História farnosti Sabinov a jej kňazi

V archíve farského úradu v Sabinove sa nachádza množstvo zaujímavých dokumentov k dejinám farnosti. Patria k nim fragmenty z Historie domus, ktorá sa písala zhruba od roku 1835 a s väčšími - menšími prestávkami ešte i na začiatku 20. storočia. Jej záznamy sú v latinčine a maďarčine.

Prvý zápis hovorí o smrti predchodcu E. Szepesházyho - 11. apríla 1835, v sobotu pred Kvetnou nedeľou, zomrel zaopatrený sviatosťami umierajúcich (čo je príkladom pre veriacich) farár slobodného kráľovského mesta Sabinov, Jozef Somogyi (šomoďi), keď o 6. hodine ráno odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi. V tomto meste, kam ho predurčil Spasiteľ, aby tu dokonal svoju životnú púť, pôsobil od roku 1819, pričom s láskou viedol svojich veriacich.

Po jeho smrti sa spravovania farnosti ujal Eduard Szepesházy, ako to nariadili z diecéznej kúrie. Diecézny biskup Imrich Palugyai (paluďaj) ho oficiálne vymenoval za farára až 20. mája 1835. 20. júna spomínaného roku sa konalo slávnostné uvedenie do úradu farára.

Medzitým sa totiž mestský magistrát odvolal na svoje práva podľa jedného zákona uhorského kráľa Žigmunda z roku 1406, na základe ktorého sa malo zostaviť terno kandidátov na úrad farára a z nich mal byť vybratý jeden. Nakoniec bol za farára zvolený a potvrdený spomenutý E.

V septembri 1836 vypukla v meste epidémia cholery, ktorá si vyžiadala 80 obetí. V tom istom roku navštívil sabinovskú farnosť košický biskup Imrich Palugyai. K hraniciam mesta ho priviezli v sprievode civilnej bandérie; takto medzi jazdcami ho slávnostne voviedli do mesta.

V roku 1937 sabinovský organista Jakub Galovich prijal 1000 florénov, pričom sa zmluvne zaviazal opraviť organ vo farskom kostole. No smrť ho zastihla uprostred prác, preto bol celú opravu nútený ukončiť prešovský organista Ján Stroszvály. Podarilo sa mu to 15. Na sviatok apoštolov Petra a Pavla 29.

13. septembra 1848 zomrel v Budíne košický biskup Anton Ocskay. Pochovali ho v Budíne 16. septembra do krypty vo františkánskom kostole.

2. januára 1850 E. Szepesházy rezignoval na post farára; jeho nástupcom sa stal Ján Soltész, ktorý bol predtým farárom v Kavečanoch (dnes súčasť Košíc). Slávnostné uvedenie do úradu farára v Sabinove sa konalo 11. apríla 1850. Inštaláciu vykonal košický kanonik a rektor kňazského seminára ThDr. Matúš Marczenyi. Ďalšou vzácnou návštevou za J. Soltésza bola vizitácia diecézneho biskupa Jozefa Kunszta dňa 29. júna 1851. Potom pokračoval vo svojej apoštolskej ceste do Lipian. J. Kunszt bol čoskoro (15. marca 1852) menovaný za arcibiskupa do Kaloče, kde 5.

25. februára 1862 zomrel sabinovský farár Ján Soltész. Jeho nástupca o ňom do Historie domus napísal, že to bol človek veľmi zapálený pre Božie veci, so zmyslom pre večnosť. Bol to kňaz, ktorého si veľmi vážili jeho spolubratia v Kristovej službe - kňazi, pre ktorých bol vzorom v horlivosti. Bol i váženým občanom mesta. Po jeho odchode z tohto sveta mnohým, ktorí ho poznali, čosi začalo chýbať.

Už v tomto období bol Sabinov sídlom Sabinovského, predtým Širockého dekanátu. Totiž ešte na začiatku 18. storočia zo Sabinova spravovali terajší Toryský, čiže Lipiansky dekanát. A tak nový kandidát na farára v Sabinove bol aj kandidátom na dekana. Podľa starého zvyku boli traja kandidáti, tzv. terno: Ján Kokorak, Ján Gallé a Jozef Onczay. Najvhodnejším sa síce ukazoval druhý kandidát, ale napokon konkurz vyhral tretí - Jozef Onczay, farár v Radáči. Do úradu farára ho uviedol vicearcidiakon Augustín Mazalik, farár v Širokom, 28.

