Nitra bola bez pochybností najvýznamnejšou aglomeráciou Slovenska od 8. storočia a jej mimoriadny význam prevzalo aj ranostredoveké Uhorsko. Bola sídlom Nitrianskeho kniežatstva, kde vládli významné osobnosti našich národných dejín, najmä knieža Pribina (do roku 833, kedy bol vyhnaný Moravským kniežaťom Mojmírom) a knieža, neskôr pravdepodobne kráľ Veľkej Moravy Svätopluk, ktorý tu sídlil už od 50. rokov 9. storočia.
O Nitre, ako aj o jej prvom známom vládcovi Pribinovi sa po prvý krát dozvedáme zo spisu O obrateni bavorov a korutancov na vieru, ktorý vznikol pravdepodobne medzi rokmi 871-873 (niekde sa uvádza 828-873) na dvore salzburského arcibiskupa Adalvina.
V Nitre sa nachádza 6 najdôležitejších archeologických lokalít, ktoré dokladujú prvopočiatky vývinu osídlenia a života v Nitre a a jej okolí. Jej osídlenie je samozrejme oveľa staršie a siaha hlboko do praveku. Hradisko tu mal napr.
Stredovekú Nitru tvorila sústava hradísk a samozrejme k ním prináležiacich sídlisk. Séria viacerých výskumov v Nitre umožnila archeológom vytvoriť oveľa presnejší obraz o jej podobe v dobe, keď bola sídlom nitrianskych kniežat v čase Veľkej Moravy a v stredoveku. Naozaj sa ukazuje, že to bola obrovitánska aglomerácia.
Keď sa zosumarizujú naše poznatky, ktoré máme z jednotlivých menších výskumov v meste, tak sa nám potvrdí význam a unikátnosť tej veľkej aglomerácie veľkomoravskej a poveľkomoravskej Nitry. Bola väčšia ako súčasná Nitra a fungovala v takomto stave až do 13.
K významu Nitry uvádza Drahoslav Hulínek v Historickej Revue 11-12 2006, že "v období veľkomoravského štátu ju okrem neopevnených sídlisk remeselno-výrobného alebo poľnohospodárskeho charakteru tvorilo hradisko centrálneho významu na nitrianskom hradnom kopci. Jeho súčasťou bolo pravdepodobne aj predhradie Na vŕšku (prípadne to bolo samostatné hradisko) a dve opevnené sídliská s možnou strážnou funkciou na polohách Lupka a Martinský vrch. Jadrom nitrianskej sídliskovej aglomerácie bol osídlený priestor neagrárneho charakteru, ktorý predstavovali polohy hrad (v podstate celý hradný kopec), Na vŕšku a areál dnešného Starého mesta.
V nitrianskej sídliskovej aglomerácii sa podľa doterajších zistení nachádzalo 18 neopevnených sídlisk a 13 pohrebísk z 9. - 10. storočia. Nitra okrem významnej politicko-mocenskej a hospodárskej funkcie spĺňala aj úlohu duchovného strediska s písomne doloženým biskupstvom. Pritom mala v rámci Veľkej Moravy špecifické postavenie, keďže bola najvýznamnejším centrálnym sídliskom nitrianskej časti Veľkej Moravy.
V nej sídlil ešte pred svojím nástupom na vladársky veľkomoravský stolec Svätopluk ako údelné knieža v Nitriansku. To si aj po roku 833 zachovalo v rámci tejto západoslovanskej ríše určitú autonómiu a plnilo funkciu údelného kniežatstva. V rámci svojho dlhodobého významu plnila Nitra aj sídelnú úlohu niektorých rodinných príslušníkov vládnucej dynastie na celej Veľkej Morave. Dokazuje to aj správa vo Fuldských análoch o spomínanom Svätoplukovom údelnom kniežatstve pravdepodobne v Nitre (855? - 870). Tento muž bol už vtedy dôležitým členom mojmírovskej dynastie.
