Strofa chét je témami a slovnými spojeniami úzko prepojená s predchádzajúcou. Záverečné slová predchádzajúcej strofy „riadiť sa nariadeniami“ pripravujú tému Pánovho podielu. Strofa chét sa začína výrokom o dedičnom podiele v Zasľúbenej zemi.
Mať ako dedičný podiel Pána znamenalo viac ako mať dedičný podiel v Zasľúbenej zemi. Žalmistov výrok pravdepodobne súvisí s priestorom Zasľúbenej zeme, čím nadväzuje na výrok o dome, kde sa žalmista cíti ako cudzinec (v. 54). Nemá podiel v zemi, lebo jeho podielom je Pán.
Znova sa tu k slovu dostáva myšlienka alternatívneho sveta, nového priestoru naviazaného na Pána, tvoreného jeho slovami, výrokmi (v. 58), usmerneniami (v. 59), prikázaniami (v. 60). Žalmistu obklopujú protivníci, ktorí Boha nemajú za nič a záver žalmu s myšlienkou o Bohu ako žalmistovom podiele sa podkladá za jeden z najpôsobivejších v SZ.
„Je málo takých ľudí, ktorí by sa s istotou odvážili povedať, že Boh je ich podielom. Aby to človek dosiahol, musí sa pre Boha vzdať tohto sveta a všetkých jeho dobier, najmä striebra, po ktorom túžime, telesných pôžitkov, ako aj organizovania vlastných záležitostí, ktoré nám prekážajú, aby Boh bol naším podielom. V prvom rade nás pritom nesmú ovládať starosti a neresti tohto sveta. Zákon, ktorí dostali Boží služobníci stanovoval, aby nemali nijaký podiel na zemi, pretože ich jediným podielom má byť Boh.“ (Hilár z Poitiers).
Žalmista sa najprv zaväzuje zachovávať Pánove slová - povedal som - a už v nasledujúcom verši od Pána žiada, aby sa nad ním zmiloval podľa jeho výroku. „Sloveso zachovať, strážiť sa môže čítať tu i na iných miestach Písma (Nár 3,22.24) aj ako čakať (na), očakávať. „Božie zmilovanie je darom jeho milosrdnej lásky a zľutovania, ktoré nie je podmienené ľudskými zásluhami.
Verš 59: „O svojich cestách rozmýšľam a svoje kročaje riadim podľa tvojej náuky.“ („Premýšľal som o tvojich cestách a obrátil som svoje nohy k tvojim usmerneniam.“ -hebr. Žalmista najprv prosí o odvrátenie od cesty klamstva, aby vzápätí prijal rozhodnutie kráčať po ceste oddanosti, vo v. 33 prosí od poučenie o ceste ustanovení, hneď na to prosí o oživenie na Pánovej ceste (v. 37). Po tom všetkom má o čom premýšľať a čo prehodnocovať.
Premýšľanie sa nesie v atmosfére prosby o zmilovanie z predchádzajúceho verša. Prosbu o zmilovanie zvýrazňuje súvislosť s výrazmi srdce a premýšľanie vo v. 59. Možno sa domnievať, že naliehavá prosba celým srdcom (v. 58) predchádza intenzívne skúmanie seba samého a to vyvoláva v žalmistovi potrebu prosiť o zmilovanie.
„Hebrejské slovo premýšľal som znamená aj vypočítal som. V tomto význame sa dá čítať začiatok verša aj ako: Vypočítal som stratu spojenú s uskutočnením prikázania v porovnaní s jeho odmenou, ako aj odmenu previnenia v porovnaní s jeho stratou a z toho dôvodu som obrátil svoje kroky k tvojim ustanoveniam, lebo som videl, že táto cesta je najlepšia zo všetkých.“ (Raši) Obrátenie nôh k ustanoveniam má význam vnútorného rozhodnutia, zmenu smerovania v živote, resp. na ceste života, ktorú v tomto momente žalmista hodnotí v priestore Pánovho podielu, kam vstúpil (v. 57).
Žalmistovo obrátenie je skutočné a znamená odvrátenie sa od vlastnej cesty, ktorá nebola konformná s Pánovými cestami. „Naše cesty, o ktorých spieva tento verš pozostávajú z našich myšlienok a skutkov. Bernard z Clairvaux prostredníctvom tohto verša povzbudzuje svojich poslucháčov mníchov, aby sa celkom oddali úsiliu o svoju spásu. Nech myslia na to, že sú smrteľní ľudia, ktorých údelom je aj utrpenie. Nech sa mu nevyhýbajú, ale nech vyjadrujú svoju pripravenosť a námahu, bolesť a utrpenie.
Verš 61: „Dostal som sa do osídel hriešnikov, no predsa som nezabudol na tvoj zákon. („Laná bezbožných ma obopli, no na tvoju Tóru som nezabudol.“ - hebr. Druhú polovicu strofy žalmista začína vykresľovaním spoločenského priestoru, v ktorom žije. V prvom verši je žalmistovým priestorom sám Pán ako podiel. Žalmista vníma svoje telo obopäté lanami bezbožných. Metafora je drsná.
Je možné v takomto stave s pocitom úplného obmedzenia, neschopnosti pohybu niečo robiť, niekam sa pohnúť? „Vzhľadom na to, že hebr. slovo označuje lano, povraz, ale aj bandu, tlupu môžeme uprednostniť druhý význam a prvú strofu verša (laná bezbožných) čítať v zmysle: bandy patriace bezbožným ma vyplienili, olúpili. „Na tvoju Tóru som nezabudol“.
