Birmovanie je sviatosť uvádzajúca do kresťanského života a bez birmovania by bolo neúplné. Birmovanie je tiež podobne ako krst sviatosťou uvádzajúcou do kresťanského života a bez birmovania by bolo neúplné.
Riadnym vysluhovateľom tejto sviatosti je biskup. Pri birmovaní sa na birmovaného vkladajú ruky a pomaže sa posvätenou krizmou, pričom sa vyslovuje: “Prijmi znak daru Ducha Svätého.”.
Birmovanému sa vtláča duchovná pečať - pečať Ducha Svätého. Pomazanie je tu znakom posvätenia. Katechizmus katolíckej cirkvi (1314) hovorí, že ak je kresťan v nebezpečenstve smrti, birmovanie môže udeliť kňaz. Kňaz je mimoriadnym vysluhovateľom.
Sviatosť birmovania môže prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol pobirmovaný. Dary Ducha Svätého, ktoré dostávajú birmovanci pri tejto sviatosti, vedú pokrsteného človeka k zrelosti kresťanského vyznania a dávajú mu silu k svedectvu.
Príprava na prijatie sviatosti birmovania trvá rok a túto prípravu si robia žiaci od 1. Birmovanec si pozýva aj birmovného otca alebo birmovnú mamu, obvykle chlapci majú birmovných otcov, dievčatá birmovné mamy.
Je veľmi vhodné, ak birmovným rodičom je krstný rodič, tým sa vyjadruje aj súvis medzi krstom a birmovaním.
Ako naplánovať PERFEKTNÝ svadobný obrad
Otázky pre birmovancov
Niektoré z oblastí, na ktoré sa zameriavajú otázky pre birmovancov:
- Vierouka
- Sviatosti
Okrem prípravy na birmovanie, farnosť Kráľovnej pokoja Prešov sa aktívne zapája do rôznych duchovných projektov. Duchovný projekt Extrémna Krížová Cesta, môžete spoluvytvárať aj vy a to zdieľaním svojich fotografií, videí a príbehov. Môžete sa stať inšpiráciou pre mnohých. Spolu s nami môžete zmeniť svet k lepšiemu.
Čo môžete urobiť
- Fotografie: Chceme charakteristické fotografie, ktoré ukazujú dynamiku udalostí. Žánrové fotografie. Nie také, aké fotí každý. Milujeme kvalitné fotografie.
- Filmy: Môžete nám poslať hotový film s vlastným rozprávaním motivujúcim ísť za seba, tak aj jednotlivé zábery z trasy EKC, zo značenia trasy a podobne. Potom sa stanú súčasťou pre ďalšie filmy.
- Svedectvá: Váš príbeh. O úsilí, o prelome, o zmene. Dĺžka textu od 2 do 4 tisíc slov. znaky s medzerami.
Potom na nás prevediete vlastnícke práva.
Svedectvo Janka: ODPUSTENIE
Chcem sa s Vami podeliť o nádherné a veľmi silné svedectvo, ktoré ma upevnilo ešte viacej vo viere, že Extrémna Krížová Cesta, dokáže premieňať naše životy.
Volám sa Peter a chcem Vám tu priblížiť príbeh jedného veľkého hrdinu EKC. Volať ho budem "Janko"a to kvôli jeho anonymite.
EKC som absolvoval už po štvrtý krát. Všetky trasy som absolvoval na trase Zborov/Bardejov. Stále sa teším na každý nový ročník, lebo táto Extrémna Krížová Cesta ma dokáže posilniť a dodať duchovnej sily naozaj na dlhú dobu. Zakaždým je pre mňa niečím novým a zakaždým ma posúva ďalej.
Od lídra trasy som prijal tú najťažšiu úlohu - aby som išiel na trase ako posledný pútnik, takzvaný zberač. Je to veľmi dôležitá a aj veľmi namáhavá úloha. Je totiž veľmi dôležité aby sa vedelo, že na trase nikto nezostal.
Mojou úlohou bolo pomôcť pútnikovi ktorý už ďalej nemôže. Dostať ho na miesto, odkiaľ si môže zavolať nejaké auto, ktoré by už nemalo problém tam prísť po neho. Tak isto aj poskytnutie zdravotnej pomoci ako aj psychickej podpory. Je to aj veľká pomoc pre dobrovoľníkov, ktorí sú pri občerstvovacích staniciach, lebo takto už vedia že za mnou už nikto neide a oni sa môžu presunúť ďalej.
