Mesto Podolínec je dôkazom, že história dokáže prežiť aj v modernej dobe. Historické budovy v protiklade s prvkami modernej architektúry dokazujú, že aj medzi diametrálne odlišnými vecami môže vzniknúť symbióza. Navyše, mesto je mimoriadne bohaté na významné udalosti z dávnych čias, a tak je hotovým rajom pre historikov.
Podolínec, mesto s bohatou históriou, zohralo významnú úlohu v dejinách Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku. Tento článok sa zameriava na dôležité míľniky a udalosti, ktoré formovali náboženský život v meste, od založenia kláštora piaristami až po súčasnosť.
Panoramatický pohľad na Podolínec.
Založenie Obce a Jej Názov
O založení našej obce sa dozvedáme z listiny, ktorú zverejnil Michael Schmauk vo svojom doplnku ku zbierke listín na Spiši Supplementum Anakectorum errae Scepusiensis. Obsah zo zápisnice kostola Stará Ľubovňa: „Vrtkavosť času a tiež, aby sa predišlo ohováračkám si vyžadujú, aby sa písomne dalo na vedomie všetkým, ktorých sa to týka, že my gróf Mikuláš z Ľubovne, sme dovolili šoltýsovi Mikulášovi z Kamienky (Petri Villa) vyklčovať les od Dlhej lúky dolu vodou na zakladanie obce Hophgart o 60 usadlosti (cum sexaginta laneis). Určia sa práva i povinnosti. Tiež kostol postaviť a odvádzať desiatky. Má právo postaviť mlyn, v lese poľovať, právo slobodného rybolovu, dolovať kovy.... Právo je dedičné, má možnosť všetko predať. Sedemnásť rokov je obec oslobodená od dávok. Na svedectvo toho opatrili sme túto stranu našou pečaťou. To sa ujednalo v Ľubovni (Lublov) v roku 1315.
Meno by malo kryť nejakú skutočnosť, vlastnosť obce. V roku 1315 pomenovanie obce Hophgarten (ph=f) predpokladá vysvetlenie, že osídlenie vzniklo na dvorských záhradách Ľubovnianskeho hradu. V roku 1352 kráľ Ľudovít potvrdzuje výsady mesta Ľubovňa a spomína i miestnu obec Hophgarten. Z príležitosti sporu miest Podolínec, Hniezdne a Stará Ľubovňa poľský kráľ Štefan vyšle komisiu, táto píše zápisnicu v roku 1579 uvádza Hophkardt. V tom istom roku poľský kráľ Štefan nariaďuje obciam Starej i Novej Ľubovni, Gňazdám a Obkardtu, aby prijali rozhodnutie komisie. V priebehu rokov vznikol teda z Hophgartenu, Hopgarten, Hopfengarten, v čase silnej maďarizácie (1893-1919) Komlóskert, po I. svetovej vojne Hobgart a od roku 1948 je názov obce slovensky Chmeľnica (porovnaj úradný vestník vlády ČSR č. 55 čl.946/1948 Vyhláška Povereníctva vnútra č. A 311/16-11/1948 z 11. júna 1948.
Pri založení obce sa vyratúvajú i prestácie, dary (pro fertone-noša) čo poddaní priniesli do daru pánom. Medzi iným sa hovorí okrem oviec, ovsa, kurčiat, prasiat, tiež na Vianoce osadenstvo prinesie nádobu piva, teda pivo sa varilo s chmeľom. Pravdepodobne sa pestoval tuná chmeľ viac ako na okolí, preto Hopfengarten, lenže práve to Hopfen sa nikdy výslovne neuvádza. Hophgarten-Hofgarten z nemčiny Hof a Garten znamená dvor a záhrada.
Poloha a Význam Obce
Chmeľnica bola vždy malá obec, veľký medzinárodný význam nemala, čo vyplýva už z listín, v ktorých sa meno obce uvádza, že len v spojitosti hraničných sporov a v spojitosti s inými obcami sa spomína. No jednako ležala svojou polohou na tepne obchodného ruchu, na kráľovskej ceste, ktorá spájala Krakow s Uhorskom, preto tunajší obyvatelia boli hybkejší a vyhľadávali lepšie podmienky života, či už keď zaľahla bieda, alebo sa niečo lepšie vyskytovalo. Badať stály odliv obyvateľstva, zaiste i pod vplyvom čulého ruchu, ktorý sa odohrával na zámku.