Svätopluk, Rastislavov synovec, bol dokonca nejaký čas jeho spoluvládcom - od roku 862/863 ak nie už skôr - už v 50. rokoch 9. storočia, odkedy pravdepodobne vládolv Nitre. Veď aj v Moravsko-panónskych legendách sa v Živote Metoda uvádza, že knieža Rastislav poslal posolstvo so žiadosťou o kresťanských učiteľov a biskupa byzantskému cisárovi Michalovi spoločne so Svä-toplukom. Táto ich spoločná aktivita vyvrcholila príchodom byzantskej misie. Okrem iného môže tento písomný prameň tiež upozorňovať aj na určité mocensko-politické uznávanie spoluvládcovstva Svätopluka sídliaceho v Nitre.
Nitra bola pravdepodobne aj sídlom voči Frankom odbojného Slavomíra. Vtedy sa moravská časť Veľkej Moravy dostala z dôvodu franskej nadvlády do rúk markgrófov Východnej marky Wilhelma II. a Engilschalka. Po návrate na Veľkú Moravu Svätopluk vstúpil do starého, Frankami dobytého Rastislavovho hradu - buď do Mikulčic alebo, čo je menej pravdepodobné, do Starého Města - Uherského Hradišťa. Tajne sa spojil s odbojným Slavomírom, spolu rozdrvili Karolmanove vojsko (Karolman, syn Ľudovíta Nemca), pričom zahynuli obaja franskí markgrófi. Vďaka tomu sa opäť zjednotila nitrianska a moravská časť štátu pod jednotnú vládu, tentoraz na čele s kniežaťom Svatoplukom (871 - 894).
Spoločensko-politický význam Nitry dokresľuje aj fakt, že tu s najväčšou pravdepodobnosťou sídlil mladší syn Svätopluka I. Bol to nitriansky vojvoda, respektíve knieža Svätopluk II. - odporca svojho staršieho brata, veľkomoravského panovníka Mojmíra II. Odporúčam: Najstaršie zobrazenie Nitry - na mape z 12.
Nitriansky Hrad a Hradisko
Dominantným sídlom nitrianskej aglomerácie najneskôr od druhej polovice 9. storočia bol opevnený areál na hradnom kopci. Počiatky jeho osídlenia vo včasnom stredoveku siahajú azda už do záveru včasnoslovanského obdobia. Najneskôr v druhej tretine 9. storočia došlo na hrade k rozsiahlym prestavbám. Osídlený areál na miernom južnom svahu kopca bol opevnený valom (obr. 3). Tvorili ho približne 1 m široké kamenné múry postavené z nasucho kladených kameňov, ktoré ohraničovali približne 3 m široký násyp z hliny (celková šírka valu bola 5 m). Val spevňovala drevená roštová armatúra tvorená radmi vodorovne ležiacich dubových brvien kladených husto vedľa seba priečne na priebeh opevnenia. Dosiaľ preskúmané časti valu svedčia o tom, že val nechránil iba severnú časť kopca, ale chránil celý osídlený areál na hradnom kopci, t. j. aj dnešnú časť označovanú ako tzv.
Pri výskume valu sa zistila aj ďalšia dôležitá vec. V časti kamenných stien valu bola druhotne použitá stavebná sutina z rozobratej kamennej murovanej stavby. Počas výskumov bolo zistené, že na hradisku sa pôvodne nachádzal rozsiahly reprezentačný stavebný komplex - zrejme sídlo kniežaťa, ktorý bol murovaný a na jeho výstavbu bola použitá veľmi kvalitná malta a kvádre z litotamniového vápenca, ktorý sa v čase výstavby komplexu ťažil v Litavských vrchoch v Dolnom Rakúsku. Zo zachovaných fragmentov je zrejmé, že murované stavby boli zároveň vyzdobené vytesanými rastlinnými motívmi a tiež prinajmenšom časť stavby bola omietnutá a zdobená freskami. Obdobné fresky pochádzajú z okolia trojapsidovej baziliky na Devíne. Stavba zanikla pred výstavbou severného krídla paláca, niekedy v priebehu 13. storočia.
