Obec Malé Kršteňany sa nachádza v nadmorskej výške 207 m n. m. Pôvod názvu obce nie je úplne jasný. Môže pochádzať z toho, že na biskupský salaš, ktorý bol známy od roku 1255, chodili kňazi krstiť deti pastierov, prípadne od mena Kršten (Kristián), či od slova "tŕstie".
Najstaršou písomnou zmienkou, ktorá sa zachovala o živote v obci je Historia Domus, ktorá je písaná od roku 1800 po latinsky, maďarsky a slovensky. Začal ju písať správca farnosti Jozef Dubina. Píše, že už v roku 1255 bola na mieste dnešného kostola kaplnka, ktorú postavili pastieri na biskupskom salaši, kam chodili kňazi krstiť deti týchto pastierov. Pretože tento údaj je najstaršou písomnou zmienkou o obci, považuje sa za základný rok vzniku obce. Dobre datované hroby z 12.
31. augusta 1271 podpísal uhorský kráľ Štefan V. listinu, ktorou potvrdzuje nitrianskemu biskupstvu i vlastníctvo majetkov v Malých Kršteňanoch. Od 14.storočia sa obec uvádza ako majetok patriaci hradu Veľké Uherce a takisto ako majetok už spomínaného Nitrianskeho biskupstva až do 19. storočia.
V roku 1310 pri pustošení vojsk Matúša Čáka bolo 50 rodín (približne 250 ľudí) nútených rozobrať svoje drevené domy a odsťahovať sa na jeho panstvá do okolia Bánoviec nad Bebravou. Prvá správa o farnosti pochádza z roku 1332. Až do roku 1767 patrila k farnosti aj filiálka Synan (dnes Šimonovany). Podľa údajov z týchto rokov bol malokršteniansky kostol zasvätený Kráľovnej anjelov, dnes je zasvätený Narodeniu Panny Márie.
V roku 1776 prešla obec z rozsiahlej Ostrihomskej arcidiecézy pod novovytvorenú Banskobystrickú diecézu. Vznik banskobystrického biskupstva schválil pápež Pius VI. 13. marca 1776 bulou Regalium Principum, na podnet cisárovnej Márie Terézie.
V roku 1896 dva požiare po sebe zničili takmer celú obec. V roku 1924 až do úplnej prestavby v roku 1933 musel byť kostol zatvorený pre nevyhovujúce podmienky. Jeho prestavba začala na jeseň v roku 1932 za pôsobenia Dp. Lukáša Berenyiho. 5. júla 1933 bol kostol slávnostne vysvätený vdp. dekanom z Bystričian.
Počas prestavby kostola bola zrušená aj rodinná hrobka rodiny Huňadyovcov, nevedno však, či sa táto hrobka nachádzala priamo v kostole, alebo v jeho okolí. Kostol bol prestavaný od základov okrem veže. Veža je pôvodná z približne 13.-14.
V roku 1928 začal podnikateľ Alois Sova ťažbu dolomitu. Surovina bola zaslaná na expertízu, kde sa zistilo, že ide o veľmi dobre prírodné hnojivo. Rozbor vykonal Dr. Stoklasa v roku 1930. Táto surovina dostala názov Galmag a obsahovala podľa vtedajších rozborov 50% MgO a 50% CaO. Ťažbou dolomitu sa poskytli pracovné príležitosti pre miestnych občanov. V tomto období technika povrchovej ťažby spočívala len v ručných nástrojoch, ako bol krompáč a lopata. Odvoz dolomitu zabezpečovalo miestne obyvateľstvo konskými záprahmi na železničnú stanicu do Veľkých Uheriec. Pri prácach došlo niekoľkokrát k nehodám, ktoré si vyžiadali aj ľudské obete. Zahynuli pri tom Ignác Kopál, Jozef Riziky, Jozef Ištván a Ondrej Paulík.
Do života miestneho obyvateľstva sa negatívne zapísala druhá svetová vojna. V roku 1942 bola do koncentračného tábora odvlečená štvorčlenná židovská rodina Bockových, ktorá mala živnosť v obchode so zmiešaným tovarom v strede obce. V jesennom období roku 1944, v čase potlačenia SNP boli do koncentračného tábora odvedení viacerí občania, partizáni: Vincent Gašparovič, František Riziky, Ján Riziky, Gustáv Riziky a Peter Obert. V čase SNP sa občania s najnutnejšími potrebami odsťahovali do miestnych hôr, kde zostali až do 9. septembra 1944, kedy bolo povstanie potlačené. 23-ročný Jozef Kováčik, účastník SNP, zahynul s ďalšími dvoma partizánmi v chotári obce. Všetci traja boli pochovaní na miestnom cintoríne, jedného z nich si po skončení vojny po exhumácii odviezli do rodnej dediny. Obec bola oslobodená 3. apríla 1945 vo večerných hodinách vojskami 2. ukrajinského frontu Červenej armády a vojskami rumunskej armády. Tento deň pripadol na utorok po Veľkonočnej nedeli. Prechod frontu si vyžiadal aj jednu obeť: stal sa ňou 14-ročný Gejza Dubina, po zásahu delostreleckého granátu.
