Rímskokatolícky kostol v Jenkovciach: História a vývoj

Obec Jenkovce, ležiaca v Košickom kraji, okrese Sobrance, má bohatú históriu, ktorá sa odráža aj v jej náboženskom živote. Rímskokatolícky kostol v Jenkovciach prešiel zložitým vývojom, od svojich skromných začiatkov až po súčasnú podobu.

Bazilika svätého Štefana v Budapešti

Počiatky a stredovek

Po zániku Veľkomoravskej ríše bolo územie východného Slovenska v priebehu 11. storočia začlenené do Uhorského kráľovstva. Jeho súčasťou sa postupne stal i formujúci sa Užský komitát ako vyšší územnosprávny celok Uhorska. Podľa zistení v tomto období už Jenkovce jestvovali, pretože významný slovenský historik predpokladá vznik obce už pred 11. storočím a zaraďuje ju medzi slovansko-slovienske osady. V tom čase vznikali dediny na zvykovom práve, čo platí aj pre Jenkovce.

Prvé písomné potvrdenie existencie obce sa nachádza až v listine uhorského kráľa z roku 1288. Jenkovce tak patria do veľkej skupiny obcí, ktorých prvá písomná zmienka sa neviaže na jej vznik alebo založenie. V spomínanej listine kráľ daroval jenkovský majetok lastomírskym zemanom Ladislavovi, Dominikovi, Albertovi, Ivankovi a Gregorovi synom Ivana. Z obsahu listiny vyplýva, že miestne sídlisko jestvovalo už skôr a že v tom čase bolo sčasti či dokonca úplne vyľudnené.

Kostol postavili v dedine v polovici 14. storočia. Doklad o ňom máme z roku 1355 a zasvätený bol Panne Márii. V súpise pápežského desiatku z prvej polovice 30. rokov 14. storočia sa však kostol v Jenkovciach a ani jeho prípadný farár nespomína. Na základe tejto skutočnosti môžeme povedať, že kostol v tom čase nebol farským chrámom s vlastným duchovným. Katolícki kňazi tu účinkovali do druhej polovice 16. storočia.

Obdobie reformácie a protireformácie

V tom čase sa v tunajšom okolí už začali šíriť myšlienky reformácie cirkevného života. Podľa zásady „Cuius regio, eius religio“ - „Čí je majetok, toho je náboženstvo“, museli aj jenkovskí katolíci z radov poddaných prijať protestantskú vieru svojich zemepánov. Pod vplyvom drobnej miestnej šľachty, ktorá sa priklonila k reformácii podľa Jána Kalvína, ju Jenkovčania prijali okolo roku 1573 (vtedy chodievali do kalvínskeho kostola do Jovry), avšak slovenskí protestantskí kazatelia tu pôsobili až od roku 1585.

Ako protestantskí duchovní tu boli Ján Arcius z Fekišoviec (1585 - 1593), Ján z Jenkoviec (1585), Tobiáš Solár z Podhradia (1589 - 1590), Michal zo Sobraniec (1594); okrem nich tu pôsobili aj Martin Szokoly, František Fabrícius Sároi a Štefan Nyiri. Títo protestantskí kazatelia viedli bohoslužby v slovenskom jazyku. Do jenkovskej farnosti patrili aj kalvíni zo susedných dedín Záhor, Nižné Nemecké, Krčava a Kristy.

Celý proces rozšírenia reformácie súvisel s patronátnym právom, ktoré malo v Uhorsku dlhodobú platnosť. V zmysle tohto zákona mal každý svetský patrón právomoc dosadiť do farnosti kňaza. Vierovyznanie zemepánov podľa spomínanej zásady museli nasledovať všetci jeho poddaní.

Obnova farnosti a výstavba nových kostolov (1711-1918)

Po skončení bojov medzi povstalcami a habsburským cisárskym vojskom v roku 1711 nastalo v Uhorsku obdobie stabilizácie pomerov. Pozostatkom pohnutých udalostí zostalo aj množstvo opustených dedín. Na základe daňových súpisov z rokov 1715 a 1720 vieme, že začiatkom 18. storočia obec zostala opustená ešte aj v niekoľkých ďalších rokoch. K znovuosídleniu dediny dochádza začiatkom druhej polovice 18. storočia.

