Gréckokatolícka farnosť Snina Brehy: História a súčasnosť

Prvá nedeľa v mariánskom mesiaci máji bola pre gréckokatolíckych veriacich v Snine veľmi slávnostná. Slávnostná preto, že patrila posviacke gréckokatolíckeho Chrámu blahoslaveného hieromučeníka Vasiľa Hopka v Snine v lokalite Brehy.

Posviacka Chrámu blahoslaveného hieromučeníka Vasiľa Hopka

Prešovský arcibiskup a metropolita Mons. Ján Babjak SJ síce archijerejskou svätou liturgiou otvoril nový gréckokatolícky chrám už vlani 21. decembra, aby veriaci mohli sláviť sviatky Narodenia Pána už v novom chráme, ale slávnostná posviacka sa uskutočnila tak, ako bola plánovaná v nedeľu 3. mája 2015. Veriaci privítali Mons. Jána Babjaka chlebom a soľou.

Sviatosť začala posviackou prestolu a následne celého chrámu zvnútra aj zvonku, V homílii svätej liturgie sa k veriacim prihovoril Mons. Ján Babjak a zdôraznil, že v tomto chráme budú môcť veriaci prijímať dar viery, kde ich viera bude rásť, kde im kňaz bude ohlasovať Božie slovo. Ponúkne im sviatosti, tu budú môcť Boha chváliť a odprosovať ho.

Boh veriacim dáva tento chrám ako dar nielen pre súčasných obyvateľov, ale aj pre ich potomkov detí, vnukov a pravnukov. Ako náhradu za tie zatopené chrámy pod vodnou nádržou Starina, ktoré museli opustiť v osemdesiatych rokoch a mnohí prišli práve tu do Sniny, dodal arcibiskup a metropolita.

Slávnostnej archijerejskej svätej liturgie sa zúčastnili aj mons. Ján Eugen Kočiš, emeritný pomocný pražský biskup, protosynkel bratislavskej eparchie o. Vladimír Skyba, bývalý farár vo farnosti Matky ustavičnej pomoci tu v Snine, protopresbyter grécko-kat. protopresbyteriátu otec Maroš Prejsa, dekan rím.-kat. farnosti Povýšenia sv. Kríža vdp. Allan Tomáš, správca rím.-kat. farnosti Božieho Milosrdenstva vdp. Anton Matina a mnohí gréckokatolícki kňazi, ako aj poslanci mestského zastupiteľstva a ostatní pozvaní hostia a niekoľko stoviek gréckokatolíckych veriacich zo Sniny a regiónu.

V Snine sú dve gréckokatolícke farnosti, za gr.- kat.

Gréckokatolícka farnosť v Stakčíne

Gréckokatolícka farnosť v Stakčíne:

• Protopresbyteriát: Snina
• Farský chrám: Ochrany Presvätej Bohorodičky, 1994
• Počet obyvateľov: 2477
• Počet gréckokatolíkov: 350
• Vzdialenosť od katedrály: 99 km

Filiálky:

1. Jalová - Sv. Juraja veľkomučeníka, 1792 (L, NKP), 19; 6 km
2. Stakčínska Roztoka - Narodenia Presvätej Bohorodičky, 1812, 304; 6 km

Celkový počet gréckokatolíkov vo farnosti: 673

Geografická poloha Stakčína

Obec Stakčín sa nachádza v údolí rieky Cirochy medzi Sninou a Starinou, pri sútoku potokov Ternovec a Oľchovec v nadmorskej výške 257 metrov, v doline medzi horskými celkami Nízkych Beskýd, Bukovských vrchov a Vihorlatu. Najvyššiu nadmorskú výšku dosahuje na vrchole Konského (999 m n. m.). Pre obec je charakteristický horský hrebeň Nastaz s najvyšším Porochnačovým vrchom (801 m n. m.).

Chotár obce na severe hraničí s Poľskom, na juhu s južným úpätím masívu Nastas, ktorý je súčasťou Bukovských vrchov a tiahne sa až k slovensko-ukrajinským hraniciam. Na juhozápade hraničí s mestom Snina, na východe s Bukovskými vrchmi. Stakčín je s rozlohou 16774 ha najväčšou obcou na Slovensku.