Vnútorný priestor hradiska bol zrejme členený na viac častí, čomu nasvedčujú stopy po palisáde vo vnútri objektu. V tesnej blízkosti vnútornej steny valu stáli nadzemné stavby, v ktorých boli skladované zásoby. Okrem nich sa využívali aj do zeme vyhĺbené zásobné jamy. Obyvatelia hradiska sa pravdepodobne sami nezaoberali poľnohospodárstvom a plodiny boli na hradisko dovážané už spracované, resp. očistené. Na hradisku boli zachytené pozostatky kovolejárskej dielne. Ďalšie nálezy svedčia o tom, že tu v 9. stor. a začiatkom 10. stor.
Archeologickým výskumom ešte v 30tych rokoch 20. storočia sa zistilo, že kostolík na hrade datovaný dnes na prelom 11. - 12. stor. prekrýva časť etážového staršieho pohrebiska. Posledné výskumy v tejto lokalite taktiež potvrdili, že súčasný kostol sv. Emerána nie je Pribinov kostol.
Bednár uvádza, že "rozkvet veľkomoravského hradu na hradnom kopci prerušil v presnejšie neurčenom čase rozsiahly požiar. Jeho stopy zachytávame na všetkých skúmaných častiach valu na vrchole kopca. Kedy vznikol a čo bolo jeho príčinou, nevieme. Mohla to byť nešťastná náhoda vo vnútri opevneného areálu, ale rovnako i násilný zásah zvonka. Zatiaľ nemáme dostatok nálezov, ktoré by nám aspoň približne určili, kedy k tejto udalosti došlo. Z nálezov, ktoré máme, vieme, že k nej muselo dôjsť najneskôr v prvej polovici 11. storočia, kedy sa začalo stavať v južnej časti nové opevnenie s podobnou konštrukciou, akú mal veľkomoravský val. Jeho výstavba však bola z nám zatiaľ neznámych príčin prerušená a opevnená bola iba južná, prístupnejšia časť kopca.
Archeologický výskum Nitrianskeho hradu a hradného kopca priniesol viacero presvedčivých dôkazov jeho neprerušenej existencii a vývoji už od počiatku 9. stor., pričom sa zistilo, že v 9.-11. Na vrchole kopca sa našlo veľké množstvo nepriamych dokladov existencie kamennej murovanej architektúry. Ich výskyt sa sústreďoval na vrchole hradného kopca v okolí paláca a kostola. Prinajmenšom jedna z týchto staveb musela byť rozsiahlym honosným a reprezentačným stavebným komplexom. Potvrdzuje to jednak druh kameňa, z ktorého bola postavená - išlo o špecifický druh vápenca, ktorý sa okolí Nitry nevyskytuje. Jeho najbližšie využívané ložiská ležia približne 80-100 km od Nitry.
Keďže poznáme históriu Nitrianskeho kniežatstva, vieme že miesto pôvodného hradiska bolo v priebehu stredoveku permanentne osídlené, využívané, ale hlavne niekoľkokrát prestavané. Práve mnohé stavebné úpravy v priebehu stredoveku spôsobili narušenie, resp. aj úplné zničenie archeologických objektov. V dnešnej dobe je možné na hradnom kopci vidieť iba nepatrný zlomok z pôvodného hradiska - časť valu s kamennou plentou.
Musím na tomto mieste konštatovať, že na Nitrianskom hrade sa až v posledných niekoľkých rokoch začal postupne využívať obrovský potenciál možnej prezentácie tohto nesmierne významného miesta z hľadiska našej národnej histórie. Ešte pred cca 4 rokmi bol priestor hradu pre turistov doslova nedobytnou pevnosťou, kde sa nebolo možné dozvedieť takmer nič o dôležitosti miesta a jeho histórii. Priestor bol osídlený viacerými kultúrami už v praveku. Dnes sú tu viditeľné pozostatky starého slovanského hradiska o rozlohe 20 ha. Hradisko bolo opevnené kamenným valom, priekopou a dvojitými mohutnými palisádami, ktorých koly mali priemer až 60 cm.