Nastal deň D: Po svätej omši čakám na posledného účastníka ktorý vyjde z kostola a idem pomaličky za ním. Ešte raz kontrolujem či nikto nezostal a pripájam sa k poslednej skupinke. Oboznamujem ich, že idem ako posledný a že za nami už nikto neide. Asi po dvoch kilometrov prechádzame cez hlavnú cestu, ďalej k prvému zastaveniu, ktoré je na vojenskom cintoríne z prvej svetovej vojny.
Šľapeme hore do kopca, rovno cez obrovský vysvietený kríž z faklí, ktorý bol nádherné vysvietený na celej lúke. Zimomriavky. Po celej velikánskej lúke bolo "roztrasených"cez 500 ´pútnikov, ktorí sa už modlili svoje prvé rozjímanie. Niektorí kľačali, niektorí sedeli, niektorí stáli a niektorí už odchádzali pomaličky smerom na Stebnícku Maguru.
Magura je inak najväčší kopec (900m), cez ktorý prechádza červená 42km trasa sv.Don Bosca. Pozorovať takú masu ľudí ako sa modlí, bolo niečo nádherné. Uvedomoval som si, že tu si každý z nich nesie sám svoj vlastný kríž a že určite prišli prosiť Pána Boha, aby ho dokázali v svojom živote niesť z láskou, plus ktomu že majú pripojené určite aj rôzne úmysly.
Skontroloval som spoločne s partiou skautov čo pripravovali tento horiací kríž, či nikto nezostal a pohol som sa ďalej vpred. Hneď na začiatok nás čakolo najväčšie stúpanie a pre mnohých tá najväčšia skúška. Viac ako 5km stúpanie po starej lesnej ceste, mala byť takou akousi previerkou, ako veľmi chceme priniesť tú našu obetu a či to myslíme ozaj vážne.
Polovica stúpania. Asi tu niekde, sa začal písať tento príbeh.. Prišiel som k skupinke mladých ľudí, v ktorej bol aj Janko. O ňom to totiž všetko bude. Sedel na krajnici cesty a opravoval si ponožku v topánke. Videl som, že si nezobral vôbec dobrú obuv. Mal staré, ťažké robotnícke topánky. Hneď som sa mu prihovoril.
Počúvaj priateľu, nezvolil si vhodnú obuv, stýmto čo máš na nohách, ďaleko nezájdeš. Nechceš sa vrátiť alebo nemáš náhodou aj nejakú inú obuv na prezutie? Takú tú botaskovú na asfaltovú cestu. Odpovedal aby som sa stoho netrápil, že to je v poriadku. Pokračovali sme pomaličky hore aj s jeho partiou, no stále pomalšie a pomalšie a tak sme sa vzdiaľovali od ostatných účastníkov, čím ďalej tým viac.
S Božou pomocou sme sa dostali až hore na Maguru a Janko si išiel zobuť topánky. Bol som pri ňom, aby som videl ako na tom je. Jeho nohy boli doslova a do písmena také skrvavené, akoby do nich hrýzla nejaká zver. Prišlo mi stoho tak trošku zle. Snažil som zachovať kľud, myslím ten svoj. Janko, ten sa správal akoby žiadnu bolesť necítil, napil sa ešte vody, opravil si ruksak na chrbte a ešte sa nás opýtal. Vy na koho čakáte?
Navrhovali sme mu viackrát pomoc, že ho vezmeme popod pazuchu a pomôžeme takto sním zísť dole do Bardejovských Kúpeľov. Videli sme že kríva a nedustupuje celými chodidlami na zem, ale on rázne odmietal našú pomoc a stále len vravel že je to ok a že jediné čo potrebuje, je ísť ďalej.
Nerozumel som tomu. Ako potrebuješ ísť ďalej chlapče, keď nemôžeš. Veď počujem ako šmykáš topánky po zemi a keď si predstavím ešte tvoje nohy... O tom že má skončiť, nechcel vôbec počuť.