Krátko po zaujatí farárskeho miesta nový farár posvätil zástavu obuvníckeho cechu, s ktorou potom šli posvätiť novopostavený kríž pri ceste smerom na Pečovskú Novú Ves.

Dňa 2. septembra 1863 o 13.15h v treťom dome od mestského magistrátu vypukol požiar. Plamene sa veľmi rýchlo rozšírili i na ostatné domy v meste; požiar sa šíril o to rýchlejšie, že domy boli postavené tesne vedľa seba. Oheň zachvátil takmer tri štvrtiny mesta. Obrovský požiar zasiahol aj Piaristické kolégium, kostol a zvonicu. S Božou pomocou sa podarilo občanovi Jánovi Itenhurovi zachrániť zvony pred roztavením. Strecha veže kostola ľahla popolom. Vtedajší farár píše, že požiar vypukol v dome, ktorý vlastnil istý Žid Wald, a v tomto dome už v roku 1846 raz horelo. Požiar okrem škôd na domoch zničil aj 30 ovocných záhrad. Najhoršie dopadli biedni obyvatelia podhradia (bývajúci za hradbami mesta); tam zhoreli asi dve tretiny domov, ktoré boli predovšetkým drevené.

V júni 1865 navštívil Sabinovský dekanát košický biskup Ignác Fábry (1852-1867). Počas bratského očakávania príchodu svojho duchovného otca, osvieteného pána biskupa, smrteľne ochorel sabinovský farár Jozef Onczay. Po krátkej nemoci farár skonal, a to 21. júna o 6. hodine. 23. júna sa konali pohrebné obrady; telo nebohého farára pochovali na spoločnom cintoríne vedľa kaplnky.

Pisateľ Historie domus dodáva krátky životopis: Ján Onczay sa narodil roku 1826 v Ražňanoch. Jeho otec bol ľudovým učiteľom a rodičia boli zbožní veriaci. Školy vychodil v Sabinove a Rožňave, seminár absolvoval v Košiciach, kde bol vysvätený za kňaza v roku 1849. Kaplánom bol na viacerých miestach, potom spravoval farnosti Červenica, Radatice a v roku 1862 bol preložený do Sabinova. V Sabinove bol horlivým kňazom, vzdelaným, rád sa modlil. Za tohto farára bol do Sabinova pridelený aj kaplán, ktorého tam dovtedy nebolo.

Za ďalšieho farára do Sabinova bol menovaný farár zo Širokého Augustín Mazalik, ktorý bol súčasne dištriktuálnym dekanom. Do Sabinova bol menovaný na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1865 a do úradu farára inštalovaný 29. augusta šarišským vicearcidiakonom a farárom v Petrovanoch Imrichom Máczyom. Na tejto slávnosti sa zišlo aj veľké množstvo ľudu, lebo ten deň je i odpustovou slávnosťou titulu kostola - Sťatia sv. Jána Krstiteľa.

V októbri 1866 vypukla v Uhorsku cholerová epidémia. V novembri zastihla Sabinov. Hneď zo začiatku boli ôsmi mŕtvi. Prvou obeťou bola farská slúžka Mária Hrašeková. V roku 1867 v Uhorsku došlo k politickému napätiu, ktoré ale šťastne skončilo. Došlo k Rakúsko-maďarskému vyrovnaniu.

Uhorsko bolo hrdé, že sa navrátilo k hodnotám, vydobytým revolúciou v roku 1848. Od februára 1867 uhorskú vládu ako ministerský predseda viedol gróf Július Andrássy (1823-1890). On a jeho kabinet vydobyli v mene Uhorska samostatnosť svojej vlasti. Nový politický systém v mnohom vyhovoval práve skôr maďarskej než rakúskej strane. Existovali tri svojbytné okruhy záujmov: 1. dva rovnocenné štáty Rakúsko a Uhorsko; 2. spájala ich jedna hlava - cisár; 3. Rakúsky cisár František Jozef bol preto krátko na to 8. júna 1867 v Pešti korunovaný za uhorského kráľa.

Počas celých 68 rokov panovania boli dôležitou oporou Františka Jozefa I. tieto piliere: stojaca armáda vojakov a sediaca armáda byrokratov. Uhorsko malo po dlhom čase opäť svojho kráľa. To vyvolalo po krajine vlnu radosti a nadšenia. V Sabinove sa to prejavovalo spontánnou radosťou ľudu.

