvládnuť komplikovaný moderný život. Týchto prostriedkov je veľa. Tu chcem zdôrazniť iba niektoré. Zveľadenie zbožnosti je v prvom rade zaiste dielom milosti a nadprírody. Bez nej sa nevykoná nič. Ale i tu platia slová sv. Gregora: „Modlitba a činnosť pred Bohom oboje nevyhnutne patria dovedna. Modlitbou sa má napomáhať činnosť a činnosťou modlitba.“ Preto je nevyhnutné, aby pastorácia miest podľa významu bola sústavne sverovaná najlepším a najvyskúšanejším silám.
Ďalej, aby duchovné vedenie miest bolo naozaj mestské, čiže kongeniálne tej vyspelosti a výšky, na ktorej sa nachádzajú profánne oblasti. Aby ono neliplo na dedinských viditeľných formalistických efektoch, ako sú: masové prejavy, sladkasté vonkajšie pobožnosti, prázdne bombasty, sháňanie nevkusných ozdôb a maľoviek, ktoré kultúrneho človeka z kostola priam vyháňajú a jeho zbožnosť mýlia. Aby sa neostalo trčať pri zastarálých ideových náboženských úlomkoch, ako napríklad fráza: „aj v najnevkusnejšom kostolíku pútnickom môže byť viac zbožnosti ako vo veľkolepej, umeleckej, vyspelo obsluhovanej katedrále.“ Alebo: „citový, gíčový spev lepšie môže povzniesť dušu k Bohu ako všetky gregoriány a klasické kostolné spevy.“ Alebo: „Organizácie, aj náboženské sú len asistenciou pri hriechu.“ Alebo: „Laik nech len verí a nešpekuluje a nezasahuje do náboženskej oblasti.“
Ďalej je potrebné, aby pri horlivom hlásaní nekompromisného náboženstva nestalo sa toto náboženstvo jednostranným a násilným prízvukovaním jedine nadprírody a vyžadovaním od človeka viacej, ako môže zniesť a ako kresťanské ordo vyžaduje. Pripomeňme si slová sv. Františka Salézskeho: „Zbožnosť, ktorá sa nedá uviesť do súladu so zákonitým zamestnaním nejakého človeka, je falošná“ (Filotea 3). Alebo: výrok kard. Faulhabera: „Zbožnosť sa nedá udúšať príliš veľa žiadajúcimi zbožnými výkonmi.“ Bolo by chybou, keby sa mestská pastorácia opierala hlavne o krotkých, vo svetskom ohľade bezvýznamných pietistov, akých v každom meste je dosť a dosť, aby sa nám takto nevymykali práve tí najvýznamnejší, vedúci, atmosféru tvoriaci jednotlivci a rodiny. Preto pastorácia mestských rodín, hocako sa to mnohým nevidí, musí byť čo najhlbšia (filozoficky a teologicky) a kultúrne najvyspelejšia.
Mestská pastorácia slovenská vykonáva niekde obrovský, až nadľudský výkon. Treba však pritom pripomenúť, že je zčasti na dedinskej úrovni. Príčinou toho je aj všeobecná slovenská situácia, ako to bolo povedané na začiatku. Naše mestá boly donedávna vlastne veľkými dedinami, bez snahy po úrovni držať krok s časom. Tento stav sa od istého času radikálne zmenil. Naše mestá, a to nielen Bratislava, s veľkým elánom a v každom ohľade doháňajú zameškané a chcú byť avantgardou aj na kultúrnom poli. Tento fakt si má uvedomiť aj naša mestská pastorácia. Pripojujeme sa k vznešeným slovám komisie pre Katolícku akciu, že za najpotrebnejší apoštolát v časoch terajších treba pokladať apoštolát rodiny. Nech je nám dovolené upozorniť na zvlášť dôležitý apoštolát rodín mestských.
Svetová Organizačná Sieť Spolku sv. Vojtecha
Spolok sv. Vojtecha má dnes už dobrý zvuk a to nielen u slovenských katolíkov, ale v celej slovenskej verejnosti. Toho roku má svoje 72. valné shromaždenie, ktoré je vždy významnou udalosťou. Väčšinou máva svoje valné shromaždenie v Trnave, ale v minulosti mal ich aj na rozličných miestach Slovenska, čím propagovala sa myšlienka národná i katolícka. Slávnostné boly najmä dve shromaždenia, a to jubileum 60 rokov jestvovania a najmä jubileum sedemdesiatročné, ktoré bolo už za slovenskej štátnosti, ktorého zúčastnil sa aj prezident republiky a vládni činitelia.