Historický prehľad názvov obce:

• 1567 Ztaxin
• 1773 Strakcsin
• 1786 Stakcschin
• 1808 Stakčín, Sztakcsin, Stassčín
• 1863 Sztaktsin
• 1873 - 1902 Sztakcsin
• 1907 - 1913, 1939 - 1945 Takcsány
• 1920 - 1939, 1945 - Stakčín

Prvá písomná zmienka o Stakčíne pochádza z roku 1317 - v donačnej listine uhorského kráľa Karola Róberta Filipovi I. Drugethovi. Karol Róbert v tomto roku odobral istému Petrovi Pethényimu (Peténovi) rozsiahle územné majetky medzi ktorými bol aj Stakčín. Obec sa v tejto listine spomína pod názvom Zaktson.

Panovník mu kvôli zrade dal zhabať majetok a následne ho pridelil Drugethovcom z Humenného. Stopy po osídlení stakčínskeho chotára sú však oveľa staršie, o čom svedčia archeologické nálezy. Pravdepodobne v druhej polovici 14., príp. v 15. storočí sa do Stakčína prisťahovalo rusínske obyvateľstvo so šoltýsom.

Obyvatelia Stakčína boli okolo roku 1492 členmi zbojníckej skupiny vedenej Fedorom Hlavatým. Koncom 15. storočia rýchlo vzrástol počet obyvateľov V Stakčíne predovšetkým zásluhou novousadlických rodín. V dôsledku toho bol Stakčín na prelome 16. a 17. storočia veľkou dedinou, najväčšou v severnom Zemplíne.

Drughetovci vlastnili obec až do vymretia rodu v roku 1684. Po smrti posledného mužského potomka rodu - Žigmunda II. Drugetha, Stakčín pripadol jeho dcére Kláre, ktorá sa vydala za grófa Petra Zichyho de Vasonkeö.

Na prelome 18. a 19. storočia vlastníkmi Stakčína bola rodina Szirmayovcov z Pozdišoviec, v prvej polovici 19. storočia rodina Servickych. V polovici 19. storočia jeho smrti, v roku 1934, prešiel dedičským právom na jeho tri dcéry: Alžbetu Dobrzenskú, Margitu Karolyiovú a Máriu Pallaviciniovú. Tieto majetky boli v roku 1946 znárodnené.

Drugethovci zriadili v Stakčíne zemepanský majer, ktorý sa prvýkrát spomína v roku 1612. Jeho súčasťou bol vodný mlyn, vodná píla, neskôr tiež pálenica a krčma. V druhej polovici 18 storočia bol v obci postavený rokokový kaštieľ. Neskôr, v polovici 19 storočia, výrazne upravili jeho okolie. V 40. rokoch tohto storočia ku kaštieľu pristavali nový trakt v neogotickom slohu, ktorý pozmenil pôdorys kaštieľa na štvorcový. Ku kaštieľu patrila klasicistická hospodárska budova z prvej polovice 19. storočia.

Posledné výraznejšie stavebné úpravy na kaštieli boli zrealizované po druhej svetovej vojne, a to v súvislosti s využitím objektu na kultúrno-spoločenské podujatia.

V roku 1777 sa Stakčín stal sídlom slúžnovského obvodu humenského okresu v rámci organizácie verejnej správy Zemplínskej župy. Dňa 1. mája 1863 bol v obci Stakčín zriadený poštový verejný úrad, ako prvý v dnešnom sninskom okrese. Zriadením nového okresu Snina v roku 1876 bol obvodný úrad v Stakčíne zrušený.

Rozvoj obce nastal najmä na prelome 19. a 20. storočia a súvisel s výstavbou parnej píly a postavením železničnej trate Humenné - Stakčín v roku 1912. Na druhej strane sa v prvých desaťročiach 20. storočia rozšírilo vysťahovalectvo, množstvo obyvateľov obce odchádzalo za prácou do Ameriky , Kanady, Argentíny, Francúzska, či Belg.

V roku 1949 vzniklo JRD, v obci bol zavedený rozhlas (1951) a vystavané nové rodinné domy. Od roku 1958 slúži nový kultúrny dom , zdravotné stredisko (1962).

Najbúrlivejší sídelný rozvoj zaznamenala po druhej svetovej vojne a v rámci výstavby vodárenskej nádrže Starina. Vďaka priehrade sa katastrálne územie Stakčína značne rozšírilo o katastre siedmych vysťahovaných obcí: Starina, Ostružnica, Zvala, Smolník, Veľká Poľana, Ruské a Dara. Katastrálne územie Stakčína má v súčasnosti plochu 16 833 ha, jeho prevažná časť je súčasťou Národného parku Poloniny, pričom obec Stakčín je vstupnou bránou do tohto chráneného územia.

