Niektoré dni sú v živote človeka významnejšie ako iné dni. Podobne je to aj v živote kresťana. Tým najvýznamnejším dňom pre kresťana by mala byť nedeľa. Vtedy slávime Ježišovo zmŕtvychvstanie. Ale okrem toho nás Cirkev osobitne pozýva aj v iné dni sláviť Eucharistiu.
Sviatok Nanebovstúpenia sa slávi v štyridsiaty deň po Nedeli Paschy, pretože v Písme čítame, že po svojom slávnom zmŕtvychvstaní sa Ježiš počas „štyridsiatich dní“ zjavoval svojim učeníkom a rozprával im o „Božom kráľovstve“.
Pán Ježiš na štyridsiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní pred očami apoštolov a iných učeníkov odchádza k svojmu Otcovi do neba. Veriaci si v tento deň spomínajú na udalosť, keď sa Ježiš Kristus na 40. deň po svojom zmŕtvychvstaní posledný raz stretol so svojimi učeníkmi ako ľudská bytosť. Vyviedol apoštolov na Olivovú horu a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Súčasne im sľúbil zoslanie Ducha Svätého.
Náš Pán po tom, ako svojim učeníkom pripomenul, aby neopúšťali Jeruzalem do príchodu Svätého Ducha, ktorého zoslanie prisľúbil, „zdvihol ruky a požehnal ich. V Skutkoch apoštolov čítame, že učeníci hľadeli, ako sa Ježiš Kristus vznášal, ale potom „oblak im ho vzal spred očí“ (Sk 1, 9). Doslova sa naplnilo prisľúbenie, ktoré dal Ježiš Židom, že uvidia „Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým“ (Jn 6, 62).
Aj keď Lukášovo dvojdielo hovorí o viditeľnom Ježišovom vznesení sa do neba (Lk 24,51), resp. Pán Ježiš nanebovstúpením ukončil verejné a viditeľné účinkovanie na zemi. Ježišovo nanebovstúpenie malo za cieľ jeho povýšenie. Kristus prevzal vládu nad všetkým (Ef 4,8-10; 1,20n).
Svedectvo o Kristovom slávnom výstupe do neba sa nachádza nielen v Písme, ale podopierajú ho aj historické pamiatky. Podľa svedectva Euzébia Cézarejského († 339) svätá Helena, matka cisára Konštantína, „vztýčila majestátnu stavbu na Olivovej hore na pamiatku nanebovstúpenia Toho, ktorý je Spasiteľom ľudstva, keď postavila posvätný chrám na samom vrchole hory“ (Euzébius, Život Konštantína, zv. III, kap. 41). Bohužiaľ, túto pamätnú baziliku na Olivovej hore v roku 614 zničili Peržania. Po jej obnovení v 8. storočí ju znovu zničili neverci. V 12. storočí križiaci prevzali úlohu obnoviť baziliku, ale skôr, ako ju stihli dokončiť, ju opäť zničili Saracéni a už nikdy nebola obnovená.
Ďalej máme svedectvo sv. Cyrila Jeruzalemského († 386), ktorý vo svojich katechézach uvádza Olivovú horu na svedectvo o Nanebovstúpení nášho Pána, keď hovorí: „Z neba zostúpil na zem v Betleheme, ale do neba vystúpil z Olivovej hory. Olivová hora stojí do dnešného dňa a ukazuje očiam veriacich toho, ktorý vystúpil na oblaku. Toto je nebeská brána jeho nanebovstúpenia“ (Katechézy XIV, 23).
Slávenie sviatku Nanebovstúpenia je veľmi starobylé. Sv. Augustín († 430) neváha uznať, že tento sviatok má apoštolský pôvod (porov. List Januáriovi, č. 118). Ale popravde do konca 4. storočia nemáme nijaký historický dôkaz o jeho slávení ako samostatného sviatku. Paschálne obdobie pôvodne trvalo päťdesiat dní a končilo sa v Nedeľu Päťdesiatnice. Pretože Písma spájajú zostúpenie Svätého Ducha so slávnym vystúpením nášho Pána do neba, až do polovice 4. storočia sa tajomstvo Nanebovstúpenia pripomínalo v Päťdesiatnicu. To je dôvod, prečo cirkevný historik Euzébius Cézarejský († 339) dosvedčuje, že svätá a slávna slávnosť Paschy sa končila po „období siedmich týždňov a spečaťovala sa veľkým sviatkom Päťdesiatnice, v ktorý sa podľa Svätých písiem udialo vystúpenie nášho Spasiteľa do neba a zostúpenie Svätého Ducha medzi ľudí“ (porov. Euzébius, O sviatku Paschy, 10, 1-2).