Po ceste do Bardejova mi povedal, že on presne vedel čo ho čaká a že tak je to v poriadku. Povedal mi, - mohol som si zobrať kvalitnú obuv, ale naschvál som si ju nezobral. Vieš ja mám so svojím otcom veľmi zlý vzťah. Otec je alkoholik, bije nás doma a ja ho nenávidím. Ide o to, že som bol na spoveď a spovedal som sa samozrejme stoho čo k nemu cítim, ako aj stoho že mu neviem odpustiť.
Kňaz mi povedal: Tu pomôže len obrovské pokánie. Nevedel som čo presne myslí ale keď som sa dozvedel o tomto duchovnom projekte, tak som pochopil a ani na sekundu som neváhal a bol som hneď rozhodnutý, že práve EKC môže naštartovať zmenu v našom vzťahu. Chcem mu práve cez túto obetu, dokázať odpustiť a zase ho mať rád. Prosiť o jeho vyliečenie z alkoholizmu a jeho navrátenie sa k Pánu Bohu.
Plakal som veľmi keď som počúval jeho príbeh. Príbeh len 19 ročného mladíka, ktorý chce priniesť takúto obrovskú obetu. Ide prejsť 42 kilometrovú trasu a ešte k tomu v noci, po lese, po blate a v daždi z obrovskými bolesťami. Prečo??? Preto, lebo mu až tak veľmi záleži na vzťahu s vlastným otcom. Niečo neuveriteľné.
Miestami keď som ho pozoroval, mal som pocit, že si nesie na pleciach skutočný Kristov kríž. Tempo som nemal svoje štandartné rýchle a tak toto pomalé tempo a časté prestávky, pôsobili na mňa veľmi vyčerpávajúco. Zakaždým ale keď som sa pozrel na Janka, som sa spamätal, vystrel a šľapal ďalej. Takto sme pokračovali krok po kroku, od jedného zastavenia k tomu ďalšiemu.
K poslednému zastaveniu sme prichádzali až skoro pred obedom. Pri kostole nás ešte čakali dobrovoľníci aj kamarát Vincent, ktorý je lídrom tejto nádhernej trasy. Vybral sa nám pomaličky oproti. Po pomodlení sa posledného rozjímania, sme sa dali tak nejako všetci do kruhu. Predpokladám, že mala začať nejaká "ďakovačka" na moju adresu, lebo tak nejak sa to začalo, keď som počul... Chcel by som sa poďakovať najväčšiemu hrdinovi, Petrovi ... Hneď som to stopol.
V sekunde som si predstavil čo zažíval Janko na trase, ako aj celý jeho príbeh. Povedal som mu len stop, stop. Musím ťa Vincent zastaviť. Nie ja. Ja niesom žiaden hrdina, ale tu ti musím niekoho predstaviť. Tým hrdinom je "Janko", to jemu sa poďakuj. To on ťahál nás všetkých, asi desať členú skupinku do cieľa. To jeho obrovská obeta a jeho silný úmysel nás všetkých posúval krok čo krok vpred.
Zostal nemo stať a pozerajúc sa so slzami v očiach na nás, vidiac pri tom naše uplakané ale šťastné oči pochopil, že sme na trase zažili niečo, čo sa tu nijako nedá opísať. Jankovi sme obetovali obrovský potlesk a každý dojatý a šťastný sa pobral domov k svojím rodinám.
Prijal som ďalšiu výzvu do môjho života a to takú, že už pre nasledujúci ročník budem zástupcom lídra EKC na tejto trase. Pre mnohých z nás, to bola najkrajšia noc v živote. Vďaka Pane, za túto požehnanú noc. Peter, Bardejov
EKC Košice: Tma a dážď sa strieda s hustým mrholením. Hmla taká, že čelovkou vidieť len bielu stenu pred sebou a pod nohami hľadáme náznak chodníka. Hodinový úsek - zostup v blate po členky, prekážky v podobe pováľaných stromov po víchrici. Tvorili sme záver skupinky EKC. Úžasná skupinka najprv cudzích ľudí, ktorí sme sa povzbudzovali, čakali, dávali na seba pozor. Požehnaný milostivý čas. Odmenou bolo poďakovanie dvoch dám, ktoré nám povedali, že bez nás by to nezvládli a to ani netušili akým povzbudením boli oni pre nás. Moja prvá EKC, ktorej som sa bála. Je dosť dlhá na to, aby telo x krát povedalo, že sa vzdáva, stačí, končí... Nech sme lepšími, ak vďaka tejto EKC. Nech raz, keď budem na konci svojho života stáť nad miskami váh, nakloní kamienok EKC misku s dobrými skutkami. manželia Mariana a Ján
EKC Michalovce: Dostať takú to milosť, že môžem kráčať vo dvojici s Bohom, v tichosti, počúvať jeho myšlienky ktoré mám pretvoriť do modlitby ruženca je neskutočne úžasná. Aj napriek extrémnemu terénu, počasiu a všakovakých prekážok, či už popadaných stromoch, ich obchádzaním a hľadaním návratu na správnu cestu aby som mohol ďalej pokračovať, alebo chodením v kuse po turistickom chodníku z ktorého sa stal potok, nič z tohto ma absolútne nevyvádzalo z mieri. Boh mi stále poslal myšlienku za čo sa mám modliť.
