Farský kostol je Božím domom - domom Nebeského Otca pre farnosť - rodinu rodín, pre spoločenstvo Boha a človeka. Tu je farnosť v tomto pominuteľnom čase doma.Kostol je miestom, ktoré formuje miestne spoločenstvo s Bohom - „živý chrám“, v ktorom pôsobí.
Kostol je miestom, kde sa stretá nebo so zemou, kde Boh vstupuje do sŕdc tých, ktorí častokrát netušia, akú majú moc pomáhať a zachraňovať.
Odtiaľto pramení život nových Božích detí - krstom sa stávame Božími synmi a dcérami (miesto kde sa krstí). Tu sa živia ľudia Božím slovom a Eucharistiou. Tu prichádzame, aby sme načerpali pokoj - aby sme sa s Bohom zmierili - aby nás uzdravil od smrti a od hriechu, ktorý ju spôsobuje. Tu sa stávame dospelými, zodpovednými a milujúcimi kresťanmi. Odtiaľto sme posielaní, aby sme šli do svojich príbytkov i sveta šíriť dobro - radostnú zvesť. Od oltára vzniká jednota a sila manželstva. Tu nám do nášho vnútra, cez sviatosť zmierenia stvorí Nebeský Otec nové srdce - miesto kde v Trojici prebýva a žije. Tu prichádzame, aby nás Boh premieňal - pripodobňoval a posilňoval nás na ceste k Nemu domov do večnosti.
Od kostola domov kráča ktosi popri stĺpe Nepoškvrnenej v modlitbe: „Pane, daj nám na príhovor Nepoškvrnenej Márie, Matky Ticha, ticho do nášho srdca a milosť, aby sme včas dali prednosť Tebe pred klamstvami tohto sveta. Nech manželia vedia, že sú znakom Tvojej prítomnosti. Nech svedčia o Tvojej prítomnosti. Že si nesú zodpovednosť za to, ako Ťa ich a Tvoje deti budú milovať. Nech vedia, že Ty si verný a zostávaš pri nich aj vtedy, ak svoju vernosť porušia. Že vďaka sviatosti manželstva sú pohyblivým bohostánkom kdekoľvek, nech si myslia čokoľvek. A daj kňazom milosť, nech sú pokorní a múdri, aby zjavovali mladým i všetkým srdce Dobrého Pastiera. Nech vytvárajú spoločenstvo - jadro obnovy s tými, ktorí prijali Tvoje slovo, pre tých, ktorí sa stratili, alebo v Tvoju lásku ešte neveria. Pane daj, nech náš kostol nie je obieleným hrobom plným mŕtvych duší, ale miestom, odkiaľ oživuješ a uzdravuješ s nami a cez nás.
Sviatok Nanebovstúpenia Pána, ktorý sa slávi 40 dní po Veľkej noci, si kresťania na celom svete pripomínajú. Tento sviatok patrí medzi prikázané sviatky, čiže zaväzuje veriacich na účasti na sv. omši.
Kostol Zvestovania Pána v Košiciach
Veriaci si v tento deň spomínajú na udalosť, keď sa Ježiš Kristus na 40. deň po svojom zmŕtvychvstaní posledný raz stretol so svojimi učeníkmi ako ľudská bytosť. Súčasne im sľúbil zoslanie Ducha Svätého. Vyviedol apoštolov na Olivovú horu a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba.
Udalosť nanebovstúpenia sa hlboko zapísala do pamäti prvých učeníkov. Svedectvo o nej nachádzame v evanjeliách a v knihe Skutkov apoštolov. Pán Ježiš štyridsať dní po vzkriesení vyviedol svojich učeníkov na Olivovú horu až k Betánii, a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba: „Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich.
I keď vstúpením Pána Ježiša Krista na nebo sa skončilo jeho pozemské účinkovanie, jeho odchod neznamenal koniec spojenia s učeníkmi, ale začiatok duchovného spojenia s nimi. Učeníkov čakalo zvestovanie evanjelia po celom svete.
V Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) sa slávnosťou Vstúpenia Krista Pána na nebo 40 dní po Veľkej noci začína Svätodušný kruh cirkevného roka. Po tomto sviatku nasleduje v ECAV Nedeľa po Vstúpení. Počas sviatku Vstúpenia Krista Pána na nebo a v Nedeľu po Vstúpení je v ECAV chrámové rúcho bielej farby.
V piatok po sviatku Nanebovstúpenia Pána sa v katolíckej cirkvi začína novéna k Duchu Svätému.
Jeden z dôležitých spôsobov, ktorým sa Cirkev snažila a snaží plniť tento Ježišov misijný príkaz, je aj vyučovanie detí a mládeže. Keďže katolícke školy vidia počiatok i zmysel svojej existencie v misijnom príkaze Kristovom, slávia v tento deň svoj sviatok.
Prikázané Sviatky a Ich Význam
Niektoré dni sú v živote človeka významnejšie ako iné dni. Podobne je to aj v živote kresťana. Tým najvýznamnejším dňom pre kresťana by mala byť nedeľa. Vtedy slávime Ježišovo zmŕtvychvstanie. Ale okrem toho nás Cirkev osobitne pozýva aj v iné dni sláviť Eucharistiu. Týmto dňom hovoríme tiež prikázané sviatky.
V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši, okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu (Kán 1247). Túto povinnosť splní aj ten, kto sa nemôže z vážnych dôvodov zúčastniť na sv. omši v deň slávnosti, a na sv. omši na večer predtým.
História prikázaných sviatkov siaha do raných kresťanských čias, keď sa veriaci začali pravidelne stretávať na liturgických sláveniach, aby si uctili nielen Pánov deň - nedeľu, ale aj významné udalosti ako Narodenie Pána či Zmŕtvychvstanie. Dodržiavanie prikázaných sviatkov nie je len otázkou povinnosti, ale predovšetkým príležitosťou na prehĺbenie viery, modlitbu a účasť na Eucharistii.
Zoznam prikázaných sviatkov:
- Slávnosť Panny Márie Bohorodičky - 1. januára
- Zjavenie Pána (Traja králi) - 6. januára
- Nanebovstúpenie Pána - 40 dní po Veľkej noci
- Najsvätejšie Kristovo Telo a Krv - pohyblivý sviatok
- Svätí Peter a Pavol, apoštoli - 29. júna
- Nanebovzatie Panny Márie - 15. augusta
- Všetkých svätých - 1. novembra
- Nepoškvrnené počatie Panny Márie - 8. decembra
- Narodenie Pána - 25. decembra
Ďalšie významné sviatky:
- Najsvätejšie meno Ježiš - 3. januára
- Obetovanie Pána - 2. februára
- Sv. Jozef, ženích Panny Márie - 19. marca
- Zvestovanie Pána - 25. marca
- Najsvätejšie Srdce Ježišovo - pohyblivý sviatok
- Narodenie sv. Jána krstiteľa - 24. júna
- Návšteva Panny Márie - 2. júla
- Svätí Cyril a Metod, slovanskí vierozvestovia - 5. júla
- Premenenie Pána - 6. augusta
- Narodenie Panny Márie - 8. septembra
- Povýšenie Svätého kríža - 14. septembra
- Sedembolestná Panna Mária - 15. septembra
- Spomienka na všetkých verných zosnulých - 2. novembra
- Výročie posvätenia Lateránskej Baziliky - 9. novembra
- Sv. Štefan, prvý mučeník - 26. decembra
Kresťanský život je neustále volanie k umieraniu sebe samému prostredníctvom pokory, lásky a obety. Toto každodenné umieranie je formou duchovného mučeníctva alebo bieleho mučeníctva, ktoré nemá korene v dramatických gestách, ale v tichej, vernej vytrvalosti.
