História farnosti a obce Čierne

Obec Čierne sa nachádza v regióne Kysuce a má bohatú históriu, ktorá siaha až do stredoveku. Nasledujúci text sa zameriava na dôležité udalosti a míľniky v dejinách obce a jej farnosti.

Najstaršie zmienky a stredovek

Prvá písomná zmienka o obci sa nachádza v bule pápeža Inocenta III. z 15. mája 1209, kde je spomínaná ako „Villa Chelecen“. Táto bula ju uvádza ako súčasť donácií svätobeňadiského opátstva. Ak sa „Villa Chelecen“ dostala ako súčasť Uhorska do oficiálnej buly, muselo to byť už prostredie hospodársky a majetkovo vyvinuté, obec či osada, o ktoré prejavila „vrchnosť“ záujem.

„Villa Chelecen“ ako osada a neskoršia obec vyrástla na starších kultúrnych a historických vrstvách. Praveký človek sa v tejto oblasti datuje do 3.-2. tisícročia pred n.l. Nálezy keramiky, pozostatkov materiálnej a remeselnej kultúry (lokalita pri mlyne), primitívnych náradí, nádob, črepov z úžitkových predmetov tu i okolitých obciach dokumentujú prítomnosť starých fáz predhistorických kultúr pravekého osídlenia.

Po 5. a 6. storočí sa následkom veľkej vlny sťahovania národov začali na tomto území usádzať Slovania, ktorí sa zlúčili s prítomnými kmeňmi a spoločne vytvorili novú kultúru a historickú etapu, ako zdroj a základ neskoršej Veľkomoravskej ríše. Okruh dnešných Čiernych Kľačian patril už v rannej dobe staroslovienskej kultúry k oblastiam s vyspelým hospodárskym a civilizačným zázemím. Aj na jeho pôde sa odohrávala prelomová etapa našich národných dejín - zrod našej národnosti, jazyka, kultúry a vzdelanosti, umocnené zavedením kresťanstva ako oficiálneho štátneho náboženstva.

Na toto obdobie sa viaže aj významná kultúrna archeologická pamiatka „Čiernokľačianska Pyxida“. Je to umelecko-remeselné dielo, nádobka oválneho tvaru, rezaná zo slonoviny po IV. stor. n. l. Pôvodne slúžila ako šperkovnica. V tejto funkcii sa najpravdepodobnejšie dostala aj s veľkomoravskou misiou Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, už či ako schránka alebo dar cisára Michala III. Rastislavovi. Jej nález v Čiernych Kľačanoch (r. 1974) však dokladá, že sa s touto oblasťou spája cesta, miesto alebo dočasný pobyt misie, prípadne Metodových žiakov, ktorí po r. 885 museli opustiť Nitru.

V r. 1301-42 sa obec uvádza ako Kelechen. Stala sa záujmovou oblasťou majetkov a území Matúša Čáka, potom na dlhé desaťročia majetkom blízkych gýmešských Forgáčovcov, ktorí si tu zriadili po r. 1386 mýtnu stanicu na výber poplatkov.

Šľachta si upevnila moc najmä po utvorení samostatných stolíc, kedy sa vytvárali samostatné územno-správne celky, medzi nimi aj Stolica Tekovská, do ktorej spadala aj obec Kelechen.

Poľnohospodársky založená obec, hospodáriaca na poli, s blízkymi lesmi udržujúca si pastierstvo, jednoduché remeslá úžitkového a staviteľského charakteru sa dostala spolu so svojim okolím takmer na 100 rokov pod drobnohľad tureckej expanzie na našom území v 16. a 17. storočí.

Turci r. 1573 vypálili Zlaté Moravce i Čierne Kľačany vtedy známe ako Fekete Kelechen. Toto len zvýšilo chudobu a jatrilo neznesiteľné pomery. Situácia vyvolala vážny ozbrojený odpor, ktorý vyvrcholil 26.3. 1652 do ostrej zrážky tureckého vojska s vojskom Adama Forgáča a obyvateľstvom okolitých obcí dnešných Veľkých Vozokán. Dedinské obyvateľstvo vyzbrojené pracovným náradím pomohlo rozhodnúť túto bitku vo svoj prospech, takže Turci prvý raz utrpeli na našom území drvivú porážku. V bojoch zahynulo mnoho mužov, medzi nimi aj traja Eszterházyovci - František, Tomáš a Ladislav. 1734 tu bola postavená pamätná pyramída, 1896 tu postavili súčasný pomník Leva na podstavci.