Od roku 1945 do dnešného dňa zanikli niektoré priezviská ako boli: Ďuriš, Vrbovskí, Lojko, Kaločaj, Bock a podobne. Z početného rodu Gašparovič žije dnes v obci už len jeden občan. 20. mája 1965 pri pretrhnutí hrádze s popolčekom v Zemianskych Kostoľanoch došlo k zaplaveniu záhrad, lúk a pasienkov v chotári obce.
Významnou osobnosťou pochádzajúcou z obce je literárny teoretik, profesor PhDr. Ján Kopál. Stavebnou pamiatkou je niekoľkokrát prestavaný, pôvodne gotický kostol zo 14. storočia. Doteraz najväčšia rekonštrukcia sa uskutočnila v rokoch 1932 - 1933. Oprava vonkajšieho vzhľadu kostola sa uskutočnila v roku 2003 za pôsobenia dp. Mgr. Štefana Bieľaka, kedy boli k hlavnej budove pristavené prístrešky a vymenená strešná krytina. Posledná rekonštrukcia interiéru kostola prebehla v roku 2010 za pôsobenia dp. Mgr. Od roku 2016 sa koná v obci Malokršteniansky deň dobrôt, ktorý sa teší hojnej účasti ľudí z obce ako aj okolitých obcí.
Vývoj počtu obyvateľov obce Malé Kršteňany:
| Rok | Počet obyvateľov |
|---|---|
| ... | ... |
| ... | ... |
Služobné počiatky rímskokatolíckej cirkvi sa po vzniku Baťovian spájali s menami administrátora Emila Ondríka a farára Jána Kuchára, ktorí dochádzali vyučovať náboženstvo do Baťovej školy práce. Až 1. júla 1941 bol za exponovaného správcu do Baťovian v šimonovianskej farnosti pridelený Belo Šuman-Hreblay, bývalý riaditeľ katolíckej tlačovej kancelárie v Bratislave, ktorý dostal úlohu starať sa o duševné potreby rímskokatolíckych veriacich osady Baťovany. V tom istom roku sa duchovná správa v Baťovanoch vyňala s jurisdikcie šimonovianskeho farára bez toho, aby bolo treba farnosť formálne rozdeliť. Baťovany boli novovzniknutou osadou a utvorením samostatnej duchovnej správy v nej sa pôvodná farnosť a ani počet duší v nej nezmenšili. Baťoviansky farár mal viesť samostatné matriky s označením „domicilicia Baťovany“.
Názov farnosti znel: Expozitúra rím.-kat. Firma Baťa podporovala stavbu kostolov v Baťovanoch. Pôvodne mali byť postavené dva provizórne kostoly - rímskokatolícky a evanjelický a.v. Náklady na obidva predstavovali sumu 85.000,- Ks. Obidva kostoly mali byť vyhotovené z materiálu zbúranej nocľahárne pri továrni. Stavba bola dokončená 15. mája 1944 a o štyri dni neskôr dostala povolenie na užívanie. Z pôvodných plánov sa uskutočnila len stavba provizórneho dreveného kostolíka, ktoré realizovalo stavebné oddelenie firmy Baťa.
Na žiadosť rehoľných sestier Kongregácie dcér Božského Vykupiteľa, ktoré pôsobili v šimonovianskej nemocnici od roku 1943, bola v ich dome v roku 1946 zriadená poloverejná kaplnka. Bol v nej umiestnený oltárny kameň s relikviami. Sv. omše boli iba vo všedné dni, viedol ich dekan zo Šimonovian Ján Kuchárik. Ešte v roku 1946 si sestry pre svoju kaplnku zadovážili krížovú cestu. Stavbu kostola v Baťovanoch-Šimonovanoch začal farár Ján Hulla. Baťovany boli v tom čase expozitúrou šimonovianskej farnosti. Pôvodne mal byť kostol zasvätený sv. Tomášovi apoštolovi a mal tak pripomínať slávneho zakladateľa mesta Tomáša Baťu. Firma Baťa uč. spol. darovala v roku 1942 na jeho stavbu 500 tisíc Ks a prisľúbila aj príspevky za zamestnancov v sume 450 tisíc korún ročne. Pozemok pod kostolom, ktorý vlastnila firma, prenajala cirkevnej obci za symbolickú jednu korunu. Celkovo mal a byť zastavaná plocha 508 m2 s kapacitou okolo 1500 ľudí.
