História svätého Tadeáša a Arménskej cirkvi

Otázka, ktorá kresťanská cirkev je najstaršia, je zložitá a vyžaduje si hlbší pohľad do histórie. Viaceré cirkvi si nárokujú na tento titul, pričom každá z nich má svoje argumenty a historické dôkazy. V tomto článku sa pozrieme na históriu svätého Tadeáša a na niektoré z najstarších kresťanských cirkví, ich históriu a vplyv na spoločnosť.

Ečmiadzinská katedrála v Arménsku, jeden z najstarších kresťanských chrámov na svete.

Svätý Júda Tadeáš

Svätý Júda Tadeáš (1. storočie) bol jeden z Dvanástich Ježišových apoštolov a mučeník. Zvyčajne sa stotožňuje s Tadeášom, bratom Jakuba, jedného z „Pánových bratov“ a autorom Júdovho evanjelia.

Patrón kostolov: Popudinské Močidľany, Lakšárska Nová Ves

Sviatok: 28. október

Roky života: 1. storočie

Význam mena Júda: horlivý spolupracovník (Boha)

Význam mena Tadeáš: chvályhodný

Apoštol Júda s prímením Tadeáš bol synom Kleofáša a Márie, ktorá sa vo Svätom písme nazýva sestrou Panny Márie. Kvôli tomuto aj Júdu nazývali Ježišovým bratom, teda príbuzným. Júdovým bratom bol apoštol Jakub Mladší, prvý jeruzalemský biskup, a Šimon, druhý jeruzalemský biskup. Kedy sa stal Júda Ježišovým učeníkom, nevieme. Z mimobiblických správ sa zdá, že bol ženatý, mal viacero detí a pôvodom bol roľník.

V evanjeliu nemáme o ňom veľa správ. V Jánovom evanjeliu pri poslednej večeri máme zachytené jeho slová, keď sa pýtal Ježiša, komu sa chce zjaviť - či len im alebo aj celému svetu (Jn 14).

Podľa tradície Júda po Zoslaní Ducha Sv. ohlasoval evanjelium v Júdsku, Samárii, Sýrii a Mezopotámii. Po čase prišiel do Jeruzalema, kde vtedy zomrel mučeníckou smrťou jeho brat (okolo r. 54-62?)- prvý jeruzalemský biskup apoštol Jakub Mladší. Odtiaľ znova prešiel Júda Tadeáš do Mezopotámie a asi aj do Perzie, kde sa údajne spojil s apoštolom Šimonom Horlivcom, od ktorého sa potom už neodlúčil.

Okolo roku 64 napísal list, ktorý patrí medzi tzv. katolícke listy Nového zákona. Nebol totiž určený len nejakej cirkevnej obci alebo osobnosti, je adresovaný všetkým kresťanom, teda je všeobecný, katolícky. List bol známy, dosvedčuje to aj skutočnosť, že ho cituje sv. Peter vo svojom Druhom liste. Júda napomína veriacich k stálosti vo viere a varuje pred hriechom a bludmi, ktoré sa vtedy začínali šíriť.

Asi okolo roku 70, v dobe zničenia jeruzalemského chrámu bol Júda Tadeáš aj so Šimonom Horlivcom umučený v Suanire pri Babylone. O spôsobe umučenia nevieme nič, no možné bolo ukrižovanie, keďže tento trest bol veľmi rozšírený. Podľa inej tradície títo dvaja svätci podstúpili mučeníctvo v Arménsku, kde im odpílili údy a potom ich sťali. Na tomto môže byť postavené aj ich zobrazovanie - s pílou a sekerou.

O jeho živote po zoslaní Ducha Svätého je málo známe. Podľa Západnej tradície odišiel polu so sv. Šimonom apoštolom do Perzie, kde hlásali evanjelium a obaja tam zomreli mučeníckou smrťou. Verí sa, že pozostatky Júdu a Šimona preniesli v 7. - 8. storočí do Chrámu Sv. Petra v Ríme, Remeš a Toulouse taktiež tvrdia, že majú dôležité relikvie. V umení je Júdovým zvyčajným atribútom palica, nástroj, ktorým mu spôsobili smrť. Na iných vyobrazeniach drží v ruke loďku, kým Šimon rybu, pravdepodobne preto, že ako príbuzní Zebedeja poslúchli to isté volanie ako on. Sviatok sv. Júdu (spolu so Šimonom) je na Západe 28. októbra, na Východe (Júda sám) 19. júna.