Na konci 4. storočia sa Nanebovstúpenie začalo sláviť ako samostatný sviatok, oddelene od Päťdesiatnice. V tom čase bolo paschálne obdobie skrátené na štyridsať dní v súlade s údajom zo Skutkov apoštolov. V tej dobe bolo ostatných desať dní pred Päťdesiatnicou venovaných očakávaniu Svätého Ducha (Sk 1, 14). A tak okolo roku 380 nám Egeria, slávna španielska pútnička do Svätej zeme, rozpráva, že v Jeruzaleme sa Nanebovstúpenie pripomínalo ešte stále v Nedeľu Päťdesiatnice popoludní slávnostnou procesiou na Olivovú horu, „na miesto, odkiaľ náš Pán vystúpil do neba“. Pri tejto príležitosti sa „čítali niektoré pasáže z Písiem, spievali sa hymny, ktoré boli prerušované modlitbami, a zazneli aj patričné antifóny“ (porov. Egeria, Denník púte, kap. 41). Ale v Betleheme, podľa svedectva tej istej Egerie, slávili sväté Nanebovstúpenie už v štyridsiaty deň po Pasche, teda vo štvrtok šiesteho týždňa (tamže, kap. 42). Tam sa Nanebovstúpenie slávilo ako veľký sviatok, ktorému predchádzalo bdenie (lítia).
A tak na konci 4. Najstaršie homílie na sviatok Nanebovstúpenia, slávený už v štyridsiaty deň po Pasche, predniesli sv. Gregor Nysský († 394) a sv. Ján Zlatoústy († 407). Svätý Gregor nazýva tento deň, „v ktorý bol od nás vzatý Pán“, Spása a tým poukazuje na to, že vystúpením do svojej nebeskej slávy náš Pán dokončil dielo našej spásy (porov. Migne, Grécka patrológia, zv. 46, 689 - 690). A sv. Ján Zlatoústy rozpráva o tomto sviatku ako o dobre zabehnutom a všeobecnom (Ibid., zv. 50, 441 - 452). A tak na konci 4. alebo na začiatku 5. „Počítajte štyridsať dní od prvého Pánovho dňa (= Nedele Paschy) do piateho dňa (= štvrtka) šiesteho týždňa a slávte sviatok Nanebovstúpenia Pána, pretože v tento deň Pán dokončil celý plán a celé svoje dielo spásy a vrátil sa k Bohu Otcovi, ktorý ho poslal, a sedí po Otcovej pravici (Kniha V, kap. 19).
Slávenie Nanebovstúpenia bolo vždy spojené s procesiou. V Jeruzaleme, ako dosvedčuje pútnička Egeria, veriaci kráčali v procesii na vrchol Olivovej hory. V sýrskej Antiochii ľud šiel v procesii k predmestského chrámu v Romanesia, kde sv. Ján Zlatoústy predniesol svoju slávnu homíliu Na Nanebovstúpenie nášho Pána. Podľa svedectva cirkevného historika Socrata Scholastica (zomrel po roku 439), v Konštantínopole sa veriaci zvykli schádzať a sláviť tento sviatok v chráme v Elaea, hneď za mestským prístavom (porov. Socrates, Cirkevné dejiny VII, 26).
Slávnostnosť tohto sviatku značne zväčšili inšpirovaní hymnografi, ktorých mená sú nám väčšinou neznáme. Najstarší hymnus - Narodil si sa, Bože náš - sa pôvodne spieval v Päťdesiatnicu. Ale niekedy v 5. Autor tropára pre tento sviatok je neznámy, no kondák sa pripisuje sv. Romanovi Sladkopevcovi, známemu hymnografovi 6. storočia. Existujú dva kánony pre slávenie utierne sviatku. Prvý skomponoval sv. Ján Damaský († 749), slávny hymnograf Monastiera sv. Sábu pri Jeruzaleme. Druhý sa pripisuje mníchovi známeho monastiera Studion v Konštantínopole sv.
Liturgické hymny pre sviatok Nanebovstúpenia sú inšpirované Svätým písmom a kázňami významných cirkevných Otcov. Podrobne opisujú nielen Nanebovstúpenie a oslávenie nášho Pána s jeho ľudskou prirodzenosťou v nebi, ale aj naše vlastné oslávenie spolu s Ježišom. Svojím slávnym nanebovstúpením náš Pán Ježiš Kristus dokončil dielo nášho vykúpenia a znovu otvoril brány neba celému ľudskému pokoleniu, ako to dosvedčuje sv. Náš Pán a Spasiteľ, aj keď vystúpil do neba a sedí po Otcovej pravici, na nás nezabudol. Ako povedal, pripravuje nám „miesto v dome svojho Otca“ (porov. Jn 14, 2 - 3). A prisľúbil, že nám pošle Svätého Ducha, ktorý nás osvieti a zavedie do nášho nebeského príbytku pripraveného Kristom. „Príďte, veriaci, a vystúpme na Olivovú horu a s apoštolmi pozdvihnime naše mysle a srdcia hore.