Na hradisku boli objavené a presne lokalizované základy románskeho kostola z 9. storočia, na ktorom v 11.-12.stor. vyrástol kostol sv.Martina. V blízkosti kostola bolo pohrebisko s vzácnymi nálezmi z 9. - 11. storočia /karolínska minca z 9.stor. objavená ako obolus mŕtvych v ústach jednotlivca a ozdoby odevov z 11. Na predhradí sa odkrylo niekoľko slovanských obydlí a široká /10 -12 m/, dlhá /800 m/ kamenná cesta z 9. storočia. Odkrytých tu bolo množstvo obilnicových jám a slovanské remeselnícke dielne z 9. storočia na výrobu predmetov zo železa, z kostí a z kameňov.
Spomínaný kostol bol murovaný, mal základové murivo až 1-1,3 m široké, bol dlhý 20,1 m, široký 7,6 m, s apsidou 5,4 m. Drobné zvyšky omietky prezrádzajú farebnú freskovú výzdobu kostola. V základoch tohoto starého kostola sa našli šperky a hrob dospelého človeka, ktorý mal v ústach mincu z obdobia Karola Holého - Lysého(840-877). Je možné, že to bol Pribinov kostol, spomínaný v historických dokumentoch., avšak priame dôkazy na toto tvrdenie neexistujú. Ak by to bola pravda, kostol bol postavený niekedy v rokoch 821 - 836 , pretože to sú roky, kedy bol Adalram salzburským arcibiskupom a z historických správ vieme, že Adalram tento kostol vysvätil. (najpravdepodobnejšie roky sú 827-828)
Technika stavby základov kostola je podobná, ako pri kostole odhalenom na bratislavskom hrade a tiež pri kostole na Blatnohrade (dnešný Zalavár v Maďarsku), ktorý dal Pribina neskôr postaviť vo svojom kniežatstve v Panónii. V priestore bol vykonaný archeologický výskum v r.1993. Časti náleziska boli na povrchu zakonzervované.
Hradisko Dražovce
Toto staré Slovanské hradisko, obohnané mohutným kamenným valom z 8. - 9. stor. bolo založené Slovanmi z obdobia Veľkej Moravy. Strážilo prístup do Nitry od severu. Okrem vlastného areálu, chráneného 7,5 m vysokým a 3,5 m širokým kamenným valom a 3m hlbokou priekopou z vnútornej strany, malo opevnené aj rozsiahle podhradie na južnom úpätí vrchu.
Štefan Janšák hradisko objavil v roku 1928 a píše o ňom toto: Hradisko sa nachádza na polceste medzi mestom Nitrou a obcou Dražovcami, vzdialené od oboch asi 3 km, a približne 100 m nad nivo spomenutej župnej cesty. Tvorí posledný juhozápadný výbežok horského masívu zoborského, prechádzajúceho tu v údolnú rovinu rieky Nitry. Geografickým tvarom patrí hradisko ku kategorii II, rozprestierajúc sa na vŕšku skoro pravidelného bochníkového tvaru, ktorý na strane severo-východnej súvisí plochým sedlom s masívom Zoboru.Hradisko je zložené z triasových vrstiev pestrého pieskovca a slinu.
Prirodzená bezpečnosť hradiska je nepatrná a možno o nej hovoriť len na strane východnej, kde je príkry skalný stupeň 3-4 m vysoký na dĺžke asi 100 m, medzi oboma lomami L M. Ide tu pravdepodobne o akési vzdialené predhradie Zoboru, alebo stanovište pre početnejšiu stráž, preto ani na prirodzenú bezpečnost, ani na umelé opevnenia nie sú kladené také veľké požiadavky, ako pri hradiskách, trvale obývaných. Umelé valy vytvárajú takmer pravidelnú elipsu s osami, svojou dĺžkou málo sa líšiacimi.
