Krst je prvá sviatosť, bránou k ostatným sviatostiam, bránou do Cirkvi a bránou do neba. Krst je počiatkom spásy jednotlivých ľudí, ním im Pán Ježiš začína privlastňovať ovocie svojho vykúpenia. Prvýkrát človeku posiela a udeľuje prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý spôsobuje účinky sv.
Význam a milosť sviatosti krstu
Význam a milosť sviatosti krstu jasne vysvitajú z obradov jeho slávenia. Keď veriaci s pozornou účasťou sledujú úkony a slová tohto slávenia, sú zasväcovaní do bohatstva, ktoré táto sviatosť naznačuje a spôsobuje v každom novopokrstenom. Krst je vstupom do kresťanského života a jeho základom.
Ovocie krstu alebo krstná milosť je bohatá skutočnosť. Obsahuje odpustenie dedičného hriechu a všetkých osobných hriechov, narodenie pre nový život, ktorým sa človek stáva Otcovým adoptívnym synom, Kristovým údom a chrámom Ducha Svätého. Pokrstený je tým včlenený do Cirkvi, Kristovho tela, a dostáva účasť na Kristovom kňazstve.
Druhy krstu
Okrem sviatostného krstu jestvuje aj krst túžby a krst krvi.
- Krst túžby: Sú aj takí ľudia, ktorí nie vlastnou vinou neuverili v Krista, žijú podľa hlasu svojho svedomia a úprimne hľadajú pravdu. Keby vedeli o Kristovi, určite by uverili v neho a prijali sv. krst. Rovnako ľudia, ktorí sa pripravovali na krst, ale sa ho nedožili. O týchto ľuďoch hovoríme, že sú pokrstení krstom túžby!
- Krst krvi: Sú aj takí ľudia, ktorí už uverili v Krista a sa už aj pripravovali na prijatie sv. krstu, no skôr, ako boli pokrstení, boli umučení pre Krista.
Krstom krvi sú teda „pokrstení“ všetci mučeníci, ktorí zomreli ako nepokrstení, za pevnú vieru v Ježiša Krista. Keďže ovocie sviatosti krstu je odpustenie všetkých hriechov, a aj dočasných trestov za hriechy (tzv. úplné odpustky), Cirkev verí, že človek umučený za vieru v Krista, vstúpi priamo do nebeského kráľovstva.
História a vývoj krstu
Krst predstavuje jednu zo sviatostí, ktoré môžu prijať všetci členovia kresťanských cirkví. Je jedno, či boli naši predkovia rímskokatolíci, gréckokatolíci, evanjelici alebo pravoslávni, všetci podstúpili krst, aby sa mohli stať členmi konkrétneho cirkevného spoločenstva.
Najstaršími dokumentmi pojednávajúcimi o sviatosti krstu a o vedení matrík, ktorými sa budeme zaoberať, sú závery Tridentského koncilu, ktorý sa konal v rokoch 1545 - 1563. V rámci tohto koncilu boli do istej miery upravené vysluhované sviatosti, okrem iných aj sviatosť krstu. Koncil zmenil pôvodný zvyk, podľa ktorého malo každé pokrstené dieťa jediného krstného rodiča. Podľa nového zvyku mohlo mať dieťa buď jedného, alebo dvoch krstných rodičov.
Rímsky rituál vydaný za pápeža Pavla V. v roku 1614 veľmi presne popisuje vysluhovanie sviatosti krstu. Obsah tohto rituálu sa neskôr stal súčasťou viacerých rituálnych kníh, ktoré vydávali uhorské diecézy.
Obrad krstu
Krstný obrad bol vo forme, v akej ho poznáme dnes, ustanovený už v 16. storočí počas koncilu v Tridente. Väčšina predkov, ktorých môžeme vďaka matrikám a ďalším listinám dohľadať, sa narodila práve v tomto období.
Význam a milosť sviatosti krstu jasne vysvitajú z obradov jeho slávenia. Keď veriaci s pozornou účasťou sledujú úkony a slová tohto slávenia, sú zasväcovaní do bohatstva, ktoré táto sviatosť naznačuje a spôsobuje v každom novopokrstenom.
