Vo štvrtok si pripomíname slávnosť Nanebovstúpenia Pána. V katolíckej cirkvi dnes slávime sviatok Nanebovstúpenia Ježiša Krista - jeho povýšenia a oslávenia. Je to štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní Pána. Pán Ježiš, víťaz nad hriechom a smrťou, nás predišiel do večného príbytku, aby nám dal jasnú nádej, že kde je on naša hlava, prvorodený, aj my jeho údy budeme v tej istej sláve.
Udalosť Nanebovstúpenia sa hlboko zapísala do pamäti prvých učeníkov. Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici. Pán Ježiš štyridsať dní po zmŕtvychvstaní vyviedol svojich učeníkov na Olivovú horu až k Betánii, a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba (Lk 24, 50-51).
V knihách Nového zákona nachádzame opis Pánovho nanebovstúpenia predovšetkým v Evanjeliu podľa svätého Lukáša a v Skutkoch apoštolov. Aj keď Lukášovo dvojdielo hovorí o viditeľnom Ježišovom vznesení sa do neba (Lk 24,51), resp. Pán Ježiš nanebovstúpením ukončil verejné a viditeľné účinkovanie na zemi. Ježišovo nanebovstúpenie malo za cieľ jeho povýšenie. Kristus prevzal vládu nad všetkým (Ef 4,8-10; 1,20n).
Kristovo nanebovstúpenie a zasadnutie po pravici Boha Otca je obsiahnuté už v najstarších vyznaniach viery a viackrát ho potvrdil Učiteľský úrad Cirkvi.
Čo pre vás znamená Kristovo nanebovstúpenie
Svätý Gregor z Nyssy (338-394) opisuje dnešný sviatok ako víťazstvo ľudskej prirodzenosti. Ježiš, pravý človek, sa vracia do neba v ľudskom tele a anjeli ho nespoznávajú. Prečo? Lebo je odetý do našej úbohej ľudskej prirodzenosti. Jeho šaty sú zafarbené krvou utrpenia, ktoré mu spôsobili ľudia za jeho lásku. Anjeli čakali víťazného Leva, mocného Pána v sláve. A prichádza Baránok, ktorý bol zabitý, odetý do šiat ľudskej prirodzenosti, ktorý poznal slabosť. Takýto Ježiš vystupuje, vracia sa do neba.
História a tradícia slávenia
O slávení tohto sviatku máme písomné správy už od 4. storočia; svätý Augustín spomína, že v jeho časoch bol všeobecne rozšírený. Takisto o ňom nájdeme zmienku u sv. Jána Chryzostoma alebo sv. Nanebovstúpenie Pána spomína aj Nicejsko-carihradské vyznanie viery a píše sa o ňom aj v Peregrinatio Aetheriae, pochádzajúcom z 5. storočia. Cirkev spočiatku nepoznala vlastný sviatok Kristovho nanebovstúpenia (Pseudo-Barnabášov list 15,9), spomínalo na naň v rámci slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Samostatný sviatok Nanebovstúpenia Pána je dosvedčený až v 4. storočí (Apoštolské konštitúcie 8,33) a pred 5.
Keďže v Novom zákone je rozprávanie o Kristovom nanebovstúpení posledným veľkonočným príbehom a súvisí so zoslaním Ducha Svätého na Turíce, bolo príhodné v rámci liturgickej reformy natiahnuť veľkonočné obdobie od slávnosti Kristovho zmŕtvychvstania cez slávnosť Nanebovstúpenia Pána až po slávnosť Zoslania Ducha Svätého.
V Katolíckej cirkvi je to prikázaný sviatok; na niektorých miestach vo svete sa však jeho slávenie z pastoračných dôvodov môže konať aj v nasledujúcu nedeľu: k tomuto rozhodnutiu pristúpili niektoré biskupské konferencie po tom, čo daný sviatok v rozličných krajinách vypadol spomedzi štátnych. U nás, napriek tomu, že ho ako štátny sviatok nemáme, zostalo tradičné liturgické slávenie vo štvrtok, teda na 40. deň po Veľkej noci. Deň Nanebovstúpenia Pána stále ako štátny sviatok majú napríklad v Rakúsku, Belgicku, Dánsku, Fínsku, Francúzsku, na Islande, v Luxembursku, Nórsku, Holandsku, Švédsku či Švajčiarsku.