Valy vznikli odkopáním dosť širokého pása na vnútornej strane hradiska, tak že nemajú paralelnej priekopy, ktorá by solidnosť opevnenia stupňovala. Výška valov, smerom do vnútra hradiska, je 0.80-1 m, smerom na von 2, najvýš 3 m a dĺžka (obvod) 680 m. Dnes sú valy značne sploštené, čo treba pričítať i okolnosti, že v partii in d a c slúžia za prechádzkový chodník nitrianskym výletníkom. Najnižší bod valov je kóta 225 v bode c, odkiaľ stúpajú oboma smermi, až v bode b dosahujú kóty 337 a vznášajú sa nad 4 m vysokým skalným stupňom. Valy sú prerušené na dvoch miestach lomami L a M. Okrem toho sú do nich na viacero miestach prelomené vchody, zrejme neskoršieho dáta. Vchodom o zo strany juhovýchodnej je pohodlný výstup na hradisko.Plošná rozloha povrchu obnáša 3,6 ha.
Pece mali dolnú vykurovaciu a hornú vypaľovaciu plochu, pochádzajú z 9. storočia. V celom priestore sa našlo veľké množstvo kvalitnej staroslovenskej keramiky z tohoto obdobia, ktorá bola vyrobená na rýchlorotujúcich hrnčiarskych kruhoch, čo svedčí o veľkej zdatnosti našich predkov v hrnčiarskom remesle. Keramika bola zdobená krásnou jemnou vlnovkou medzi zväzkami jemných a silnejších rýh.
Juhovýchodne od pecí bolo smerom k mestu, pod samotným valom menšie pohrebisko, na ktorom boli pochovaní prví dosiaľ známi slovenskí hrnčiari - remeselníci. Ide o vzácne Veľkomoravské pohrebisko, ktorého nálezy svedčia o vyspelom šperkárskom remesle, zložité typy náušníc, prsteňov, gombičiek zo zlata, striebra a bronzu. Hradisko slúžilo ako útočište pre okolité obyvateľstvo v čase vojnového nebezpečenstva, inak tu sídlila menšia posádka chrániaca prístupovú cestu ku kniežaciemu hradisku z tejto strany.
Pred niekoľkými rokmi tu bolo odkryté nálezisko obsahujúce 13 hrnčiarskych pecí, malé piecky bez roštu, atp. Okružný val - Kvetka sa ho pokúsila sledovať a za...
Kostolík sv. Juraja v Nitrianskej Blatnici
Vo vzdialenosti 6 km východne od dvorca v Ducovom, už na ponitrianskej strane masívu Marhátu, v lesnom pásme vo výške 450 m n. m, takmer 5 km od Nitrianskej Blatnice, stojí Kostolík sv.
Pohľad na kostolík v období cca 20. - 30. rokov 20. storočia. Pri kostolíku ešte v tej dobe stála budova starej horárne a pôvodne cirkevnej školy pre šľachtické deti. Terénne obhliadky a následný archeologický výskum, ktorý sa tu uskutočnil v rokoch 1974,1976-1980, ukázali, že Kostol sv. Juraja vznikol už vo včasnom stredoveku a že šírka múrov, kruhová loď a podkovovitá apsida sú rozmermi úplne zhodné s rotundou v Ducovom. Kostolík s miestnym označením Jurko mal dve stredoveké fázy - predrománsku a románsku.
Okolo roku 1530 sa tu uskutočnila v listinách spomenutá oprava a renesančné zaklenutie starobylej stavby, ktorá bola už dávnejšie v ruinách. Dnešný vzhľad kostolíka s vežou a tzv. pustovňou zodpovedá prestavbám v polovici 17. storočia. Uvedenými prestavbami sa síce kostol ako taký zachoval až do dnešných dní, avšak jeho vzhľad, najmä pokiaľ ide o hornú časť je podstatne odlišný od pôvodnej veľkomoravskej stavby. Táto prestavby a súčasný vzhľad preto nevzbudzuje až taký pocit starobylosti ako je to pri Kopčianskom kostole Sv. Margity.