Obrad prijatia dieťaťa sa začína od otázky, ktorú kňaz položí rodičom ohľadom mena dieťaťa. Počas krstu kresťan dostáva svoje meno v Cirkvi. Má to byť meno svätca, ktorý bol verný Bohu. Rodičia, krstní rodičia a farár sa musia starať, aby sa nedávalo dieťaťu meno, ktoré je cudzie duchu kresťanstva. Následne predseda liturgie sa pýta na snahu pokrstiť dieťa a prijatie záväzkov vychovávať dieťa vo viere. Krstní rodičia vyjadrujú vôľu pomáhať rodičom vo výchove. Celebrant hovorí slová prijatia dieťaťa do kresťanského spoločenstva a v mene tohto spoločenstva robí znak kríža.
Znak kríža na začiatku slávenia označuje Kristovým znakom toho, ktorý mu bude čoskoro patriť, a znamená milosť vykúpenia. Liturgia slova má za cieľ prehĺbiť vieru spoločenstva, ktoré prijíma nového člena. Rodičia a krstní rodičia majú si uvedomiť, že krst, o ktorý žiadajú pre svoje dieťa, nie je obyčajným gestom, ale je včlenením do tajomstva Krista a Cirkvi.
Po vypočutí Božieho slova nasledujú prosby, ktoré sa končia litániou. Cirkev prosí o orodovníctvo svätých a pritom vyznáva svoju jednotu s tými, ktorí skrze spoluprácu z Božou milosťou naplno uskutočnili kresťanské povolanie. Po ukončení prosieb nasleduje modlitba s exorcizmom, ktorá je pokornou prosbou Boha, aby oslobodil deti od dedičného hriechu a dal im podiel na víťazstve Krista nad zlým.
Po tejto modlitbe celebrant vloží na neho ruku. Po liturgii slova nasleduje obrad krstu. Krstná voda bola požehnaná počas krstu alebo na Bielu sobotu. Cirkev prosí Boha, aby skrze svojho Syna a mocou Ducha Svätého zostúpil na túto vodu, aby tí, ktorí budú pokrstení, „narodili sa z vody a z Ducha Svätého“ (J 3.5) Po požehnaní vody, celebrant obráti sa na rodičov a krstných rodičov a pripomína im záväzok vychovávať deti vo viere Cirkvi. Preto je dôležitý život viery rodičov a krstných rodičov.
Krst v Cirkvi sa koná trojitým ponorením do krstnej vody alebo trikrát sa leje voda na hlavu kandidáta. Pomazanie svätou krizmou, voňavým olejom, ktorý posvätil biskup, znamená dar Ducha svätého daný novopokrstenému. Stal sa kresťanom, to znamená pomazaným Duchom svätým, včleneným do Krista, ktorý je pomazaný za Kňaza, Proroka a Kráľa.
Biele rúcho poukazuje na to, že pokrstený si „obliekol Krista“ a vstal z mŕtvych s Kristom. Svieca zapálená od veľkonočnej sviece (paškálu) znamená, že Kristus novo pokrsteného osvietil. Zapamätajme si: Boh vo sviatosti krstu oslobodzuje človeka z moci zlého a uvádza do Cirkvi a človek sa stáva jeho dieťaťom.
Podmienky a priebeh krstu
Krst môže prijať každý človek, ktorý ešte nebol pokrstený. Krst môže prijať dospelý človek aj dieťa v akomkoľvek veku. Podmienkou krstu je viera, ktorú je počas prijatia Sviatosti krstu potrebné verejne vyznať - vysloviť. Keď prijímajú krst malé deti, vieru za nich vyznávajú ich rodičia ako ich zástupcovia.
Dospelý človek sa musí na svoj krst pripraviť! Príprava dospelých na krst sa volá „katechumenát" Katechumeni sú už spojení s Cirkvou a neraz už žijú životom viery, nádeje a lásky. Katechumeni sa pripravujú nielen na prijatie krstu, ale aj na prijatie birmovania a Eucharistie. Katechumenát predovšetkým uschopňuje dospelého človeka k vyznaniu viery Cirkvi a k oľutovaniu jeho osobných hriechov!
Slávnostný krst udeľuje v kostole za riadnych okolností biskup, kňaz alebo diakon. Núdzový krst sa udeľuje v prípade nebezpečenstva smrti a má i môže ho udeliť každý človek užívajúci rozum. Musí mať úmysel krstiť, aspoň taký, že chce obradom krstu urobiť to, čo ním koná Cirkev. Každý kresťan - katolík užívajúci rozum by mal vedieť udeliť sv. krst.