Obec patrila pod panstvo Ľubovnianskeho hradu. V roku 1412 teda cisár Žigmund Luxemburský, vo veľkej finančnej tiesni zálohoval hrad v Starej Ľubovni spolu so spomínanými 13 spišskými mestami poľskému kráľovi Vladislavovi za 37.060 českých groši.
Podľa záznamov sa v roku 1412 od 16. februára do 25. marca zdržiavali na hrade viacerí európski panovníci so svojimi kráľovskými sprievodmi. V obciach patriacich k hradu Josefsdorf a Hofgarten boli rytierske hry. Za tento čas podľa presných záznamov kronikára mesta Stará Ľubovňa spotrebovalo sa 6 312 sliepok, 28 vykŕmených volov, 382 oviec, 16.000 vajec, 814 akov vína, rovnaké množstvo páleného. Nemenej ako 116 pekárov a kuchárov neustále varilo a pieklo.
V roku 1433 bola naša obec vyplienená husitmi. Dlhotrvajúce husitské výboje značne spustošili našu obec, ležiacu blízko Ľubovnianskeho zámku. Rok 1440 od bratríckych výbojov, ktorými boli okolité obce vyplienené, bola naša obec uchránená.
V roku 1662 prišla taká katastrofálna povodeň, že skoro celú obec zmietla a veľa obyvateľov zahynulo. Bolo treba sa presťahovať. Na mieste terajšieho farského kostola stála drevená kaplnka, okolo nej, zaiste na zásah vrchnosti, začalo sa obyvateľstvo sťahovať a usadzovať. Zásah vrchnosti sa usudzuje z toho, že ulice sú pekné, symetrické, v 5 radoch a stavebné pozemky sú podelené na rovnaké parcely.
Kultúrne a Historické Pamiatky v Podolínci
Mestská pamiatková rezervácia s historickým námestím, farský kostol so stredovekými maľbami, mestské hradby, piaristický kláštor s kostolom. Keď poodhrnieme pláštik dejín a sfúkneme z nich prach, ktorý so sebou prinášajú ubiehajúce roky, nájdeme mesto bohaté na históriu, kultúru, mesto opradené legendami, mesto, ktoré zažilo obrovský hospodársky rozmach a na druhej strane mesto skúšané živelnými pohromami, požiarmi, morom, povodňami, hladom, zemetrasením.
Pôvodné osídlenie mesta malo tvar šošovky, ktorú pretínala cesta do Poľska. Na severnom okraji mesta bol postavený v polovici 17. storočia kláštor a kostol piaristov, ktorý sa zapojil do obranného systému mesta.
Ústrednou dominantou mestskej pamiatkovej rezervácie v Podolínci je komplex Kostola Nanebovzatia Panny Márie a renesančnej zvonice. Kostol je veľmi starý, pochádza z 13. storočia a v priebehu dejín bol viackrát prestavaný. V jeho interiéri sa zachovali pôsobivé stredoveké fresky a vzácny historický inventár.
V meste sa na veži kláštora Piaristov s kostolom zachovali štyri vertikálne slnečné hodiny na každej svetovej strane. Tieto hodiny sú neúplné, bez číselníka a číslic. Sú kruhového tvaru s kovovou tyčou ukazovateľa.
Kláštor v Podolínci
Kláštor v Podolínci je jednou z významných pamiatok Podolínca a Spiša. O jeho založenie sa zaslúžil knieža Stanislav Lubomirski, ktorý bol správcom zálohovaných spišských miest.
Počiatky a Príchod Piaristov
Podolínsky kláštor vznikol už v 17. storočí, v čase poľského zálohu za starostovania bohatého magnátskeho rodu kniežaťa Stanislava Ľubomírského. Ten pozval na Spiš do Podolínca otcov piaristov, aby rekatolizovali toto územie. S kniežaťom je spojený vznik kláštora. Piaristi v roku 1648 vybudovali najvýznamnejšie kolégium v strednej Európe, na ktorom študovalo vyše päťdesiattisíc študentov vtedajšieho Uhorska, poslucháči z Poľska, Nemecka či Rakúska.
