Červený Kláštor, oficiálne Lechnický kláštor, sa nachádza na území obce Lechnica. Červená farba striech kláštorných objektov sa prejavila v názve Červeného kláštora.
Založenie kláštora potvrdila Spišská kapitula v roku 1319 a v roku 1320 dal na jeho postavenie súhlas Karol I. Róbert z Anjou. Kláštor sa oficiálne nazýval Lechnický kláštor, pretože vznikol v katastrálnom území Lechnica.
Dominantou obce Lechnica je kostol, ktorý stál v obci už začiatkom 14. storočia. Bol postavený v ranogotickom slohu.
História Červeného kláštora, v minulosti nazývaného Lechnický, siaha do prvej polovice 14. storočia. Počiatky existencie kláštora sú úzko späté s pôsobením dvoch reholí kartuziánov (1320 - 1567) a kamaldulov (1711 - 1782). Obe rehole patrili pustovníckym reholiam.
Na založenie kláštora bol potrebný veľký priestor, na ktorom by sa rozprestierali všetky budovy. A tak v roku 1319 daroval Kokoš kartuziánom z Letanoviec (Lapis Refugii, dnešné Kláštorisko) svoju obec Lechnica s priľahlým chotárom.
Spišská kapitula povolila založenie kláštora a kráľ Karol Róbert v roku 1320 potvrdil jej zakladaciu listinu. Výstavba kláštora sa začala po roku 1330.
Červený Kláštor z vtáčej perspektívy.
Kartuziáni v Červenom Kláštore
Do tohto odľahlého kúta Zamaguria prišli kartuziánski mnísi, ktorí tam žili v prísnej izolácii, v skromných príbytkoch sa venovali modlitbám, písaniu rukopisov a liečiteľstvu. Kartuziáni patrili k najprísnejším reholiam s asketickým spôsobom života.
Už v prvej polovici 14. storočia kartuziáni postavili samostatné domčeky pre pátrov, so záhradkami. V roku 1360 sa začalo so stavbou najvýznamnejšieho kláštorného objektu, kostola. Práce prebiehali v súlade s verne stanovenými pravidlami, pretože rehoľa mala vypracovaný vlastný typ kostolnej stavby - bez veže a postranných lodí.
Zasvätenie kostola i samotného miesta svätému Antonovi Pustovníkovi nebolo náhodné. Kartuziáni si ho vybrali za patróna ako vzor kontemplatívnosti, teda rozjímania.
V roku 1351 sa kláštor organizačne osamostatnil od materského kláštora v Letanovciach a postupne sa stal dôležitým cirkevným strediskom na uhorsko-poľskej hranici. Darmi a kúpami získal rozsiahle pozemky a dostal dôležité výsady, ku ktorým patrili aj právo rybolovu na Dunajci, právo mlyna, právo varenia piva a právo vykonávania miestnej súdnej právomoci.
V roku 1472 získala Lechnická kartúza majetok od Jána Felkesa a Ladislava Szatmaka a to 10 viníc v oblasti Tokaja. Uhorský kráľ Matej Korvín daroval každoročne kláštoru 18 florénov (stredoveké zlaté mince). V roku 1494 Vladislav II., uhorský kráľ, oslobodil kartúzu od poplatkov a mýta pri prevoze vína do susedného Poľska.
V roku 1501 rozhodol kráľ Vladislav II., že mnísi budú každoročne dostávať tri krúžky bieleho súkna, dve tony rýb a tonu oleja z výnosu košického tridsiatku. Poľský kráľ Žigmund Starý potvrdil v roku 1518 privilégia vydané jeho predchodcami kartuziánom v Lechnici.
V prvej polovici 15. storočia bol Červený kláštor dobitý husitskými vojskami. Najťažšie chvíle v kláštornom spoločenstve nastali počas prvého husitského vpádu v roku 1431, keď uniesli priora kláštora, vypálili a vydrancovali jeho priestory.
Po ďalšom obliehaní začiatkom 16. storočia mnísi kláštor opustili. Kláštor upadal.
Kamalduli v Červenom Kláštore
Začiatkom 18. storočia sa kláštor opäť dostal do rúk cirkvy. Majiteľom sa stal nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, ktorý po svojej smrti v r. 1705 kláštor v testamente odkázal benediktínskej reholi - kamaldulom.