Krstí sa tak, že sa leje čistá, prírodná voda na hlavu krstenca tak, aby prúdom stekala po jeho hlave, obmývala ju a pritom sa hovorí: „(Meno), ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." Pričom i trikrát liať vodu i hovoriť krstné slová, musí ten istý človek! Takto núdzovo udelený krst treba hlásiť na farskom úrade.
Krst je úkonom samého Ježiša Krista a kto krstí je iba jeho živým nástrojom, preto krst má tú istú hodnotu, či ho vyslúži sám pápež alebo jednoduchá babka. Krstom nie sme ušetrení zraniteľnosti a smrteľnosti, zostáva v nás aj po sv. krste náchylnosť na zlé, na hriech. No vďaka sv. krstu už nemusíme trpieť a zomrieť zbytočne.
Ak bolesť a smrť znášame v duchu pokánia a najmä zjednotení s Kristom i odovzdane do Božej vôle, majú výkupnú hodnotu pre nás samých i pre celú Cirkev. V zápase proti hriechu môžeme i prehrávať, ale s Božou pomocou aj víťaziť. Čo pokazíme v tomto čase našej životnej skúšky, môžeme napraviť, ak konáme pokánie a aj vďaka sviatosti pokánia.
Ak človek spácha po sv. krste čo len jediný ťažký hriech, stráca milosť posväcujúcu, duchovne sa stáva mŕtvym. Ťažký hriech je smrťou lásky v srdci človeka!
Žiadatelia o krst malého dieťaťa sú prekvapení, keď kňaz navrhne krst odložiť, alebo žiada, aby sa rodičia pred krstom svojho potomka na to patrične pripravili. Mnohí rodičia protestujú a hľadajú ľahšiu cestu niekde inde. Či už sme veriaci alebo nie, iste sa zhodneme v tom, že klamať sa nemá. A v kostole už vôbec nie.
Rodičia žiadajú krst a pri krste sľubujú. Napríklad to, že svoje dieťa budú vychovávať vo viere, že mu budú príkladom, že budú jeho prvými učiteľmi lásky k Bohu. Rodičia však do kostola nikdy nechodia, neveria, vo viere nežijú, ale dieťa chcú mať z rôznych nekresťanských dôvodov pokrstené. Teda na otázku týkajúcu sa viery, výchovy a vedenia dieťaťa nahlas odpovedajú ÁNO a všetko sľubujú. Avšak už predtým vedia, že to aj tak dodržiavať nebudú.
Kňaz zistí, o akých ľudí ide a vie, že by ich mohol zbytočne priviesť do situácie, kedy klamú nielen slovom, ale tiež postojom. A preto odporučí krst buď odložiť, alebo navrhne rodičov pred krstom poučiť. Osobne sa domnievam, že ľudia, ktorí v kostole úmyselne klamú, len aby dosiahli svoje, nevychovajú svoje dieťa ani vo viere, ale ani v slušnosti. Nemajú ani jedno, ani druhé.
Pokiaľ je predpoklad, že rodičia urobia všetko pre kresťanskú výchovu a poučenie dieťaťa, pristúpia ku krstu. Pri udelení sviatosti sú prítomní i krstní rodičia, ktorí majú byť rodičom nápomocní, či už vo výchove k viere, ako aj v ostatných oblastiach.
Úloha krstných rodičov
Od najstarších čias Cirkvi úlohou krstných rodičov bolo dosvedčiť, že ten, kto sa chce stať kresťanom, je dostatočne pripravený na prijatie sviatosti kresťanského zasvätenia: krst, birmovanie a Eucharistiu. V prípade malých detí, krstní rodičia spolu s ich rodičmi verejne v mene dieťaťa urobili vyznanie viery. V súčasnosti dieťa alebo dospelý, ktorý má byť pokrstený, má mať aspoň jedného krstného rodiča.
Krstní rodičia spolu s rodičmi nesú zodpovednosť za kresťanskú výchovu dieťaťa. Pri krste vyznávajú vieru v jeho mene a zastupujú celé spoločenstvo Cirkvi. Majú byť blízkymi priateľmi dieťaťa, jeho staršími kamarátmi a dobrým vzorom.
Vlastnosti (kvality) krstného rodiča: katolík nad šestnásť rokov, bol na prvom svätom prijímaní, je pobirmovaný, praktizuje kresťanskú vieru. Ak je zosobášený, jeho manželstvo musí byť uznané Cirkvou.
