História Novej Vsi nad Žitavou sa začala písať oveľa skôr, než pochádza prvá písomná zmienka o obci z roku 1355. Prastará osada Jovka, spomínaná v písomnej forme už v roku 1229, bola predchodkyňou obce.
Archeologické nálezy a prastará osada Jovka
Prvý archeologický prieskum v obci Nová Ves nad Žitavou odborníci uskutočnili v júni 1938. Pracovníci Čs. štátneho archeologického ústavu v Prahe našli nádoby, keramické a kostené predmety. Časť bohatého nálezu uložili do Slovenského národného múzea v Martine.
Nálezy, ktoré zostali v Martine, patria do neskorej doby kamennej, lengyelskej kultúry (2900 rokov pred Kristom). Praveké sídlisko patrilo aj ľudu kultúry s kanelovanou keramikou (5000 rokov pred Kristom). Doba kamenná - ludanická kultúra je zastúpená nálezom kostrových hrobov.
V polohe Jovka našli archeológovia črepy z 10. až 13. storočia. V lokalite Štrkovicsko, na ľavom brehu rieky, bolo potvrdené staré sídlisko. Výskum potvrdil skutočnosť, že v týchto miestach sídlil ľud neskorej kamennej doby a kultúry s kanelovanou keramikou.
Prvá písomná zmienka o prastarej Jovke pochádza z roku 1229.
Niektoré pomenovania obce v histórii Jovky, Malej Jovky a Novej Vsi nad Žitavou:
- 1229 Jovka, terra Jovka
- 1293 Ioka
- 1308 Malá Jovka
- 1332 de Joca (Jovka - Kostolná)
- 1344 Iovka
- 1389 Jow
- 1499 Kiss Jóka
- 1601 Jovka, Malá Jovka
- 1355 Wyfalu
- 1556 Wyffalw
- 1732 Nova Wes
- 1773 Nowejsa, Zsitva uj falu
- 1808 Kisfalud, Zsitvaújfalu
- 1821 Nowejsa
- 1863 Zsitvaújfalu
- 1913 - 1913 Žitavská Nová Ves
- 1913 1927 Nová Ves nad Žitavou
Osadu Jovka v listine z roku 1332 pomenovali Jovka - Kostolná. Poukazuje to na významné postavenie historickej osady, v ktorej stál kostol. V roku 1332 sa v zachovanej listine spomína gotický kostol zasvätený sv. Tomášovi. Doložená je fara a cintorín okolo kostola.
Názov historickej osady Jovka vznikol v storočiach ríše našich predkov. Zaniknuté obce Jovka - Kostolná a Malá Jovka zanechali ústnym podaním svoje názvy kopcu Jovka (213 m n. m.). Nová Ves nad Žitavou sa prvýkrát spomína v zachovanej listine z roku 1355. V 14. a 15. storočí patrili Matúšovi Čákovi z Trenčína a dostali sa do držby kráľa. Koncom 15. storočia spolu s niektorými okolitými obcami patrili svätobeňadickému kláštoru.
Farnosť Nová Ves nad Žitavou
Kostol zasvätený sv. Tomášovi v prastarej osade Jovka stál od nepamäti. Základný kameň súčasného novoveského rímskokatolíckeho kostola položili v roku 1789. Sv. Tomáš, patrón kostola a farnosti je zobrazený v erbe Novej Vsi nad Žitavou. Kostol renovovali v roku 1946.
Kedy bola presne v Novej Vsi založená fara, nevieme. Písomné pramene uvádzajú až rok 1647. V tomto roku totiž faru v Novej Vsi zaujali luteráni, a preto tunajší veriaci museli byť spravovaní farárom Jakostovičom z Tesár nad Žitavou. Nová Ves bola v rukách luteránov celých desať rokov. V roku 1657 obyvatelia vyhnali luteránov a novoveskú faru znovu obsadila rímskokatolícka cirkev.