Cesta Krista bola poznačená utrpením a odmietnutím, a taká musí byť aj cesta Jeho učeníkov. Ako napísal svätý Ignác Antiochijský: „Nech som potravou divých zvierat, prostredníctvom ktorých môžem dosiahnuť Boha. Zhora darované, jednotu vytvárajúce, hore dvíhajúce (všeobecne o sviatostiach)
Svätý Otec Benedikt XVI. už viac krát vo svojich príhovoroch osvetľoval neopodstatnenosť, dnes tak medzi ľuďmi často rozšírenej mienky, ktorá sa dá stručne vyjadriť sloganom Kristus áno, Cirkev nie. Nie je možné odmietať Cirkev a chcieť byť pravým Kristovým učeníkom. Keď ľudia odmietajú a neprijímajú Cirkev z najrozličnejších príčin, bolo by potrebné presnejšie vystihnúť, čo vlastne odmietajú, čo im vlastne vadí. Možno by sme postupne prišli k poznaniu, že odmietajú deformovaný obraz Cirkvi, ktorý majú. Preto je nevyhnutné poznať Cirkev nielen zvonka, z toho ako sa ona navonok javí v dejinách, ale aj zvnútra, poznať jej najhlbšiu podstatu a pravý pôvod.
K životu pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je a môže byť len jedna, patria aj sviatosti. Sviatosti sú jej najvnútornejším životom a najdôležitejším podstatným prvkom. Sviatosti a Cirkev, to ide vždy spolu a nejde ich rozdeliť a porozumieť oddelene. Navzájom sa podmieňujú a potrebujú. Sú na sebe bytostne závislé. Niet pravej Kristovej Cirkvi bez sviatostí a niet skutočných sviatostí, schopných nadprirodzenej účinnosti, bez sprostredkovania Cirkvi. Hore uvedený slogan by teda mal vlastne aj logický dovetok: Kristus áno, sviatosti nie. To je prax mnohých katolíkov dnes. Jedným sa javí, že je možné odmietať, zanedbávať prijímanie sviatostí, ba azda niekedy až nimi pohŕdať, a pritom byť úprimnými Kristovými učeníkmi a nasledovníkmi. Čo potom tie sviatosti? Nie sú od Krista, hovoria. Sú to obrady, ktoré vymyslela Cirkev neskôr.
Preto sú to len ľudské znaky a obrady, ktoré nie sú potrebné pre človeka, ktorý uveril v Krista. Dôležité je Božie slovo a viera, sviatosti sú niečím navyše. U iných, a tých je väčšina, zanedbávanie sviatostného života má koreň v obyčajnej náboženskej nevedomosti, vlažnosti a povrchnosti. Malá viera im neumožňuje vidieť duchovné bohatstvo, ktoré sa vo sviatostiach ukrýva. Týmto bohatstvom je samotný dar spásy, Božia milosť, všetky nadprirodzené dary a milosti, ktoré človek počas svojho pozemského života potrebuje, aby dosiahol svoje definitívne naplnenie v Božom kráľovstve. Bez Krista niet spásy, bez Cirkvi niet spásy, bez sviatostí niet spásy.
Je preto potrebné neustále pripomínať základnú pravdu o sviatostiach. Kde sa vzali? Odkiaľ sú? Kto ich vynašiel? Na tieto otázky je len jedna odpoveď: sviatosti sú od Krista. Ježiš Kristus ich počas svojho pozemského života zamýšľal, ustanovil a zveril do rúk Cirkvi. Nie je možné v Ježišových úmysloch a skutkoch oddeliť samotné založenie Cirkvi od ustanovenia sviatostí. Sviatosti majú teda svoj pôvod priamo v Ježišovom srdci, v jeho vôli. Sviatosti majú svoj pôvod v Kristovi, teda majú svoj pôvod v Bohu. Sviatosti sú teda Bohom darované znaky skrze Krista nám ľuďom, aby nám účinne sprostredkávali Boží život, spojenie s Trojjediným, prinášali jeho milosť do ľudských duší. Tak sa vytvára nielen nadprirodzený život človeka, ale zároveň sa tak buduje aj samotná Cirkev.