Na žiadosť katolíckych veriacich bolo v obci v roku 1789 zriadené kaplánstvo, ktoré v roku 1810 povýšil satmársky biskup, a tak znova bola obnovená farnosť. V roku 1789 zriadil jágerský biskup v Jenkovciach kaplánstvo. V roku 1804 pápež z časti jágerského biskupstva vyčlenil nové Satmárske biskupstvo (jeho sídlo bolo v meste Satmár - dnes Satu Mare, Rumunsko). Šesť rokov po vzniku tohto biskupstva satmársky biskup Peter Klobusiczký povýšil Jenkovce na samostatnú farnosť.

K filiálkam novozriadenej farnosti patrili obce Bežovce, Krčava, Kristy, Lekárovce (za Uhom), Nižné Nemecké, Pinkovce, Sejkov, Svätuš, Tašuľa, Vyšné Nemecké a Záhor. Keďže farnosť bola pomerne rozsiahla, pri jenkovskom farskom úrade biskupstvo neskôr zriadilo kaplánsku stanicu. Prvým známym kaplánom bol rehoľník Tomáš Davcsík.

Zo zápisu kanonickej vizitácie z roku 1832 vieme, že jenkovský farský drevený kostol, postavený v rokoch 1793 až 1794, bol v zlom stave. Z tohto dôvodu biskup nariadil postaviť nový kostol i novú faru. Pozemok v strede dediny na tento účel darovala Juliana Banovicsová, rodená Pribíková - patrón kostola však výstavbu povolil až neskôr.

V roku 1843 povolil patrón výstavbu nového rímskokatolíckeho kostola v obci, ktorý bol dokončený v roku 1853. Zasvätený bol sv. Štefanovi. Veža kostola bola dokončená v roku 1871 a fara v roku 1868. No a pre potreby farnosti jej patrón vyčlenil aj urbársky pozemok.

V rokoch 1852 - 1855 bol vo farskej obci postavený nový murovaný klasicistický kostol, zasvätený svätému Štefanovi - uhorskému kráľovi. Posviacka hrubej stavby sa konala dňa 20. augusta 1853 a stavebné práce pokračovali ďalej. V roku 1871 dostavali vežu, opravy i úpravy kostola boli realizované aj v nasledujúcom období (v rokoch 1886 a 1893). V roku 1868 dal patrón postaviť novú farskú budovu a pre potreby farnosti vyčlenil rozsiahle pozemky. Až do výstavby vlastného filiálneho kostola sejkovskí rímskokatolíci navštevovali tento farský kostol.

V roku 1914, resp. v roku 1915 jenkovský rímskokatolícky úrad spravoval aj miestnu ľudovú školu a ružencovú spoločnosť.

V rokoch 1894 - 1897 si sejkovskí rímskokatolíci vybudovali vlastný kostol zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Materiálnu a finančnú podporu im pri výstavbe tohto objektu poskytli satmársky biskup Július Meszlényi a rodina grófa Viliama Stáraia (Sztáray).

Nový neoklasicistický kostol si postavili aj reformovaní evanjelici začiatkom 20. storočia (1902 - 1903). Vtedajším duchovným bol Gabriel Móre. O rok neskôr do kostola pribudol nový organ.

Medzivojnové obdobie a druhá svetová vojna (1918-1945)

V rokoch 1923 - 1925 si rímskokatolíci obnovili svoj farský kostol. Dlhoročného správcu jenkovskej rímskokatolíckej farnosti Františka Svobodu v roku 1935 nahradil Zoltán Kravjanský. Práve František Svoboda patril k významným osobnostiam rímskokatolíckej cirkvi. Bol pápežským kanonikom, arcidekanom a od roku 1934 užhorodským apoštolským administrátorom.

Najväčšou zmenou v usporiadaní farnosti v sobranskom okrese bolo zriadenie farnosti Sobrance satmárskym biskupom Schefferom v roku 1943. Za prvého farára biskup vymenoval bývalého jenkovského kňaza Zoltána Kravjanského. Jenkovce zostali sídlom reformovanej farnosti.

