História farnosti a obce Skalité

Obec Skalité, ležiaca v pohraničnej oblasti Kysúc, má bohatú a pestrú históriu. V tomto článku sa pozrieme na vývoj farnosti a obce od jej počiatkov až po súčasnosť.

Poloha obce Skalité na mape Slovenska

Cirkevná história Skalitého

Do roku 1749 Skalité cirkevnoprávne patrilo k farnosti Čadca. Čadčianska farnosť bola veľmi náročná na pastoráciu, a to nielen pre počet veriacich, ktorých bolo v roku 1728 spolu 5253, ale najmä pre územnú rozlohu. K farnosti patrila Podvysoká, Staškov, Raková, Horelica, Oščadnica, Svrčinovec, Čierne a Skalité.

Rastúci počet obyvateľov bol podnetom pre cirkevnú správu na zriaďovanie nových farností. Preto bola v roku l749 zriadená samostatná farnosť v Skalitom, do ktorej patrilo i Čierne a Oščadnica.

V minulosti na území obce stáli drevené kostoly a oba boli zasvätené sv. Jánovi Krstiteľovi. Prvý kostol postavili v roku 1693. V tomto čase bolo Skalité filiálkou (pobočkou) farnosti Čadca. Druhý drevený kostol bol postavený vďaka pátrovi Leopoldovi Tempesovi v roku 1723. Leopold Tempes bol tešínsky jezuitsky misionár. Kostol bol spočiatku filiálny, neskôr v roku 1749 farský. V tomto roku bola v obci zriadená i prvá fara.

Farnosť bola v r. 1761 podľa nariadenia vrchnosti pripojená k Čadci, a to z dôvodu nedostatku kňazov. Skalitský farár sa odsťahoval do Čadce a odtiaľ spravoval Skalité prostredníctvom kaplánov, ktorí sa tu po mesiaci striedali. Rozhodnutím biskupa Jána Gustíniho a generálneho vikára Jána Lukáčiho bola farnosť Skalité s filiálkami Čierne a Oščadnica znovu odlúčená od farnosti Čadca roku 1772.

K rozdeleniu samotnej skalitskej farnosti časom muselo dôjsť pre rýchly nárast počtu obyvateľstva. Preto 1. septembra 1788 sa utvorila samostatná oščadnická farnosť. Čierne bolo filiálkou Skalitého až do roku 1796. Vtedy bola ustanovená farnosť v Čiernom, ku ktorej bola pripojená aj filiálka Svrčinovec, ktorá dovtedy patrila k čadčianskej farnosti. Od 1. júla 2001 je aj Svrčinovec samostatnou farnosťou.

Súčasný neskoro barokový a jednoloďový kostol bol postavený v rokoch 1787 až 1793. Niektoré zdroje uvádzajú dokončenie kostola v roku 1794. Výstavbu kostola v obci Skalité podporil gróf Anton Esterházi. Po výstavbe doň premiestnili staré oltáre z pôvodného kostola, ktoré boli neskôr renovované, konkrétne v roku 1801 maliarom zo Žiliny. Tento známy umelec realizoval i maliarske úpravy Budatínskeho hradu.

Kánonická vizitácia z rokov 1798 až 1803 uvádza, že "pod vežou je akýsi malý priestor s klenbou a vchodom zvonka". Avšak tento priestor nie je krypta, tá sa v kostole nenachádza. Môže sa jednať o dutinu, ktorá vznikla pri stavbe veže kostola.

Kostol sv. Jána Krstiteľa po dokončení v deväťdesiatych rokoch 18. storočia bolo treba vyzdobiť. V roku 1801 sa teda pristúpilo k ich renovácii. Táto dôležitá úloha bola zverená vtedajšiemu významnému maliarovi zo Žiliny Alexandrovi Lužinskému, ktorý stál napríklad aj za rozsiahlymi maliarskymi úpravami Budatínskeho hradu. Celková suma renovácie vybavenia kostola tak vyšla na 490 zlatých.

Objekt je nehnuteľnou národnou kultúrnou pamiatkou od roku 1963. V interiéri môžeme obdivovať kazateľnicu a vitrážové okná z roku 1916.

V Skalitom-Kudlove sa nachádza Kaplnka Povýšenia sv. kríža. Prvá, drevená kaplnka bola postavená v roku 1911, ale nebola stabilná, preto ju museli zbúrať. Po zakúpení nového stavebného materiálu zo zbierky veriacich v roku 1912 bola postavená nová kaplnka, tentoraz už z pevného muriva.

