Ako spoznám Božiu vôľu pre môj život? Je to najmä v dnešnej dobe neslýchaných možností bežná, ale naliehavá otázka vysokoškolákov. Predtým než sa opýtame: Kam ma Boh volá? mali by sme uvažovať nad otázkou: Kam ma už Boh povolal? - nie že by sa tvoje súčasné povolania v tomto formovacom období života nezmenili, alebo nezaujali nové smerovanie, ale pre kresťana predchádza povolanie od Boha vždy nášmu vedomiu. Ak je od Neho, On dáva podnet. Robí prvý krok.
Pre mladých dospievajúcich, ktorí sa cítia ako voľný hráč - uvažujú nad možnosťami a určujú si (často sami), ktorú cestu si zvolia -, je dôležité vedieť, že sa práve pohybujú nejakým smerom a nestoja stále na mieste. Ty už si Bohom povolaný - ako kresťan, ako člen cirkvi, ako syn alebo dcéra, ako priateľ. Vzhľadom na to, že si zakotvený v kontexte s konkrétnymi povolaniami, ako by si mal po skončení školy rozoznať Božie smerovanie? Alebo, ako nájdeš Božiu vôľu pre tvoj pracovný život?
Ponúkame tri základné princípy, ktoré ti pomôžu rozlíšiť Božie povolanie v tvojej práci:
1. Uznávaj Boha ako šťastného Boha
Najskôr uznávame, že na rozdiel od podozrení, ktoré môžu pretrvávať v našej nedôvere, Boh je šťastným Bohom (1Tim 1:11), nie vesmírnym zabijakom radosti. Posvätená, Duchom daná túžba nie je prekážkou, ale výhodou pri hľadaní Božej vôle. V Prvom Petrovom liste 5:2 nachádzame túto pozoruhodne dobrú správu o tom, ako nás Boh vedie v našej práci pre naše dobro a trvalú radosť. Text je o pastierskom povolaní, ale vidíme v ňom Boha, ktorý nás volá do akejkoľvek starostlivo menovanej práce. Boh chce pastierov, ktorí pracujú nie „z prinútenia, ale dobrovoľne, ako Boh chce“.
Aké je pozoruhodné, že práca z túžby a radosti, nie záväzku a povinnosti, by bola „taká ako Boh chce“. Toto je druh Boha, ktorého máme - túžiaci (nie nútiaci) Boh, ktorý chce pracovníkov, ktorí túžia (nie sú nútení). Taktiež, keď apoštol Pavel písal o kvalitách pastiera, najprv spomína túžbu. „Vierohodné je toto slovo: ak sa niekto chce stať biskupom, túži po dobrej úlohe“ (1Tim 3:1). Boh chce pracovníkov, ktorí chcú pracovať, nie pracovníkov, ktorí pracujú len z povinnosti.
Túžba, samozrejme, netvorí vlastné povolanie. Je bežnou chybou predpokladať, že Bohom daná túžba je sama osebe „povolaním“. Túžba je životne dôležitý faktor v rozhodovaní, ale sama osebe nie je povolaním.
2. Uspokojovanie potrieb druhých
Druhá otázka, ktorú sa treba pýtať. Videl som dôkazy, malé ako sa na prvý pohľad dá, že môžem uspokojiť potreby druhých tým, že pracujem v tejto oblasti? A čo je dôležitejšie - ako moje vlastné sebahodnotenie potvrdzujú iní ľudia, ktorí ma milujú, a zdá sa, že sú ku mne úprimní? Tu sa subjektívna túžba nášho srdca stretáva s konkrétnymi, reálnymi, objektívnymi potrebami druhých. Naše túžby majú hrať svoju úlohu, ale naše skutočné povolanie nie je formované najmä naším srdcom. Je formované svetom okolo nás.
Tak často počujeme, že „nasleduj svoje srdce“ a „nebuď spokojný, kým nedosiahneš to, o čom snívaš“. Je to tak v spoločnosti a dokonca aj v cirkvi. Pri hľadaní Božej vôle pre nás - profesijne, hľadajme, kde sú naše rozvíjajúce sa túžby v súlade s našimi rozvojovými schopnosťami, ktoré budú pre naplnenie skutočných potrieb druhých. V priebehu času sa snažíme vypestovať istý druh dialógu (so sebou aj s ostatnými) medzi tým, čo chceme robiť a tým, čo sa nám darí robiť v prospech druhých.