Kolégium alebo ľudovo nazývaný ,, Spišský Oxford“, žiaľ v roku 1919 zanikol, keď maďarskí členovia rádu piaristov ,,Rád chudobných regulárnych klerikov Matky Božej Zbožných škôl“, odišli z Podolínca na protest proti vzniku prvej Československej republiky. Podolínsky kláštor na čas osirel, ale neskôr na pozvanie spišského biskupa Jána Vojtaššáka prišli v júli 1922 do Podolínca misionári redemptoristi, ktorí v roku 1927 z Podolínca odišli. Druhýkrát sa redemptoristi vrátili opäť v auguste 1940. Kláštor sa tak stal misijným a exercičným centrom, počas ktorého redemptoristi konali ľudové misie. Išlo o farnosti v Spišskej, Košickej a Rožňavskej diecézy.
Majetkom Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa rehole redemptoristov sa stal predajom v roku 1941, keď piaristi vedeli, že sa do Podolínca už nevrátia.
Kláštor v Podolínci.
Akcia K a Likvidácia Kláštorov
Z dejín sa dozvedáme, že na prelome rokov 1949 - 1950 sa stala Katolícka cirkev v bývalom Československu nepohodlnou. Komunistický režim a jej členovia, sa rozhodli Cirkev zlikvidovať. Boľševici považovali cirkev za nepriateľský náboženský organizmus.
Na jar 1950 nariadil Ústredný výbor komunistickej strany Československa likvidáciu mužských reholí. Cieľom Akcie K bolo obsadiť kláštory, vysťahovať rehoľníkov a zmocniť sa majetku cirkvi. Realizáciu Akcie K, prevzala Štátna bezpečnosť. Akcie sa tiež zúčastňovali príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, Štátnej bezpečnosti, armády a Ľudových milícií. Vyzbrojení boli puškami, samopalmi, ľahkými guľometmi, obuškami a plynovými sviečkami. Členovia ozbrojených zložiek sa začali dobýjať do kláštorov.
Je tomu práve 70 rokov, keď v noci z 13. na 14. apríla 1950 príslušníci národnej bezpečnosti - polície, ľudových milícií, ŠtB a niekde aj príslušníci armády vnikli do mužských kláštorov a na Slovensku internovali rehoľníkov z reholí, ktorých sústredili do internačných kláštorov. Jedným z nich bol aj kláštor v Podolínci.
Príslušníci národnej bezpečnosti polície, ľudových milícii, ŠtB, a niekde aj príslušníci armády vnikli do mužských kláštorov v celom Československu a konkrétne na Slovensku internovali 881 rehoľníkov z 11 reholí. Tam, kde im na výzvu neotvorili, dostali sa do objektov násilím. Centralizačné kláštory boli v Pezinku, Hronskom Beňadiku, Šaštíne, Jasove a v Podolínci.
V nočných hodinách a nad ránom do Podolínca v autobusoch postupne pozvážali stovky kňazov a rehoľníkov. Brutálna a násilná noc si vyslúžila pomenovanie ,,barbarská“. Kláštor v Podolínci sa stal centralizačným a kárnym táborom pre stovky rehoľníkov a kňazov. Medzi internovanými zaznievajú mená ako : ,,, Metod Dominik Trčka, Gorazd Zvonický vlastným menom Andrej Šándor, Ján Chryzostom Korec, Anton Srholec, Ernest Macák, Pavol Hnilica, Peter Dubovský, Teodor Hlaváč, Michal Rusnák a mnoho ďalších.
Likvidácia kláštorov a zatýkanie kňazov a členov rehoľných spoločenstiev sprevádzala hrubými násilnosťami, ničením vzácnych starobylých rukopisov, konkrétnych náboženských predmetov a vzácnych obrazov - artefaktov.
Internačný kláštor v Podolínci sa po ,,barbarskej noci“ stal miestom, kde panoval najprísnejší režim. Na oknách pribudli železné mreže, komunistická moc nechala celý areál ohradiť ostnatým drôtom a priestor strážili ozbrojení vojaci a ľudoví milicionári. Tento stav trval do 11. decembra 1951, kedy bol celý internačný kláštor zrušený a prestal plniť svoje úlohy. Počet internovaných rehoľníkov a kňazov sa v Podolínci menil, ale v určitom čase ich tam bolo cca 650.