Pavel Dvořák v knihe Stopy dávnej minulosti 3 uvádza, že "Kostolík svätého Juraja má základy - s presnosťou na centimetre - rovnako veľké ako veľkomoravský kostolík v Ducovom, vzdialený len sedem kilometrov po ceste pomedzi horské chrbty. Ďurko a Kostolec teda ležia na ceste, ktorá spájala Mikulčice a Nitru. Bolo šťastie, že Kostolec aj Nitrianska Blatnica mali toho istého výskumníka, Alexandra Ruttkaya, lebo ťažko povedať, či by si niekto iný všimol, že vnútorné priemery oboch rotúnd (730 centimetrov) a hrúbka ich múrov (73 centimetrov) sú identické.
Všetky rozmery sú odvodené od základnej dĺžkovej miery - 36,5 centimetra, od tzv. longobardskej stopy (obe rotundy majú zhodné aj stavebné rozmery, zvonku merajú vyše 12,2 metra, znútra takmer 11 metrov). Ňou zamerali aj ďalší veľkomoravský kostol, dvojapsidovú rotundu v Mikulčiciach. Roku 1975 sa začalo odkrývať okolie a architektúra kaplnky. Ukázalo sa, že v starých múroch možno spoľahlivo rozoznať najstaršiu časť stavby: kruhovú rotundu a podkovovitú apsidu. Mala neobyčajne plytké základy, 20 - 30 cm hlboké, ale miestami opreté o skalné podložie. Pôvodné múry z plochých kameňov spájaných maltou siahali asi do metrovej výšky. Pridané murivo, oddelené jasne viditeľnou cezúrou, vyzeralo celkom inak."
Blatnického Ďurka zrejme postavili v tých istých časoch ako rotundu v Ducovom alebo dvojapsidovú rotundu v Mikulčiciach. Alexander Ruttkay vo svojom článku VÝZNAMNE ARCHEOLOGICKÉ LOKALITY Z VČASNÉHO STREDOVEKU V OBLASTI POVAŽSKÉHO INOVCA uvádza, že "podľa výsledkov archeologického výskumu bola Rotunda sv. Juraja súčasťou včasnostredovekého dvorca. Bola však situovaná v rámci samostatného sídla na malom ostrohu nad vlastným areálom dvorca. Z predpokladaného sídla pri rotunde sa v teréne dotknutom stavbou školy, zmenenej v 19. storočí na horáreň, zistil len fragment objektu zahĺbeného do skalného podložia a našli sa tam keramické zlomky z 9.-10. storočia. Na malom cintoríne pri rotunde boli aj kosti z porušených hrobov spred 11.
Dvorec sa nachádzal pod ostrohom s rotundou na plošine Púšť. Výskum sa mohol zamerať len na malú časť priestoru dvorca. Možno však konštatovať, že na preskúmaných plochách lúky, pod ktorou pretekal kedysi malý potok, bola v minulosti orbou zničená väčšina nadzemných objektov . Rozsah a chronologické vzťahy dvorca bolo možné sledovať hlavne na základe priebehu palisádových žľabov zahĺbených do skalného podložia a sídliskovú zástavbu s nadzemnými príbytkami indikovali už len kamene z pecí a črepový materiál. Dvorec má dve chronologické fázy. V obidvoch prípadoch ide o nepravidelný kvadratický pôdorys priestoru obohnaného palisádami. Staršia fáza mala plochu okolo 9000 m2, mladšia bola podstatne menšia, asi 3500 m2.
