História farnosti Tekovský Hrádok

História farnosti Tekovský Hrádok je úzko spojená s dejinami osídlenia územia a náboženskými zmenami v regióne. V tomto článku sa pozrieme na vývoj obce a farnosti, s dôrazom na zmeny názvov obcí a významné náboženské udalosti.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1355 ako Zechde et altera Zechde (teda Horná a Dolná Seč), ktorá patrila rodu Szécsiovcov. Podľa niektorých historikov starším osídlením je Horná Seč a Dolná Seč sa vyvinula v jej chotári a osamostatnila.

Podľa kronikára kráľa Bélu III. Anonyma v čase záboru vlasti r. 896 Szovárd a Kadocsa, Hülekovi synovia, ako aj Huba s celou armádou Maďarov niekde v blízkosti dnešnej obce prekročili Hron. Obec Seč sa prvýkrát spomína v r. 1310 ako majetok Szecseiovcov z rodu Miskolcovcov, keď jeden z jeho členov Alexander (Alexander filius Petri de Zedche de genere Myskolch) kúpil obec Baka (dnes Pukanec), ktorú vlastnil aj r. 1324.

R. 1395 sa ohradili členovia rodov Szecseiovcov a Váradiovcov proti tunajším nárokom Petra Cseha Lévaiho. R. 1401 obec obsadil ostrihomský arcibiskup a tak rodiny Szecseiovcov a Váradiovcov sa z Tekovskej župy vytratili. Neskôr sa obec predsa stáva majetkom Lévaiovcov, r. 1435 obec Malú Seč syn Petra Cseha Lévaia (pochádzajúceho z rodu Sáraiovcov) dáva do prenájmu Jánovi Hunyadimu.

R. 1554 v urbáre hradného panstva Levice sa v obci spomína 19 usadlostí, z toho 7 želiarskych, mlyn s dvoma mlynskými kolesami mlynára Petra Akócsa a priezviská Búzás, Jakus, Nagy, Barló, Bordács, Tátos, Sügér, Kocsis, Molnár, Erdős, Botka, Sebestyén a Galambos.

R. 1558 sa levické hradné panstvo stáva majetkom Štefana Dobóa ako odmena za hrdinskú obranu hradu Eger proti Turkom. R. 1570 v súpise tureckých vyberačov daní v obci Kis Szelcsin bolo spísaných 9 domov, 25 džizjeplatiacich osôb (daň z hlavy) a jeden dvojkolesový vodný mlyn na rieke Hron. Teda obec bola Turkom poplatná dosť skoro.

Po smrti Štefana Dobóa r. 1572 majetok zdedil jeho syn František. R. 1601 tu bolo už 18 domov. Po smrti Františka Dobóa r. 1603 dedila vdova Žofia Perényiová, ktorá sa vydala za komárňanského hradného kapitána Siegfrieda Kollonicha, ktorý sa tak stal tunajším zemepánom. Jeho panstvo obsadil Gabriel Bethlen, pre cisára ho zas získal Peter Koháry. Obec sa znova stala kráľovským majetkom.

R. 1663 Turci dobyli hrad Levice a tak obec Malá Seč získala skutočne nebezpečného suseda. V súpise tureckých vyberačov daní z r. 1664 je obec zapísaná ako Kis Szicse, ostrihomský tímárský statok, kde bolo spísaných 37 džizjeplatiacich osôb a 29 domácností po 50 akčí (drobný strieborný peniaz, základná menová jednotka Osmanskej ríše, pôvodne obsahoval 1,154 g = 6 kiratov striebra, no v čase uvedeného súpisu už len 1 kirat = 0,2005 g - takmer zhodné s európskym karátom). Tie platili desiatok zo pšenice, zmiešaného obilia, úľov, šošovice a hrachu, daň za hájovné a právo pasenia, drevo,seno, nevesty a sudy, príležitostné dávky, pozemkovú daňa daň z ošípaných. Spolu to činilo 7795 akčí.

Dane vo výške 4000 akčí sa odvádzali tímáru (benefíciu) Musztafu ben Redzseba, teda obec bola sčasti jeho majetkom, patrila do ejáletu (provincia) Újvár (Nové Zámky), náhije (župa) Bars (Tekov)a livá (sandžak) Újvár. V súpise sa uvádzajú priezviská Báni, Süket, Galambos, Galanbos, Szabó, Cseke, Lőcseji, Szobi, Hubaji, Szicske, Löki a Pásztor.