Zhruba na 15 kilometri, kedy som sa dostal z lesa na asfaltovú cestu, mi Boh poslal jednu z najťažších skúšok. A to pomodliť sa ruženec za istú dlhodobo pretrvávajúcu udalosť. V momente keď som sa začal na tento úmysel modliť, rázom sa spustil taký obrovský hodinový lejak, že behom minúty moje nohy od tejto chvíle až do konca cesty plávali v bazéne. Bol to asi najintenzívnejší dážď, ktorý som za svoj doterajší život zažil.
Hneď som si pomyslel, že som zaťal do živého a vyrušilo to aj niekoho iného, a Boh vedel prečo sa mi dal pomodliť za tento úmysel. Pri tom všetkom mi chýbala po boku moja manželka, ktorá zo zdravotných dôvodom nemohla absolvovať so mnou túto krížovú cestu, ale v modlitbe zostávala celú noc až do môjho návratu, za čo jej veľmi pekne ďakujem. Ďakujem Bohu za všetko, čo s ním v živote prežívame, za pozvanie na túto cestu, za vedenie, za všetky úmysly za ktoré som sa mal modliť cestou ružence, ďakujem mu aj za všetky prekážky ktoré mi na tejto ceste pripravil a pomohol zdolať. Vďaka patrí aj mojej manželke a deťom, ktorý ma v tomto podporili. Už dnes sa teším na ďalší ročník EKC. Zdeno
Chcela by som sa a vami podeliť o môj duchovný zážitok na EKC. Už pri prvom zastavení som si našla v brožúrke vetu čo mi zostala v pamäti (Nikdy by ste nemali žiť tak aby ste splnili očakávania niekoho iného) Ja som sa v tom našla. Ďalšia hlboká vec sa mi stala keď som si v Cerkvi v Trnávke čítala príbeh kde otec bol alkoholik(moja EKC bola obetovaná aj za môjho tatka s tou istou závislosťou) . Booom priamy zásah, až som sa rozcítila.
A najsilnejšie čo som zažila bolo to keď som kráčala hore kopcom v lejaku, modlila som sa a tu na chvíľku som bola duchom niekde inde. Bol to blažený pocit až potom som si uvedomila že: Maja počkaj musíš ísť späť však kráčaš lesom v noci, v daždi už cca 20km. A vtedy sa moje zmysli prebudili že už som pociťovala ze mam nohavice celé mokré a moja čelovka len tak vykukoval z pod prší plášťa .Ten pocit bol neskutočne krásny ako keby som bola medzi zemou a nebom vtedy som nepociťovala žiadne negatívne pocítili iba blažený pocit. Bolo to niečo krásne.