Žalmistovým prvým krokom vytvárania nového priestoru v absolútnej stiesnenosti je nezabúdanie. Spomínanie na Tóru ponúka viacrozmerný priestor:
- Má konkrétnu podobu naučených textov. Je to predovšetkým obsah Tóry - Boží zákon spravodlivosti určený jeho ľudu.
- Sú to aj dejinné peripetie Boha a jeho národa s konkrétnymi skúsenosťami, ako je darovanie zeme a prisľúbenie početného potomstva Abrahámovi, vyslobodenie z Egypta pod vedením Mojžiša, svätosť, ktorú učili kňazi, putovanie po púšti, vstup do Zasľúbenej zeme.
- Je to pamätanie na Božie konanie voči tým, ktorí na Tóru nezabúdajú, a na Božiu spravodlivosť voči tým, čo nariadenia nezachovávajú.
Nasledujúce výroky len utvrdzujú v tom, že žalmista vo viere a v dôvere v Tóru prežíva naplnenie jej (Pánových) výpovedí, za ktoré Boha uprostred noci chváli. „Pod týmito lanami treba rozumieť zlé myšlienky a sily, ktoré ich vyvolávajú, aby vytrhli spravodlivého zo stability, ktorú má v Bohu. Tieto laná hriešnikov však nemôžu zabrániť spravodlivému, aby pamätal na Boží Zákon. Spravodlivý znáša statočne kedykoľvek ho hriešnici pobádajú klamlivými slovami k hriechu, a tak ho ovíjajú sťaby lanami. On však bdie a nezabúda na Boží Zákon.“ (Didymus)
„Človek, ktorý sa nachádza v duchovnej suchopárnosti, nech sa snaží zistiť, odkiaľ pochádzajú útoky a pokušenia, ktoré naňho prichádzajú. Často si totiž svoju suchopárnosť a pustotu zapríčiňuje sám. Žalmista svojím konaním zachytáva skúsenosť človeka v ohrození, ktorý napriek nemožnosti verí v zmenu (aj odkazom na podobnú skúsenosť národa v Egypte).
Podobne ako vo v. 54, aj tu možno chápať noc ako čas núdze, a rovnako ako aj čas pravidelnej modlitby. „Polnoc symbolizuje najkrutejšiu fázu prenasledovania prvých kresťanov. Žalmista však ďalej hovorí: O polnoci som sa prebudil, čím vyjadruje, že tieto utrpenia ho úplne nezdrvili, ale naopak, primäli ho vstať a ešte mocnejšie vyznať Božie meno.“ (Augustín)
„Pri modlitbe Žaltára sa deje dvojité vyznanie: jedno je vyznanie hriešnika, ktorý Bohu vyznáva svoju slabosť, a druhé je vyznanie chvály.“ (Bernard z Clairvaux) Chvála za spravodlivé rozhodnutia v situácii ohrozenia má svoje opodstatnenie.
Verš 63: „Pridávam sa ku všetkým tvojim ctiteľom, k tým, čo zachovávajú tvoje príkazy.“ („Som spoločníkom všetkých, čo sa ťa boja a zachovávajú tvoje nariadenia.“ - hebr. Žalmista posúva hranice svojho priestoru čoraz ďalej. Tentoraz ide o spoločenský priestor, ktorý mu bezbožníci odpierajú. Nie je sám. Sú aj iní, jemu podobní, ktorým zachovávanie Tóry prináša zmysel života, môžu sa navzájom povzbudzovať vo svete plnom bezbožníkov.
V skutočnosti báť sa priamo súvisí s vernosťou Pánovi ako Bohu zmluvy, pričom zachovávanie zákona je skôr vyjadrením tejto vernosti. „Ježišovým spoločníkom je každý, kto zotrváva v spravodlivosti, pretože on sám je spravodlivosť (1Kor 1,30), každý, kto ostáva v pravde, lebo on sám je „pravda“ (Jn 14,6).
Verš 64: „Pane, zem je plná tvojej milosti; nauč ma tvojim ustanoveniam.“ („Tvojho milosrdenstva, Pane, plná je zem, svoje usmernenia ma nauč.“ - hebr. Posledná výpoveď strofy chét je opisom nového priestoru z pohľadu žalmistu. Je ním zem naplnená Pánovým milosrdenstvom. Situácia oproti otvoreniu strofy, kde je Pán podielom žalmistu, akoby nemal možnosť vlastniť podiel v Zasľúbenej zemi, sa obrátila.
„Svoje ustanovenia ma nauč.“ Žalmista stále žije v reálnom svete, kde sú nehanebníci, jeho typický protivníci, ktorí sú bezcitní a špinia ho klamstvom. Toto všetko však vníma ako cestu k poznaniu a učeniu sa Pánovým ustanoveniam.
„Svet je postavený na milosrdenstve (Žalm 89,3: „Veď ty si povedal: „Moje milosrdenstvo je ustanovené naveky.“ Tvoja vernosť je upevnená v nebesiach.“), teraz sa zo slov žalmistu vo verši 119,64 dozvedáme, že Boh svojím milosrdenstvom existenciu sveta naďalej a neustále udržiava.“ (Feuer)
„Napriek tomu, že prorok tvrdí, že zem je plná Božieho milosrdenstva, je to zároveň aj zem, ktorá je pošpinená, porušená, zem bez náboženstva, ktorá je neverná či stratená. A ak sa niekto odváži bezbožnými ústami obviniť proroka z klamstva pod zámienkou, že Božie milosrdenstvo sa nerozprestiera na celú zem, nech si spomenie, ako Pán v evanjeliu hovorí: Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých (Mt 5,45.48). Boh je totiž trpezlivý a milosrdný (porov. Žalm 145,8: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý.“), uprednostňuje pokánie hriešnikov pred ich smrťou (porov. Ez 18,32, Ez 33,11).