V moderných časoch sa Júda stal pomerne obľúbeným ako patrón „beznádejných prípadov“. Hovorí sa, že jeho patrónstvo vzniklo vďaka tomu, že ho dlho nik nevzýval, lebo jeho meno sa podobalo na meno Judáša. Práve preto pomáha aj v najzúfalejších situáciách.

Legenda o uzdravení kráľa Abgara z Edessy

Sv. apoštol Júda Tadeáš je najčastejšie zobrazovaný s obrazom tváre Pána Ježiša na prsiach (na medailóne alebo na šatke). Tento zvyk vychádza z legendy o uzdravení kráľa z Edessy.

Abgar, kráľ Edessy (v súčasnosti mesto Urf v Turecku), bol postihnutý leprou. Počul o zázrakoch Pána Ježiša a vyslal posla s prosbou k Ježišovi, aby prišiel a uzdravil ho. Lenže Ježiš nemohol vyslyšať jeho prosbu. Kráľ dychtivý mať aspoň obraz toho veľkého divotvorcu, poslal umelca, aby vytvoril Jeho portrét. V tej chvíli Pán Ježiš v láskyplnom súcíte priložil na tvár kúsok plátna a otlačil naň svoje rysy.

Keď apoštol Júda Tadeáš prišiel do Edessy po Pánovom nanebovstúpení, uzdravil Abgara z jeho strašnej nemoci, jeho a celú jeho rodinu obrátil k pravdám Evanjelia. Preto legenda dáva kúsok plátna s milosrdnou Ježišovou tvárou na prsia sv. Júdu Tadeášovi.

Arménska Apoštolská Cirkev

Arménska cirkev je stará vyše 1700 rokov. Kresťanstvo totiž vyhlásili za štátne náboženstvo v roku 301. Prvými vierozvestcami v Arménii boli podľa cirkevnej tradície apoštoli sv. Tadeáš a sv. Bartolomej, ktorí tu šírili kresťanskú vieru v rokoch 35-60. Kresťania teda žili v Arménii už v prvých storočiach nášho letopočtu, o čom svedčí aj skutočnosť, že v tomto období trikrát došlo k ich veľkému prenasledovaniu - v rokoch 110, 230 a 287.

Toto posledné prenasledovanie kresťanov sa viaže k menu kráľa Trdata z dynastie Aršakovcov, ktorý neskôr prijal kresťanstvo a v roku 301 ho vyhlásil za štátne náboženstvo. Iniciátorom jeho obrátenia bol Grigor, Arménmi nazývaný Lusavorič - Osvietiteľ.

Po vyhlásení kresťanstva za štátne náboženstvo začal Grigor s podporou kráľa Trdata šíriť v krajine novú vieru „ohňom a mečom“. Sprevádzalo ho kráľovské vojsko, lebo pohanskí žreci bránili svoju vieru a svoje chrámy. Veľké chrámové hospodárstva mali všetky svoje vojská. Nakoniec museli podľahnúť, chrámy boli zrovnané so zemou, boli spálené aj vzácne knihy chrámových knižníc. Na mieste zničených chrámov sa začali budovať nové, kresťanské chrámy a kláštory. Tieto prevzali celý majetok bývalých pohanských chrámov a udržiavali aj ich vojenské tradície. Bola zavedená vojenská príprava duchovenstva a doporučovalo sa mu nosiť vojenský odev. Neskôr bolo nutné prijať špeciálne cirkevné kánony, zakazujúce duchovenstvu nosiť vojenský odev.

Hodnosť katolikosa v tom období prechádzala z otca na syna. Medzi arménskymi kráľmi - potomkami Trdata - a arménskou cirkvou vládla hlboká nenávisť a prenasledovaniu neušiel ani Osvietiteľov rod. Ani jeden z potomkov Grigora Lusavoriča až po jeho posledného priameho potomka Sahaka Partheva neumrel prirodzenou smrťou. Boli zavraždení priamo v chrámoch a kláštoroch.

Za Sahakovej významnej pomoci arménsky mních Mesrop Maštoc, žiak Nersesa Veľkého, vytvoril arménsku abecedu, písmená, ktorými Arméni píšu dodnes. Vlastné písmo umožnilo preklad Biblie a liturgických kníh. K mimoriadnym udalostiam dejín arménskej cirkvi patrí aj tzv. „svätá vojna“ Arménov.