Sviatosti sú nástrojom jednoty. Uskutočňujú, vytvárajú alebo posilňujú jednotu človeka s Kristom, a tak uskutočňujú, vytvárajú alebo posilňujú jeho jednotu s kresťanským spoločenstvom. Toto spoločenské, ekleziálne hľadisko sviatostí je úzko spojené s prvým, takže môžeme povedať, že kresťan sa zjednocuje s Kristom, ak je zjednotený so spoločenstvom. Spása nie je individuálny, ale spoločenský jav. Rovnako tak aj milosť, ktorá je plodená a udržiavaná sviatosťami, nevytvára čisto individuálny vzťah medzi dušou a Kristom, ale každý ju dostáva iba v tej miere, v ktorej sa zapojí ako člen spoločnosti do jediného organizmu, z ktorého táto zúrodňujúca miazga pramení. Čo sviatosti obsahujú
Mnohé sa dá vytušiť už zo samotného slova sviatosť. Latinský výraz pre sviatosť je sacramentum označuje prostriedok, nástroj, pôsobením ktorého sa niečo stáva posvätným. Sviatosť je svätá vec nie sama pre seba, ale pre ľudí. Sviatosť sama je niečo posvätné, ale zároveň aj niečo, čo ľudí robí svätými, čo ich posväcuje. Sviatosti vlievajú do duše sviatostnú milosť a tým ju radikálne premieňajú do takej hĺbky, že môžeme hovoriť podľa Písma o novom stvorení, o znovuzrodení, o novom živote v Duchu, o novom vzťahu k Bohu vytvorenom pôsobením sviatostí. Samozrejme, to platí vtedy, ak je človek dobre disponovaný na prijatie tejto milosti. Zodpovedajúci novozákonný výraz je grécke slovo mystérion. Označuje sa ním skrytá, utajená skutočnosť. Preto gréckokatolícky výraz pre sviatosti je tajina. Myslí sa tu na biblický význam tohto slova: „Medzi dokonalými hovoríme aj múdrosť - no nie múdrosť tohto veku ani múdrosť kniežat tohto veku, ktoré spejú k záhube, ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny“ (1 Kor 2,6-8). Obsahom tejto tajomnej Božej múdrosti je práve plán spásy človeka, ktorý sa uskutočnil vtelením a potom najmä ukrižovaním a vzkriesením Ježiša Krista. Tieto tajomstvá sú potom obsiahnuté vo sviatostiach.
Sviatosti i keď sprostredkúvajú neviditeľnú, duchovnú milosť, ktorá je akoby ich obsahom, predsa sami majú aj vonkajšiu stránku. Je to nevyhnutné, pretože tak plne rešpektujú prirodzenosť človeka, ktorý postupuje pri poznávaní vždy od zmyslového k nadzmyslovému, od viditeľného k neviditeľnému, od hmotného k nehmotnému, od vonkajšieho k vnútornému, od materiálneho j duchovnému. Tou vonkajšou stránkou sviatostí je práve sviatostný znak. Sviatostný znak sa obracia na celého človeka. Teda na jeho zmysly i na jeho duchovné schopnosti. Slovom na jeho telo i dušu. Preto sú sviatostné znaky zložené z dvoch komponentov, z materiálneho prvku a zo slova. Sv. Tomáš Akvinský vidí analógiu medzi sviatosťou a ich autorom, vteleným Slovom. V ňom je materiálne telo zjednotené, v jednote božskej Osoby, so Slovom Božím, a tak sa uskutočňuje dokonalé zjavenie Boha a jeho plánu spásy. Vo sviatostiach sa slovo pripája k materiálnemu prvku a stáva sa tak slovom, ktoré označuje dielo posvätenia, ktoré Boh realizuje v nás.
Vtelenie je dielom Ducha Svätého, a je to zasa Duch Svätý, ktorému prisudzujeme posväcovanie skrze sviatosti. Ak sú sviatosti účinné, je to vďaka prítomnosti Ducha Svätého.
Je tu paralelizmus medzi zložením človeka z tela a duše a sviatostným znakom, zloženým zo slova a veci (matérie a formy). Materiálny prvok viac oslovuje telesnú stránku človeka, slovo sa zasa obracia priamejšie na dušu.