6. januára 1714 do roku 1954, čiže celých 244 rokov, žitavskonovoveská fara neexistovala. Stalo sa tak až 1. mája 1967. Vtedy dekrétom Apoštolskej Administratívy v Trnave Mons. ThDr. Ambróz Lazík, trnavský biskup, so súhlasom vtedajšej štátnej moci zriadil Novú Ves nad Žitavou ako samostatnú farnosť a vyňal ju z právomoci tesárskej farnosti. Slepčany pripojili ako filiálnu obec k novoutvorenej farnosti. Stalo sa tak po 253 rokoch.
Prvé primície, čiže prvú sv. omšu, v kostole zasvätenom ku cti sv. Tomáša, biskupa, slávil podľa histórie prvý zaznamenaný kňaz z Novej Vsi nad Žitavou Ján Kováč v roku 1843.
Dňa 26. decembra 2000 na sviatok sv. Štefana vdp. Vincent Máder, farár, dekan v Novej Vsi nad Žitavou sa dožil 50. výročia vysvätenia za kňaza. V tunajšej farnosti začal pôsobiť od roku 1956. Všetci kňazi a rehoľhé sestry pochádzajúce z obce i správcovia farnosti sa zaslúžili o šírenie Evanjelia, obetavosť a nezištnú lásku, starostlivosť o duše veriacich na ceste do večnosti.
Kaštiele Novej Vsi nad Žitavou
V neskorších obdobiach boli v tejto dedine až tri kaštiele, z ktorých dva sú dnes zapísané v zozname národných kultúrnych pamiatok. V Novej Vsi nad Žitavou sa do súčasnosti zachovali tri kaštiele. Národnou kultúrnou pamiatkou je neorokokový kaštieľ z roku 1800 i neoklasicistický kaštieľ z roku 1872.
Starší z nich dal postaviť barón Jozef Seréni, neoklasicistický kaštieľ patril zemepánovi Jánovi Klobušickému.
Kaštiele stoja neďaleko seba, obidve šľachtické rodiny založili okolo nich v druhej polovici 19. storočia anglický trávnik a parky so stromami. V oboch panských parkoch rástlo približne 100 druhov drevín z tuzemska i zo zahraničia.
V neorokokovom kaštieli v súčasnosti sídli Odborné učilište internátne, ktoré už vyše 60 rokov pripravuje na povolanie handicapovanú mládež. Kaštieľ je komplexne zrekonštruovaný, druhý kaštieľ, v ktorom je umiestnený internát, čaká na svoju rekonštrukciu. Obec zabezpečuje revitalizáciu parku, ktorý bol v zanedbanom stave.
Studnička - pútnické miesto
Niekoľko tisícok ľudí putuje každoročne k Studničke pri obci Nová Ves nad Žitavou. Podľa legendy sa na tomto mieste zjavila v roku 1860 miestnemu pastierovi oviec postava panny v bielom rúchu s dieťaťom v náručí. V druhej ruke držala paličku a dotýkala som ňou zeme. Keď o chvíľu prišiel pastier k miestu, kde videl postavu, z prameňa tiekol výdatný prúd čistej vody.
Vedľa prameňa tamojší veriaci postavili drevený stĺp a umiestnili naň sošku Panny Márie Lurdskej. Neskôr postavili farníci nad prameňom malú kaplnku z kameňa.
Totalitný režim púte k Studničke zakázal organizovať, veriaci však individuálne tajne navštevovali toto miesto. Po revolúcii v roku 1989 sa začalo s oživovaním zanedbaného areálu. V roku 1993 vznikol dobrovoľný spolok Mariánska púť, ktorý sa doteraz venuje revitalizácii Studničky.
Studnička v Novej Vsi nad Žitavou je od roku 1996 zaznačená na mape Mariánskych pútnických miest Slovenskej republiky a schválená Arcibiskupským úradom Bratislavsko - trnavskej arcidiecézy.