Katolicizmus ako štátne uhorské náboženstvo tu od 9. storočia zapustil hlboké korene a jeho domíniom neotriasli ani „spanilé jazdy“ v 15. stor., či šírenie Lutherovho učenia po 16. storočí. Pozícia katolicizmu sa umocnila i príchodom jezuitov do blízkych Levíc r. 1624, čo v bojoch o kostoly a vyznanie vyvrcholilo do založenia rímsko-katolíckej farnosti v Zlatých Moravciach v r. 1678. Čierne Kľačany (Fekete Kelechen) a Chyzerovce sa stali jej filiálkami.

Obec mala v meste od r. 1689 aj matriku. Dokonca od r. 1773 sa obec z maďarského názvu preniesla do povedomia ako Klaczany, ba čo viac, dôsledkom dobre prosperujúceho hospodárenia i spoločenského zázemia jej bolo udelené právo postaviť si kostol. Jeho dnešná podoba, niekoľkokrát prestavaná a doplnená, má základy z r. 1777, pôvodne v barokovom prevedení. Harmómium si obec zakúpila v r. 1908, sakristiu postavila v r. 1930.

Súpisy z 18. storočia uvádzajú, že čiernokľačiansky chotár bol svojho času najúrodnejším v okolí (vinohrady, pestovanie ovocia a obilnín) a za výnosy museli občania platiť poplatok 15 zlatých ročne (r. 1715). Mlynárstvo sa všeobecne pokladá za najrozšírenejšie výrobno-technické zariadenie feudalizmu. Mlyn v Čiernych Kľačanoch pochádza z r. 1715. Prešiel niekoľkými stavebnými i technologickými úpravami. Svoje opodstatnenie dokladá i skutočnosť, že v čase jeho založenia mali Čierne Kľačany asi 53 domov, v ktorých žili prevažne roľníci, v r. 1720 sa spomína jeden mäsiar a jeden obuvník.

Všeobecné pomery v r. 1860 v Čiernych Kľačanoch vyvolali komasáciu (zjednocovanie pozemkov), čo podmienilo i tvorbu majetnejších osadlostí, medzi inými i založenie majetku „Bauerovcov“ (1870-72), ktorý pretrval až do vzniku Československej republiky. Ďalším následkom všeobecných úprav bolo vytýčenie katastra obec Cžerné Klačany (1808). Od r. 1851 a v r. 1872. Desať rokov na to, v r. 1882 postihla obec ničivá povodeň, ktorá zničila značné množstvo usadlostí, napáchala škody na poliach a na dobytku.

Z hľadiska národnostných pomerov sa Čierne Kľačany s okolím uvádzajú zväčša ako región slovenský. Pravda silné odnárodňovacie snahy nemožno v posledných dvoch storočiach vylúčiť ani v tejto oblasti.

V atmosfére národno-buditeľského hnutia v 1. polovici 18. stor. ako i v duchu odkazu cyrilometodejskej jazykovej a kultúrnej tradície pôsobil ako kaplán na fare v Zlatých Moravciach ( filiálka v Čiernych Kľačanoch) v r. 1842-43 národný buditeľ, redaktor, jazykovedec, zakladajúci člen Matice Slovenskej Andrej Radlinský.

K historickému prelomu došlo v rokoch 1914-1918, po ukončení 1. svetovej vojny, v ktorej bojovali i občania Čiernych Kľačian. Rozpad Rakúsko-Uhorska (1918) znamenal pre obec zrod nových politických i spoločenských pomerov.

Obnovilo sa vyučovanie v škole. Čierne Kľačany po zrušení stoličných zriadení (1922) boli v rámci zlatomoraveckého okresu pridelené do Nitrianskej veľžupy. Občania sa po vojnových následkoch opäť začali vzmáhať, rozširovať roľnícku i remeselnú výrobu, mnohí prechádzali za prácou do prvých fabrík v Zlatých Moravciach.

V r. 1924 si obec zriadila Notársky úrad. Súčasne s novými pomermi sa v r. 1925 založilo v obci Úverové družstvo a Hasičský spolok.

V 30. rokoch došlo k značnému staviteľskému ruchu. Začala sa upravovať obec, vysadili sa stromky okolo potoka. V r. 1932 bola postavená nová škola.

Silná náboženská orientácia podnietila i k úprave miestneho barokového kostola ( z r. 1777), ktorý spolu so školou a mlynom ( z r. 1715) tvorili stavebné dominanty obce. V r. 1935-36 došlo k úprave jeho interiéru (výmaľba, lavice, obrazy), ktorú financovali prevažne majetnejší občania.

Vojnové časy boli vo všeobecnosti zložité. V administatívno-územnom usporiadaní sa obec stala súčasťou Slovenského štátu so všetkými dôsledkami, ktoré z tejto štátnopolitickej zmeny vyplývali.