Kríž z roku 1912 sa nachádza pri cintoríne v centre obce Skalité, pri hlavnej ceste. Oplotený podstavec nesie vyobrazenie ukrižovaného Ježiša Krista. Pod nohami Krista je umiestnená menšia socha, patrí Panne Márii.

Kostol sv. Jána Krstiteľa v Skalitom

Svetská história Skalitého

Prvá písomná zmienka o obci je v zázname z 25.7.1641 na doklade s latinským textom ako súčasť listu Alžbety Lukrécie Gašparovi Szunyoghovi, kde boli ako svedkovia riešenia sporu medi valachmi Tešínskeho a Budatínskeho panstva aj poddaní z obce Skalité.

V roku 1662 je obec uvedená v súpise obyvateľov strečnianskeho panstva. V tomto súpise má Skalité 151 obyvateľov, čo svedčí o skoršom začiatku existencie obce.

Od urbárskej regulácie Márie Terézie z počiatku sedemdesiatych rokov 18. storočia boli richtári, tak ako aj ostatné obecné predstavenstvo, volení každoročne koncom roka. Volení boli z troch panstvom predložených kandidátov, čím sa zachovala kontrola nad vhodnosťou kandidátov na tento post. Po zvolení chodili spolu s ostatným obecným predstavenstvom skladať prísahu k provizorovi panstva do Čadce.

Z dochovaných dokumentov sa dá zostaviť rámcový zoznam richtárov Skalitého od konca 17. storočia do polovice 19. Boli nimi napríklad Juraj Čanecký (1699), Ján Serafín (1720, 1724), Ján Chromiak (1755), Jakub Chromiak (1771, 1781, 1788), Juraj Pazdera (1791-92), Juraj Chovaniak (1795), Jozef Chromiak (1802), Pavel Časnocha (1807), Ján Šimaliak (1808), Jozef Chromiak (1812), Juraj Petrák (1813-14), Michal Rokyčák (1819, 1821), Juraj Petrák (1822-27), Juraj Časnocha (1828-32) Juraj Martiniak (1833), Pavel Časnocha (1834-35), Ján Franek (1836, 1838) , Ján Martiniak (1839-40), Michal Pastorek (1842), Ondrej Laš (1842, 1844-45), Ján Franek (1846) a Pavel Časnocha (1847-48).

Dôležité postavenie v obci mal tak ako aj v iných dedinách notár. Ten zostavoval prakticky všetky obecné písomnosti a tvoril dôležitý prvok pri komunikácii s vrchnosťou. V Skalitom boli počas prvej polovice 19. storočia notármi napríklad Pavol Butha (1814), František Matoňaj (1821-28), Jozef Mituch (1829-33), Juraj Padušický (1835-40), Juraj Zemaník (1842) a Jozef Špaček (1844-48).

V pohraničnej obci Skalité sa v prvej polovici 19. storočia finančné dávky vyberali podľa zárubkov, ktorých tu bolo v tom čase tridsaťjeden. V roku 1839 napríklad obec vybrala spolu 2992,30 zlatých. Z toho do kráľovskej pokladnice odviedla 1609,48 zlatých, do stoličnej 963,35 zlatých a za naturálie zaplatila 102,15 zlatých. Zvyšok sa minul pre obecné potreby, teda všetky potrebné výdaje obce v danom roku. Richtársky post so sebou teda okrem prestíže niesol aj veľkú zodpovednosť, čo kládlo zvýšené požiadavky na osobnosť richtára.

V roku 1839 bol richtár s prísažnými a dedinskou mládežou privítať knieža Pavla III. Antona Esterházyho, ktorý do týchto končín v tom čase zavítal ako majiteľ panstva Strečno.

Z hľadiska počtu obyvateľstva malo v roku 1785 Skalité 1734 obyvateľov. Tento počet následne výraznejšie narástol a v roku 1828 ich už bolo 2169 a následne roku 1840 tu žilo 2205 obyvateľov.

Na území Skalitého malo panstvo Strečno niekoľko svojich hospodárskych budov. Novú krčmu tu panstvo postavilo v roku 1803. V rokoch 1803-1808 si ju spoločne s právom výseku mäsa prenajímal Jozef Vyskoč. Okrem krčmy sa kvôli rozľahlosti obce prenajímalo aj právo predaja alkoholu. To si napríklad v roku 1843 prenajal Mojžiš Guttmann.

V chotári obce Skalité malo panstvo šesť mlynov a jednu pílu. Uvedené mlyny si napríklad v roku 1831 prenajímali Michal Papík, Jozef Vojčiniak, Ján Čanecký, Michal Rovnian a Ján Kultán. Píly v tom istom roku Juraj Stenchlák a Juraj Chovaniak. Okrem toho sa tu nachádzala aj valcha, ktorú mal v roku 1781 v prenájme Ondrej Garoda.