Príchodom kamaldulov začala nová etapa rozmachu Červeného kláštora. Celý objekt dali zrenovovať v duchu dobového slohu - baroka.
V roku 1747 bol zrekonštruovaný aj kostol, ktorý z celého kláštorného komplexu predstavuje najmonumentálnejšiu stavbu.
V hospodárskej tradícii nadviazali kamaldulskí mnísi na svojich predchodcov. Už roku 1718 sa im podarilo obnoviť sklárne v Lesnici.
Nariadenie cisára Jozefa II. z roku 1782 o zrušení niektorých reholí nepriaznivo zasiahlo ďalší rozvoj kláštora. Rehoľníci museli kláštor opustiť.
V roku 1820 František I. Habsburský daroval kláštor gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Napriek tomu kláštor naďalej upadal, dielo skazy zavŕšil veľký požiar z roku 1907.
Vďaka nadšencom z Klubu slovenských turistov v Prešove sa podarilo po roku 1918 opraviť niektoré časti areálu. Komplexná rekonštrukcia Červeného kláštora prebiehala v rokoch 1956 - 1966. V roku 2007 bola ukončená ďalšia etapa reštaurátorských prác v Kostole sv.
Život lesného mnícha
Mních Cyprián
Z mníchov pôsobiacich v kláštore sa do našich dejín významne zapíslali mních Cyprián - zberateľ liečivých rastlín, známy svojím herbárom, ktorý mal svojho času v objekte zriadenú lekáreň, preslávenú v široko ďalekom okolí.
Mních Cyprián z Červeného Kláštora, vlastným menom František Ignác Jaschke (1724 - † 1775, Červený kláštor) bol kamaldulským mníchom, najznámejším rehoľníkom pôsobiacim v Červenom kláštore. Cyprián vynikal v oblasti medicíny, farmácie, alchýmie a botaniky. Písal vedeckú literatúru, zbieral ľudovú slovesnosť. Známym sa stal aj kvôli jeho liečiteľským schopnostiam vyhľadávali, ľudia ho vyhľadávali zo širokého okolia. Za utŕžené peniaze založil lekáreň v Červenom Kláštore.
Fráter Cyprián
Najviac ho preslávil herbár, ktorý vytvoril v rokoch 1765 - 1771. Fotokópia herbára je súčasťou expozície v Červenom kláštore. Herbár má 97 strán, ktoré tvorí 283 vylisovaných rastlín zozbieraných v oblasti Pienin a v Belianskych Tatier.
Legenda hovorí, že mních Cyprián si zhotovil krídla, s pomocou ktorých v okolí Červeného Kláštora poletoval :) Aké by bolo lepšie štartovacie miesto pre Cypriánové dobrodružstvá ako Tri Koruny?
Kostol sv. Jodoka v Lechnici
Jeho patrocínium - Sv. Jodoka - je doložené roku 1419. Zaiste to nie je náhoda, že sa práve tento svätec objavuje v obci patriacej kartuziánskemu rádu. Išlo totiž o kňaza, pustovníka a veľkého pútnika, ktorý žil v 7. storočí vo Francúzsku.
Bol známym patrónom pútnikov, ochrancom pred ohňom a búrkou, pred morom a horúčkou. Chrám má aj v súčasnosti patróna sv. Jodoka, ale nebol tomu tak vždy.
Kanonické vizitácie z rokov 1656, 1700, 1731 a 1778 svedčia o zmenách patrocínia chrámu. Podľa nich roku 1656 a 1731 bol patrónom Lechnického kostola sv. Ján Evanjelista, roku 1700 je uvádzané patrocínium sv. Kríža, ale od roku 1778 je znovu sv. Jodok.
Zdá sa pravdepodobnejšie, že zmena patrocínia skôr súvisela so zmenou zemepána obce. Potvrdzuje to aj fakt, že návrat k pôvodnému patrocíniu sv. Jodoka sa uskutočnil až v čase, keď červenokláštorské panstvo a teda i Lechnicu mali v rukách znovu mnísi - už kamaldulskí. Uskutočnilo sa to medzi rokmi 1731 -1771.
Z roku 1772 má totiž obec k dispozícií slovenský dokument obce Lechnica spečatený obecnou pečaťou s obrazom sv. Pečať síce nemá vročenie, ale podľa spôsobu jej vyhotovenia a typu písma, vznik pečatidla možno položiť do 1. polovice 18.