Ako počuť moje volanie
3. Bohom dané otvorené dvere
Nakoniec, možno najviac prehliadnutým a zabudnutým faktorom v diskusiách o povolaní, sú Bohom dané otvorené dvere v skutočnom svete. Tu slávime v pravde Božej prozreteľnosti, nie len hypoteticky, ale hmatateľne. Boh vládne nad všetkými vecami - od Neho, cez Neho, Jemu (Rim 11:36). A tak ako sú prezentované možnosti reálneho života (ponuky práce), ktoré napĺňajú túžbu v nás, a sú potvrdené spoločnosťou ostatných, môžeme ich považovať za potvrdenie Božieho „volania“.
A môžeme povedať, že toto povolanie je od Neho, pretože Boh sám prozreteľnou rukou dokončil svoju prácu. Začal proces zasadením správnej túžby do nás - pomáhať druhým; a potvrdil tak smer prostredníctvom našich životných schopností a potvrdení blízkych. Teraz potvrdzuje tento spôsob povolania tým, že otvára pravé dvere v správny čas. Boh nie len robí dozorcov (Sk 20:28) a ustanovuje pastierov (Ef 4:11-12), a vysiela pracovníkov na Jeho vinicu (Mt 9:37-38), a posiela kazateľov (Rim 10:15), a ustanovuje múdrych správcov nad svojou domácnosťou (Lk 12:42), ale On robí aj zubárov a inštalatérov. V Jeho dobrotivosti dáva učiteľov, podnikateľov a sociálnych pracovníkov pre spravodlivých aj nespravodlivých. Posiela vedúcich a tých, ktorí pracujú v službách.
Tieto existenciálne zmeny majú pozitívny dosah na praktický život človeka a umožňujú mu meniť sa k lepšiemu. Človek tiež vidí hlbší zmysel v každodenných aktivitách. Slovami Williama Damona: „Keď niekto uvažuje o zamestnaní v zmysle povolania a nie iba ako o práci, transformuje to aj jeho samotný pracovný zážitok. Rutinné plnenie úloh sa stáva zdrojom hrdosti. Povinnosti, ktorých vykonávanie bolo kedysi drinou, sa stávajú hodnotnými spôsobmi ako prispieť k pozitívnej zmene v životoch druhých ľudí. Ľudia, ktorí objavili svoje povolania, zažívajú pocit naplnenia a sú šťastnejší ako tí, ktorí nepoznajú odpovede na veľké otázky života. Ich radosť je len čiastočne závislá od vonkajších okolností.
Univerzálne Božie Povolanie
Pred tým, ako môžeme verne žiť konkrétne Božie povolanie alebo možno presnejšie „povolania“, musíme odpovedať na univerzálne Božie volanie - nasledovať Krista. Hoci koncept povolania sa počas histórie vyvíjal - inak bol vnímaný v stredoveku, inak v čase reformácie a inak dnes - v ranej cirkvi bolo Božie povolanie chápané predovšetkým v zmysle radikálnej oddanosti Ježišovi Kristovi. Ježiš povolal prvých učeníkov slovami „poďte za mnou“ (Mt 4, 19) a rovnaké volanie sa zemou ozýva už dvetisíc rokov.
Boh má poslanie nielen pre teológov, ale aj tesárov; nielen pre farárov, ale aj farmaceutov; nielen pre misionárky, ale aj manažérky; nielen pre mníšky, ale aj matky. Boh povoláva ľudí nielen do tradične definovanej duchovnej služby, ale aj do sekulárnej sféry - prvá skupina by ani pri najlepšom úsilí nedokázala naplniť Božie zámery pre cirkev a svet. Pripomínam to nie preto, aby som devalvoval hodnotu povolania osôb, ktoré sa naplno zasvätili Bohu a cirkvi. Naopak, myslím si, že ide o najvyššie povolanie, také osoby si zaslúžia „dvojnásobnú úctu“ a potrebujeme ich viac.
Fundamentálny aspekt Božieho povolania, ktorý sa vzťahuje na všetkých nasledovníkov Krista, je - ako odpoveď na Božiu dokonalú lásku - milovať Boha celou svojou bytosťou a blížneho ako sám seba (Mk 12, 28 - 31). Na rozdiel od sekulárne chápaného povolania, kde sa vyzdvihuje myšlienka sebarealizácie a sebanaplnenia, v kresťanskom kontexte je povolanie vždy spojené so sebaobetovaním (Rim 12, 1). Bude zahŕňať dobrovoľné vzdávanie sa materiálnych vecí (obetavosť v dávaní), ktoré často prezentujú najväčšiu prekážku pri nasledovaní Ježiša.