Nijaká radosť netrvá večne. Ešte v doznievajúcej atmosfére radosti z nového kráľa zastihla diecézu smutná správa o smrti diecézneho biskupa dr. Ignáca Fábryho. Poldruha roka ťažko chorý biskup bol imobilný a nevidiaci. Smrť bola pre neho vyslobodením z utrpenia. Zomrel 24. júna 1867 o šiestej hodine nadránom; pochoval ho do biskupskej krypty v katedrále 1. Novým biskupom bol menovaný Ján Perger, jágerský kanonik. 27. júna 1867 bol slávnostne predstavený v košickej katedrále jeho dovtedajším biskupom V. Bartakovicsom.

Uhorský parlament v Pešti prijal 5. decembra 1868 zákon, ktorý sa týkal školstva. Na základe neho bola aj v Sabinove cirkevná katolícka škola premenená na ľudovú spoločnú školu, čo sa nestretlo s pochopením Sabinovčanov. Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, čiže 8. decembra 1869, sa začal (prvý) Vatikánsky koncil. I v sabinovskom kostole sa konali bohoslužby, pri ktorých sa modlitbami k Duchu Svätému vzývalo Božie osvietenie a milosrdenstvo pre koncilových otcov.

Sabinovské anály zaznamenávajú i veľký požiar v susedných Ražňanoch. 8. apríla 1870, pred Kvetnou nedeľou, vypukol v južnej časti dediny. V priebehu dvoch hodín sa tak rozšíril, že zachvátil kostol, faru i zemepanskú kúriu. 29. mája 1870, po Turíciach, vypukol ďalší požiar v Ostrovanoch, ktorý poškodil tamojší kostol a školu.

V roku 1871 sa začala budovať železničná trať z Prešova do Orlova, ktorá viedla cez Sabinov. Vtedajší farár Augustín Mazalik o tom píše ako o dive modernej techniky a doby. Hlavným staviteľom bol Talian Rongetti. Prvý vlak po trati prešiel 1. mája 1873 z Orlova do Prešova.

V novembri a decembri 1872 boli veľké dažde. To bolo, podľa pisateľa Historie domus, príčinou epidémie cholery, ktorá vypukla na začiatku roku 1873 a jej obeťou boli najmä deti. Prvá obeť cholery zomrela 23. januára a posledná 1. októbra spomenutého roku.

Biskup Ján Perger pricestoval večer 8. júna 1873 do Širokého, kde bola 9. júna birmovka, na ktorej sa zúčastnil aj sabinovský farár. Ešte v ten istý deň biskup pricestoval do Terne, kde ho ubytoval miestny zemepán Félix Szinyey. 11. júna večer o 6. hodine za hlaholu zvonov pán biskup vstúpil do mesta Sabinov a vošiel rovno do kostola.

12. júna 1873 vykonal vizitáciu cirkevnej meštianskej školy. Na fare ho navštívili poslanci z miestneho magistrátu, vojenskí úradníci a, samozrejme, piaristi z kolégia. O 12. hodine mal v kostole pán farár slávnostnú kázeň. Aj keď bol daždivý čas, prišlo mnoho ľudí. Po kázni pán biskup J. Perger vyslúžil sviatosť birmovania 724 veriacim zo sabinovskej farnosti. Biskup odcestoval 13.

V roku 1872 farár zaznamenal, že vo farnosti bola na žiadosť mnohých veriacich zriadená kaplnka ku cti Matky Milosrdenstva - Matky nášho Spasiteľa Ježiša Krista - Panny Márie. Túto kaplnku vystavali na „Huśim Harbe“ a jej fundátorom bolo mesto Sabinov, ktoré na jej udržiavanie zložilo 40 florénov. Kaplnku požehnal (benedikoval) miestny farár v nedeľu 20. októbra roku 1872.

V roku 1874 murársky cech na čele so svojím prvým magistrom Jánom Šidelským dal ušiť novú zástavu, ktorú požehnal miestny farár na Bielu sobotu ráno, dňa 4. apríla 1874. V kostole sa vtedy nachádzali tieto zástavy: cechu tkáčov - Korunovanie a Zvestovanie Panny Márie (1826); súkenníkov - Panna Mária (1826); krajčírov - Kríž a sťatie sv. Jána (1831); obuvníkov - túto požehnal Augustín Mazalik, farár v Širokom (1862); čierna pohrebná zástava (1869); iná zástava, požehnaná roku 1871; zástava Ružencového spolku zo 70. rokov 19. storočia.

