Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317. Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17. storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery týmto spôsobom pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov.
Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804. Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18. storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20. storočia žilo v obci 799 obyvateľov, katolíkov bolo počtom 631.
K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939), dekan, neskôr generálny vikár. Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola. Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky, košický biskup.
V poslednom sčítaní obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011 sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo 1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rímsko-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21. storočí.
V chotári našej farnosti je veľa kaplniek a krížov. Sú prejavom viery farníkov a miestom modlitby pre okoloidúcich. S pomocou ochotných farníkov (žiakov 9. ročníka) tu doplním informácie ku kaplnkám.
Sakrálne pamiatky vo farnosti Udavské
Kríž na Grúni
Kríž bol postavený v roku 1934. Bola postavená na pamiatku Štefana Slepjaka a zaujímavosť je že bola postavena na tu pamiatku cez vojnu, pretože splatil dlžobu 46650 korún ktorých bola obec dlžná. Zasvätená bola Jozefom Kubičarom alebo Jozef Fitt. Súradnice: 49.455205,19.249941. Spracovala: Daniela Kovalčíková, Aneta Hylbrichtová, žiačky 9. roč. (2019)
Kaplnka Božského srdca
- Rok postavenia: 1998
- Inicioval a realizoval stavbu: Sebastián Subjak
- Zasvätená: Božskému srdcu
- Príbeh kaplnky: Pán Sebastián Subjak hľadal miesto na postavenie kaplnky. Keď prišiel na miesto pomyslel si, že je to dobré miesto na stavbu kaplnky. No a aj vďaka tomuto príbehu tu kaplnka stojí už dlhých 21 rokov.
- Spracovala: Adriána Beňušová, žiačka 9. roč. (2019)
Socha sv. Jána Nepomuckého
Neďaleko kostola Narodenia Panny Márie sa nachádza kamenný stĺp s plastikou sv. Jána Nepomuckého, zadovážená farnosťou v roku 1805. Na podstavci sa nachádza jazyk svätca a nižšie je reliéf znázorňujúci jeho hodenie z mosta. Na Slovensku sa kult svätého Jána Nepomuckého rozvinul po jeho vysvätení v roku 1729 v súvise s protireformáciou. Ján Nepomucký patril k najobľúbenejším svätcom Slovenska.
Symboly na podstavci:
- Most - z ktorého bol sv. Ján zhodený do Vltavy - a voda a niekedy lekná a ryby pripomínajú druh jeho smrti.
- Hrad pripomína konflikt svätca s kráľovským dvorom alebo jeho uväznenie v podzemí kráľovského hradu pred mučeníckou smrťou.
- Ostatné symboly: kniha (Sväté písmo) symbolizuje učenca a teológa, pero - úradníka v cirkevných službách, kľúč - uväznenie a glóbus znamená celosvetový význam svätca. Ďalšími atribútmi sú paládium Zeme českej v Starej Boleslavi (podľa barokovej legendy sem sv. Ján putoval), modlitebná knižka, ruženec, kotva či chudák, ktorému Ján dáva almužnu.
- Kríž s ukrižovaným Kristom v náručí - symbolizuje obetovanie vlastného života pre Spasiteľa a nasledovanie Ježiša Krista v utrpení.
- Svätožiar z piatich hviezd. Zvyk zobrazovať tohto svätca s piatimi hviezdami súvisí s legendou, podľa ktorej vltavskí rybári našli svätého Jána pomocou piatich hviezd, ktoré žiarili okolo jeho hlavy a označovali miesto, kde je mučeníkovo telo. Číslo päť symbolizuje päť Kristových rán, päť Jánových cností - zbožnosť, pokoru, mlčanlivosť, usilovnosť a dobročinnosť, ale tiež päť písmen latinského slova „tacui", čo znamená „mlčal som", ktoré spolu s prstom na ústach pripomínajú spovedné tajomstvo. Ján Nepomucký je okrem Panny Márie,je jediný svätec zobrazovaný s hviezdami okolo hlavy.
- Palmový list (tzv. palmová ratolesť) - tradičný symbol mučeníckej smrti.
- Reverenda - čierny neliturgický odev kňazov siahajúci po členky.
- Rocheta - krátke (po kolená) biele rúcho s čipkou na rukávoch a dolnej časti.
- Kožušinová pláštenka - prehodená cez ramená a zopnutá na hrudi
- Biret - čierna hranatá pokrývka hlavy.
- Štóla - ktorá je znakom spovedníka.
Spracovala: Rebeka Camberová, žiačka 9. roč. (2019)
Je dobré použiť na prípravu spytovanie svedomia (nájdeš v modlitebnej knižke). Sviatosť zmierenia pre chorých, starých a nevládnych vysluhujeme v piatok prvopiatkového týždňa doobedu.