Vo všeobecnosti však dnes pozerá sa na SSV ako na niečo čiste domáceho, v pomerne úzkych rámcoch vlastnej štátnej životnej plochy. Je isté, že jadro členstva SSV je na Slovensku - ale faktom je aj to, že SSV je všade tam, kde len žije Slovák. Tu v krátkosti preberieme si celú túto organizačnú sieť, tak domácu ako aj zahraničnú. I. Spolok sv. Vojtecha na Slovenku je organizovaný v jednateľstvách, ktoré vedú jednatelia. Práve preto nie je tu možné nahradiť slovo „jednateľ tajomníkom, lebo ono má svoju tradíciu vo svojom význame a je dnes priveľmi vžité, než aby sa menilo. Práve tak ako v samotnom SSV úrad tajomníka a hl. jednateľa je niečo celkom iného, s iným okruhom pôsobnosti a tak aj organizácia členstva SSV má svoje jednateľstvá a nemá a nemôže mať „tajomníctvá“.
Celá organizačná sieť je vybudovaná na jednateľstvách, ktoré vedú jednatelia a títo sú v stálom kontakte s hl. jednateľsvom Spolku sv. Vojtecha. V minulosti boly jednateľstvá rozdelené podľa diecéz a diecézy podľa farnosti. Každá fara mala svoje jednateľstvo a filiálky patrily k jednateľstvám svojej farnosti. Celá org. členstva delila sa podľa diecéz: trnavskej, nitrianskej, spišskej, banskobystrickej, košickej, rožňavskej, gr.-kat. prešovskej, prepozitúry jasovskej a bisk. Satu Mare. Prirodzene, že týchto jednateľstiev bolo zo začiatku len veľmi málo a organizačná sieť SSV pomaly rozramenila sa po celom Slovensku. Rozdelenie na diecézy vo vedení organizácie členstva, teda hl. jednateľstva znamenalo, že koľko bolo diecéz, toľko bolo zriaďovaní jednateľstiev podľa abecedy. To nebolo praktické, a preto pri reorganizácii evidencie v hl.
Ako sme spomenuli, zo začiatku jednateľstvami boly len farnosti a tam patrily aj filiálky farnosti. I toto malo s organizačného hľadiska nevýhodu. Totižto, či bol už jednateľom farský úrad alebo nejaký laik, väčšiu časť svojej organizačno-propagačnej činnosti mohol vyvíjať len v samotnej farnosti, kde býval, s ľuďmi z filiálky prichádzal síce do styku, ale oveľa zriedkavejšie a, prirodzene, oveľa menej ich aj poznal. Práve preto pri reorganizácii organizácie členstva (hl. jednateľstva) vytýčilo sa za vedúcu smernicu: do každej obce, kde SSV len členov má, samostatné jednateľstvo! a takto sa teraz pokračuje: v ktorej filiálke niektorého jednateľstva je len trochu viac členov, utvárame nové, samostatné jednateľstvo. Má to aj praktický význam, lebo keď sa pred Vianocami rozosielajú podielové knihy, členovia z filiálok nemusia chodiť...
Mesto svojou povahou je hromadným spolunažívaním a už tento fakt núti na výmenu názorov, na jemnejšie životné formy, nabáda prekonávať svoje naivné, primitívne, zaseknuté a zatrpklé a zaostalé náhľady, vystúpiť zo svojho pohodlného, sebeckého, vnútorného i vonkajšieho ozembuchstva.
V mestách totiž, aj v našich slovenských, ľudia strašne sa tratia Bohu. Mestský človek miesto zažitia božieho ploriadku v prírode môže hlbšie nazrieť do plánov božích pomocou rozličných náboženských prednášok a kurzov, závislosť od Boha môže hlbšie preciťovať a väčšmi sa môže očisťovať na veľkolepých duchovných cvičeniach, ktoré sú v mestách časté a prístupné. Mestská pastorácia slovenská vykonáva niekde obrovský, až nadľudský výkon.
Rozdelenie na diecézy vo vedení organizácie členstva, teda hl. jednateľstva znamenalo, že koľko bolo diecéz, toľko bolo zriaďovaní jednateľstiev podľa abecedy. Práve preto pri reorganizácii organizácie členstva (hl. jednateľstva) vytýčilo sa za vedúcu smernicu: do každej obce, kde SSV len členov má, samostatné jednateľstvo!
Evanjelický kostol v Banskej Bystrici
Tabuľka: Diecézy Spolku sv. Vojtecha
| Diecéza |
|---|
| Trnavská |
| Nitrianska |
| Spišská |
| Banskobystrická |
| Košická |
| Rožňavská |
| Gréckokatolícka Prešovská |
| Prepozitúra Jasovská |
| Biskupská Satu Mare |