V roku 1875 sa vo farnosti nachádzalo niekoľko verejných krížov; v sabinovskom chotári to boli tieto kríže: pri ceste smerom na Pečovskú Novú Ves pri odbočke na Begálku stál nový kríž, ktorý bol benedikovaný (posvätený) v prvú májovú nedeľu v roku 1862 večer - vtedy sa na tejto slávnosti zišlo veľa veriacich, a preto aj piaristi predniesli slávnostnú kázeň. V chotári Jakubovian boli benedikované tri kríže, z toho jeden stál smerom na Sabinov a iný pri kostole. V orkucianskom chotári stáli tiež tri kríže: pri kostole, pri ceste na Šarišské Michaľany a na cintoríne.

Dňa 2. septembra 1863 napoludnie vypukol v Sabinove požiar, ktorý z veľkej časti poškodil mesto, kostol i faru.

Košická sídelná kapitula oznámila, že 5. apríla 1876 o 3.15h zomrel vo veku 57 rokov košický biskup Ján Perger, ktorý spravoval diecézu osem rokov. Nebohého biskupa pochovali do krypty v košickej katedrále 11. Už 6. mája 1877 cisár František Jozef I. vymenoval do Košíc za nového biskupa Konštantína Schustera (šustera); pápež Pius IX. (1846-1878; pozn.: mal najdlhší pontifikát v dejinách - 31 rokov a 8 mesiacov) toto menovanie potvrdil 1. júla. K. Schuster prijal biskupskú vysviacku v Kaloči (Maďarsko) z rúk tamojšieho arcibiskupa Ladislava Haynalda. Slávnostná intronizácia v košickej katedrále sa konala 2.

V júli 1878 vypukol v jednom dome nad mestským magistrátom požiar. Pamätným pre Sabinov bol rok 1879. Dňa 13. júla 1846 totiž požiar poškodil vežu kostola a 33 rokov sa nekonala jej oprava. Najväčším dôvodom bola veľká inflácia v 2. polovici 19. stor., teda zlá ekonomická situácia.

Veža bola obnovená v neogotickom slohu v duchu romantizujúcich puristických smerov minulého storočia. Našťastie na veži neboli urobené väčšie zásahy, okrem drevenej konštrukcie, opravy poškodeného muriva a dovýšenia. Tak má od roku 1879 sabinovská kostolná veža dnešný vzhľad. Na obnove sa podieľali nielen cirkevné kruhy, ale i mesto Sabinov a iné uhorské štátne orgány. Práce sa začali 3. marca, v pondelok po prvej pôstnej nedeli a slávnostná posviacka sa konala na sviatok zakladateľa Uhorského kráľovstva - sv. Štefana, 20. augusta. Posviacku vykonal miestny vicearcidiakon a sabinovský farár Augustín Mazalik.

Najstaršie dejiny našich farností sú poväčšine zahalené rúškom tajomstiev. Niet sa čo čudovať, ak si uvedomíme, že od 13. - 14. storočia, kedy reálne vznikla aj tunajšia farnosť, uplynuli dlhé stáročia, vyplnené mnohými pohnutými udalosťami, najmä reformáciou, ktorá prerušila kontinuitu katolicizmu medzi stredovekom a novovekom. No aj z toho mála, ktoré sa zachovalo zapísané v starých dokumentoch a vryté dlátom do kostolných kamenných kvádrov, vieme, že najstaršie zmienky o sabinovskej farnosti sú z rokov 1332-1337, teda z čias, kedy sa v našej krajine vyberali pápežské desiatky, určené na podporu križiackych výprav. Vtedy tu bol farárom kňaz Mikuláš. Tam, kde je farnosť a farár, musí byť i farský kostol. V tomto období u nás stáli kostoly vybudované v románskom slohu. Sabinovský kostol bol postavený niekedy na začiatku 14. storočia a zasvätili ho sv. Jánovi Krstiteľovi. Teda vtedajší kostol nemal dnešnú podobu a vedľa neho ešte nestál malý kostolík. Svätyne stredovekých kostolov smerovali zásadne na východ, odkiaľ má v parúzii prísť Kristus na konci svetových dejín.