Sviatosť zmierenia
Keďže nový život milosti, ktorý sme dostali v krste, neodstránil slabosť ľudskej prirodzenosti ani náklonnosť na hriech (čiže žiadostivosť), Kristus ustanovil túto sviatosť na obrátenie pokrstených, ktorí sa od neho hriechom vzdialili (KKC 297). „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus." (Gal 2,20) V krste dostávam novú identitu. Stávam sa Božím dieťaťom. Nie je vo mne žiaden hriech, žiadne zlo. Som naplnený milosťou posväcujúcou. Milosť posväcujúca je Boží dar. Zjednocuje ma s Bohom. Túto milosť strácame ťažkým hriechom. Nie preto, že by nám ju Boh zrazu zobral. Strácame ju, lebo ju odmietame. Napriek tomu, že odmietame Boha, On nás neodmieta. Boh nám daroval prostriedok, ktorým môžeme priateľstvo a vzťah s ním obnoviť. Týmto darom je sviatosť zmierenia.
Sviatosť zmierenia ustanovil Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás." Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané." Jn 20:21-23)
Svedomie
Svedomie je „svätyňa" v duši. Vo svedomí sa pýtaš Boha ako On vidí tvoj život. Svedomie ti hovorí, či sa tvoje skutky Bohu páčia alebo nie. Svedomie ti hovorí či konáš správne. Svedomie potrebuje, aby si sa o neho staral - aby si ho vychovával.
Ako sa môžeš starať o svoje svedomie? Niekoľko návrhov:
- riaď sa Božím slovom a často čítaj Sväté písmo
- počúvaj čo ti radí Cirkev, čo hovorí Svätý otec, čo sa hovorí na stretkách, čo vraví kňaz na Svätej omši
- nezabúdaj pestovať zmysel pre „Božie veci" a k tomu slúži aj meditácia nad Božím slovom
- rob dobré skutky - cez ne sa svedomie prejavuje a rozvíja
- je dobré robiť si večerné spytovanie svedomia
- aspoň raz za mesiac sa na chvíľu stíš, pozri do svojho srdca - kto tam vládne?
- ak ťa niekto upozorní, že niečo robíš nesprávne, zamysli sa nad tým
- rob pokánie za svoje hriechy
Ťažký hriech
Ťažký hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu vo vážnej veci. Vedomé a dobrovoľné znamená, že človek si je celkom vedomý, toho čo robí. Ak človek pri plnom vedomí a úplne slobodne robí to, čo Boh nechce, ide o hriech. A to môže byť v menej vážnej, alebo vo vážnej veci. Ak ide o vážnu vec, je to ťažký hriech. Pri hriechu sa človek stavia proti Bohu. Najviac škodí sebe. Ťažkým hriechom strácame milosť posväcujúcu, Boží život. Večný život „v nás nie je". Keď sme v stave ťažkého hriechu, sme duchovne mŕtvy. Boh nám našťastie opäť ponúka svoj život. Cez sviatosť zmierenia.
Ľahký hriech
Pri ľahkom hriechu - ak nejde o vážnu vec, tiež urážame Boha, odmietame jeho plán s nami. Ľahké hriechy nám Boh odpúšťa, keď ich úprimne ľutujeme. Nie je nutné ísť hneď na sviatosť zmierenia. Ale ani ľahké hriechy netreba podceňovať. Treba sa ich snažiť odstrániť. Každým hriechom sa vzďaľujeme od Boha - od šťastného života.
Ako sa dobre vyspovedať?
- Spytovanie svedomia
Najprv pros Ducha Svätého o pomoc, aby som pravdivo spoznal stav svojej duše - čo som konal v rozpore s Božou vôľou. (pomôžem vhodným spovedným zrkadlom - napr v modlitebnej knižke). Zistené hriechy si zapamätám prípadne zapíšem.
- Vyznanie hriechov
Vo sviatosti zmierenia treba vyznať všetky ťažké hriechy, ich počet. Treba uviesť aj okolnosti, ktoré hriechy „pritvrdzujú". Nezaobaľujem ich do zbytočných rečí. Vedomé zamlčanie ťažkého hriechu, jeho počtu, alebo vážnych okolností je svätokrádež - zobral som niečo, na čo som nemal právo. Taká spoveď je svätokrádežná - rozhrešenie je neplatné. Náprava je možná, že to všetko vyznám pri ďalšej sv. spovedi. Vyznám aj ľahké hriechy, ktoré mi svedomie vyčíta. Pri vyznaní hriechov sú dôležité MOJE hriechy, nie zdravotné problémy, susedove alebo manželove hriechy alebo sny.
- Ľútosť nad hriechmi
Všetci sme hriešni, ale jedni hriechy ľutujú, a iní nie. Tí, čo robia pokánie, majú nádej, že budú žiť večne. Bez úprimnej ľútosti mi kňaz nemôže dať rozhrešenie. Ak by som to robil len „naoko" pácham svätokrádež. Vo sv. spovedi môžeš povedať napríklad túto ľútosť: Bože môj, celým srdcom ťa MILUJEM, a preto ľutujem, že som ťa hriechmi urazil. Chcem sa polepšiť a hriechu sa chrániť. Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Môžeš povedať ľútosť aj vlastnými slovami. Alebo stačí keď povieš úprimne: Bože, buď milostivý mne hriešnemu!