Krstným rodičom nemôže byť katolík, ktorý nie je pobirmovaný; alebo žije vo vzťahu, ktorý Cirkev neuznáva za platné manželstvo; alebo nepraktizuje vieru alebo vystúpil z Cirkvi; je vlastným alebo adoptívnym rodičom krstenca.
Cirkev dovoľuje, aby kresťan z inej kresťanskej cirkvi (luterán, kalvin, anglikán) bol svedkom krstu za predpokladu, že jestvuje aspoň jeden krstný rodič. Pravoslávny veriaci môže spolu s katolíkom vykonávať úlohu krstného rodiča. Katolík nemôže vystupovať pri katolíckom krste v úlohe svedka krstu. Buď je krstným rodičom, alebo nie je. Ak nemá birmovku, nemôže byť ani krstným rodičom ani svedkom krstu. Nepokrstený nemôže byť ani svedkom krstu.
Pozvanie za krstného rodiča je zároveň pozvaním k podieľaniu sa na náboženskej výchove a duchovnej formácii krstného syna / dcéry. Krstný rodič má ho inšpirovať a viesť k aktívnej viere v Ježiša Krista. Toto sprevádzanie je posilnené neskôr tým, že si ho pokrstený zvolí aj za birmovného rodiča.
Matriky pokrstených
Táto sviatosť je z pohľadu genealógie mimoriadne dôležitá, pretože od novoveku bol krst človeka spojený so zápisom do matriky. Nasledujúci článok sa zaoberá vysluhovaním sviatosti krstu v minulosti a cirkevnými nariadeniami, ktoré ovplyvňovali nielen samotný krst, ale aj vedenie matriky pokrstených v rámci Rímskokatolíckej cirkvi.
V rámci vizitácie prikazuje dekanovi o. i. zistiť, „či jestvujú knihy, do ktorých sa zapisujú mená pokrstených, krstných rodičov, biskupom pobirmovaných a mená tých, ktorí uzavreli manželstvo.“ Z toho je jasné, že už v roku 1611 mali v uhorských farnostiach existovať minimálne matriky pokrstených, pobirmovaných a sobášených.
Rímsky rituál z roku 1614, ako aj uhorské diecézne rituály zo 17. a 18. storočia sa bližšie vyjadrujú aj k zapisovaniu pokrstených detí do matrík.
„Roku Pána X. Dňa X. v Mesiaci X. som Ja X., farár tohto Kostola sv. X. v meste alebo na mieste X. pokrstil dieťa narodené dňa X. z X. a X., manželov tejto farnosti, alebo z takej farnosti, miesta a rodiny, ktorému bolo pri krste dané meno X. Krstnými rodičmi sa stali X., syn X. z farnosti alebo miesta X. a X., manželka X., resp. dcéra X. z farnosti alebo miesta X.“
Kedy a kde dať dieťa pokrstiť?
Dieťa by sa malo pokrstiť do 2 - 3 týždňov po narodení, ak je zdravé. Ak je choré, odporúča sa čo najskôr. Ak je dieťa zdravé, malo by byť pokrstené vo farskom kostole v mieste trvalého bydliska rodičov. Ak je choré, prípadne zomiera, môže ho pokrstiť ktokoľvek, kto vie krstiť a chce krstiť. Teda doma, alebo v nemocnici.
Príprava na krst
- Pred krstom je potrebné zúčastniť sa na krstnej náuke.
- Pred krstom odporúčame rodičom aj krstným rodičom prijať sviatosť zmierenia.
Čo so sebou ku krstu?
- Krstná svieca sa zapaľuje od Veľkonočnej sviece - symbolu zmŕtvychvstalého Krista.
- Biele rúcho symbolizuje čistotu a krásu duše pokrsteného dieťaťa.
- Rodný list dieťaťa.
Záver
Krst je najväčšia a najdôležitejšia udalosť nášho pozemského života. Možno naň vzťahovať výrok Svätého písma: „A som si istý, že ten, čo začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí až do dňa Krista Ježiša." (Flp 1,6) Na dokonaní - dovŕšení svojho krstu musíme s Kristom po celý život spolupracovať, a on bude dokonaný až v momente našej smrti.
Po krste rozhodujúcou udalosťou bude pre nás naša smrť, na ktorú sa máme stále pripravovať a vždy byť na ňu pripravení.