Ešte Vám niečo o mne prezradím a tým chcem aj ľudí povzbudiť aby sa dali na takú EKC : Som necelý rok po operácii a pri operácii som zostala s určitým zdravotným postihnutím, ale viete čo? :S Božou pomocou som to dala až do cieľa A čo je najdôležitejšie počas tej cesty som si veľa toho uvedomila. Bohu Vďaka. Veľká vďaka patrí organizátorom, každému kto priložil ruku k dielu a milým spoluputovníkom ktorý krásnym úsmevom a povzbudivým slovom mi spravili tu Cestu trošku príjemnejšiu. Maja
Bol to pre mňa neuveriteľný zážitok. Postupne spracovávam v sebe všetky pocity a myšlienky z tejto cesty. V Klokočove som si vravel, že raz stačilo, ale už dnes viem že ak dostanem tu milosť ísť EKC aj o rok, tak sa tam uvidíme. Marek
Chcem sa aj ja s Vami podeliť o EKC... Ako už bolo napísané, bola ako život sám. Začínaš, kráča sa Ti ľahko, sviežo, ideš po rovine, bez väčšej námahy. Potom do kopca, stúpanie, námaha väčšia a väčšia. Potom hore krásny pocit víťazstva. Od 12 km dážď, mrazivý vietor. Kráčame 2 so sestrou bez pršiplášťa, veď ja som povedala, že netreba.. Zmokli sme do nitky.. Mrazivý vietor šiel až do kostí a sestra hovorí, ci to nevzdáme, že sme premočené a môžeme ochorieť. Ja plná odhodlania, dala som do tejto cesty, všetky túžby , prosby, vediac, že to ma bude stáť námahu.. Tak jej vravím, že to dáme , že co nám pomôže sa vrátiť. A tak sa ďalej boríme blatom, prekážkami, dažďom.. Potom opäť rovná cesta... Najťažšie je zastať na zastavení a nechať nech ta zima ešte viac pôsobí. Potom opäť les, blato, voda, pád a ideme ďalej... Po ceste kráčame samé alebo chvíľku v skupinke... Blíži sa koniec... Les v Kusíne je extrem, tu sme už 6 v skupinke, chvíľu sme zišli z cesty ale opäť sa vrátime na správnu cestu... Je to ako v živote... Ideme v blate hriechu ale Ježišov dážď nás očisťuje. Schádzame z cesty, ale Duch Svätý nás vracia na tú správnu... Najdlhší úsek sa mi zdal Kusín-Klokočov... zdal sa mi predlhý.. Chcela som byť už v cieli... Cieľ bol krásny.. Vďačné, že sme to nevzdali, že sme to s Ježišom dali... Ďakujem Ježišovi, že On to s nami nikdy nevzdá... a odmena.. Nemáme sa ako o pol 4 dostať domov. Tu Vlado zo skupinky sa ponúkne , že nás vezme, vediac, že sme celé mokré a že mu môžeme pošpiniť auto... Vďaka Ti Ježiš, za každú milosť, sprevádzanie a že s Tebou nikdy nie sme sami. Martina a Anička
Táto Extrémna Krížová Cesta bola ako život sám. Keď padneš - vstaneš a myslíš že už horšie ťa nemôže stretnúť, vtedy príde ešte ťažšia chvíľa, ale vstávaš a kráčaš ďalej. Celý deň so mnou rezonujú myšlienky po prekonaní EKC. Vďaka Pane, že si bol so mnou po celý ˇčas, lebo bez Teba by som to nezvládla. Ľudmila
Bola naozaj extrémna! Ale ani raz som neoľutovala, že som tam. Simona
Bol to pochod ako vo filme. Malé svetielka čeloviek osvetľovali cestu. Kráčali sme v daždi, po blate a vo vode. Zaťali sme zuby a ďalej kráčali. Ďakujem Pánovi, že mi postavil do cesty takú výzvu. Ďakujem za podporu Ferkovi, Jankovi a Danke, ktorá ma povzbudila. Veci sú vždy tak, ako majú byť. Pán ma s nami svoje úmysly. Dôverujme mu. Mária
Slava Isusu Christu. Chcela by som sa podeliť o svedectvo z EKC. Prihlásila som sa s malou dušičkou lebo nie som trénovaný a telesne zdatný človek. Veľmi som sa obávala výstupu na hrad. Okrem toho sa veľmi bojím tmy, medveďov a diviakov. Avšak počas celej cesty som bola na tom fyzicky aj psychicky veľmi dobre. Nepociťovala som únavu ani bolesť. Stále som teda čakala na ten moment, keď už pocítim dotyk Božej ruky. ON sa mi však ukázal úplne inak, ako som očakávala. Ukázal sa mi v bratoch a sestrách spoluputovníkoch. Ukázal sa mi v bratovi Patrikovi, bez ktorého by som došla maximálne tak po hrad, keďže moje orientačné scho...