Sústreďovací tábor mužov bol v podolínskom kláštore zrušený v decembri 1951, ale kláštor komunistom poslúžil aj pri Akcii R, likvidácii ženských reholí v auguste 1956, keď tu bolo umiestnených cca 330 rehoľných sestier. Tie posledné z neho odišli v decembri 1961. Potom boli v kláštore umiestnené štátne školy a internát.
Odplata Režimu a Vzbury Veriacich
Počas Akcie K - likvidácia kláštorov, boli aktivizovaní na poplach zvonením zvonov v susedných obciach aj veriaci laici. V Podolínci po vzburách veriacich proti internácii rehoľníkov v centralizačnom kláštore, nastala tvrdá odplata režimu.
Obec Vyšné Ružbachy a jej obyvateľov postihol tvrdý zásah Štátnej bezpečnosti a ozbrojených zložiek. Dedina bola obkolesená vojskom a obyvatelia museli ostať vo svojich príbytkoch. Mužov a ženy a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa zúčastňovali vzbury v Podolínci násilím odviezli do Prešova, kde ich podľa výpovede svedkov vypočúvali veľmi neľudským spôsobom. Dohromady bolo zatknutých a odvezených 45 obyvateľov zmieňovaných obcí.
Interiér kláštora v Podolínci.
Podolínec po roku 1989
Po udalostiach v novembri 1989 sa redemptoristi do zdevastovaného kláštora opäť vrátili. Od roku 1962 budova kláštora slúžila pre štátne školy, najprv to bola základná škola, potom učilište a neskôr osobitná internátna škola. V súčasnosti v priestoroch budovy pôsobia školské zariadenia - Stredná odborná škola, Špeciálna základná škola a Detský domov. Patrónom týchto škôl je svätý Klement Hofbauer, redemptorista. V kláštore je od roku 1993 aj noviciát. Pôsobí tu aj laické misijné spoločenstvo Rieka Života, ktoré spolupracuje s redemptoristami.
Kardinál Ján Chryzostom Korec vo svojich monografiách na internáciu spomína takto: ,, bol to požehnaný čas, nadväzovali sa tu vzťahy, internovaní profesori nám dávali prednášky, učili sme sa a trávili spoločné chvíle. Miesto, požehnané a vymodlené. Nikdy to nebude prekliaty Podolínec, ale požehnaný Podolínec“.
Na priečelí budovy kláštora je umiestnená pamätná tabuľa všetkým internovaným a vyšetrovaným osobám. V jubilejnom roku 2000 pribudol do areálu kláštora travertínový pomník internovaným rehoľníkom.
Aj tieto historické udalosti minulého storočia sa vpísali do slávnej histórie tohto kláštora a teraz je podolínsky kláštor redemptoristov znovu centrom kultúry, vzdelávania a misionárskej činnosti.
Kostol Svätého Stanislava
V centre jednoposchodového objektu je kostol s dvojvežovým priečelím. Kostol je zasvätený svätému Stanislavovi (+1079), krakovskému biskupovi a mučeníkovi. K významným pamiatkam patrí hlavný oltár. Je najväčším oltárnym odrazom na území Slovenska (4×7 metrov).
Ľudovít Kaleta a Jeho Prínos k Poznaniu Histórie Podolínca
Podolínske dejiny okúzlili i Ľudovíta Kaletu. Aj keď vyštudoval právo, história bola vždy jeho veľkým koníčkom. Oddýchol si pri nej od pokrútených paragrafov a navyše kúsok po kúsku objavoval fragmenty minulosti. "História pre mňa veľa znamená. Podolínec je mesto, ktoré malo v minulosti veľký význam. Prirástlo mi k srdcu aj tým, že sa s ním spája aj naša rodinná história. Už v detstve som obdivoval otcovu zanietenosť dejinami. Bol stolár, ale k histórii mal vrelý vzťah. Bola preňho pevným bodom, o ktorý sa mohol oprieť. Aj ja som si tento moment zobral k srdcu. Súčasnosť je totiž niekedy taká klamlivá, že človeka teší, ak sa má svoj pevný bod. Mojim pilierom je história."
