Spišská Stará Ves, malebná obec v srdci Spiša, má bohatú históriu a kultúrne dedičstvo. Táto oblasť je známa nielen svojou krásnou prírodou, ale aj významnými sakrálnymi pamiatkami a osobnosťami, ktoré sa tu narodili.
Panoráma Spišskej Starej Vsi.
História Spišskej Starej Vsi
Spišská Stará Ves vznikla na mieste alebo v blízkosti staršej osady, uvádzanej v listinách z 13. storočia pod názvom Antiqua Villa, čiže Stará Ves. Prvá písomná zmienka o Spišskej Starej Vsi je doložená v zakladacej listine z 24. júla 1308, ktorou magister Kakaš poveril Fridricha, syna Markolfa z Huncoviec, založením novej dediny na brehu potoka Prinitz. Šoltýsovi aj budúcim obyvateľom dal Kakaš rozsiahle privilégiá, z ktorých najdôležitejšie bolo právo uskutočňovať týždenné trhy a oslobodenie od platenia mýta.
Neskôr, keď sa magister Kakaš dostal do finančnej tiesne, dal Starú Ves do zálohu Viliamovi Drugethovi za značnú sumu peňazí. Tejto rodine patrila Stará Ves do roku 1337, keď ju kráľ Karol Róbert daroval lechnickému kláštoru "ako večitú almužnu". Tento dar potvrdil 22. Koncom 14. storočia bola Spišská Stará Ves strediskom obchodu a remesiel. Mestské výsady dostala od kráľa Žigmunda Luxemburského v roku 1399 a získala tým práva, aké užívali aj iné spišské mestá - právo na dovážanie, skladovanie, vyvážanie, predaj a čapovanie vína, piva a iných nápojov. Darilo sa tu plátenníkom a obchodníkom, pretože využívali polohu na starobylej obchodnej ceste.
Mesto navštívili aj vzácne kráľovské návštevy - 11. novembra 1411 sa tu stretli kráľ Žigmund Luxemburský a poľský kráľ Vladislav a 21. februára 1474 tu bol uzavretý mier medzi Matejom Korvínom a Kazimírom Jagelovským. Keď kartuziánskych mníchov nahradili svetskí páni a zrušili mestu výsady, začalo upadať. Až v roku 1655 cisár Ferdinand III. na žiadosť zemepána Ladislava Rákociho znovu povolil mestu usporadúvať týždenné trhy a výročný jarmok.
18. storočie bolo pre Spišskú Starú Ves obdobím hrôzy. V roku 1710 vypukol mor, o dva roky neskôr mesto takmer úplne vyhorelo. Ďalšie 4 požiare boli v rokoch 1746 - 1760. Pri poslednom z nich zhoreli všetky domy, zrútila sa veža kostola a roztavilo sa päť zvonov. V roku 1787 mestečko malo 881 obyvateľov a 127 domov, v roku 1828 1156 obyvateľov a 161 domov.
V prvej polovici 19. storočia sa obyvateľstvo živilo predovšetkým poľnohospodárstvom, ale aj plátenníctvom. Od roku 1704 bolo mestečko majetkom kamaldulov z Červeného Kláštora, od roku 1820 majetkom gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove. Po revolúcii v rokoch 1848 - 1849 bol vytvorený Magurský okres, ktorého sídlom sa stala Spišská Stará Ves. Spravoval 33 zamagurských obcí.
Po mierovej konferencii 28. júla 1920 pripadlo 13 zamagurských obcí Poľsku a okres sa stal najmenším na Slovensku. Takýto stav trval do roku 1960, keď okres zanikol. Za prvej ČSR mala Spišská Stará Ves charakter upadajúceho provinčného mestečka. Okrem základného školstva žiaci môžu navštevovať gymnázium, pôsobí tu základná umelecká škola.
Spišská Stará Ves je vhodným východiskom na spoznávanie krás a histórie Zamaguria. Blízky Červený Kláštor s múzeom, tradičnými podujatiami a splavy Dunajca na pltiach zostávajú veľkými lákadlami pre turistov.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie
Najvýznamnejšou sakrálnou pamiatkou je Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie, ktorý pochádza z 2. polovice 14. storočia, barokovo prestavaný v roku 1772. Hlavný oltár je neskorobarokový a pochádza z roku 1765.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Spišskej Starej Vsi.
Kostol bol postavený v druhej polovici 14. storočia ako dvojloďový gotický kostol, zaklenutý na stredné stĺpy. Pri úprave v druhej polovici 17. storočia sa klenba lode zrútila a bola nahradená troma barokovými poľami krížovej klenby s medziklenbovými pásmi. Ďalšia barokizácia kostola bola v roku 1772.
Z pôvodnej gotickej stavby sa zachovalo presbytérium s dvoma poľami gotickej krížovej rebrovej klenby, obvodové murivo lode, sakristia s ranogotickým oknom, dva gotické portály a gotické okná s pôvodnými kružbami. Veľmi charakteristická je veža, na strane podopretá zo strany vchodu rovnobežnými podperami opierajúcimi sa o múr cintorína.