Slová, ktoré tvoria sviatostný znak, sú slovami viery. Nie sú to slová, ktoré jednoducho prenášajú informáciu, ale sú to slová viery. V nich sa vyjadruje viera Cirkvi. Preto sú sviatosti aj sviatosťami viery. SV. AUGUSTÍN píše: „Odním slovo a čo je voda ak nie obyčajná voda? Pridá sa slovo k veci a vzniká sviatosť, aj ona ako viditeľné slovo. Čo je krst? Očistný kúpeľ vody v slove. Odním vodu a niet viac krstu. Odním slovo a niet viac krstu. Odkiaľ je takáto účinnosť vody, ktorá sa dotýka tela a očisťuje srdce, ak nie od účinnosti slova. Nie preto, že je vyslovené, ale preto, že je verené“.
Sviatosti sú teda sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie kultu Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery. Sprevádzajú nás počas celého života, od narodenia až po telesnú smrť. V nebi sviatostná ekonómia už nebude, lebo spasení budú v plnosti vlastniť a zakúšať to, čo počas pozemského života vlastnili sčasti a akoby závdavok, skrze sviatosti.
Všetky sviatosti, a je ich presne sedem, ani menej ani viac, sa udeľujú vždy v rámci liturgického slávenia. Nám ľuďom, ak neustále neobnovujeme záujem a vieru, všetko postupne zovšednieva. Aj tie najsvätejšie veci nám môžu po čase zovšednieť. Je to veľké pokušenie a výzva pre praktizujúcich veriacich, aby neupadli do návyku a rutinu pri prijímaní sviatostí. Tak sa totiž stávajú niečím všedným, málo účinným v našom duchovnom živote.
Ak sa sviatosti náležite slávia vo viere, udeľujú milosť, ktorú naznačujú. Sú účinné, pretože v nich pôsobí sám Kristus: on krstí, on pôsobí vo svojich sviatostiach, aby udelil milosť, ktorú sviatosť naznačuje. Otec vždy vyslyší modlitbu Cirkvi svojho Syna, ktorá v epikléze každej sviatosti vyjadruje svoju vieru v moc Ducha Svätého. Podobne ako oheň premieňa na seba všetko, čoho sa dotkne, tak Duch Svätý premieňa na Boží život to, čo sa podriaďuje jeho sile.
To je zmysel tvrdenia Cirkvi: sviatosti pôsobia ex opere operato (t. j. „vykonaním úkonu“), čiže mocou Kristovho spasiteľného diela vykonaného raz navždy. Z toho vyplýva, že „sviatosť sa neuskutočňuje spravodlivosťou človeka, ktorý ju udeľuje alebo prijíma, ale mocou Boha“. Keď sa sviatosť slávi podľa úmyslu Cirkvi, pôsobí v nej a skrze ňu moc Ježiša Krista a jeho Ducha nezávisle od osobnej svätosti vysluhovateľa. Pravda, ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.
Cirkev tvrdí, že sviatosti Novej zmluvy sú pre veriacich nevyhnutne potrebné na spásu. „Sviatostná milosť“ je milosť Ducha Svätého udelená Kristom a vlastná každej sviatosti. Duch uzdravuje a premieňa tých, čo ho prijímajú, pripodobňujúc ich Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom.
Henri de Lubac, Meditácie o CirkviCirkev je tajomstvom, to znamená, že aj sviatosťou. Je súhrnným miestom všetkých sviatostí, veľkou sviatosťou, ktorá zahrňuje a oživuje všetky ďalšie sviatosti. Na tejto zemi je sviatosťou Ježiša Krista, rovnako ako je Ježiš Kristus pre nás vo svojom človečenstve sviatosťou Boha. Každá sviatostná skutočnosť, vnímateľný zväzok dvoch svetov, má dvojaký charakter. Na jednej strane je znamením inej skutočnosti, preto je nevyhnutné ním prejsť, prekročiť ho: nielen z časti, ale úplne. U znamenia sa ale nezastavíme. Samo osebe totiž nemá hodnotu. Znamenie je podľa definície niečím úplne priehľadným: ustupuje do pozadia pred tým, na čo ukazuje. Tak isto slovo neznamená nič bez myšlienky, ku ktorej smeruje. Znamenie má sprostredkujúcu úlohu, vytvára jednotu. Na druhej strane sviatostné znamenie nikdy nemožno odmietnuť ako niečo, čo prestalo byť užitočné. Nikdy neprestaneme prechádzať oným priehľadným prostredím, ktorým musíme prejsť vždy a úplne. Na to, čo sviatosť znamená, dosiahneme vždy len prostredníctvom znamenia. Znamenie nemôže byť nikdy prekonané alebo opomenuté.