Do tohto obdobia spadá aj rozmach kultúrno-osvetovej práce. Rozmohlo sa amatérske ochotníctvo ( na tomto poli obec zožala i najlepšie kultúrne úspechy v okrese a kraji) a položili sa základy divadelnej tradícii v obci. Na všetkých verejných príležitostiach a akciách sa zúčastňovala so svojím repertoárom miestna dychová hudba ( vznik v r. 1922, zánik v 60. rokoch.) V roku 1943 bolo v obci založené Potravinárske družstvo.

Čierne Kľačany boli oslobodené sovietskou armádou 28.3.1945. Krátko po skončení II. svetovej vojny sa obec začala hospodársky i kultúrne vzmáhať. V obci sa vytvorila Miestna osvetová rada, ktorá prevzala na seba organizovanie kultúrneho, telovýchovného i hospodárskeho života. Okrem toho sa v obci vytvorila Letopisná komisia a Knižničná rada.

V rámci vylepšovania služieb obyvateľstvu bola v r. 1946 zriadená pekáreň a ministerstvo školstva povolilo zriadenie materskej školy. V r. 1947 došlo k dostavbe miestneho kostola a slávnostnému osadeniu zvonov.

Z dedinky začala vyrastať samostatná obec. Stavebný ruch, parcelácia veľkých pozemkov, tvorba služieb, ale i kultúrne a spoločenské zázemie obce z nej vytvorilo rozvinutý aglomerát.

Farský Kostol sv. Ignáca z Loyoly

Podľa ústneho podania aj obecnej kroniky sa uvádza, že prvý kostol bol postavený na Latonke (Latoňke, Latunke) okolo roku 1630. Väčšia časť územia zvaného Latonka sa nachádza na poľskom území, časť v chotári Skalité a časť je na Vyšnom konci Čierneho, na samom konci čierňanského chotára /Fonšov zárubok/. Do roku 1796 (vznik Farnosti Čierne) chodili Čierňania do kostola v Skalitom.

V tom istom roku rozobrali starý drevený kostol v Skalitom a spolu s veriacimi zo Svrčinovca ho znova postavili v Čiernom. Museli na ňom vykonať veľké opravy, lebo už v roku 1754 sa o ňom uvádza, že „je blízko zrúteniu a v čase búrky nebezpečný pre prítomných“. Aj vnútorné zariadenie bolo prinesené z pôvodného kostola v Skalitom. Hlavný aj bočný oltár takisto preniesli do Čierneho. Na bočnom oltári stála socha Zvestovania Panny Márie a na hlavnom oltári socha svätého Ignáca z Loyoly.

Murovaný Kostol sv. Ignáca z Loyoly

V roku 1888 bol postavený dnešný farský kostol v Čiernom za 16 000 zlatých, ktoré poskytla náboženská základina (Fundus religionis) - patrón kostola. Pri výstavbe pomáhali veriaci z celej farnosti. K dielu priložili nielen svoje mozoľnaté ruky, ale aj srdce, vidiac tak, že čoskoro bude stáť nový Boží chrám. Ba poskytli aj svoje povozy na dovoz potrebného materiálu. Pri všetkej námahe, ktorú veriaci s radosťou vynakladali, nastala pre nich aj smutná udalosť, keď sa v nočných hodinách zrútila veža kostola. Ľudia sa tým nedali odradiť, znova sa pustili do práce a veža, ktorú postavili, pevne stojí dodnes.

Novopostavený kostol slávnostne posvätil nitriansky biskup Augustín Roškováni 4. augusta 1888. Má jednoloďový priestor s polygonálnym uzáverom presbytéria, zaklenutý krížovou štukovou klenbou a medziklenbovými pásmi zbiehajúcimi sa do pilierov. Okrem hlavného oltára má kostol dva bočné oltáre. Jeden je zasvätený sv. Jozefovi a druhý Panne Márii. Na hlavnom oltári sú okrem sv. Ignáca sochy sv. apoštolov Petra a Pavla. Na bočnom oltári sv. Jozefa sú sochy Božského Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Na druhom bočnom oltári sú sochy sv. Antona a sv. Alojza. Z predsiene kostola je vstup do malej kaplnky - „jaskyne“ - Lurdskej Panny Márie.

Pred hlavným vchodom do kostola je kríž, postavený na pamiatku posviacky kostola 4. augusta 1888.

Interiér kostola vymaľoval v roku 1906 slovenský akademický maliar Jozef Hanula. V roku 1917 štát zrekvíroval na vojenské účely tri zo štyroch starých zvonov. Dnes sú vo veži kostola umiestnené 4 zvony. Najväčší z nich nesie pomenovanie Sv. Juraj.