Miestne tradície a múzeum
Bohatú históriu Novej Vsi nad Žitavou sa rozhodli zachovať pre budúce generácie miestni dôchodcovia. Múzeum navštevujú najmä deti zo základnej i materskej školy. Staré náradie, nástroje priniesli miestni obyvatelia, ktorí ich našli vo svojich stodolách na pôjdoch, pri prestavbe domu. Dôchodcovia ich ochotne prevedú exteriérovou aj interiérovou časťou, kde im ukážu exponáty a zároveň vysvetľujú, ako sa používali. Okrem toho majú možnosť prostredníctvom dobových fotografií vidieť ako žili ich predkovia.
K najstarším exponátom múzea patria kováčske mechy, ktorých vek odhadujú na 150 rokov. K zaujímavým exponátom patria žatevné vence. Typické pre túto dedinu boli vence v tvare domčekov so strieškou.
V múzeu sa nachádzajú rôzne poľnohospodárske nástroje a náradia, stolárske náradie, vlastnoručne vyrobené nábytky, vybavenia domácností. Aj tie sú netypické, majú tvar domčekov so strieškou.
Vývoj obce v 20. a 21. storočí
Na ruinách starého systému vládnutia monarchie vznikla Česko - slovenská republika. Po roku 1918 Slováci a Česi vytvorili spoločný štát. Centralistický unitárny štát nepriniesol pre Slovákov kultúrny a hospodársky rozvoj. Určité napredovanie prinieslo iba školstvo a odstraňovanie zastaraných foriem obrábania pôdy.
Južnoslovenské elektrárne so sídlom v Komárne žiadali o stavebné povolenie pre stavbu elektrických prípojok, transformačných staníc a miestnych sietí v obci Nová Ves nad Žitavou a v ďalších šiestich obciach. Miestne šetrenie žiadosti naplánovali na deň 27. máj 1931.
Viedenským diktátom v novembri 1938 patrila obec Nová Ves nad Žitavou do maďarskej okupačnej zóny. Po úprave dočasných hraníc ju dňa 14. marca 1939 vrátili do územia Slovenského štátu. Maďarskí žandári museli opustiť strážnicu medzi Slepčanmi a Novou Vsou nad Žitavou.
Po skončení II. svetovej vojny začalo nové obdobie s novými medzinárodne - politickými pomermi a s novým režimom v štáte, ktoré prežívala súčasná generácia. Socialistická ideológia potláčala kresťanské hodnoty minulosti a zmrazila duchovné aktivity občanov. Zrušila cirkevné školstvo a od roku 1950 zaviedla povinné civilné sobáše.
V rokoch 1986 - 1989 v obciach Nová Ves nad Žitavou a Slepčany dokončili výstavbu štátnej cesty a upravili chodníky po oboch stranách. Dňa 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika.
Dňa 30. novembra 2002 obec Nová Ves nad Žitavou pripravila slávnostné otvorenie nového Domu kultúry a Obecného úradu. Žiaci škôl pôsobiacich v obci pripravili pestrý kultúrny program. Starosta obce Ing. Štefan Kováč predniesol slávnostný pohovor.
V súčasnosti už obec disponuje štyrmi bytovými domami s nájomnými bytmi, pripravuje sa na výstavbu ďalších. Podľa jej ďalších slov mladí ľudia majú záujem o bývanie v obci, počet obyvateľov sa v posledných rokoch každoročne zvyšuje.
Nová Ves nad Žitavou má vybudované všetky inžinierske siete s výnimkou kanalizácie.
V tomto roku plánuje obec zrekonštruovať budovu základnej školy, pripravuje aj rekonštrukciu miestnych ciest a chodníkov.
V parku by mal vzniknúť fit park, pribudnú cvičiace prvky.