Po neslýchanom vystúpení Martina Luthera (1517) sa jeho reformačné spisy dostali veľmi skoro i do našej krajiny. Zložitá spoločensko-náboženská situácia v prvej polovici 16. storočia spôsobila pomerne rýchle rozšírenie reformácie. V roku 1546 spolu rokovali východoslovenské kráľovské mestá Košice, Prešov, Bardejov, Sabinov a Levoča o náboženských otázkach a dohodli sa, že sa budú pridržiavať augsburského vierovyznania. Nariadenia uhorského smenu a panovníka Ferdinanda I. podnietili vznik rôznych vierovyznaní u nás. Kráľovskí komisári prišli v roku 1549 do Prešova preskúmať náboženskú situáciu. Úzko spojené východoslovenské mestá, v ktorých sa vtedy už šíril luteranizmus, predostreli vlastné vierovyznanie, tzv. Confessio Pentapolitana. Bolo formulované veľmi obratne podľa nemeckého vzoru a pretože nejestvovalo ani nejaké jasné katolícke učenie (Tridentský koncil, ktorý tak učinil, zasadal až v rokoch 1545-64), kráľovskí úradníci ho prijali.

Obdobie 18. storočia bolo u nás časom konsolidácie cirkevných pomerov po reformácii. Územie dnešnej Košickej arcidiecézy vtedy patrilo do Jágerského biskupstva (až do roku 1804). V tomto osvietenskom storočí sa uskutočnili dve veľké vizitácie farností osvieteným pánom biskupom z Jágru (dnes Eger, Maďarsko). Ten cestoval niekoľko mesiacov po celom svojom rozsiahlom biskupstve, aby navštívil všetky farnosti. Pri tejto príležitosti boli spísané veľmi presné a podrobné záznamy o stave farností, majetkoch, veriacich i duchovných; osobitne sa uviedli záznamy o kostoloch, o filiálkach či o školách. Tieto latinsky písané dokumenty sú preto pre poznanie našich dejín veľmi dôležité. Ich význam je dokonca natoľko dôležitý, že dodnes neboli tieto vizitácie prekonané.

Bazilika v Jágeri, sídle biskupstva, pod ktoré Sabinov patril.

Samozrejme, že cestovanie v 18. storočí bolo oveľa namáhavejšie a zdĺhavejšie než dnes. Jednak neboli vždy dobré cesty, počasie atď. Vtedajší zapisovatelia mali aj za týchto okolností zmysel pre humor. Vo vizitácii Humenného je totiž takáto veta, ktorej voľný preklad znie: „S Božou pomocou sme sa [z Jágru] doterigali až do mesta Humenné.“ Pán biskup pri takejto zriedkavej návšteve udelil sviatosť birmovania, ktorú prijímali všetky generácie veriacich, od siedmeho roku života až po deväťdesiaty. Prvú vizitáciu konal biskup Karol Barkóczi v roku 1749. V našom prípade, v stredu 13.augusta pricestoval z Toryšského dekanátu do Sabinova, 14.augusta bol v našom meste a v piatok 15.augusta odcestoval ďalej. V roku 1775 biskup Karol Eszterházy uskutočnil druhú vizitáciu v 18. storočí. Vizitačný protokol je datovaný utorkom 16. júna. Bola to zároveň posledná návšteva jágerského biskupa v Sabinove.

Rakúsky cisár a uhorský kráľ František I. dvorným dekrétom z 5. augusta 1803 nariadil rozdelenie Jágerského biskupstva na tri časti. Nové biskupské sídla sa mali zriadiť v Satu Mare (Rumunsko) a v Košiciach, Jáger bol povýšený na sídlo arcibiskupa. Zakladajúci diplom Košického biskupstva je z 23. marca 1804. Boli vymenovaní aj noví biskupi. Pápež Pius VII. pod vplyvom štátneho tajomníka Consalviho 9. augusta 1804 bulou Super universas orbis terrarum Ecclesias nariadil rozdelenie Jágerského biskupstva, jeho povýšenie na arci-biskupstvo a zároveň pripojil Rožňavské a Spišské biskupstvo do novovzniknutej jágerskej cirkevnej provincie. Ďalšia pápežská bula In universa gregis Dominici cura z toho istého dňa potvrdila zriadenie Košického biskupstva.

Prvým košickým biskupom sa stal Ondrej Sabó (1804-19). On vykonal povinnú prvú vizitáciu nového biskupstva. Do Sabinova zavítal vo štvrtok 15. augusta.

Okrem vizitácií farári písali historiae domus, v ktorých sa zapisovali všetky aktuálne udalosti, ktoré sa stali vo farnosti. Boli to akési kroniky, ktoré sú tiež významným historickým pramenným materiálom.

Zoznam kňazov pôsobiacich v Sabinove

Kostol v Sabinove, ktorý bol svedkom mnohých historických udalostí.

tags: #farnost #sabinov #knazi