Z dejín farnosti

Prvý záznam o farárovi v Stakčíne pochádza z urbára humenského panstva z roku 1601, ktorý bol pravoslávneho vyznania. Po vyhlásení Užhorodskej únie (1646) obyvatelia Stakčína najneskôr na prelome 17. a 18. storočia prijali katolícke vierovyznanie.

Písomné zmienky o gréckokatolíckej farnosti v Stakčíne sú súčasťou záznamov latinských jágerských biskupov z 18. storočia. V roku 1726 podpísal stakčínsky farár Prokop Grinevič (Horenovics, Hrinyovics), text tzv. Zamočského vyznania viery a akceptoval závery spomenutej synody, ktorá sa konala v roku 1720 v meste Zamość. V súpise chrámov a fár časti severného Zemplína Jágerského biskupstva z roku 1733 je zmienka o tom, že v obci sa nachádza „väčší drevený chrám, vybavený najpotrebnejším“.

V podobnom súpise farností Šariša a Zemplína z roku 1746 sa opäť spomína drevený chrám, ktorý je v dobrom stave, stakčínskym farárom bol v tom čase Alexej Csanás, ktorý tu pôsobil už od roku 1731.

Podľa kanonickej vizitácie mukačevského biskupa M. M. Olšavského z roku 1750 tu bol stále farárom Alexej Csanás chrám bol drevený, zasvätený bol sviatku Narodenia Ježiša Krista, v dobrom stave s dvoma zvonmi. Na spoveď chodilo 282 veriacich, gazdov bolo 30.

V roku 1772 bol v Stakčíne postavený nový murovaný chrám, pričom zároveň došlo aj k zmene patrocínia, ktoré ostalo až do súčasnosti: Ochrany Presvätej Bohorodičky. Chrám bol vybudovaný z darov miestnych veriacich a patróna grófa Stephana Wenckheima.

V roku 1796 bol štátnou správou prevádzaný tzv. jozefínsky regulačný súpis farností, v ktorom sa uvádza, že farnosť v Stakčíne „existuje od nepamäti“, je začlenená do hostovického dekanátu, patronátne právo nad farnosťou má Ladislav Szirmay. Chrám je murovaný drevený (!), s kapacitou 500 ľudí. Fara je drevená, postavená v roku 1782.

V rokoch 1814 - 1815 prebehlo tzv. „predprešovské zisťovanie“, tzn. súpis gréckokatolíckych farností pred vznikom Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva, ktoré na základe kráľovského príkazu inicioval košický rímskokatolícky biskup. Tento súpis opakuje a dopĺňa predchádzajúce súpisy, v prípade Stakčína prináša nasledujúce údaje: Patronátne právo nad farnosťou má Andrej Dessöwffy. Chrám je gréckokatolíckeho obradu, bol postavený starostlivosťou gréckokatolíkov, má dva zvony, ktoré boli taktiež zadovážené vlastnou starostlivosťou a nákladmi miestnych farníkov. V obci pôsobí iba gréckokatolícky farár, všetci veriaci sú gréckokatolíci okrem 14. rímskokatolíkov ustanovených na desiatkovej stanici.

Začiatkom 19. storočia sa tu usadzujú obyvatelia rímskokatolíckeho vierovyznania, ktorí pracovali predovšetkým na majeri, lesnej správe a v sklárni. Ich počet narástol po prvej svetovej vojne príchodom poľských robotníkov na parnú pílu. Veľmi silnú komunitu tvorili obyvatelia židovského vierovyznania.

Počas celej existencie Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva bol Stakčín gréckokatolíckou farnosťou s dvoma filiálkami - Jalová a Stakčínska Roztoka. Po vzniku Československa sa v obci v 20. rokoch prejavilo pravoslávne hnutie. Iniciátormi boli nespokojní veriaci farnosti, ktorí protestovali proti spôsobu výberu kobliny a rokoviny miestnym gréckokatolíckym kňazom Alexijom Petrašovičom. V roku 1925 väčšia časť pôvodne gréckokatolíckych veriacich pod vedením starostu a členov obecnej rady vystúpilo vo farnosti stabilizovala, a aj keď časť obyvateľov ostala pravoslávna, veľká časť sa vrátila naspäť do gréckokatolíckej cirkvi.

Po skončení II. svetovej vojny sa však v Stakčíne opäť skomplikovala náboženská situácia. V júni roku 1945 pravoslávni veriaci v Stakčíne násilne odobrali gréckokatolíkom ich chrám, pričom na pravoslávie opätovne prestúpilo viacero gréckokatolíckych veriacich.