Prví obyvatelia si postavili v Lechnici malý drevený kostolík v roku 1419. Tento bol posvätený v tom istom roku biskupom Augustínom ku cti sv. Jodoka, biskupa a vyznávača.
Počet obyvateľov v Lechnici vzrastal, pôvodný drevený kostol bol malý, preto si ho v roku 1746 rozšírili o 6 m. Kostol bol obohnaný múrom.
Potom lechničania päť rokov nemali vlastný kostol a preto chodievali na bohoslužby do kamaldulského kostola sv. Na základe dekrétu Jozefa II. museli kamaldulskí mnísi v roku 1782 tunajší kláštor opustiť.
Roku 1820 František I. daroval kamaldulský kláštor i s jeho majetkami novozriadenému Gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove s patronátnymi povinnosťami voči lechnickej farnosti. Na základe toho biskupstvo dodalo materiál a tunajší veriaci manuálnu i zápražnú prácu a v roku 1830 postavili kostol i doštenú zvonicu.
Začiatkom 20. storočia v roku 1905-1906 bol v kostole drevený strop nahradený železnými prekladmi, medzi ktorými boli vytvorené klenby z tehál a tento strop bol vymaľovaný výjavmi zo života svätých apoštolov Petra a Pavla, tiež sv. Cyrila a Metóda, ale i obraz posledného súdu. Nad svätyňou bola znázornená Najsvätejšia Trojica.
V roku 1933 nad vchodom do kostolného dvora bola umiestnená drevená Pieta, pochádzajúca z 18. storočia.
Obnovený kostol bol posvätený 28.októbra 1984.V roku 1998 bola strecha kostola pokrytá novým plechom a elektrické vykurovanie bolo nahradené v roku 1999 plynovým kúrením. Kostol bol takto zveľaďovaný až do osudného dňa 25. júna 2009, keď došlo k požiaru interiéru následkom poškodenia elektrického vedenia.
Kostol je jednoloďový. Celý interiér kostola má plochý strop. Hlavný oltár umiestnený v presbytériu je z 19. storočia. Oltárny štít siaha až ku stropu a je ukončený krížom. Oltár je po obvode zdobený ozlatenými ornamentmi v tvare listov. Motív troch listov je umiestnený aj v trojuholníku v prostriedku štítu.
Sadrové sochy z 19. storočia - z pôvodných bočných oltárikov - socha Presväté Srdce Panny Márie a Najsvätejšie Srdce Ježišovo sú umiestnené na drevených podstavcoch na bočných stenách, ktoré prechádzajú z lode kostola do svätyne.
V lodi kostola sú rozmiestnené jednotlivé zastavenia krížovej cesty z roku 2010 a drevené sochy pochádzajúce z 19. storočia a to sv. Terézia, sv. Anton, sv. Jozef s Ježiškom a sv. Ján Krstiteľ, ktorého autorom je Ján Kanty Kuc, rezbár z našej obce.
Vo veži kostola sa nachádza jeden malý zvon a dva veľké zvony z roku 1873 a 1924.
Sv. Jodok
Sv. Jodok sa narodil v západnom Francúzsku v Bretonsku ako piate dieťa v kráľovskej rodine (otec Judhael a matka Priscilla). Žil v 7.storočí . Ako kráľovský syn mal pred sebou skvelú kariéru. Keď mu zomrel otec, sv. Jodok sa vzdal následníctva trónu. Nie dvor s krásnym životom, plným intríg a napätia, ale život, v ktorom príde bližšie k Bohu - to chcel dosiahnuť.
Utiekol z domu a putoval do Ríma. Zastavil sa v oblasti Haymos, kde vojvoda Ponthieu bol upozornený na mladého vzdelaného princa a tak ho presvedčil, aby ostal na jeho dvore. V starostlivosti u štedrého dobrodinca vyštudoval a bol vysvätený za kňaza. Slúžil tam ako kaplán. Po 7 rokoch príde na to, že to nie je to, čo hľadal.
O štyri roky neskôr, asi v roku 664 sa utiahol ako pustovník do Brahicu. Potom, od roku 652 pôsobil ako kňaz v kaplnke Sv. Martina v Runiacu. V roku 665 založil pustovňu pri Montreuili, južne od Bologne v severnom Francúzsku. Neskôr sa z toho vyvinulo benediktínske opátstvo. Tam sa modlil a postil.