R. 1664 hrad Levice cisárske vojská dobyli späť a Turkov odtiaľ vyhnali, tí sa ale so stratou pevnosti nezmierili. Ešte toho rokuho dobýjali, ale bezvýsledne. V tom čase najviac trpelo obyvateľstvo okolitých obcí, rabovanie bolo temer na dennom poriadku, dokonca v okolí r. 1665 drancovali vojaci grófa Rottala.

Od r. 1675 postupne získavali panstvo Levice Esterházyovci, až sa na konci 17. storočia stalo ich majetkom úplne. R. 1703 vypuklo protihabsburgské povstanie Ferenca II. Rákócziho a hrad Levice sa stal jednou z bášt kurucov. R. 1708 bez odporu získal hrad cisársky generál Heiszter a to znamenalo koniec kuruckého panstva v Tekove.

Až po potlačení Rákócziho povstania nastal vytúžený mier a obec sa mohla rozvíjať. R. 1720 tu bolo spísaných 18 daňovníkov. Až Tolerančný patent cisára Jozefa II. z r. 1781 zaručil slobodu náboženského vyznania aj tunajším kalvínom a tí tu zanedlho založili farnosť. Obec žila svojim pokojným životom v tieni významného mesta Levice.

R. 1828 tu bolo 15 domov a 95 obyvateľov, teda stále sa jednalo o malú obec. Jej obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, zhotovovaním výrobkov z prútia a známe bolo aj tunajšie hrnčiarstvo.

Myšlienky maďarskej revolúcie 1848/49 oslovili aj obyvateľov Malej Seče, do radov honvédskej armády odtiaľ narukovali 3 občania a boli zaradení do 17. práporu, spolu s honvédmi zo župy Liptov, Zvolen a Orava. Okolie obce bolo 18. apríla 1849 jedným zo zázemí bitky pri obci Nagysalló (Tekovské Lužany) medzi maďarskými honvédmi a rakúskou armádou.

Po zložení zbraní pri Világoši 13. augusta 1849 rakúski vojaci načas obsadili obec. Až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 sa pomery upokojili. V tom roku sa udiala významná zmena, Esterházyovci predali levické panstvo Sándorovi a Pálovi Schöllerovcom, ktorí tu r. 1893 vlastnili 256 katastrálnych jutár zeme. Na prelome 19. a 20. storočia sa tu pestovala vynikajúca kapusta, ktorú nakupovala aj Budapest.

I. svetová vojna si vyžiadala z radov tunajších obyvateľov krutú daň, životy 23 občanov. Po r. 1918 sa Malá Seč stala na základe Parížskej dohody súčasťou novovzniknutej I. ČSR, ale život tunajšieho obyvateľstva sa zásadne nezmenil. Okolo r. 1930 sa obec stala členom spotrebného družstva HANZA so sídlom v Galante. Občianske vybavenie v obci temer nebolo, za všetkým stále bolo treba chodiť do blízkych Levíc.

Po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 bola obec pripojená k Maďarsku. Počas II. svetovej vojny sa tunajší občania zúčastnili bojov a po vojne sa život vrátil do starých koľají.

Po roku 1945 nastalo obdobie zmien, vrátane premenovávania obcí. V roku 1948 nastal skutočný ošiaľ. Masaker maďarských názvov štýlom ‚votrieme vám do Trianonskej rany typickú slovenskú pohostinnú Benešovodekrétovskú soľ‘. Celé to bolo pod palcom Daniela Okáliho (* 9. marec 1903, Liptovský Mikuláš - † 23. november 1987, Bratislava) medzivojnového DAVistu a komunistu (D-čko v skratke skupiny DAV je vlastne prvým písmenom jeho krstného mena).

Vyhláška A-311 slovenského povereníctva vnútra z 11. júna 1948 […] odobrala mnohým obciam s maďarským alebo nemeckým obyvateľstvom ich tradičné názvy. Táto slovakizácia nastala prakticky výlučne na Hornej Zemi, čiže na južnom Slovensku, ktoré bolo vtedy etnicky prevažne maďarské.

Väčšina obcí bola teda premenovaná podľa slovenských (s vari jedinou výnimkou Švermova) dejateľov v roku 1948, ak nie je uvedené inak.

Vráťme sa však naspäť k podstate tohto článku. Zrejme to súviselo aj s násilným vysťahovaním maďarských občanov pre Benešove dekréty a následným vyprázdnením dedín. Čo ma však každopádne zaráža, je, že prakticky nikto zo slovenských politikov sa túto krivdu nesnažil napraviť. Problém s dvojjazyčnými názvami obcí čiastočne vyriešil takzvaný tabuľový zákon z roku 1994. Výnimkou sú obce nazvané podľa slovenských národných dejateľov.