Za vlády perzského kráľa Jazdkarta II. nastalo úporné prenasledovanie kresťanov. Cirkevný snem vyzval veriacich k boju. K rozhodujúcej bitve došlo 26. mája 451 v Avarajskom poli pod vedením kniežaťa Vardana Mamikonjana.

Napriek mnohým tragédiám, ktoré stihli arménsky národ počas ich tritisícročnej histórie, zachovali si svoju národnú identitu aj vieru. Prípady konverzie boli veľmi zriedkavé. Milióny Arménov, roztratených po celom svete spája ich jazyk, písmo a náboženstvo.

Arménska cirkev je jedinečná, je jednou zo štyroch monofyzitských cirkví existujúcich vo svete. Monofyziti uznávajú len jednu prirodzenosť Ježiša Krista - božskú. Každá z monofyzitských cirkví - sýrska, koptská, etiópska a arménska - má svoje zvláštnosti.

Arménska kultúra a náboženstvo prešli viac ako tisícročným vývojom pred prijatím kresťanstva, tradície boli veľmi hlboko zakorenené a preto boli zakladatelia arménskej cirkvi nútení prijať mnoho predkresťanských prvkov v cirkevnej obradnosti a liturgii. Pokiaľ viem, arménska cirkev je jedinou kresťanskou cirkvou, v ktorej sa dodnes prinášajú krvavé obete. Pri chrámoch stoja tzv. mataghatuny - obetné domy, v ktorých sa zabíjajú obetované zvieratá. Predtým im však kňaz podá svätenú soľ. Ak z nejakých dôvodov nie je možné zvieta zabiť v obetnom dome, na chrámovom nádvorí mu odrežú konček ucha, aby prvá kvapka krvi zostala pri chráme.

Arménske chrámy sú veľmi pôsobivé vo svojej jednoduchosti. Mnohé z nich sú svedkami takmech dvoch tisícročí. Ečmiadzinská katedrála vola vybudovaná v roku 303, je to nastarší kresťanský chrám na svete, ktorý dodnes slúži svojmu účelu. Samozrejme v priebehu stáročí prešiel niekoľkými prestavbami. Snáď najzaujímavejší je kláštorný komplex Geghard. Stojí vysoko v horách a väčšia časť jeho priestorov je vysekaná v skalách, preto sa nazýva aj Ajrivank - jaskynný chrám. V hĺbke chrámu vyviera posvätný prameň a tesne pri kláštornom komplexe sa rozprestiera háj posvätných stromov.

Na neveľkom území dnešnej Arménskej republiky sa zachovalo viac ako 10 tisíc historických objektov - kresťanských, ale aj predkresťanských.

Arméni boli počas svojich pohnutých dejín často vysídľovaní, často museli utekať, aby si zachránili holé životy. Preto dnes žije asi 10 miliónov Arménov v diaspóre v mnohých krajinách sveta. Málokto vie, že Arméni napr. postavili prvý kresťanský chrám v Indii. Vybudovali ho s povolením kráľa Akbara v Agre v roku 1526. Jedna z manželiek Akbara, Mariam Zamani Begum, bola Arménka. Arménkou bola aj kresťanská lekárka (!) Julianna, ktorej kráľ zveril starostlivosť o svoj hárem. Arméni všade kam prišli, prinášali so sebou aj svoju kultúru, ktorú ďalej rozvíjali.

Kláštory Haghpat a Sanahin sú výnimočné svojim zápisom v UNESCO od roku 1966. Nájdete ich v provincii Lori a sú skutočne vrcholom náboženskej architektúry. Kláštor Haghpat založila bagratovská kráľovná Khorosrovanuysh a kráľ Ashot III. Susedný kláštor Sanahin postavili v rovnakom období. Centrálna kupola Haghpatu spočíva na štyroch pôsobivých pilieroch bočných stien. Veľmi zaujímavou časťou je zobrazenie synov zakladateľov kostola Smbata a Gurgena na vysokom reliéfe východnej fasády. Na začiatku 13. storočia k hlavnému kostolu pridali atrium - gavit. Nájdete tu kaplnku Matky Božej, ale aj kostol svätého Gregora z 11. Veľmi dôležitou súčasťou týchto dvoch kláštorov je aj Sanahinský most, ktorý sa nachádza neďaleko v meste Alaverdi. Taktiež je súčasťou zápisu v UNESCO. Jeho rozpätie dosahuje 18,6 metra na výšku. Most postavila Vaneni, sestra kniežat Zakare a Ivane. Na štyroch rohoch centrálneho piliera sú zobrazené štyri levy ako ochranné symboly. Tento most je naozaj špeciálny svojou konštrukciou. Navôkol môžete vidieť veľké množstvo mostov, spomedzi ktorých ani jeden neprežil také návaly vody počas záplav.