Bol známym pútnikom a pustovníkom. Mnohým ľuďom bol vzorom a radcom v ťažkých situáciách. Pán Boh robil skrz neho mnohé zázraky. O jeho živote existuje mnoho príhod. Bol podľa legendy veľmi spriatelený s vtákmi a všetkými zvieratami.
Sv. Jodok zomrel 13.decembra 668. Jeho neporušené pozostatky boli 25.júla 977 slávnostne prevezené do opátstva Josse Sur Mer, kde ešte v roku 665 založil pustovňu.
Od 9. storočia je sv. Jodok veľmi uctievaný v Nemecku. Vojvoda Heinrich XIV. vybudoval v roku 1338 na jeho počesť v Landshute (Bavorsko) terajší nádherný mestský farský kostol sv. Jodoka. Dodnes je tam uschovaná relikvia tohto svätca.
Je iste veľmi zaujímavé, že toto patrocínium vlastní práve tunajší kostol. Pravdepodobne kult tohto svätca priniesli na toto územie kartuziáni. A tak môžeme konštatovať, že zasvätenie nášho kostola sv. Jodokovi je na Slovensku raritou.
Okrem toho náš kostol sv. Jodoka je zapojený do Európskej siete sv. Jodoka, ktorá spája všetky kostoly a kaplnky sv. Jodoka v Európe.
Sv. Jodok je znázorňovaný s odloženou kráľovskou korunou a pútnickou palicou. Je patrónom pútnikov a lodníkov.
Svätý Jodok
Kaplnka sv. Anny
Kaplnka sv. Anny nachádza sa v dolnej časti Lechnice, na kopčeku za domami. Vieme, že priazne a pomoci proti krupobitiu a nečasu sa dovolávala väčšina obyvateľstva - roľníkov.
Rímskokatolícky kostol Najsvätejšej Trojice v Červenom Kláštore
Rímskokatolícky kostol Najsvätejšej Trojice je filiálny kostol, patriaci do farnosti Lechnica. Nachádza sa na miestnom cintoríne, ktorý je na konci obce Červený Kláštor smerom na Spišskú Starú Ves. Štýl vonkajšej stavby zapadá do tunajšieho prostredia. Jeho čelná stena je obložená prírodným materiálom - kameňmi okruhliakmi z rieky Dunajec.
Kostol postavili v rámci svojpomoci obyvatelia Červeného Kláštora za pomoci Obecného úradu, ktorý finančne zabezpečil materiál na túto výstavbu. Starosta obce Karol Rozmuš využil svoje predchádzajúce pôsobenie i skúsenosti v stavebníctve a prevzal aj vedenie stavebných prác. Projektovú prípravu previedol ing. arch. Sekan a ing. arch. Burák z Košíc.
Výstavba kostola bola začatá v roku 1994, dokončená v roku 1998 a skoladovaná v máji 1999. Dva zvony umiestnené na čelnom pilieri vyhotovila firma Litax Košice. Na jednom zvone je nápis „Sv. Anton, opát, oroduj za nás!“ a na druhom „Sv. Jodok, kňaz a pustovník, ochraňuj za nás!“ a tiež „Červený Kláštor R.P. 1988.“
Interiér kostola Najsv. Trojice Umeleckou dominantou kostola je kríž umiestnený na čelnej stene kostola. Korpus vyhotovený z lipového dreva je v životnej veľkosti a je dielom umeleckého rezbára Ladislava Repku z Rajca.
V lodi kostola je umiestnená veľká drevená Plastika Najsvätejšej Trojice o rozmeroch 180 x 250 cm, znázorňujúca Otca ako dôstojného starca, Syna - Ježiša s krížom a Ducha svätého ako holubicu. Plastika bola vyhotovená v roku 1997.
Na ľavej strane lode kostola je štrnásť zastavení biblickej krížovej cesty, počnúc poslednou večerou a končiac zmŕtvychvstaním. Každé zastavenie má samostatné osvetlenie. Krížová cesta bola vyhotovená v roku 1998.
Loď kostola zdobia ešte dve drevené sochy a to na pravej strane pri vchode do sakristie socha Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a na ľavej strane socha Srdca Panny Márie, ktoré boli vyrobené v roku 2008 a tiež drevená plastika Božie milosrdenstvo vyhotovené v roku 2010.