Osobitné Povolania
Povolanie má však aj individuálny rozmer a práve tu vzniká medzi kresťanmi najviac otázok. Výber zamestnania, voľba životného partnera či zmena trvalého bydliska patria medzi časté dilemy, najmä u mladých ľudí. Bolo by však vážnou chybou redukovať hľadanie Božej vôle len na túto vekovú skupinu - Boh povoláva ľudí od detstva až po starobu. S každým človekom má zámer a pre každého má úlohu. Všetci bez rozdielu sú Bohom milovaní a sú v Božích očiach dôležití.
Osobitné povolania môžu byť situačné, a teda aj dočasné. Pre ilustráciu, človek nemusí zotrvať v jednom zamestnaní alebo žiť na jednom mieste celý svoj život - v 21. storočí to vo väčšine prípadov ani nie je možné. „Duch vanie kde chce“ (Jn 3, 8) a Božiu vôľu zjavuje dynamicky a postupne. Najlepším príkladom porozumenia a naplnenia svojho povolania i poslania bol Ježiš Kristus. Svojim učeníkom povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, čo ma poslal, a dokonať jeho dielo.“ (Jn 4, 34). A dal im príklad na nasledovanie, vrátane cieľavedomého života.
Ukazovatele Božieho Volania
Existuje najmenej desať ukazovateľov, ktoré pomôžu detaily rozlúštiť a život kresťana navigovať: dary, túžby, potreby, povinnosti, ľudia, inštitúcie, okolnosti, príležitosti, zjavenia a pokoj. Tieto som pod rôznymi označeniami identifikoval v biblických a historických naratívoch povolania, prácach teológov, ktorí sa témou zaoberajú, ako aj na základe vlastnej skúsenosti viery.
V Skutkoch apoštolov nachádzame zaujímavý príklad odpovedania na Božie volanie, keď sa možnosť a schopnosť naplniť určitú potrebu stala pre človeka špecifickým povolaním. Tu je dôležité si všimnúť, že špecifické povolanie ísť do Macedónska prišlo počas misijnej cesty, nie pred jej začiatkom. Loď musí byť v pohybe, nie v prístave, aby bolo možné zmeniť jej smer. Boh dáva človeku kompas, nie mapu ani bedeker, a následne ho sprevádza na ceste.
Rozlišovanie Božieho Volania
Nevyhnutným predpokladom rozpoznávania špecifických Božích povolaní je schopnosť rozlišovať. Všimnime si tiež, že na začiatku druhej misijnej cesty Pavol neprežil žiadnu nadprirodzenú skúsenosť a impulzom na jej zahájenie bola Pavlova starostlivosť o duchovné blaho veriacich (Sk 15, 36). Pavlova túžba byť nápomocný a jeho dary boli súčasťou realizácie Božej vôle. Človek má slobodnú vôľu a vlastný úsudok je súčasťou rozpoznania a žitia Božích povolaní (Sk 15, 28).
Plačúci prorok Jeremiáš píše: „Nadovšetko klamlivé je srdce, je nenapraviteľné, kto sa v ňom vyzná?“ (Jer 17, 9). Človek je majstrom umenia sebaklamu. Zároveň je bytosťou, ktorá túži poznať pravdu a hľadá zmysel vlastnej existencie. Jednou z najdôležitejších úloh teológov a duchovných je pomôcť veriacim v procese rozlišovania Božích povolaní.
Schopnosť rozlišovať je v značnej miere závislá od priestoru, ktorý má Duch Svätý v živote človeka a ľudí, ktorými sa obklopí. Mnohým v procese rozlišovania pomohla Ignacianská spiritualita. Iným pomohol pobyt v benediktínskom kláštore. Základným predpokladom pre prijatie a žitie povolania je odovzdanie sa Bohu a kultivovanie vzťahu s ním prostredníctvom praktizovania klasických duchovných disciplín - od súkromnej modlitby a čítania Písma až po zúčastňovanie sa verejných bohoslužobných zhromaždení.
Na jednej strane je teda dôležité vyvarovať sa prílišnému individualizmu, ktorým je charakteristická súčasná doba a niektoré odnože evanjelikálneho kresťanstva, ako aj prehnanému kolektivizmu, ktorým bola charakteristická doba minulá a na ktorú boli evanjelikálne dôrazy správnou odpoveďou. Človek je často sám sebe tým najväčším problémom a platí to aj v súvislosti s diskutovanou témou. Vlastná neinformovanosť, neposlušnosť, nerozhodnosť, netrpezlivosť či nedisciplinovanosť bývajú prekážkou pre plnohodnotný život s Bohom a s blížnymi.