Komunisti úspešne vymazali mnohé tradičné názvy dedín, odkazujúce na náboženstvo, ich premenovaním alebo skonsolidovaním (pridaním do existujúcich dedín či vytvorením nových dedín zlúčením viacerých starých do jednej). Príkladov je mnoho.

Poďme späť k meritu veci. Čiže, ako som už spomínal, hlavným takým prevratným rokom sa javí byť 1948 (zrejme v súčinnosti s Benešovými dekrétmi). No lenže potom prichádza rok 1960, kedy komunisti úspešne vymazali mnohé tradičné názvy dedín, odkazujúce na náboženstvo, ich premenovaním alebo skonsolidovaním (pridaním do existujúcich dedín či vytvorením nových dedín zlúčením viacerých starých do jednej).

Zaujímavé ale je, že Stráže pod Tatrami nepremenovali. Tam zrejme chápadlá byrokracie nedosiahli.

Čiže, ako som už spomínal, hlavným takým prevratným rokom sa javí byť 1948 (zrejme v súčinnosti s Benešovými dekrétmi). No lenže potom prichádza rok 1960, kedy komunisti úspešne vymazali mnohé tradičné názvy dedín, odkazujúce na náboženstvo, ich premenovaním alebo skonsolidovaním (pridaním do existujúcich dedín či vytvorením nových dedín zlúčením viacerých starých do jednej).

Poďme na to. Väčšina obcí bola teda premenovaná podľa slovenských (s vari jedinou výnimkou Švermova) dejateľov v roku 1948, ak nie je uvedené inak.

V nasledujúcej tabuľke sú uvedené niektoré príklady premenovaných obcí v roku 1948:

Táto tabuľka ilustruje rozsiahle zmeny, ktoré sa udiali v názvosloví obcí na južnom Slovensku po roku 1948.

Poloha Slovenska

Vypis z kroniky obce Jasová v okrese Nové Zámky, bola založená v mesiaci júl 1958 s retrospektívou na historické obdobia od vývinu samotnej obce. Obec Jásová v predošlých obdobiach histórie svoju kroniku nemala, a preto potrebný materiál na jej spracovanie bol čerpaný z rozličných a vierohodných prameňov a dokumentačných materiálov.

Kronika bola zpracovaná z iniciatívy predsedu MNV Imricha Vorosa a tajomníka MNV Ľudovíta Smolenického, ktorí s veľkou ochotou pomáhali autorovi historických statí pri zbieraní materiálov. Pramene spracoval a zapísal Ján Mravík, pracovník okresného národného výboru v Nových Zámkoch, nar. v roku 1923 v Topoľčiankach, okres: Zlaté Moravce s tým úmyslom, že ako člen vlastivedného krúžku pri okresnom múzeu v Nových Zámkoch vzbudí nielen záujem o históriu obce Jásovej, ale podá názorný príklad vážnosti vedenia pamätných kníh v rámci celého novozámockého okresu, ktoré aj v období socializmu stanú sa zrkadlom odrazov vlasteneckého cítenia nášho pracovitého ľudu.

Tam kde klesajú západné výbežky a stráne dubníckych pahorkov, kde vlnitá sprašová zemina ovenčuje tok údolia pretekaným Parížskym potokom a bujné porasty flóry splývajú s horizontom belasého blankytu, rozkladá sa vo svojej plnej šírke naša malebná obec Jásová. Kypriaca zeleň leta i šedé porasty jesene splývajú v hlbokú melanchóliu zimného odpočinku, ktorá sa opakuje tisícky liet prežitých rokov histórie i predhistórie.

Centrum obce rozkladá sa na 48 stupňoch zemepisnej šírky a 18 a 24 stupňoch 24 minútach zemepisnej dĺžky. Aby však bol zachovaný kaleidoskop vekov, začneme popisovať jej vývoj do dnešnej doby od najtemnejších čias.

Geologické pojednanie

Naše južné Slovensko a do toho spadajúci priestor dnešnej Jasovej bol v geologickom období treťohôr zaplavený vnútrozemským morom zvaným ,,tortónskym“, ktorého zálivy dosahovali až horských chrbátov severného Ponitria. Presuny pôdy treťohôr a prudké vyparovanie prelialo zbytky vôd tortónskeho mora do zadunajska a najmä na územia dnešného Rakúska.

Na sklonku treťohorného neogénu, horotvorná činnosť ešte raz vzdula preliačené zbytky tortónskeho mora a jeho časť bratislavským hrdlom preliala sa na naše územie. Toto more zvané ,,sarmatské“ už zaplavovalo len nížiny nášho južného Slovenska a časť morskej vody dosahovali až dnešných dubníckych pahorkov.