V kostole je 10 kostolných lavíc a 4 lavičky. Lavice sú osadené na nízkom pódiu. Z lode kostola je prístup do sakristie, ktorá je vybavená dreveným nábytkom a potrebným inventárom k prevádzke bohoslužieb.
Na priečelí chóru sa nachádzajú plastiky štyroch evanjelistov - Matúš, Marek, Lukáš, Ján a Alfa a Omega, ktoré vytvoril ľudový umelec Banjak Peter zo Starej Ľubovne v roku 2003.
Všetky ostatné plastiky a sochy nachádzajúce sa v kostole sú dielom umeleckého rezbára Ladislava Repku z Rajca. Bohoslužobné zlatnícke predmety - kalich z roku 2006, cibórium a monštrancia sú z roku 1999 a boli zakúpené zo zbierok tunajších veriacich, ako aj celý interiér kostola.
Kostol sv. Antona Pustovníka
Dominantou Národnej kultúrnej pamiatky Kláštor kartuziánov je kostol sv. Antona Pustovníka. Ktorý slávnostne otvorili v roku 2007 pre verejnosť.
Pamiatkovému úradu sa podarilo po takmer polstoročí ukončiť reštaurátorské práce v interiéri a sprístupniť návštevníkom Pienin ďalšiu vzácnu pamiatku.
Stredoveký kostol sv. Antona Pustovníka je súčasťou kláštora, ktorý v roku 1319 založili kartuziáni. Po viacerých zmenách majiteľov v polovici 18. storočia dostal zaujímavú barokovú výzdobu, hlavný oltár a bočné oltáre. Z rovnakého obdobia je aj štuková a maliarska výzdoba.
Ján Grech
Ján Grech pôsobil v našej farnosti dvakrát. Jeho prvé účinkovanie v našej farnosti trvalo od 15. augusta 1935 do 15. februára 1939. Prišiel mladý, 29 ročný - plný elánu a chuti šíriť Božie pravdy v našej malej zamagurskej dedinke - Lechnica. Nečakala ho tu iba náročná duchovná práca, ale aj veľké starosti s likvidáciou dlžôb, ktoré tu vtedy cirkevná škola mala. Bol nútený vypísať pre farníkov cirkevnú daň, ktorú predtým neplatili.
Okrem snahy o pozdvihnutia duchovného života organizoval so školskými deťmi a učiteľmi besiedky, slávnosti pri príležitosti rôznych sviatkov, ale aj stromkové slávností, čím sa snažil vypestovať v deťoch lásku k prírode. Venoval im veľa času a deti mu jeho lásku opätovali. Za krátku dobu svojho pôsobenia nacvičil s mládežou dve divadelné hry Otčenáš a Mátoha, obidve od Jozefa Gregora Tajovského.
Druhé obdobie jeho účinkovania začalo 1. apríla 1968, ale do farnosti prišiel až 11. apríla na Zelený štvrtok. Veriaci sa potešili, že svojho bývalého kňaza opäť vidia, lebo aj do Lechnice sa v 50-tych rokoch dostala správa o jeho uväznení o jeho zaistení Štb po vykonštruovanom procese, o následnom odsúdení na doživotie, ale aj o skrátení dĺžky väzenia i jeho návrate do pracovného života robotníka.
Pri svojom druhom príchode do našej farnosti pustil sa s veľkou chuťou i s Božím požehnaním do opráv cirkevných budov. Hneď na začiatku zariadil zbúranie rozpadajúcej sa drevenej zvonice, ku kostolu nechal pristaviť vežu pre zvony - novú murovanú, v kostole bolo vymenené elektrické vedenie a zakúpené elektrické pece, aby bol kostol suchý a teplý. Bol zhotovený aj nový chór, opravené a vymaľované kostolné lavice, zabezpečil aj vymaľovanie kostola výjavmi z Písma a nakoniec ešte nechal opraviť aj farskú budovu.
Dňa 14. mája 1972 s pocitom radosti a vďačnosti slávil s veriacimi udeľovanie sviatosti birmovania, ktorú vysluhoval Dr. Jozef Ligoš, ordinár Spišskej diecézy. V marci 1974 sa zdravotný stav pána farára Grecha natoľko zhoršil, že odišiel do nemocničného ošetrenia a už sa do farnosti nevrátil.