Keďže pravoslávni chrám nevrátili ani po viacerých výzvach gréckokatolíckeho biskupského ordinariátu, biskup P. Gojdič sa dokonca v tejto záležitosti obrátil aj na Okresný národný výbor v Snine. Ten však na jeho žiadosť vôbec nereagoval, preto biskup následne o vzniknutej situácii informoval Povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu. Podobný obsah mal aj ďalší list biskupa, ktorý zaslal Povereníctvu SNR 24. júna 1945. V tomto liste biskup Povereníctvo prosí, aby sa zasadilo za urýchlene riešenie situácie v Stakčíne, pretože podobné prípady nezákonného zaberania gréckokatolíckych chrámov a majetku sa rozšírili do ďalších obcí v sninskom okrese, ako napr. v Pčolinnoma Pichniach.

Aj keď bol gréckokatolícky chrám opätovne vrátený, nebol to trvalý stav. Dňa 22. marca 1950 Okresný národný výbor v Snine zverejnil výmer, v ktorom rozhodol, že dáva Pravoslávnej cirkvi v Stakčíne k užívaniu gréckokatolícku bohoslužobnú miestnosť a to so všetkým zariadením bez náhrady.

Hneď o mesiac prebehol smutne známy tzv. Prešovský sobor, po ktorom bola gréckokatolícka cirkev násilne zlikvidovaná a postavená mimo zákon. Celý majetok gréckokatolíckej cirkvi v Stakčíne (ako vlastne aj celej Gréckokatolíckej cirkvi v Československu) pripadol Pravoslávnej cirkvi.

Posledný gréckokatolícky farár, ktorý pôsobil v obci pred Prešovským soborom, bol Mikuláš Vladimír (1947 - 1950). Ten už 18. apríla 1950 dostal rozhodnutie štátnych orgánov o urýchlenom vysťahovaní sa z fary.

K obnove gréckokatolíckej farnosti v Stakčíne došlo až po celospoločenských zmenách v Československu po roku 1990. Stakčínskych veriacich, ktorí sa stále hlásili ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu, postupne spravovali excurendo kňazi z blízkej Kolonice: Štefan Ištvaník CSsR (1990), Štefan Kitľan CSsR (1991 - 1992) a Peter Geletka (1992 - 1994).

Vývoj počtu gréckokatolíckych veriacich v Stakčíne (v celej farnosti Stakčín):

Sakrálne stavby

Prvý murovaný gréckokatolícky chrám s patrocíniom Ochrany Presvätej Bohorodičky bol postavený v roku 1772 bez veže. V tomto roku bola postavená aj fara. Veža k chrámu bola pristavaná na začiatku 19. storočia, v roku 1872 bol chrám rekonštruovaný. V druhej svetovej vojne bol chrám v značnej miere poškodený, predovšetkým vonkajšie múry, ako to vyplýva z protokolu dekanskej vizitácie farnosti zo dňa 17. marca 1948. Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 bol chrám v roku 1957 zbúraný. Na jeho pôvodných základoch bol postavený nový gréckokatolícky chrám až v roku 1994, opäť zasvätený Ochrane (Pokrovu) Presvätej Bohorodičky.

V roku 1928 bol v miestnej časti obce postavený drevený pravoslávny chrám zasvätený sviatku Pokrova Presvätej Bohorodičky. Aj tento chrám zanikol po druhej svetovej vojne. V roku 1955 bol dokončený nový murovaný pravoslávny chrám s patrocíniom Sošestvije Svjatovo Ducha.

V roku 1995 bol v obci postavený rímskokatolícky chrám zasvätený svätému Piovi X.

Okrem týchto existujúcich a doložených sakrálnych stavbách v obci, sa traduje, že na území katastra Stakčína sa v minulosti nachádzali ďalšie 2 sakrálne stavby. Prvú zachytáva Lazarova mapa Uhorska z roku 1528, predpokladá sa, že by mohlo ísť o zaniknutý Kláštor svätej Kataríny na mieste, zvanom Monastyrec (kláštorisko) nad obcou. Druhou je kaplnka, zakreslená na mape obce z roku 1866 - po prvej svetovej vojne bola rozobratá.