Význam sviatku pre veriacich
Medzi ľuďmi sú totiž najviac rozšírené Vianoce. Hovoríme o nich ako o najkrajších sviatkoch roka, aj keď by sme ich mohli vnímať ako udalosť Ježišovho poníženia. Prečo? Pretože Ježiš opúšťa nebo, aby zostúpil do biedy tohto sveta. Veľkonočné sviatky zase chápeme ako najväčší kresťanský sviatok, ktorý je akoby takým odrazom od dna, pretože Ježiš sa tu už nemohol hlbšie ponížiť. Dnešný sviatok Nanebovstúpenia je však oslavou Toho, ktorý nielen žije, ale nikdy už neumiera. Je to sviatok Ježišovho oslávenia a návratu do neba. Je to oslava Ježišovho kraľovania, tak ako to opakovane vyznávame vo vierovyznaní: „sedí po pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych“.
Je teda nanajvýš smutné, že pre mnohých je dnešný sviatok len nezaujímavou udalosťou medzi Veľkou nocou a Zoslaním Svätého Ducha. Ježiš po tom, ako dokončil svoje dielo, odchádza s telom z tohto sveta a dáva nám prisľúbenie, že s nami zostane „po všetky dni až do skončenia sveta“. (Mt 28,20) Na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o smutnú udalosť, nakoľko Ježiš odchádza. Ako to poznáme aj zo svojho života, každý odchod, či lúčenie zakaždým vnímame ťažko. On však odchádza, aby nám mohol byť bližší. Veď keby bol ostal v tele na tomto svete, mohol by byť v jednom čase iba na jednom mieste, tak ako každý jeden z nás. Teraz je však všade a v každej chvíli. Keby bol ostal v tele na tomto svete, bol by rovnako tak limitovaný našimi pozemskými a fyzikálnymi podmienkami. Len ťažko by sme o Ňom mohli hovoriť ako o Pánovi pánov a Kráľovi kráľov. Teraz ním však je.
Ba čo viac, On nám dáva aj inštrukcie, čo máme počas Jeho telesnej neprítomnosti robiť. Tieto slová vnímajme ako tzv. misijný mandát. Sú to slová, ktoré vo svojej podstate definujú Cirkev, jej poslanie a úlohu v tomto svete. Podľa týchto Ježišových slov Cirkev má byť všetko iné, len nie pasívne spoločenstvo. Naopak! Má priam prekypovať živosťou. To znamená, že nezostaňme sedieť na zadku so založenými rukami a nečakajme na to, kto medzi nás príde do kostola, do spevokolu, či na modlitbové stretnutie! Nečakajme, kto sa prihlási na náboženstvo či birmovku! Namiesto toho vstaňme, zdvihnime sa a choďme za ľuďmi my! Choďme za svojimi deťmi, krstnými deťmi či vnúčatami! Choďme za svojimi kamarátmi, kolegami či susedmi! Vydávajme im svedectvo o tom, čo sme doteraz s Pánom Bohom prežili a ako v každej chvíli stojí pri nás. Hovorme o tom, aké dobré je byť v Božej ruke, ochrane a požehnaní! Pozvime ich k aktívnej viere. Snáď i takto by sa dali parafrázovať Ježišove slová na našu situáciu. A Jeho slová sa dnes týkajú všetkých.
Nakoniec sa chcem ešte zastaviť pri poslednej inštrukcii, ktorá bola učeníkom daná bezprostredne po Ježišovom nanebovstúpení. Tentokrát ju učeníkom nedáva Ježiš, ale dvaja mužovia v bielom odeve (Sk 1, 10): „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Opäť je tu výzva k aktivite. Slová mužov v bielom by sa snáď dali parafrázovať aj takto: ´Čo stojíte? Nepočuli ste, čo vám pred chvíľkou Ježiš hovoril? Čomu ste nerozumeli? Že máte ísť a získavať učeníkov? Alebo že máte krstiť a vyučovať? Čo vám nie je jasné?´ V slovách anjelov však počujeme aj určitú výstrahu: ´Robte, čo vám prikázal a začnite už dnes!
Drahí bratia a sestry, udalosť Ježišovho nanebovstúpenia nie je len nezaujímavá a dávna epizóda. Je to historická udalosť, ktorá sa však bezprostredne dotýka aj prítomnosti a jej odkaz i inštrukcie sú aktuálne aj pre náš život v dnešnom svete. Pobádajú nás k aktívnemu kresťanskému životu a vernému očakávaniu Ježiša, ktorý „príde tak, ako sme ho videli do neba odchádzať“. Veriaci si v tento deň spomínajú na udalosť, keď sa Ježiš Kristus na 40. deň po svojom zmŕtvychvstaní posledný raz stretol so svojimi učeníkmi ako ľudská bytosť. Vyviedol apoštolov na Olivovú horu a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Súčasne im sľúbil zoslanie Ducha Svätého.
Nanebovstúpenie v liturgii a umení
Počas sviatku Vstúpenia Krista Pána na nebo a v Nedeľu po Vstúpení je v ECAV chrámové rúcho bielej farby.