Strop v presbytériu má klinové vyžľabené rebrá, ktoré zakončujú konzoly. Vo vrcholovom krížení rebier sú umiestnené okrúhle svorníky s kvetmi a jeleňmi. Z gotických detailov sa napriek tomu zachovali: dva lámané gotické portále a vstupný portál s bohato profilovaným kamenným ostením so štyrmi prétmi, s ktorých dva majú hruškovité zakončenie.
Hlavný, neskorobarokový oltár z roku 1765 je zdobený v prostriedku obrazom Nanebovzatia Panny Márie, po bokoch sú rezby sv. Štefana a sv. Vladislava. Dva bočné oltáre s rezbami z konca 19. storočia sú zasvätené Božej Matke. Vľavo je to obraz sediacej Madonny z roku 1490, napravo obraz Matky Božej Bolestnej z roku 1520. Baroková kamenná krstiteľnica je z druhej polovice 17. storočia. Rokoková ambóna s obrazom Dobrého Pastiera pochádza z roku 1750 .
Pri vstupe do kostola je mramorová tabuľa a hneď vedľa nej je životopis a informácie o priebehu kanonizačného procesu vyhlásenia za svätého Alojza Mária Chmeľa, bosého Augustiniána, ktorý sa narodil v Spišskej Starej Vsi a svoj život zasvätil Bohu a pomoci nemocným.
V malebnej obci Spišská Stará Ves, ležiacej v srdci Spiša, ožil miestny kostol vďaka citlivo navrhnutému novému interiérovému osvetleniu. Pri realizácii osvetlenia kostola v Spišskej Starej Vsi sa kládol dôraz na precízne nasvietenie kľúčových detailov, ktoré rozprávajú príbeh kostola. Oltár, kazateľnica, fresky, historické plastiky a drevené prvky sú teraz dôstojne osvetlené, čím sa umocňuje ich krása a duchovný význam.
Vďaka moderným LED technológiám je nové osvetlenie nielen energeticky úsporné a má dlhú životnosť, ale zároveň poskytuje rovnomerné a neoslňujúce svetlo, ktoré je priaznivé pre oči a prispieva k celkovému komfortu návštevníkov.
Kaplnky v Spišskej Starej Vsi
- Kaplnka Najsvätejšej Trojice, pôvodne drevená, bola nahradená novou, už murovanou.
- Kaplnka sv. Fabiána a sv. Sebastiána bola postavená z dreva farníkmi počas moru na konci 16. storočia.
- Kaplnka Premenenia Pána bola postavená na cintoríne za obcou v 16. storočí.
V ZDRAVOM DOME ZIJU STASTNI LUDIA DOKUMENTARNY FILM
Alojz Mária Chmeľ - „šampión cností, vzor čistoty"
Len máloktorí návštevníci Ríma vedia, že v kostole Gesú e Maria na Via del Corso v centre Ríma sú uložené telesné pozostatky slovenského bohoslovca Alojza Máriu Chmeľa, kandidáta na blahorečenie a svätorečenie. Rodák zo Spišskej Starej Vsi svojim cnostným životom už desaťročia oslovuje veriacich a je veľkým vzorom pre chorých a trpiacich.
Boží sluha, vzor čistoty, hrdina v utrpení a nasledovateľ Krista bez kompromisu - to je niekoľko prívlastkov, ktoré právom patria bratovi Alojzovi Máriovi Chmeľovi od Ukrižovaného Ježiša.
Detstvo a štúdiá
Brat Alojz, vlastným menom Andrej Chmeľ, sa narodil 17. októbra 1913 v Spišskej Starej Vsi ako piate z ôsmich detí Jána a Agnesy. Vyrastal v chudobnej rodine, ktorá najmä vďaka nábožnej matke zakorenila v deťoch úprimnú katolícku vieru. Náboženské cítenie a hlboká túžba po Bohu sa začali u mladého Andreja prejavovať už v útlom detstve.
Viac ako hrám venoval čas štúdiu a čítaniu Biblie, žil v ústraní od rovesníkov a často napodobňoval slúženie svätej omše pri podomácky zhotovenom oltáriku. Keď mal desať rokov, zomrel mu otec a celá ťarcha zodpovednosti za výchovu detí prešla na matku. Jedným z posledných želaní otca bolo, aby sa jeho syn Andrej stal kňazom, ten však smeroval na neľahkú cestu rehoľníka zasvätenej chudobe a poslušnosti.
Po skončení základnej školy v rodnom meste odišiel študovať do poľského gymnázia v Novom Targu, kde ešte viac prehĺbil svoje duchovné cítenie. Andrej vynikal prirodzenou inteligenciou a skromnosťou, mnohí spolužiaci ho preto obdivovali a tiež pociťovali túžbu po duchovnom živote. Štúdium ukončil v roku 1933, po úspešnej maturite sa vrátil na istú dobu domov.