Kláštor Sevanavank má špeciálnu polohu pri druhom najvyššie položenom jazere na svete - Sevan. Nachádza sa na poloostrove Sevan (pôvodne ostrove), založil ho Gregor Osvietiteľ v roku 305. Počas doby bronzovej ostrov opevnili hradbou. Súčasný kláštor postavil v roku 874 kráľom Ašot I., zakladateľ Bagratovskej dynastie, spolu s dcérou Mariam. Bol tiež sídlom kráľa Ašota I. od doby, keď začal bojovať proti arabským dobyvateľom v roku 859. Kláštor pokračoval vo svojej činnosti až do 20. storočia, keď ho v roku 1930 opustil posledný mních. V súčasnosti je kláštor udržiavaný a podporovaný cirkvou, ktorá ho využíva ako letný penzión pre seminaristov. Do dnešných dní sa zachovali dva kostoly; Surb Arakelots (sv. Na západ od prvého kostola sú ruiny jedného z najstarších átrií Arménska, ktoré sa používalo až do roku 1930.

Kláštor Geghard sa nachádza 35 km severovýchodne od Jerevanu. Tento jedinečný architektonický komplex je čiastočne vytesaný do priľahlej hory a obklopený skalami. Kláštorný komplex, založený v 4. storočí, pôvodne nazývali Ayrivank, čo znamená "Kláštor v jaskyni". Dnešný názov Geghardavank znamená "Kláštor kopije" a odkazuje na kopiju, ktorú do Arménska priniesol apoštol Tadeáš. Druhá fáza výstavby kláštora sa začala po tom, ako princ Proshyan v druhej polovici 13. storočia získal katedrálu. Proshyan počas krátkej doby postavil jaskynné stavby. Prvý kostol, ktorý sa nachádza severozápadne od átria, bol vytesaný v rokoch 1230 až 1250. Na kupole je nápis s menom architekta: Galdzak. V roku 1283 vytesali druhý kostol a átrium. Na severnej stene átria je reliéf zobrazujúci hlavu vola a dvoch klietkových levov. Nižšie je orol, ktorý drží v pazúroch barana. Západne od átria vedú schody k mauzóleu Papaka Proshyana (1288). Kostol má mnoho ozdôb a reliéfov - ako vo vnútri, tak aj na fasádach.

Kláštor sa nachádza tri kilometre severovýchodne od dediny Amaghu na samom konci úžasnej skalnatej rokliny. Bol posvätným miestom už od raného stredoveku. Stavba súčasného komplexu však pochádza z 13. a 14. storočia, s výnimkou ruín kostola sv. Jána, ktoré siahajú do 9. storočia. Dvojpodlažný kostol sv. Astvatsatsin (Svätá Bohorodička) z 14. Postavili ho na žiadosť princa Burtela Orbelyana, a preto sa niekedy nazýva Burtelašen. Prvé podlažie, ktoré je čiastočne vykopané do zeme, je mauzóleom princa. Úzke konzolové kamenné schody vyčnievajúce z fasády vedú na druhé podlažie. Zvláštnu pozornosť si zaslúžia nadpražia oboch podlaží - do druhého podlažia je vyrytý obraz Krista a postavy apoštolov Petra a Pavla, a na nadpraží prvého podlažia sú obrazy svätej Panny s archanjelmi Gabrielom a Michalom po jej bokoch. Kostol je korunovaný dvanásťstĺpovou kupolou. Na stavbe kláštora pracovali dvaja známi architekti stredovekého Arménska: Siranes v druhej polovici 13. storočia a architekt, miniaturista a sochár Momik v 14. storočí. Hlavnou časťou komplexu je kostol sv. Štefana (1216-1223), ktorý sa nachádza severozápadne od kostola sv. Átrium (gavit) sa nachádza na západnej strane postavili ho v 13. storočí. V 14. storočí ho pravdepodobne rekonštruoval Momik. Pozdĺž severnej steny kostola sv. Štefana si možno všimnúť skrytý mauzóleový kostol sv. Gregora (1275), kde pochovali členov rodiny Orbelyanovcov. Pod jedným náhrobným kameňom, nad ktorým je vytesaný ležiaci lev, pochovali princa Elicuma Orbelyana. Kláštor bol opevnený hradbami počas 17. a 18. Okolo kláštora sa nachádzajú ruiny administratívnych a hospodárskych stavieb.