SVÄTÝ LUKÁŠ hovorí, že krátko pred vystúpením do Neba ich Ježiš „vyviedol do Betánie, zdvihol ruky a požehnal ich“ (Lk 24, 50). Istým spôsobom sa od toho dňa „jeho ruky rozprestierajú nad týmto svetom. Kristove žehnajúce ruky sú ako strecha, ktorá nás chráni (...). Odchádzajúc prichádza, aby nás pozdvihol nad nás samých a otvoril svet Bohu. Preto sa učeníci mohli radovať, keď sa vrátili z Betánie domov. Vierou vieme, že Ježiš, žehnajúci, má k nám vystreté ruky. To je trvalý dôvod kresťanskej radosti“[4].
Liturgia hodín dnes rozjíma nad slovami svätého Augustína o tomto tajomstve: „On neodišiel z neba, keď odtiaľ zostúpil k nám; a neodišiel ani od nás, keď zasa vystúpil do neba (...). On teda zostúpil z neba z milosrdenstva a vystúpil iba on; ale v ňom sme z milosti vystúpili aj my“[5].
Svätý Marek zasa uzatvára svoje evanjelium slovami, že „keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha“ (Mk 16, 19). Túto scénu si ľahko predstavíme, ak sa budeme riadiť tým, čo o nej píše svätý Josemaría: „Je naozaj správne, že Kristovo Sväté človečenstvo víta v nebi celý chór anjelov a zástupy svätých, vzdávajú mu úctu, chválu a poklonu“[6].
Ježiš vystupuje do Neba, ale neopúšťa nás. „Keďže Ježiš je po Otcovom boku, nie je od nás vzdialený, ale je nám blízko. Teraz už nie je na jednom mieste vo svete ako pred Nanebovstúpením; svojou mocou presahuje všetok priestor, (...) je prítomný po boku každého a každý ho môže vzývať všade a v celých dejinách“[7]. Ježiš zostáva s nami: Duch Svätý prebýva v našej duši v milosti a Pán nás sprevádza aj fyzicky v Eucharistii. „Aj dnes je možné dôverne sa k nemu priblížiť, a to telesne i duchovne. Kristus nám k tomu jasne vyznačil cestu: prostredníctvom Chleba a prostredníctvom Slova, tým, že sa budeme živiť Eucharistiou, že ho budeme poznávať a plniť to, čo nás prišiel naučiť, že sa s ním budeme zhovárať v modlitbe“[8].
„A KÝM UPRENE HĽADELI k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja muži v bielom odeve a povedali: Muži galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať“ (Sk 1, 10-11). Slávnosť Nanebovstúpenia nás rozpaľuje nádejou, že budeme mať účasť na sláve, ktorej sa teší Ježiš a ku ktorej sme povolaní ako údy jeho tela. „Vrátil sa k tebe, Otče, nie aby nás nechal v našom biednom položení, ale aby sme mali pevnú nádej, že ho ako jeho tajomné telo budeme nasledovať do nebeskej vlasti, kam nás predišiel on, naša hlava, a pôvodca našej spásy“[9].
„Tento exodus do nebeskej vlasti, ktorý Ježiš osobne zažil, podstúpil úplne pre nás. Pre nás zostúpil z neba a pre nás vystúpil do neba po tom, čo sa stal vo všetkom podobný ľuďom, ponížil sa až na smrť na kríži a po tom, čo sa dotkol priepasti najväčšej vzdialenosti od Boha. Práve preto sa Otcovi zapáčil a povýšil ho, navrátil mu plnosť svojej slávy, teraz však s naším človečenstvom. Boh v človeku, človek v Bohu: to už nie je teoretická pravda, ale skutočná. Preto kresťanská nádej, zakotvená v Kristovi, nie je preludom, ale, ako hovorí List Hebrejom, je pre nás ako kotva duše (Hebr 6, 19), kotva, ktorá ide do neba, kam nás Kristus predišiel“[10].
Pán nás očakáva v Nebi a posiela nám Ducha Svätého, jeho dary a ovocie, aby sme aj my dosiahli cieľ. „Po Pánovom vystúpení do neba sa učeníci zhromaždili na modlitbe vo Večeradle spolu s Ježišovou Matkou a spoločne vzývali Ducha Svätého, aby im dal silu svedčiť o zmŕtvychvstalom Kristovi. Každé kresťanské spoločenstvo, zjednotené s Pannou Máriou, prežíva v týchto dňoch túto jedinečnú duchovnú skúsenosť v príprave na slávnosť Turíc“[11].
tags: #nanebovstupenie #pana #kreslene