Keďže v Novom zákone je rozprávanie o Kristovom nanebovstúpení posledným veľkonočným príbehom a súvisí so zoslaním Ducha Svätého na Turíce, bolo príhodné v rámci liturgickej reformy natiahnuť veľkonočné obdobie od slávnosti Kristovho zmŕtvychvstania cez slávnosť Nanebovstúpenia Pána až po slávnosť Zoslania Ducha Svätého. Kristovo nanebovstúpenie a zasadnutie po pravici Boha Otca je obsiahnuté už v najstarších vyznaniach viery a viackrát ho potvrdil Učiteľský úrad Cirkvi.
Sviatok Nanebovstúpenia Pána, ktorý sa slávi 40 dní po Veľkej noci, si kresťania na celom svete pripomínajú tento rok vo štvrtok 13. mája. V Katolíckej cirkvi ide o prikázaný sviatok. K tomuto rozhodnutiu pristúpili niektoré biskupské konferencie po tom, čo daný sviatok v rozličných krajinách vypadol spomedzi štátnych. U nás, napriek tomu, že ho ako štátny sviatok nemáme, zostalo tradičné liturgické slávenie vo štvrtok, teda na 40.
Pre zaujímavosť treba spomenúť, že deň Nanebovstúpenia Pána stále ako štátny sviatok majú napríklad v Rakúsku, Belgicku, Dánsku, Fínsku, Francúzsku, na Islande, v Luxembursku, Nórsku, Holandsku, Švédsku či Švajčiarsku.
V piatok (14. 5.) po sviatku Nanebovstúpenia Pána sa v katolíckej cirkvi začína novéna k Duchu Svätému. V evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku sa slávnosťou Vstúpenia Krista Pána na nebo 40 dní po Veľkej noci začína Svätodušný kruh cirkevného roka. Po tomto sviatku nasleduje v ECAV Nedeľa po Vstúpení.
I keď vstúpením Pána Ježiša Krista na nebo sa skončilo jeho pozemské účinkovanie, jeho odchod neznamenal koniec spojenia s učeníkmi, ale začiatok duchovného spojenia s nimi. Počas sviatku Vstúpenia Krista Pána na nebo a v Nedeľu po Vstúpení je v ECAV chrámové rúcho bielej farby. Pán Ježiš sa totiž vo svojom ľudskom tele vrátil do slávy, akú mal po pravici svojho Otca v nebi. Týmto spôsobom pozdvihol ľudskú prirodzenosť k zbožšteniu a zasadol ako Najvyšší Veľkňaz, ktorý pretrpel ľudskú smrť a vstal z mŕtvych, aby zachránil ľudstvo.
V prvých troch storočiach neexistuje žiadna zmienka o tomto sviatku. V 4. storočí však sviatok sa stáva už všeobecne známym, ba dokonca je na mnohých miestach považovaný za „celospoločenský“ sviatok. Význam sviatku bol ozdobený homíliami sv. Jána Zlatoústeho, sv. Gregora Nysského, sv. Epifána Cyperského, Leva Veľkého a ďalších.
Liturgia tohto sviatku má tiež niekoľko zvláštností.
Niektoré ďalšie sviatky, ktoré Cirkev osobitne pozýva sláviť Eucharistiu:
- Slávnosť Panny Márie Bohorodičky - 1. január
- Zjavenie Pána - 6. január
- Svätých Petra a Pavla, apoštolov - 29. jún. Svätý Peter a Pavol sú dvaja najvýznamnejší apoštoli. Obidvaja boli horliví kazatelia evanjelia. Petra ustanovil za hlavu Cirkvi sám Pán Ježiš a Pavol sa stal apoštolom pohanov. Obaja zomreli mučeníckou smrťou v Ríme okolo r. 67.
- Nanebovzatie Panny Márie - 15. august. Panna Mária, aj keď bola uchránená od každého hriechu, predsa musela podstúpiť smrť.
- Všetkých svätých - 1. november. Cirkev v tento deň slávi pamiatku všetkých Božích svätých a svätíc.
- Narodenie Pána - 25. december. Nikde vo Svätom Písme nenájdeme presný dátum narodenia Pána Ježiša Krista. Nepoznáme ani deň, ani mesiac, ba ani presný rok jeho narodenia. Cirkev však už na základe tradície už oddávna slávi Ježišovo narodenie 25. december.
- Obetovanie Pána - 2. február
- Sv. Jozefa, ženícha Panny Márie - 19. marec
- Zvestovanie Pána - 25. marec
- Sv. Cyrila a Metoda - 5. júl
- Narodenie Panny Márie - 8. september
- Sedembolestnej Panny Márie - 15. september
- Sv. Štefana, prvého mučeníka - 26. december
V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši, okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu (Kán 1247). Túto povinnosť splní aj ten, kto sa nemôže z vážnych dôvodov zúčastniť na sv. omši v deň slávnosti, a na sv.
Ježišovo nanebovstúpenie
tags: #nanebovstupenie #pana #liturgicke #obdobie