História Kostola
Kostol je z 13. storočia. Z pôvodnej neskororománskej stavby sa zachovala veža a múry lode. Presbytérium a klenba lode sú z 15. storočia. Zariadenie kostola je zväčšia barokové. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje bronzová gotická krstiteľnica z roku 1439 s medeným vrchnákom z roku 1666. Organ, ktorý sa nachádza v kostole, bol postavený v druhej polovici 17. storočia. Vitráže okien sú s tematikou: „Korunovácia Panny Márie“ a „Božie milosrdenstvo“.
Kostol sv. Margity Antiochijskej v Zborove
Vývoj a prestavby
- 13. storočie: Kostol postavili niekedy v 60. rokoch 13. storočia (obec sa spomína prvýkrát v roku 1268) ako typickú ranogotickú stavbu tých čias v podobe jednolodia s kvadratickým presbytériom a západnou predstavanou vežou.
- Začiatok 40. rokov 14. storočia: Bolo pôvodné presbytérium rozšírené polygonálnym ukončením a k severnej strene lode pristavali kaplnku.
- Okolo roku 1370: Bola loď zaklenutá na dva desaťboké piliere, čím sa jej dispozícia zmenila na dvojlodie.
- Koncom 15. storočia: Prešiel kostol aj koncom 15. storočia ďalšou prestavbou, kedy severnú kaplnku nahradila dvojpodlažná prístavba, ktorej horná časť, pôvodne prístupná z lode, slúžila zrejme ako oratórium.
- 18. storočie: Bol celý objekt zbarokizovaný, pred južný portál doplnili predsieň.
- Rok 1819: Vstavali do západnej časti lode murovanú klasicistickú tribúnu.
- Rok 1956: Odkryli sondami stredoveké nástenné maľby na južnej stene severnej prístavby, ktoré zrejme tvoria súčasť christologického cyklu a pochádzajú cca z polovice 14. storočia.
Z ranogotickej stavby sa zachovala zbarokizovaná veža a obvodové múry lode s južným ústupkovým portálom (vstupnou bránou) - ku ktorej je pristavená prístavba s neskôr doplnenými spovedelnicami. Ten predstavuje krásnu ukážku ranogotického umenia. Kalichové hlavice stĺpikov sú zdobené reliéfom viničných listov, po oboch stranách samotného vstupu sú ľudské tváre - naľavo Adama a napravo Evy.
Z čias gotických prestavieb sa zachovalo zaklenutie presbytéria so zdobenými svorníkmi (reliéf ružice, resp. Baránka Božieho) a klenba lode podoprená dvoma stredovými piliermi s priemerom 61 cm. Z architektonických detailov ide o kamenné pastofórium z konca 15.
Súčasnosť
Kostol je farským chrámom miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi, ktorú spravujú saleziáni don Bosca.
Interiér kostola
Literatúra:
- Kresánek, P. a kol.: Slovensko. Ilustrovaná encyklopédia pamiatok. Simplicissimus, Bratislava 2009.
- Žáry, J.: Dvojloďové kostoly na Spiši, Tatran, Bratislava 1986.
- Togner, M. - Plekanec, V.: Stredoveká nástenná maľba na Spiši. Arte Libris - Plekanec & Haviar, Bratislava 2012.
- Špirko, J.: Dejiny a umenie očami historika. Lúč, Bratislava 2001.
- Judák, V. - Poláčik, Š.: Katalóg patrocínií na Slovensku. D.V.