Náboženské pomery po druhej svetovej vojne (1945-1989)

Po nástupe KSS k moci štátna politika spočiatku nevystupovala voči cirkvi otvorene, avšak už po prevrate začala pritvrdzovať svoj postup i metódy s cieľom postupnej ateizácie spoločnosti. Počas prechodu frontu bola poškodená veža kostola, ktorá si vyžiadala najnevyhnutnejšie opravy.

Miestni rímskokatolícki veriaci aj po vojne navštevovali Kostol sv. Štefana Uhorského z roku 1853. V roku 1959 bola okolo kostola postavená nová kovová ohrada s betónovým múrikom, ktorá nahradila starú (drôtenú sieť na drevenej kostre). V nasledujúcom roku pribudla ohrada aj okolo farskej budovy.

V roku 1966 bol miestny kostol kompletne obnovený. Po dlhej dobe sa 18. júna 1967 uskutočnila primičná svätá liturgia Ľudovíta Šlepeckého, ktorý bol v tomto roku vysvätení v Bratislave za kňaza. Na liturgii sa zúčastnilo okolo 3 000 veriacich z celého okolia. Na liturgii boli aj veriaci zo Senice, kde novovysvätený kňaz absolvoval základnú vojenskú službu.

Počas celého tohto obdobia orgány štátnej moci vyvíjali tlak na vybrané skupiny obyvateľstva, najmä učiteľov, ale i veriacich členov vládnucej strany, aby sa nezúčastňovali na náboženských obradoch. Ich aktivity pravidelne sledovali a z toho vyvodzovali príslušné dôsledky.

Správcom jenkovskej fary bol do roku 1949 Michal Szilvasi. V roku 1950 nastúpil Valentín Pavlík, ktorý tu pôsobil do roku 1958. V čase neprítomnosti farára v roku 1958 tu zastupovali farári z Remetských Hámrov a z Tibavy. Následne v rokoch 1958 - 1984 tu bol Jozef Ilavský a po ňom do roku 1989 Ján Biroš. Pod jenkovskú farnosť spatrili filiálky Bežovce, Husák, Nižné Nemecké, Sejkov, Krčava, Vyšné Nemecké, Kristy, Svätuš a Záhor.

Súčasnosť

Rímskokatolícki veriaci navštevujú tunajší kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. V roku 1990 sa veriaci pustili (svojpomocne) do celkovej opravy strechy kostola a kostolnej veže. Bol odstránený starý oltár a ponechal sa z neho len veľký obraz, ktorý sa umiestnil na stene. Celý kostol bol vymaľovaný a Ján Kováč zrekonštruoval krížovú cestu. Ku kostolu sa pribudovala sakristia. V múry kostola bola i vyhotovená spovedná miestnosť a urobili sa i nové lavice a stoličky. Pomenené boli i okná a dvere, urobila sa mramorová podlaha. Zrekonštruovaný bol i chór a schodisko k nemu.

Miestni kňazi sa venujú i mládeži (organizujú pre ňu rôzne akcie - napr. Od roku 1998 bol na fare v Jenkovciach zriadený i kaplánsky byt.

Vývoj počtu obyvateľov Jenkoviec

Vývin národnostných pomerov v Jenkovciach na prelome 19. a 20. storočia:

Vďaka prvému súpisu domov z roku 1599 sa dozvedáme o veľkosti obce koncom 16. storočia. Na rozdiel od predchádzajúcich portálnych súpisov tento súpis vypovedá o počte zdanených domov. V roku 1869 v Jenkovciach v 109-tich domoch žilo celkovo 788 obyvateľov. Počet obyvateľov Jenkoviec sa do roku 1918 postupne i keď nie výrazne zvyšoval.

V písomnostiach z tohto obdobia sa názov dediny uvádza v podobe Jenke, Jenkowce (1848 - 1918). V roku 1920 došlo k definitívnemu premenovaniu obce na Jenkovce. Jenkovce patrili v roku 1850 do okresu Užhorod, v roku 1869 do sobranského okresu a koncom 19. storočia opäť do okresu Užhorod. V Užhorode sídlil pre obec daňový a telegrafický úrad. Jenkovce boli sídlom matričného a poštového úradu s pôsobnosťou aj pre okolité obce.

tags: #rimskokatolicky #kostol #v #jenkovciach