Celé okolie Jásovej, najmä pahorkatiny charakterizuje treťohorný pieskovec miestami premiešaný ílom (hlinou) a štrkopieskami. Typická pôda kremenitého štrkovca je tzv. sklený vrch, ktorý bol denudáciou tak obnažený, že úrodné prsti klesli vodotvornou činnosťou až do najnižších údolí.

I ďalšie geologické obdobie štvrťohory a to staršia časť - dilúvium - značne vlývala na pôdne pomery okolia Jásovej. Aj toto obdobie je charakterizované pieskovými nánosmi a čiastočne nánosmi sladkovodného vápenca od vodných prívalov. Diluvium je však pre okolie nielen Jásovej, ale aj celého slovenského juhu dôležité pre bohaté nánosy prsti zvanej ,,spraš“, ktoré vytvorila najúrodnejšie nivy nášho juhu a zo sprašovitej kvality ešte i teraz čerpáme výsledky bohatých úrod. Údolie Parížskeho potoka takmer po celej svojej šírke prekypuje bohatosťou sprašových nánosov.

Typické vrstvy diluviálnych pieskov tiahnu sa na terase Jásová - Pribeta - Hurbanovo. Pohyb týchto pieskov javí sa navypuklejšie však medzi Pribetou a Hurbanovom. V oblasti Jásovej - Dubníka a Strekova sú tieto výkyvy menšieho rázu. Rozlievanie tekutých pieskov marila výsadba stromov prudkej vegetácie a dlhých strapcovitých koreňov.

Je faktom, že morskí živočíchovia najmä mäkkýši boli rozvinutí na sklonku treťohôr už vo viacerých druhoch. I nálezy ulít a lastúr to dokazujú. Akí však živočíchovia vyššieho stupňa žili v morských vodách tortónskeho i sarmatského mora v priestoroch Jásovej nedá sa presne usúdiť, pretože dosiaľ neboli nájdené zbytky kostier alebo odtláčkov do pieskovca.

Zo suchozemských živočíchov po odstupe mora, sú predpoklady, že tu mohli žiť mamuti i mustadoni, pretože máme dôkaz z blízkej Beši, kde bola vykopaná celá kostra mamuta slovenským archeológom - prenčovským farárom Andrejom Kmeťom. Podobne i kostra mustadona v blízkosti Hurbanova.

Začiatky alúvia - ako vám to ozrejmuje archeológia - vábia úrodné kraje aj človeka-primitíva, ktorý postupne prechodom z lesov na roviny hľadá tu nové zdroje svojej výživy. Aby však dôkazy boli hodnovernejšie a odložili sa domienky, môžeme smelo tvrdiť, že v dobách okolo 1.500 rokov pred naším letopočtom, žili aj v priestorovh okolo samotnej Jásovej, pastierske kmene doby kamennej, či už staršej alebo mladšej, čo nám ozrejmili archeologické nálezy zo Strekova, Rúbane, Dubníka, Dvorov i Semerova.

Rukolapnejšie dôkazy ľudského osídlenia nás však vedú ďalej, do bližších rokov pred naším letopočtom, ktoré už môžeme nazvať historickými.

Raná história

Niekoľko storočí pred naším letopočtom, podobne ako ostatné priestory slovenského juhu, obývali germánske kmene Kvádov. Ich príbuzné kmene Kotínovia sa usadili trvalejšie v horských oblastiach severného Slovenska, kým Kvádovia sa sťahovali po údolí riek k nížinám juhu.

Na rozhraní nášho letopočtu sa vklínili medzi Kvádske kmene Dákovia (ich potomci sú dnešní Rumuni, ktorí boli porománčení Rimanmi). História nám ozrejmuje, že Dákovia sa dostali až k Váhu, a teda tlakom od Višegrádu museli prechádzať aj priestormi dnešnej Jásovej.

Už v prvých rokoch po našom letopočte vyvíjala od juhu na sever tlak expanzia ríše Rímskej. Cisár Octaviánus Augusíus dával povel na prekročenie Dunaja a vytláča menšie kmene Cirdusov, Herulov a Markomanov proti prúdu Dunaja. Tak ostávajú na našom území len Kvádovia.

Rímsky vojvodca Vannius v prvom desaťročí po našom letopočte prekročil dunajské brody a tiahol za výbojmi proti Kvádom. Títo ustupovali z rovín až po návršia a pahorkatiny. Tu na týchto miestach vo zvlnenom teréne hľadali obranu proti Rimanom. Teda pahorky od Strekova cez Dubník, Jásovú a Koltu stali sa ich protináporové odrazištia na Rimanov.