Dvorec mohol mať na rozdiel od dvorca v Ducovom zvýraznenú najmä hospodársku funkciu, spojenú zrejme s exploatáciou blízkeho náleziská železnej rudy. Poznatky o obidvoch fázach dvorca a ich napojenia na komunikácie z Ponitria na Považie bude možné rozšíriť najmä výskumom na južnej strane lúky Púšť, ktorá sa primkýna k ceste na priesmyk Gajda (602 m n. Vývoj pri Nitrianskej Blatnici sa odzrkadľuje v zistení dvoch asynchrónnych dvorcov. Starší dvorec vznikol už v 9. storočí. Bol teda čiastočne súčasný s dvorcom v Ducovom. Druhý (menší) dvorec je mladší, patrí do 10.-11. storočia.
V priebehu 11. storočia, po zániku mladšieho dvorca, tu vznikla malá osada. Objekty, ktoré s ňou súvisia, bolo možné rozpoznať len v terénnej depresii v blízkosti dávneho potoka. Zistili sa stopy nadzemných, asi zrubových príbytkov, vonkajšie pece a dechtárske jamy Románsku prestavbu prekonala pravdepodobne už predtým poškodená rotunda. Od 11. do polovice 13. storočia bol okolo nej prikostolný cintorín, ktorý bol úplne preskúmaný. Z vyše 120 hrobov, ktoré svedčia o málo početnej pochovanej populácii, výrazne prevažujú kostry mužov. Rodová asymetria populácie je vcelku neobvyklá, svedčí o špecifikách spôsobu života."
Vznik, život i zánik neveľkej osady zrejme súvisel so zdrojom železnej rudy, a prítomnosť baníkov vysvetľuje neveľký počet ženských hrobov pri kaplnke: ťažba rudy bola robota pre chlapov. Na dávnu ťažbu rudy na východných svahoch Marhátu poukázali najprv geológovia. V teréne sa v lesnom pásme v katastroch Nitrianskej Blatnice a Vozokán zistili celý rad priehlbní a vyvýšenín, ktoré možno považovať za kutacie jamy a pingy.
Ruttkay ďalej pokračuje: "Zánik osady aj pôvodnej funkcie rotundy nastal najneskôr okolo polovice 13. storočia. Približne v tom období zaniklo aj niekoľko iných osád a čiastočne kultivovaná pôda zarástla lesom. Svedčia o tom zachované plužiny a cestné záseky v lesnom pásme a celý rad pravdepodobných názvov týchto osád v metáciách Radošinej a Nitrianskej Blatnice zo 14. a 15. storočia.
Zaujímavú vec v súvislosti s kostolom a okolím píše Dvořák: "Jestvuje jedna informácia v listine kráľa Bela III. z roku 1185, ktorá je síce menej spoľahlivá, ale o to zaujímavejšia, lebo sa v nej spomína akýsi Stojislav, ktorý v boji utrpel také ťažké rany, že kráľ po jeho smrti dal Stojislavovej matke ako odmenu za synovo hrdinstvo do doživotného užívania rozsiahle majetky jej syna. To nebola bežná prax, ženám sa majetky neudeľovali, dostávali ich ako odmenu bojovníci, a ak nebolo mužského potomka, vracali sa kráľovi. Ťažko povedať, čo konkrétne viedlo Bela III. k málo zvyčajnému kroku, je však dôležité, že spomenuté majetky sa volali Sárfew, teda Blatnica, a Stojislav je slovanské meno. Je to naozaj nezvyčajná situácia, ak blatnický šľachtic so slovanským menom dve storočia po páde Veľkej Moravy položí život za kráľa a kráľ sa odvďačí takým spôsobom. Ťažko povedať, či je to náhoda, alebo kus pozoruhodných dejín.
Písomných pamiatok je málo, ľudová tradícia je, naopak, veľmi živá. Na sv. Juraja sa v kostole ešte aj dnes slúži omša, kostolík je odnepamäti pútnickým miestom, za medzivojnovej republiky sa tu konali trhy a napríklad v roku 1935 sem vraj prišlo až štyridsaťtisíc pútnikov.