Aby ste sa dostali do kláštora Tatev, ktorý nájdete približne 20 km severozápadne od mesta Goris, musíte použiť lanovku s názvom Krídla Tatevu. Turistom je dispozícii od roku 2010 a je najdlhšou na svete, s jednou sekciou dlhou 5 750 metrov. Lanovku postavili v rámci projektu obnovy Tatevu vďaka súkromnej finančnej podpore (obchodník Ruben Vardanyan a ďalší). Maximálna hĺbka je 380 metrov. Kláštor Tatev, založený v 4. storočí, bol mimoriadne dôležitým centrom vzdelávania. Budovali ho postupne počas 9. až 10. a 17. až 18. storočia. Najstaršou stavbou, ktorá sa zachovala až dodnes, je katedrála sv. Pavla a sv. Katedrálu postavili z iniciatívy biskupa Hovhannesa s podporou princa Ašota a jeho manželky Šušan. Má priestrannú obdĺžnikovú sieň s bočnými oltármi. Pôvodná kupola bola zničená počas zemetrasenia v roku 1138 a obnovili ju v roku 1274. V roku 930 steny katedrály zdobili fresky; hlavná apsida zobrazovala Pantokrátora sediaceho na tróne, obklopeného tromi prorokmi a štyrmi svätými. Na severnej apside bolo zobrazené narodenie Krista, na západnej apside veľká scéna Posledného súdu. V 18. storočí k južnej apside pripojili mauzóleum Grigora Tatevatsiho. Na konci 19. storočia pridali zvon v západnej časti. Kostol sv. Astvatsatsina, ktorý je naľavo od vchodu, „vyrástol“ v roku 1087, čím sa vytvorilo druhé poschodie mauzólea. V roku 1295 južne od katedrály postavili kostol sv. Gregora, ktorý mal nahradiť starý kostol toho istého svätého. Predpokladá sa, že stavbu realizoval Momik na príkaz kniežaťa Orbeljana. Spolu s touto budovou bola na začiatku 10. storočia inštalovaná nestála "bastón" (Gavazan) v strede nádvoria. Má osemuholníkový tvar a ohraničuje ju čadičová konštrukcia vysoká šesť metrov, ktorá jej umožňuje pohybovať sa, aj keď ide o čadičovú konštrukciu.

Ďaľšie kresťanské cirkvi

Okrem Arménskej Apoštolskej Cirkvi existujú aj ďalšie veľmi staré kresťanské cirkvi:

• Etiópska Ortodoxná Cirkev: Etiópia je krajinou, ktorá zachránila kresťanstvo. Mocná Axumská ríša ho na začiatku 4. storočia prijala za štátne náboženstvo a týmto konkuruje Arménsku v boji o to, ktorá krajina bola prvou kresťanskou na celom svete. Etiópia je jedinou africkou krajinou, ktorá nebola nikdy kolonizovaná a preto je Habeš podobne ako Siam (dnešné Thajsko) sám sebou. Etiópia je spomenutá v Biblii v starom zákone, vraj sa tu v Axume nachádza archa so zmluvou.Etiópčania nie sú katolíci, ale majú okrem vlastnej reči, vlastného písma aj vlastnú cirkev - Etiópska ortodoxná cirkev. U nás najmenej známa, no pritom so 40 miliónmi veriacich je najväčšou zo 6tich kresťanských orientálnych cirkví. Tieto sa oddelili v roku 451 po Kalcedónskom koncile. Najvyšší predstaviteľ, patriarcha (od roku 2013 abune Mathias) sídli práve tu, v Addis Abeba. Táto cirkev uznáva za súčasť Biblie viacej kníh než my. Okrem nedele svätí preto aj sobotu, Ermias mi tvrdí, že v Biblii je napísané, že “prasatá sú špinavé a preto ich nemožno jest”. Etiópčania taktiež podľa Biblie praktizujú obriezku. Mužskú obriezku.V Etiópii sa nedá rozviesť- svadba je na celý život! A tak to má byť.

Významné udalosti v dejinách cirkví

Nasledujúca tabuľka sumarizuje dátumy založenia a významné udalosti v dejinách Arménskej Apoštolskej Cirkvi a Etiópskej Ortodoxnej Cirkvi:

tags: #svaty #tadeas #kostol