Farnosť Košická Nová Ves
Košická Nová Ves datuje svoj vznik k písomnej zmienke, ktorá poukzuje na výstavbu tunajšieho Kostola sv. V zápise z kanonickej vizitácie, ktorú v roku 1771 vykonal jageský biskup Karol Eszterházy sa konštatuje. "Na usadlosti Košická Nová Ves (Cassa-Ujfalu) je farský kostol. Ten bol postavený z kameňov dozaista v roku 1297. Oprava sa previedla v roku 1510, kto však postavil tento kostol sa nevie. Kostol bol zasvätený sv. Ladislavovi, uhorskému kráľovi. Druhým závažným dokumentom, ktorý potvrdzuje starobylosť kostola i obce, je súpis desiatkov, ktoré vyberal pápežský legát Ruffinus pápeža Jána XXII z Avignonu v rokoch 1317 až 1337. Farnosť bola v tom čase súčasťou Jagerskej ( Égerskej ) biskupskej diecézy.
V období reformácie kostol chátral a k rozsiahlej oprave došlo až po jeho opätovnom prevzatí do majetku mesta Košice. K ďalším zaznamenaným úpravám došlo až v rokoch 1864 a 1885. Zásadne ho napokon prestavali v roku 1925, podľa projektu košického staviteľa Júliusa Wirtha.
Obec Košická Nová Ves bola poddanským majetkom mesta Košice. V 14. storočí sa tu už spomína prekvitajúca farnosť. Historický vývoj výrazne poznamenal prílev Maďarov, ktorí utekali pred tatárskymi vpádmi, príchod nemeckých kolonistov a viacero pohrôm. V roku 1427 tu bolo zapísaných 20 hospodárstiev. V rokoch 1709-1710 sa vplyvom stavovských protihabsburských povstaní Františka II. Rákociho obec takmer vyľudnila. Košický magistrát pristúpil k ďalšiemu zaľudneniu obce o sto rokov neskôr. V roku 1826 mala Košická Nová Ves 684 obyvateľov. V roku 1896 tu stálo 152 domov s 1160 obyvateľmi.
Kostol sv. Ladislava v Košickej Novej Vsi
Kostol v roku 1945 vymaľoval figurálnymi nástennými maľbami Viktora Smolka. Hlavný oltár bol z rokov 1940 - 1944 a v dolnej časti mal travertínovú arkádu s postavami cherubínov. Nad ňou na vyvýšenom podstavci bola socha sv. Ladislava od F. Cibalu. Kazateľnica bola z roku 1948, mramorová s reliéfmi na parapete od F. Cibalu.
Z pôvodného zariadenia sa zachovala iba socha Madony zo začiatku 16. storočia od prešovského rezbára J. Weissa a nachádza sa v múzeu v Budapešti. Obraz sv. Jána Nepomuckého, v bočnej lodi, pochádza z polovice 18. storočia. Je to olejomaľba v pôvodnom rokokovom ráme.
Celý kostol bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku v roku 1982. Opravou prešiel objekt v rokoch 1999 - 2001. Po ukončení prác bol kostol slávnostne požehnaný košickým biskupom Alojzom Tkáčom.
Nový kostol stojí inak, naprieč, ako ten starý, stredoveký. Ešte koncom 19. a začiatkom 20. storočia vznikli fotografie stredovekého kostola. Na nich je zaznamený vzhľad kostola, ktorý neskôr zanikol. Fotografie ukazujú stavbu architektonicky jednoduchú, rustikálne pôsobiaci dedinský kostol s výraznými nárožnými opornými piliermi.
Oproti dnešnému kostolu mal liturgicky správnu stavebnú orientáciu - svätyňa bola obrátená na východnú stranu. Stál naprieč ulice a vchod doň bol zo západnej strany. Na fotografiách nemá vežu, o tú prišiel asi už v 17. storočí, buď pri nejakej pohrome, alebo pri artikulárnom obmedzovaní protestanských kostolov (takým istý čas skutočne bol). Zvyšky veže sú viditeľné na dochovaných fotografiách jeho západnej strany.
Kostol mal svätyňu, za ňou menšiu loď a nakoniec väčšiu loď - tak to ukazujú fotografie. Svätyňa s menšou loďou sú pravdepodobne pôvodným najstarším kostolom, snáď tým spomínaným už v roku 1297, ku ktorému pristavali neskôr, keď sa obec zaľudnila, rozšírila a zbohatla, ďalšiu väčšiu loď s vežou nad vstupom.