Trochu menší než predchádzajúci je zvon, ktorý kedysi ako jediný nechala kostolu vojenská vrchnosť. Je na ňom napísané: „Refusa per Vilhelmum Fischer Tyrnaviae. Fusa sum utraque e munificentia excellentissimi domini Augustini Roskovanyi episcopi Nitriensi sub Georgio Lencso parocho 1888.“

Ďalšie dva zvony sú malé, uliate v roku 1920, na ktorých je napísané:

• „R. P . 1920. Svätý Ignác oroduj za nás.“
• „R. P . 1920.“

Kostol sv. Petra a Pavla na Vyšnom konci

Starosta obce Ing. Pavol Gomola vo volebnom programe v roku 2002 zrealizoval stavbu kostola na Vyšnom konci. Viac ako desať rokov sa konali bohoslužby v základnej škole na Vyšnom konci. Pre dôstojnejší priebeh bohoslužieb bolo nutné hľadať iné riešenie. Veriaci na Vyšnom konci obce sa rozhodli pre stavbu nového kostola, preto duchovní otcovia a zástupcovia občanov na obecnom zastupiteľstve 28. februára 2003 schválili túto myšlienku.

Obec darovala farskému úradu pozemok pod stavbu kostola a na začatie stavebných prác schválila finančnú podporu. Bola vypracovaná štúdia tvaru a osadenia kostola. Stavba bola naprojektovaná tak, že už svojím vonkajším vzhľadom vypovedá o svojej náplni. Dominantou je vysoká čelná štítová stena dohora sa zužujúca. Pozostáva z dvoch symetrických častí. Symbolizujú dva základné piliere cirkvi - svätého Petra a svätého Pavla, ktorým je kostol zasvätený.

Interiér kostola dynamickým tvarom naznačuje zdvih duše smerom nahor k Bohu a spätne od Boha zhora na všetkých ľudí nadol. Celá stavba kostola bola realizovaná so súhlasom Biskupského úradu v Nitre.

Predložená architektonická štúdia bola vypracovaná na veľmi dobrej odbornej a technickej úrovni. Kostol projektovali: Ing. Arch. Ľubomír Zaymus, Ing. Zaymusová, Ing. Arch. Pšeničková. Investorom stavby bol farský úrad v Čiernom, stavbu realizovala firma Pajmi s.r.o.

V jarných mesiacoch v roku 2006 sa začalo s výstavbou. Na stavbe pracovalo veľa ľudí. Robilo sa denne desať aj viac hodín. Tí, čo nemohli prísť pracovať na stavbu kostola, pomohli finančne alebo sa za stavbu modlili.

Posviacka základného kameňa kostola na Vyšnom konci sa konala dňa 22.04.2006, ktorú vykonal vo farnosti p. biskup Viliam Judák.

Stavbu viedla a na priebeh dozerala firma Milana Jurgu a všetci občania, ktorí prispievali svojimi brigádnickými prácami. Počas celej výstavby nevznikol na stavbe finančný dlh.

Slávnostné posvätenie chrámu sa uskutočnilo na deň sv. Mikuláša, 6. decembra 2008. Slávnostná svätá omša bola celebrovaná jeho excelenciou biskupom Mons. Tomášom Galisom.

Jozef Hanula a jeho pôsobenie v Čiernom

Interiér kostola sv. Ignáca z Loyoly vymaľoval v roku 1906 slovenský akademický maliar Jozef Hanula. Nástenná maľba „Anjeli“ sa nachádza v interiéri Kostola sv. Ignáca z Loyoly, v presbytériu (priestor pre kňaza a hlavný oltár). Táto kultúrna pamiatka bola vyhlásená dňa 21. 02. 1967.

Kto bol Jozef Hanula? Jozef Hanula sa narodil 06. 03. 1863 v Strednom Sliači. Pochádzal z roľníckej rodiny. Mal štyroch súrodencov. Jeho otec bol richtárom v Strednom Sliači a podporovateľom zároveň. Po skončení ľudovej školy v rodisku pokračoval v štúdiách na gymnáziu v Banskej Bystrici. V roku 1882 odišiel študovať do Budapešti. Počas štúdií v Budapešti namaľoval portrét cisára Františka Jozefa I. v životnej veľkosti. Neskôr študoval na súkromnej maliarskej škole Simona Hollósyho, na ktorej zotrval takmer jeden rok. V roku 1887 bol prijatý na akadémiu výtvarných umení v Mníchove.

Za svojho života pôsobil i ako ilustrátor a pedagóg. S touto umeleckou tvorbou zavítal Jozef Hanula i na Kysuce, i v obci Čierne.

Významné udalosti v obci Čierne

Nech nám dobrotivý Boh na príhovor Sedembolestnej Panny Márie a nášho patróna sv. Ignáca z Loyoly pomáha kráčať po ceste spásy.

tags: #farnost #obec #cierne