Školstvo

Najstaršia správa o školskom vyučovaní v obci pochádza z roku 1846. V tomto období školu v Stakčíne navštevovalo 15 detí. Prvým učiteľom v obci bol Mikuláš Demko, ktorý sa od roku 1843 uvádza nielen ako stakčínsky kantor, ale i ako tunajší učiteľ (docens). V roku 1852 Alexander Duchnovič spomína ďalšieho učiteľa - kantora Ivana Strenovského, absolventa Užhorodskej učiteľskej akadémie. V spomínanom roku 1852 sa v Stakčíne uskutočnili záverečné skúšky žiakov Hostovického dekanátu spojené s oslavami, tzv. juniálesom. Zúčastnilo sa ich 462 žiakov a prítomný bol aj Alexander Duchnovič.

Prvá drevená škola stála v blízkosti vtedajšej gréckokatolíckej fary. Doložená je na mape Zriadenie slovenskej štátnej národnej školy sa datuje do roku 1932. V rokoch 1953 - 1956 v obci existovala jedenásťročná stredná škola s vyučovacím jazykom ukrajinským (predchodca gymnázia). Pre nedostatok ubytovacích miest v obci bola škola presťahovaná do Sniny.

V súčasnosti sa miestna základná škola nachádza v budove, ktorá bola postavená v rokoch 1956 - 1959. Počas existencie školy v Stakčíne sa v nej vystriedalo 7 riaditeľov, 8 zástupcov riaditeľa, takmer 160 pedagogických zamestnancov, z toho 126 učiteľov, tisíce žiakov zo Stakčína, Stakčínskej Roztoky, Kolonice, Jalovej, Ladomirova a Kalnej Roztoky.

Osobnosti

• Vasiľ Duchnovič - miestny gréckokatolícky farár, otec buditeľa a básnika A. Duchnoviča;
• Anca Jaburová (1898 - 1984) - najznámejšia rusínska ľudová speváčka, z jej podania bolo zapísaných viac ako 900 piesní;
• Juraj Kolynčak (1909 - 1984) - najznámejší rusínsky ľudový básnik v okrese Snina;
• Jenö Banffy de Lossonczi (1894 - 1914) - príslušník uhorskej šľachty, barón, ktorý zahynul počas bojov prvej svetovej vojny v obci Starina, je pochovaný na miestnom cintoríne.
• Kňazské a rehoľné povolania: Vladimír Juraj Sedláček, OSBM; Jozef Paraska, CSsR; sr. Patrícia Iveta Parasková, SNPM

Zoznam farárov a správcov farnosti

1726 - ? Prokop Grinevič; 1746 - ? Alexej Chanás; 1788 - 1792 Ján Chanás; 1803 - 1816 Vasiľ Duchnovič; 1816 - 1818 Demeter Gerbery; 1818 - 1821 Ján Gerbery; 1821 - 1822 Vasiľ Gerzanič - excurendo z Pakostova; 1822 - 1831 Ján Demjanovič; 1832 - 1857 Michal Starecký; 1857 - 1903 Jozef Viravec; 1903 - 1926 Alexej Petrašovič; 1926 - 1944 Eduard Vladimír; 1945 - 1947 Eugen Dohovič; 1947 - 1950 Mikuláš Vladimír; 1990 - 1990 Štefan Ištvaník CSsR - excurendo z Kolonice; 1990 - 1991 Štefan Kitľan CSsR - excur. 1995 - 2003 Peter Tremko; 2003 - 2003 Peter Tremko - excur. zo Sniny; 2003 - 2016 Juraj Voroňák; 2016 - ?

Spomienková slávnosť vo Veľkej Poľane

Košice, 4. máj (TSKE) V zaniknutej obci Veľká Poľana v okrese Snina v rodisku vladyku Milana Chautura CSsR, košického eparchu, sa 3. mája uskutočnila neverejná spomienková slávnosť, pri ktorej vladyka Milan na mieste pôvodného chrámu posvätil nový prestol a odhalil pamätnú tabuľu pri príležitosti 70.

Vo svojej homilií vladyka pripomenul a zaspomínal na ťažké časy ktoré miestni ľudia museli prežiť len preto, že chceli byť gréckokatolíkmi na Veľkej Poľane. Položil si otázku čo bolo tou hybnou silou ktorá dodávala týmto jednoduchým prostým ľuďom v jednej nepoznanej dedinke vzoprieť sa veľkému a silnému režimu ktorý ovládal mnoho krajín. Cieľom tohto aktu bolo vyjadriť vďačnosť rodákov svojim predkom za ich vernosť Gréckokatolíckej cirkvi počas prenasledovania zo strany totalitného režimu.

Farnosť Veľká Poľana bola jednou z tých, ktoré boli nútené prežívať a odovzdávať svoju vieru 18 rokov bez prítomnosti svojho kňaza.

tags: #farnost #snina #brehy