Priestor okolo kostola bol ohradený múrom a slúžil v minulosti ako cintorín. Zmizol bez stopy. Pod kostolom bola kedysi hrobka, tá však spustla počas protihabsburských povstaní aj s kostolom. Súčasne s kostolom bola založená fara. Košická Nová Ves už na začiatku 13. storočia mala vlastného farára. Rozsiahle nehnuteľnosti fary ležali v južnom intraviláne obce.
V rokoch 1971 - 1972 bolo postavené oplotenie pri kostole. V rokoch 1991 - 1995 bola postavená nová fara, inštalované podlahové kúrenie a zveľadené nádvorie okolo kostola. V rokoch 1999 - 2001 prebehla rekonštrukcia interiéru kostola, výstavba nového oltára, čiastočná interiérová výmaľba a generálna oprava organu. Demontovala sa kazateľnica, reliéfy, ktoré sa na nej nachádzali, sú umiestnené na pilieroch. Kostol potom vysvätil košický biskup Alojz Tkáč, ktorý sa po roku 1995, ke´d bola diecéza povýšená na arcidiecézu, stal prvým košickým arcibiskupom. V roku 2006 sa uskutočnila rekonštrukcia strechy sakrálneho objektu.
Stav kostola je veľmi dobrý. Slúži svojmu účelu. Stojí v juhovýchodnej časti obce.
Predkovia Novovešťanov si za patróna svojho kostola a tým aj obce vybrali svätého Ladislava, jedného z prvých arpádovských kráľov, rytiera, diplomata a upevňovateľa kresťanstva v ranouhorskom štáte.
Kostol sv. Rity a Kláštor svätého Augustína
Na jednom z najvyššie položených bodov v Košiciach, na kopci medzi sídliskom Dargovských hrdinov (Furčou) a Košickou Novou Vsou, sa vyníma budova Kostola svätej Rity a Kláštora svätého Augustína. Kostol svätej Rity postavili pri Kláštore svätého Augustína v Košiciach.
Vnútri nájdeme viacero nezávislých priestorov. Okrem sektoru pre 180 veriacich je tam aj kaplnka, v ktorej môžu prebiehať nezávisle iné aktivity. A okrem toho aj atraktívny podzemný priestor, kde sa budú nachádzať ostatky sv. Rity, typickej svätice augustiniánov, aby ani v tomto kostole nechýbali relikvie.
Kostol svätej Rity v Košiciach, moderný kruhovitý chrám, posvätil v roku 2018 košický pomocný biskup Marek Forgáč za prítomnosti opátky Kláštora svätej Rity v Cascii sr. Márie Rózy Bernardinis. Dielo architekta Jána Zajaca zaujme zlatým pásom v oltárnej časti, ktorý vyúsťuje do svetlíka, aby veriacim pripomínal, že Kristus je svetlo sveta. Samotný zlatý pás zase vyjadruje myšlienku svätého Augustína, že spoločenstvo má byť jedno srdce a jedna duša v Bohu.
Ľudia z Košíc a okolia i celého Slovenska prichádzajú do tohto kostola, aby sa modlili za svoje rodiny a načerpali silu, ktorá plynie z príkladu života svätej Rity.
Augustiniáni v Košiciach
Veru, tento rehoľný rád, ktorý založil sv. Augustín a patrí k najstarším na svete, už máme aj v Košiciach. Máme však aj indíciu, že v dávnejšej minulosti istý augustinián v Košiciach pobudol. A sú tu o to vzácnejší, že už nikde inde na Slovensku sa nevyskytujú. Ba dokonca v Košickej Novej Vsi je najvýchodnejšie položený augustiniánsky kláštor v Európe.
Úctu k svätej Rite začali augustiniáni (P. Pavol Benedik a P. Angelo Lemme) šíriť na Slovensku hneď po Nežnej revolúcii.