Rimania po vybudovaní siete Kastelov Aquinca (Budín), Strigónia (Ostrihom), Salvy (Štúrovo), Brigetia (O Szony), Celemantie (Leányvár pri Iži) a ďalších, svojou výbojnosťou tlačili ďalej na sever. Za panovania Rímskeho cisára Neru (96 - 98), začali sa sústreďovať útoky Rimanov aj na pohraničné medze Kvádov na pahorky v Jasovej a okolia.

Bola to I. Pomocná légia a VII. kohorta Breukov z ,,castra“ Brigétia a Celemantie, ktorá nástupom proti Kvádom sa utáborila práve v chotári dnešnej Jasovej, kde si utvorili menšie táborisko (Kolmóš - Borbéliov majer). Podľa zmienok rímskeho historika Claudia Ptolemaika, toto táborisko, ktoré bolo tiež podobné v Semerove, boli len prechodného rázu a ich funkciu zdôvodňuje ako ohniská výpadov proti Kvádom.

Je zaujímavé, že Rimania si dali veľa záležať pri výbere táborísk. Keď sa bližšie nad tým pozastavíme, spoznáme tú skutočnosť, že jak Celemantia, tak i tábor v Jasovej a v Semerove bol vybudovaný pri minerálnych prameňoch vody (Celemantia - Iža - Pathpusta - Jasová - Semerovo majú ešte aj dnes minerálne pramene).

Tieto rímske tábory existovali ešte aj v roku 173 za vojvodcu a neskoršieho cisára Marca Aurélia a následníka jeho syna Commoda. Dokonca po odrazení Kvádov, pravdepodobne medzi dnešnou Jasovou, na čiare Želiezovce - Kolta - Bajč tiahol sa slávny ,,Limes Roamnus“ (hranice rímskej ríše).

Sťahovanie národov

V roku 453 po smrti Atillovej, húnske kmene vracajú sa naspäť na čiernomorské stepi a po opustených a vydrancovaných priestoroch južného Slovenska prúdia nové kmene pri sťahovaní národov. I priestory tunajšej obce brázdia kmene Ostrogótov, Vizigófov i Langobardov. Ich pobyt na našom území bol však len prechodný.

V šiestom storočí po našom letopočte sťahujú sa na priestory nášho juhu noví obyvatelia Avari. Pôvodné kmene avarských kočovníkov sa začali na našom území natrvalo usadzovať. Začali si budovať trvalé obydlia takzvané „hrinky“, ktoré si vytvorili z prútia a hliny, a začali poľnohospodársky obrábať bohatú sprašovú pôdu.

Avarskí roľníci, boli ako prví, ktorí zapustili primitívne radlice pluhov a začali preorávať panenské nivy dnešného jásovského chotára. Ich hrinková osada pravdepodobne sa rozprestierala, buď na miestach starého rímskeho tábora (Borbélyov majer), alebo v priestoroch starých Vinohradov, pretože mali tu podmienky jednak hospodárenia a taktiež podmienky na stavby hriniek (dostatok úrodnej pôdy - vody - hliny a prútia).

Panstvo Avarov tu trvalo aj za ríše franského kupca Samu, ktoré sa už v 8. storočí začalo prelínať slovanskými kmeňmi prúdiacimi vedľa toku rieky Moravy ,,Slovanskou bránou“ (Ostravsko - Sliezko) a zo severovýchodnej Európy. Spory Avarov s ríšou Frankou vyústili do otvorených bojov a mocné armády franského kráľa Karola Veľkého a neskoršie jeho syna Pipina Krátkeho na sklonku 8. storočia panstvo Avarov úplne rozvrátil a vytlačili z našich priestorov. Na ich miesta sa tlačili generačne i populačne silné kmene Slovanov, ktorí pevne zakotvili na našej pôde.

Slovania

Populačne rozvetvené slovanské kmene začali pokračovať v šľapajach Avarov a plne obrábať poľnohospodársku pôdu našich priestorov. Praosada dnešnej Jásovej začala sa formovať práve po osídlení slovanských kmeňov, a to najmä na priestoroch opustených avarských hriniek.

Slovanské osídlenie sa tiahlo aj ďalej na juh od dnešnej Jásovej, o čom nás usvedčujú archeologické vykopávky slovanských motívov a to najmä v Rúbani, Strekove, Vojnice a Marcelová. Tieto osady patrili pod patriarchát Nitrianskeho Kniežaťa Pribinu a do súčasti Veľkomoravskej ríše kráľov Mojmíra, Rastislava i Svätopluka.

tags: #farnost #tekovsky #hradok