Prekážky v Objavovaní Povolania
Ľudia sú nielen Božími sprostredkovateľmi, vďaka ktorým môžeme objaviť a žiť Božie povolania, ale môžu byť aj prekážkou na dosiahnutie rovnakého. Každý z nás sa už napríklad stretol s fenoménom dobre mienených zlých rád. Duch Svätý pomôže tiež vysporiadať sa s nežičlivosťou, zlomyselnosťou, negativitou a cynizmom. Tie majú moc zabiť Bohom dané sny, ak nie sme opatrní. Pokiaľ existuje tá možnosť, je múdre sa ich prenášačom vyhnúť tak v reálnom živote, ako aj vo virtuálnom priestore.
Naopak, treba sa obklopovať ľuďmi, ktorých život odzrkadľuje sedem hlavných cností (pokora, štedrosť, dobroprajnosť, mierumilovnosť, cudnosť, striedmosť, činorodosť) a tri teologické cnosti (viera, nádej, láska). Nielen ľudia, ale aj prostredie, v ktorom žijeme, sa môže stať prekážkou k uskutočneniu Božích zámerov pre náš život. Donedávna sme trpeli nedostatkom informácií, dnes sa trápime ich prebytkom. Epidémia rozptyľovania sťažuje až znemožňuje počutie Božieho hlasu.
Porovnávanie sa s druhými spôsobom, ktorý vedie k sebapodceňovaniu či sebanadradenosti, znemožní človeku naplniť Boží zámer a rozvinúť svoj potenciál. O predpokladoch a prekážkach by sme mohli uvažovať ešte dlho, diskutujúc témy ako sú paralyzujúci strach, obavy a ustarostenosť, nízke alebo nerealistické očakávania, chýbajúce zdravé sebavedomie, deštruktívna sebaláska a s ňou spojené úsilie zapáčiť sa ľuďom (Ga 1, 10) a podobne. Koreňom mnohých z nich je neporozumenie povahy a charakteru Boha.
Božie Povolanie a Práca
Jednou zo sviatostí stredovekej cirkvi bola sviatosť kňazského vysvätenia, ktorá rozdelila svet na náboženský a sekulárny. Tí, ktorí sú v službe cirkvi na „plný úväzok“ ako kňazi, mnísi alebo mníšky, mali iné duchovné podmienky ako tí ostatní. Jeden z hlavných protestantských reformačných bodov obrátil pozornosť na biblické učenie o všeobecnom kňazstve všetkých veriacich (1. Pt 2:9). Martin Luther trval na tom, že všetky formy práce sú Božími povolaniami. Byť farmárom, remeselníkom alebo umelcom je rovnako Božím povolaním ako byť kazateľom.
Keď platí, že Duch Svätý nie je len kazateľom, ktorý svedčí ľuďom o hriechu a milosti (J 16:8-11, 1. Tes 1:5), ale je tiež záhradníkom, umelcom a investorom do stvorenia, ktorý obnovuje materiálny svet, potom byť kazateľom nie je o nič duchovnejšie a Bohu príjemnejšie, ako byť farmárom, umelcom alebo bankárom. Veď napríklad evanjelizácia je dočasnou prácou, kým muzikanstvo je trvalou. V nebesiach a na novej zemi kazatelia nebudú mať prácu!
Každá práca podľa Božieho úmyslu je službou. Cez prácu obohacujeme jeden druhého a stávame sa viac a viac prepojenými. Farmárčenie a obchodovanie, starostlivosť o deti a zákon, medicína a hudba - všetky tieto formy práce kultivujú, starajú sa a udržiavajú stvorený svet, ktorý Boh stvoril a miluje. Prácou sa zo stvorených nespracovaných materiálov vytvára niečo na úžitok ostatným. Hudobníci vezmú nespracovaný materiál zvuku a prinesú do našich životov posolstvo o umení. Farmári vezmú nespracovaný materiál zeme, zasejú a prinesú jedlo do našich životov. To znamená, že sme Božími vyslancami v našej práci nielen vtedy, keď svedčíme alebo priamo hovoríme o Ježišovi, ale aj vtedy, keď jednoducho robíme svoju prácu.