V prípade Ľ. Kaletu nezostalo len pri slovách a študovaní. Aktívny záujem o poznávanie minulosti prejavil aj skutkami. Spočiatku sa ako redaktor Podolínskeho života delil s čitateľmi o získané poznatky v historickej rubrike. Noviny časom z viacerých príčin zanikli, ale jeho vášeň pretrvala po celé roky. Spolu s niekoľkými ďalšími nadšencami nazaháľali a zozbierali hodnotné historické materiály.
"Získali sme originálne artikuly cechov stolárov, murárov, kamenárov či klobučníkov z čias Františka I. a Márie Terézie, pečate, nákresy aj takzvané "vanderbuchy", knihy ktoré oprávňovali tovarišov chodiť po svete, kde mali zároveň povinnosť doplňovať si svoje vzdelanie a zlepšovať schopnosti a zručnosť," vysvetlil odborník na podolínsku minulosť.
Väčšina dokumentov pochádza od tamojších obyvateľov. "Oslovili sme domácich ľudí, lebo veľa vecí zostalo medzi bývalými cechovými majstrami. Bolo ich treba nájsť. Nám sa to aj vďaka ochote ľudí podarilo," vyzdvihol Ľ. Kaleta ústretový prístup Podolínčanov, ktorí azda z úcty k svojim predkom opatrovali staré zažltnuté spisy.
Budúcnosť historických dokumentov, ktoré už prežili takmer dve storočia, sa pomaly začína javiť v ružovejších farbách. Už nebudú zapadať prachom zabudnutia uložené kdesi v tmavých kútoch starých domov. Aj vďaka Ľudovítovi Kaletovi ich čaká o čosi dôstojnejšia budúcnosť. "Časť dokumentov je uložená v archíve našej farnosti. Teraz uvažujeme vytvoriť v spolupráci s Ľubovnianskym múzeom expozíciu týchto predmetov, aby boli prístupné aj verejnosti.
Ján Grech: Kňaz Prenasledovaný Režimom
Ján Grech pôsobil v našej farnosti dvakrát. Jeho prvé účinkovanie v našej farnosti trvalo od 15. augusta 1935 do 15. februára 1939. Prišiel mladý, 29 ročný - plný elánu a chuti šíriť Božie pravdy v našej malej zamagurskej dedinke - Lechnica. Nečakala ho tu iba náročná duchovná práca, ale aj veľké starosti s likvidáciou dlžôb, ktoré tu vtedy cirkevná škola mala. Bol nútený vypísať pre farníkov cirkevnú daň, ktorú predtým neplatili. Okrem snahy o pozdvihnutia duchovného života organizoval so školskými deťmi a učiteľmi besiedky, slávnosti pri príležitosti rôznych sviatkov, ale aj stromkové slávností, čím sa snažil vypestovať v deťoch lásku k prírode. Venoval im veľa času a deti mu jeho lásku opätovali. Za krátku dobu svojho pôsobenia nacvičil s mládežou dve divadelné hry Otčenáš a Mátoha, obidve od Jozefa Gregora Tajovského.
Druhé obdobie jeho účinkovania začalo 1. apríla 1968, ale do farnosti prišiel až 11. apríla na Zelený štvrtok. Veriaci sa potešili, že svojho bývalého kňaza opäť vidia, lebo aj do Lechnice sa v 50-tych rokoch dostala správa o jeho uväznení o jeho zaistení Štb po vykonštruovanom procese, o následnom odsúdení na doživotie, ale aj o skrátení dĺžky väzenia i jeho návrate do pracovného života robotníka.
Pri svojom druhom príchode do našej farnosti pustil sa s veľkou chuťou i s Božím požehnaním do opráv cirkevných budov. Hneď na začiatku zariadil zbúranie rozpadajúcej sa drevenej zvonice, ku kostolu nechal pristaviť vežu pre zvony - novú murovanú, v kostole bolo vymenené elektrické vedenie a zakúpené elektrické pece, aby bol kostol suchý a teplý. Bol zhotovený aj nový chór, opravené a vymaľované kostolné lavice, zabezpečil aj vymaľovanie kostola výjavmi z Písma a nakoniec ešte nechal opraviť aj farskú budovu. Dňa 14. mája 1972 s pocitom radosti a vďačnosti slávil s veriacimi udeľovanie sviatosti birmovania, ktorú vysluhoval Dr. Jozef Ligoš, ordinár Spišskej diecézy.