Na jeseň 1935 odchádza do Rehole bosých augustiniánov v Lnářoch do západných Čiech, o tri mesiace neskôr ho pre jeho neobyčajnú horlivosť a nadanie prijali do noviciátu v talianskom kláštore Santa Maria Nuova v Tivoli pri Ríme. V reholi prijal meno Alojz Mária od Ukrižovaného Ježiša, aby tak potvrdil a dovedna zlúčil úctu k Panne Márii, svätému Alojzovi a Ukrižovanému Ježišovi.
Hlavný prokurátor bosých augustiniánov Raffaele Borri o bratovi Chmeľovi vydal životopisnú publikáciu, v ktorej opísal jeho rehoľné pôsobenie slovami: „Hneď od začiatku sa pevne rozhodol zachovávať s absolútnou vernosťou ducha i literu pravidiel rehole, konštitúcií a rozhodnutí predstavených. Jedinou normou života sa stalo dokonalé priľnutie k Božej vôli a v nej našiel svoj pokoj."
Na Vianoce 1936 zložil bohoslovec Alojz sľuby poslušnosti, chudoby, čistoty a štvrtý sľub poníženosti, ktorý je vlastný práve rádu bosých augustiniánov.
Choroba a smrť
Po skončení noviciátu študoval v Ríme dva roky filozofiu, čoskoro sa však začali prejavovať jeho zdravotné ťažkosti s dýchaním. Podstúpil náročnú plastickú operáciu, neskôr ho veľké bolesti chrbtice a hrdla opäť prinútili prerušiť štúdium. Diagnóza len 25 ročného mladého muža znela - rakovina štítnej žľazy. Od februára 1939 sa liečil na klinike Regina Elena v Ríme.
S príkladnou trpezlivosťou znášal dlhú a bolestivú chorobu, no podľa svedectiev pacientov i lekárov sa nikdy nesťažoval. V najťažších chvíľach neustále opakoval modlitbu: „Ježišu, všetko pre Teba!" Keď zomieral, vyjadril túžbu obetovať svoj život za pápeža Pia XII. V dobe politického napätia v Európe, keď ešte svet netušil, že zakrátko vojna zasiahne veľkú časť sveta, brat Alojz pochopil tragickú situáciu židovského národa.
Tým, ktorí bratovi Alojzovi želali uzdravenie a sľubovali modlitby, odpovedal: „Modlite sa radšej, aby mi Pán udelil milosť znášať túto chorobu s radosťou." Zomrel v silných bolestiach 16. augusta 1939 vo veku nedožitých 26 rokov. Jeho posledné slová boli: „Do Tvojich rúk Pane porúčam svojho ducha!" Pochovali ho v hrobke augustiniánov na rímskom cintoríne Campo Verano.
Proces blahorečenia
Na podnet augustiniánskych rehoľníkov previezli 28. januára 1971 pozostatky zosnulého brata do chrámu Gesù e Maria na Via del Corso, v blízkosti námestia Piazza del Popolo, aby tak podporili otvorenie beatifikačného procesu. Úcta k Alojzovi Máriovi Chmeľovi sa rozšírila najmä v uplynulých desaťročiach.
Povesť o jeho cnostiach a početné milosti, ktoré na jeho príhovor Pán neprestajne udeľuje, sú pre mnohých výzvou k obráteniu a ku svätosti. Pri príležitosti úradného zahájenia procesu blahorečenia v roku 1997 vicepostulátor bosých augustiniánov Eugenio Cavallari o bratovi Chmeľovi povedal: „Od okamihu svojej smrti až dodnes brat Alojz priťahuje zo všetkých končín zeme mnohé srdcia k viere a k obráteniu. Povesť jeho svätosti stále viac prekvapujúcim spôsobom rástla a i dnes sú mnohí, čo sa k nemu utiekajú prosiac ho o príhovor."
Beatifikáciu doposiaľ Cirkev neuzavrela, sú známe prípady niekoľkých uzdravení na jeho príhovor, dokonca existujú dokumenty s proroctvami brata Alojza, ktoré sa naplnili. Rok pred začatím druhej svetovej vojny predpovedal, že „v roku 1939 sa Židia nebudú chcieť volať Židmi a v roku 1945 žiadny Nemec Nemcom". Predpovede prenasledovania Židov a porážku Nemecka komisia uznala ako dôkazy proroctva, no ani tie spolu s početnými milosťami zatiaľ nepostačujú k ukončeniu zložitého procesu blahorečenia.
Slovenský kňaz, otec Jozef Rajčák, ktorý sa stará o hrob v kostole Gesù e Maria a už desaťročia sa zaoberá životným príbehom Alojza Máriu Chmeľa, o zosnulom bratovi povedal: „Je v ňom stelesnená snaha o dokonalosť a svätosť. Dnes ho vidím ako šampióna cností a čistoty. Podľa vzoru Panny Márie a blahoslavenstva Ježiša Krista dodržiaval čistotu ducha na maximálnom stupni.