Keď sa pôvodný zámer - do Vianoc kostol postaviť - nevydaril a stavba nepokračovala podľa plánu, firma umožnila prepracovanie pôvodných plánov kostola Ing. Vladimírovi Karfíkovi, významnému slovenskému architektovi, ktorý v rokoch 1930 - 1946 pracoval ako vedúci architekt u firmy Baťa. Firma Baťa odmietla byť stavebníkom kostola. Stala sa ním cirkevná obec. Stavebné oddelenie však uskutočňovalo nad stavbou dozor. Základný kameň bol slávnostne posvätený 8. júla 1943 za účasti vtedajšieho prezidenta republiky Dr. Jozefa Tisa a bisupa Dr. Andreja Škrábika z Banskej Bystrice, ktorý vo svojej kázni vzdal hold „geniálnemu duchu Tomáša Baťu“.
Andrej Skrábik
Zlá hospodárska situácia po vojne skomplikovala dostavbu kostola. Farár Ján Hulla stavbu kostola nedokončil, lebo v septembri 1945 sa stal kaplánom v Kláštore pod Znievom. V roku 1946 firma Baťa oznámila cirkevnej obci , že kvôli rozsiahlemu dvojročnému budovateľskému plánu nemohla do plánu zahrnúť dostavbu kostola. Železo a stavebný materiál boli iba na prídel. Rím.kat. cirkevná obec v Baťovanoch sa preto rozhodla predávať v septembri 1947 v Mariánke 5-korunové tehličky na podporu stavby kostola. Kostol Božského Srdca v Partizánskom (Baťovanoch) bol postavený v roku 1949. Dňa 22. mája 1949 boli vysvätené kostolné zvony, ktoré sa mali používať iba pri bohoslužbách. Slávnostný program posviacky nového kostola organizátori pripravili na 25. - 26. mája 1949. Pontifikálnu omši mal viesť biskup Andrej Škrábik. Okrem dramatickej družiny závodného klubu plánovali aj vystúpenie miestneho speváckeho zboru, orchestra a viacerých koncertných umelcov, sprevádzaných novým Riegrovým organom.
Kvôli veľkým prekážkam svetskej moci a zásahu ľudových milícií nebol kostol legálne konzekrovaný. Plagáty pozývajúce na slávnosť boli postŕhané a medzi ľuďmi sa rozširovali letáky vyzývajúce k neúčasti na vysviacke. Z poverenia banskobystrického biskupa ho napokon 25. júna 1949 vysvätil miestny farár Matej Zaťko za prítomnosti rehoľných sestier a miništrantov. Oficiálne bol kostol vysvätený 2. septembra 1989 biskupom Jozefom Ferancom. Slávnostne bolo dodatočne vydaným dekrétom z 1. júla 1999 potvrdené toto vysvätenie až pri príležitosti osláv 50. Od roku 1943 sa stavala aj fara, ktorá však nikdy neslúžila svojmu účelu, lebo to komunistická moc nedovolila. Zdala sa im príliš veľká pre sídlo rímskokatolíckej cirkvi. Duchovní správcovia bývali najskôr v miestnom hoteli, kde bolo dočasne aj sídlo fary a do roku 1973 v nájomných bytoch.
Zriadenie fary v Baťovanoch požadovalo Banskobystrické biskupstvo už v roku 1948. Spor o pôvodnú farskú budovu pokračoval. V roku 1954 ju ONV v Partizánskom bez náhrady vyvlastnil. Najskôr v nej umiestnili III. materskú školu a v roku 1968 ľudovú školu umenia. V tom istom roku bol farskému úradu hospodárskou zmluvou pridelený rodinný dom na Moyzesovej ulici, ktorý mal slúžiť ako fara. Farský úrad túto ponuku neprijal, lebo dom bol typickou obytnou budovou príliš vzdialenou od kostola. Až na jar roku 1969 bol udelený štátny súhlas na postavenie novej farskej budovy, ktorá je situovaná juhovýchodným smerom od kostola na nábrežie rieky Nitry. Faru postavili veriaci z vlastných prostriedkov a za prispenia darov zo zahraničia, bez štátnej podpory. J. Vladár a E.