Izaiáš učí, že ktokoľvek sa stal šikovným farmárom, je vyučovaný Bohom. V Izaiášovi 45:1 čítame o Kýrosovi, pohanskom kráľovi, ktorého Boh pomazal svojím Duchom a vybral za vodcu sveta. Dokazuje to, že Boží Duch môže pripraviť a obdarovať ľudí - aj vtedy, keď nie sú veriaci a nesvedčia o Ňom. A naozaj, Jakub 1:17 hovorí, že „len dobrý údel a len dokonalý dar pochádza zhora… od otca svetiel.“ To znamená, že každý počin láskavosti, múdrosti, spravodlivosti a krásy - bez ohľadu kto ho činí - je umožnený Bohom. Je to „dar“ a teda určitá forma milosti, aj keď nie tej spásonosnej.
Biblia tiež hovorí o duchovných daroch (Ef 4; R 12; 1. K 12:14), ktoré predstavujú schopnosť slúžiť iným v Ježišovom mene. Ako ľudia, stvorení na obraz Boží, kresťania, máme prirodzené talenty, a ako ľudia, znovuzrodení Duchom Svätým, máme duchovné dary, ktorými slúžime v cirkvi a skrze cirkev. Nie je to vždy ľahké alebo potrebné rozlišovať medzi prirodzenými a duchovnými darmi, pretože v konečnom dôsledku sú všetky z Ducha Svätého.
Po prvé, kresťan si musí položiť obe nasledovné otázky: K akej práci ma Boh pripravil a povoláva? V niektorých ojedinelých prípadoch sa služba v cirkvi stáva prácou na plný úväzok. Potom odpovede na tieto dve otázky splývajú. Avšak vo väčšine prípadov kresťania musia na dané otázky odpovedať oddelene. Niekedy to, čo robíš v tvojom svetskom povolaní, je veľmi podobné tomu, čo robíš aj v cirkvi. Môžeš byť učiteľom alebo strategickým projektantom alebo umelcom mimo cirkvi a používať tieto svoje schopnosti aj v rámci cirkvi. V inom prípade môžeš zistiť, že Boh ťa povoláva robiť v cirkvi úplne odlišnú prácu ako je tvoja svetská práca.
Metóda Rozpoznania Povolania
Navrhujem metódu pozostávajúcu z troch častí, ktorá pomáha rozpoznať povolanie, teda či máme robiť svetskú prácu alebo prácu v cirkvi, alebo možno niečo úplne iné:
- Začni potrebami v tvojom okolí: V protiklade k tomu, čo hovoria mnohé knihy o duchovných daroch, nezačni samým sebou. Pri hľadaní svojej schopnosti nezačni abstraktným zoznamom tvojich darov a zručností. Radšej sa pozri na konkrétne potreby v tvojom okolí. Ktoré potreby sa ťa dotýkajú a záleží ti na nich? Ktoré problémy, typy ľudí alebo potreby služobníkov tebou pohnú? Čomu si naklonený?
- Pozri sa na svoje schopnosti: Mnoho ľudí začne službu bez realistického pohľadu na svoje schopnosti a limity. Musíš si byť istý svojím miestom v službe. Čo by si mal robiť a čo by si potreboval, aby robil niekto iný? Musíš byť taktiež dostatočne zrelý na to, aby si dokázal rozpoznať, nakoľko mladý alebo starý si vo viere.
- Prestaň byť individualistom: Pri spoznávaní našej služby musíme prestať byť individualistami. Už samotné učenie o hriechu je dostatočným dôkazom toho, že by si sa nemal snažiť rozhodovať osamote. Navyše, Biblia učí, že keď sa staneme kresťanmi, staneme sa navzájom údmi (Ef 4:25). Nemôžeme porozumieť sami sebe, kým nevenujeme pozornosť tomu, čo o nás vedia naši bratia a sestry. Okrem toho sme pod autoritou našich vodcov (Žid 13:7, 17), preto by sme sa mali podriadiť tomu, čo títo vodcovia považujú za potrebné pre cirkev.
Tvoje povolanie je časťou Božej práce vo svete a Boh ti dáva všetko, čo potrebuješ k službe ľuďom. Príťažlivosť je prirodzený, existencionálno-biblický spôsob spoznávania povolania. Schopnosť je prirodzený racionálno-prorocký spôsob spoznávania povolania. Príležitosť je prirodzený organizačno-vodcovský spôsob spoznávania povolania. Tvoje rodinné pozadie, vzdelanie, životné skúsenosti - hoci mnohé sú bolestivé -všetky ťa pripravujú na prácu, ktorú nemôže robiť nikto iný.