V marci 1974 sa zdravotný stav pána farára Grecha natoľko zhoršil, že odišiel do nemocničného ošetrenia a už sa do farnosti nevrátil.
Podľa správy okresného cirkevného tajomníka v obci Kišovce farár Ján Grech 14. 1. 1951 po kázni ukázal veriacim noviny Východoslovenská pravda, v ktorých bola rezolúcia pracujúcich za spravodlivé odsúdenie biskupov (proces s Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom) a vytýkal veriacim, že ako môžu odsúdiť svojho predstaveného, keď také činy nikdy nespáchal a keď by to aj urobil, je náš predstavený a preto nemáme ho odsudzovať. Tvrdil, že súdne dôkazy voči obvineným sa nezakladajú na pravde a je potrebné za Vojtaššáka sa modliť, lebo sa za neho modlí aj pápež. Na koniec zdôraznil, že zatvárajú aj ďalších duchovných, nakoľko chcú dokázať (komunisti), že sa zlikviduje kresťanská viera. Ján Grech konal aj bohoslužby za súdených biskupov. Tieto skutky začali vyšetrovať bezpečnostné orgány. (Správa vedúceho oddelenia propagácie a agitácie Sekretariátu ÚV KSS J. Šefránka adresovaná Sektretariátu ÚV KSS. Ján Grech bol zatknutý 23.
Po viac ako mesiaci vyšetrovania sa v plnej miere priznal ku všetkým obvineniam a k úsiliu rozvracať ľudovodemokratické zriadenie pod rúškom náboženstva. Dnes si už môžeme len domyslieť aké fyzické a psychické týranie musel podstúpiť, keď podpísal také nezmyselné obvinenie a tak dňa 5. októbra 1951 vo vykonštruovanom procese bol pred senátom Štátneho súdu v Bratislave odsúdený na 11 rokov väzenia. 10. mája 1960, pri 15. výročí oslobodenia Československa, prezident Antonín Novotný udelil všeobecnú amnestiu, ktorá sa týkala aj politických väzňov. Ján Grech bol po 7 rokoch väzenia prepustený na slobodu.
Ako politický väzeň sa stal ostal občanom druhej kategórie, nesmel pastoračne pôsobiť, preto vykonával manuálne práce. 9.6.1958 zamestnal sa ako robotník v Stavebnom podniku, v Pozemných stavbách, Vojenských lesoch, Piloimpregne, Drevone i Štátnych majetkoch. Veľmi ťažko znášal to, že mal zakázané slúžiť verejne sväté omše. Až 1. novembra 1964 smel nastúpiť do pastorácie ako kaplán vo farnosti Huncovce a Veľká Lomnica.
23.4.1951 zaistený ŠtB, vo vykonštruovanom procese pred senátom Štátneho súdu v Bratislave 5.10.1951 odsúdený na 11 rokov väzenia, uväznený, 10.5.1960 prepustený na všeobecnú amnestiu. 1974 dôchodca Vyšné Ružbachy, kde 27.2.1978 zomrel a je aj pochovaný. Pohrebné obrady vykonal kapitulný vikár Spišskej diecézy Mons.
Kňazi Diecézy
Zoznam všetkých kňazov diecézy:
- Mgr. Andrej Adamčák
- Mgr. Radoslav Adámik (CSsR)
- prof. PhDr. ThDr. Amantius Akimjak PhD. (OFS)
- Mgr. Jozef Anderák
- ThLic. Ladislav Árvai (SJ)
- PaedDr. Marcel Bača
- Mgr. Vladimír Bača
- Mgr. Martin Bakoš
- Stanislav Baldovský ICLic.
- Miroslav Baloga
A mnoho ďalších.
Protocollum Status personalis Sacerdotum Dioecesis Scepusiensis Ab Anno 1848, zv. I., s.