- Zadosťučinenie - úkon kajúcnosti
Prijatie úkonu kajúcnosti je znakom toho, že to s pokáním a polepšením sa človek myslí úprimne. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale nie všetky následky, ktoré každý hriech prináša. Hriešnik musí urobiť ešte niečo, aby odčinil svoje hriechy: Musí primeraným spôsobom zadosťučiniť za svoje hriechy. To sa volá aj pokánie.
- Predsavzatie
Ježiš nám ukázal, akí máme byť. Pri spytovaní svedomia skúmam, čo mám robiť, aby som sa pripodobnil Ježišovi. Zo zistených skutočností má vzniknúť predsavzatia. A mám to aj vykonať a neodkladať každý deň na zajtra - a to je pokánie. Predsavzatie je „pokračovaním" spovede v bežnom živote. Má byť konkrétne, zamerané proti najťažším hriechom, prípadne proti osobnému sklonu, kde najčastejšie padnem do hriechu.
Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom - milosťou ste spasení. (Ef 2, 4)
Úloha laikov v apoštoláte
Poslaním Cirkvi je spása ľudí, ktorá sa dosahuje vierou v Krista a jeho milosťou. Preto apoštolát Cirkvi a všetkých jej členov je zameraný predovšetkým na to, aby slovom i skutkom sprístupnil Kristovu blahozvesť svetu a sprostredkoval mu Kristovu milosť. To sa uskutočňuje najmä službou slova a vysluhovaním sviatostí. Táto služba sa osobitným spôsobom zveruje kňazom, avšak dôležitý podiel pritom majú mať aj laici, aby boli „spolupracovníkmi pravdy" (3 Jn 8). Zvlášť na tomto poli sa apoštolát laikov a pastoračná činnosť navzájom dopĺňajú.
Laikom sa naskytujú nesčíselné príležitosti vykonávať apoštolát ohlasovania evanjelia a posväcovania. Už samo svedectvo kresťanského života a dobré skutky konané v nadprirodzenom duchu majú silu priťahovať ľudí k viere a k Bohu, veď i Pán hovorí: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 5, 16). Lenže tento apoštolát sa neobmedzuje iba na svedectvo života. Pravý apoštol hľadá príležitosť ohlasovať Krista aj slovami tak neveriacim, aby ich priviedol k viere, ako aj veriacim, aby ich poučil, utvrdil a povzbudil do horlivejšieho života; lebo „Kristova láska nás ženie" (2 Kor 5, 14) a v srdciach všetkých majú sa ozývať slová apoštola Pavla: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal" (1 Kor 9, 16).
Keďže však v našich časoch vznikajú nové problémy a šíria sa veľmi nebezpečné bludy, ktoré sa snažia od základov vyvrátiť náboženstvo, mravný poriadok a samu ľudskú spoločnosť, tento posvätný cirkevný snem naliehavo vyzýva laikov, aby každý podľa svojho nadania a vzdelania, v súlade s úmyslami Cirkvi a so zvýšenou svedomitosťou plnil svoju úlohu vysvetľovať, brániť a správne uplatňovať kresťanské zásady na súčasné problémy.
Čo sa týka sveta, Boh chce, aby ľudia v duchu svornosti zavádzali do časných vecí poriadok a ustavične ho zdokonaľovali. Všetky zložky časného poriadku, teda hodnoty života a rodiny, kultúra, hospodárstvo, umenie, povolania, ustanovizne politických spoločenstiev, medzinárodné vzťahy atď., ako aj ich rozvoj a pokrok, nielenže pomáhajú človeku dosiahnuť posledný cieľ, ale majú aj svoju vlastnú, Bohom danú hodnotu tak samy osebe, aj ako čiastky celkového časného poriadku: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré" (Gn 1, 31).
Úlohou celej Cirkvi je usilovať sa o to, aby sa ľudia stali schopnými správne budovať časný poriadok a usmerniť ho skrze Krista k Bohu. Laici majú vziať na seba budovanie časného poriadku ako svoju vlastnú úlohu a vyvíjať v tomto poriadku priamu a konkrétnu činnosť vo svetle evanjelia, podľa úmyslov Cirkvi a s kresťanskou láskou. Ako občania majú spolupracovať s ostatnými občanmi, každý vo svojom odbore a na vlastnú zodpovednosť; všade a vo všetkom majú hľadať spravodlivosť Božieho kráľovstva.
Tabuľka: Náboženské zloženie obyvateľstva v Udavskom a Veľopolí
| Obec | Celkový počet obyvateľov (2011) | Rímskokatolíci |
|---|---|---|
| Udavské | 1256 | 1074 |
| Veľopolie | 318 | 311 |