V prvej polovici 19. storočia je v Skalitom písomne doložená aj tridsiatková stanica. Býval v ňom tridsiatny, ktorým bol v tom čase Jozef Laška. Čo sa týka poddanských povinností, tak aj v prípade tejto obce dochádzalo k častému nahrádzaniu týchto plnení finančnou kompenzáciou. Vďaka bohatým lesným zásobám často miestni obyvatelia odrábali svoje povinnosti ťažbou dreva.

Vývoj školstva

Prvá zmienka o existencii školy v ústredí je v kronike obce, ktorá udáva, že škola bola postavená v roku l812 na farskom pozemku. V roku 1854 bola prebudovaná. Pozostávala z dvoch učební, bytu pre učiteľa- organistu a izby pre druhého učiteľa.

Dvojtriedna škola prostredná bola postavená v roku 1912. Dvojtriedna škola Horná bola postavená taktiež v roku 1912 s rovnakými priestormi ako škola Prostredná. V roku 1944 bola postavená nová škola s 8 učebňami Je to školská budova oproti starému cintorínu.

Železnica

V roku l871 bola otvorená Košicko-bohumínska železnica, prechádzajúca Čadcou. Túto nevýhodu odstránila až výstavba železničnej trate z Čadce po Zwardoň. Celá železničná trať bola odovzdaná do užívania 3. novembra 1884. Nepochybne to bol významný impulz pre rozvoj obce.

Poštový úrad bol v obci otvorený v roku 1885, teda zároveň s otvorením železničného spojenia.

20. storočie

Prvá svetová vojna si vyžiadala spomedzi obyvateľov obce 52 obetí. Ich zoznam je na pomníku pod kostolom. Boli to muži, ktorí padli na frontových bojiskách.

Obecná knižnica bola v obci zriadená v roku 1924. Dobrovoľný hasičský zbor bol založený v obci 16. júna 1926. Hoci Rada veľvyslancov v Spaa rozhodla v prospech Česko-Slovenska, že hranica ostane nezmenená, poľská propaganda napriek tomu neutíchala a neustále prízvukovala, že na severnej Orave a v okresoch Čadca i Spišská Stará Ves žije na tisíce Poliakov. 25. novembra 1938 poľské vojsko po prestrelkách obsadilo severnú časť obce po železničnú trať, vtiahlo až do Skalitého-Ústredia. Dňa 1. septembra 1939 na svetovej politickej scéne vyvrcholilo napätie medzi hitlerovským Nemeckom a Poľskom a Nemecko začalo obsadzovať Poľsko. Začala sa II. svetová vojna a obyvateľom Skalitého svitla nádej, že budú môcť získať späť zabraté časti obce.

Plány na výstavbu Kalvárie v Skalitom zhotovil murársky majster Jozef Fürst z Čadce v júni 1940 a zároveň k nim pripojil aj návrh na rozpočet Stavba Kalvárie a úprava terénu v okolí kostola boli dokončené v auguste 1941. Najväčšiu zásluhu na stavbe kaplniek Kalvárie Sedembolestnej mal Peter Černo - miestny administrátor farnosti, vládny komisár (starosta obce) Jozef Časnocha-Mikš - predseda výboru, Koloman Horniš z Kysuckého Nového Mesta - poslanec slovenského snemu a čestný predseda výboru, ktorý zároveň sprostredkovával intervencie a vymáhal subvencie.

K obetiam fašistického vyčíňania treba pripočítať aj rodinu Arpáda Feuermana, majiteľa chaty na Serafínove, ktorého odvliekli s manželkou a dvoma deťmi do koncentračného tábora v Osvienčime, odkiaľ sa žiaden z nich nevrátil.Artúra Lichtensterna s manželkou a dcérou zachránil pred podobným osudom Jozef Tatarka - Gojnicek, obyvateľ osady U Čaneckých, ktorý ich ukrýval tri roky až do oslobodenia, hoci sa tým vystavoval nebezpečenstvu s najťažšími dôsledkami. Za tento humanistický čin ho vláda štátu Izrael vyznamenala čestným titulom Spravodlivý medzi národmi.

V roku 1943 tu bola vybudovaná moderná zotavovňa pre železničiarov, ktorá však bola v šesťdesiatych rokoch znárodnená a využívala sa ako detská liečebňa až do roku l990.

Detailné informácie o histórii Obce Skalité nájdete v publikáciách Skalité, história najsevernejšej kysuckej obce a Monografia obce Skalité.

Prehľad richtárov Skalitého od konca 17. storočia do polovice 19. storočia

tags: #farnost #obce #skalite