Kde sa môžu svadobní hostia postiť kázeň

Pôstne obdobie je časom, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme. Aj Nový zákon často spomína pôst.

Apoštoli a prvá kresťanská komunita začali v deň židovskej Paschy spomínať na Kristovo utrpenie a smrť. Udalosti Kristovej smrti boli pre nich veľmi smutným dňom. Cirkev sa v 2. a 3. storočí začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia.

Historický vývoj pôstu

Sv. Epifanos a iný starokresťanský disciplinárny spis Apoštolské konštitúcie učia: „Pán nám prikázal postiť sa v stredy a piatky. V treťom storočí predveľkonočný pôst v niektorých Cirkvách trvá celý týždeň, to je ten týždeň, ktorý mi nazývame strastný. Na konci tretieho storočia veľký pôst už trvá 40 dní. Vo štvrtom storočí už existuje jasné svedectvo ktoré nám dokazuje štyridsaťdňový pôst. Dôležitým svedectvom sú listy sv. Atanáza.

V 3. storočí je zároveň aj najväčší rozkvet katechumenátu. Katechumeni boli tí, ktorí sa pripravovali na krst. Príprava zvyčajne trvala zvyčajne tri roky a zakončovala sa spolu so Štyridsiatnicou. Hlavnými aktmi tohto zakončenia boli: vybratie mena ohláseného na začiatku Štyridsiatnice, každodenné zriekanie sa zlého ducha počas celého pôstu, poučenie o pravdách viery a samotný krst na Veľkú sobotu. Tak tu vidíme, že hlavnou úlohou Veľkého pôstu v prvotnej Cirkvi bolo pripraviť katechumenov, t. j.

Veľkú úlohu pri formovaní pôstu zohráva aj symbolika čísla 40. Číslo 40 má, podobne ako aj ďalšie čísla (3, 7, 9), symbolický význam už od najstarších biblických čias. 40-denný pôst Mojžiša predtým, než dostal od Boha tabule Zákona: „A ostal tam s Pánom štyridsať dní a štyridsať nocí. Nejedol chlieb a nepil vodu.

Prečo má Veľký pôst trvanie 40 dní?

Podľa jednej interpretácie, vo Východnej cirkvi trvá pôst prakticky 36 a pol dňa. Sedem týždňov pôstu bez sobôt a nedieľ tvorí (7 x 5 =) 35 dní. K tomu treba prirátať ešte Veľkú sobotu a polovicu noci pred sviatkom Paschy, ktorá sa tiež ešte považuje za pôstny čas. Podľa druhej interpretácie prvých päť týždňov Veľkého pôstu a päť dní šiesteho týždňa (5×7 + 5), spolu dávajú 40 dní pôstu. Tak počítali 40-dňový pôst v Kyjevsko-pečerskej lavre. A práve šesť týždňov (nevynímajúc soboty a nedele) sa počítalo spolu. Ale aby nebolo (6×7) 42 dní v pôste, posledným dňom Veľkého pôstu počítali piatok pred Lazárovou sobotou. Teda v piatok pred Lazárovou sobotou končí sa 40-denný pôst.

Svätý a Veľký týždeň sa v byzantskom obrade považuje za „osobitný týždeň“ a nie je zahrnutý do štyridsaťdňového pôstu, ako to uvádza aj svätý Ján Zlatoústy: „Konečne sme sa dostali na koniec Svätej Štyridsiatnice a s Božou pomocou sme dosiahli tento Veľký (Svätý) týždeň. Prečo tento týždeň nazývame Veľkým? Pre veľké a neopísateľné dobrodenia, ktoré sa nám počas tohto týždňa dostali“ (porov. Západná (Latinská cirkev) mala šesťtýždenné Veľkopôstne obdobie, nakoľko aj sobotu sa počíta do pôstnych dní; veľký pôst mal teda aj na Západe iba 36 dní. Aby sa dosiahlo plných 40 dní pôstu, Západná cirkev v 7. stor.

Formy pôstu

Telesný pôst, nazývaný aj asketický pôst, sa vyvinul najmä pod vplyvom mníšskej disciplíny a stal sa veľmi prísnym, ako to opisuje svätý Teodor Studita († 826): „Počas Veľkého pôstu jeme len raz denne, okolo deviatej hodiny (t. j. o 15:00), pričom prijímame len suchú stravu a zeleninu bez oleja; nepijeme ani víno, s výnimkou soboty a nedele, keď smieme jesť aj ryby. Počas Veľkého (Svätého) týždňa zachovávame, nakoľko je to možné, úplný pôst bez vína a oleja až do noci (Svätej) soboty“ (porov. Chron. Katech. Svätý Teodor, ktorý dodržiaval miernu mníšsku disciplínu, dáva nasledovnú radu: „Čo sa týka množstva a kvality jedla, mal by si sa postiť toľko, koľko tvoje telo znesie“ (porov. Epistolár, 1. II, 135.

Aby sa počas Veľkého pôstu vytvorila atmosféra modlitby, cirkevní Otcovia trvali na úplnej zdržanlivosti od všetkých druhov zábav, t. j. od hudby, tanca, večierkov počas Veľkého pôstu (porov. Homília proti opilcom, 1 - 2), a svätý Ján Zlatoústy karhal tých, ktorí sa počas Veľkého pôstu „opovážili zúčastniť sa na konských dostihoch“ (porov.

Duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý je zdržanlivosťou od každého zlého (najmä od ťažkého hriechu) je najpodstatnejšou časťou pôstu. Svätý Ján Zlatoústy učil, že „hodnota pôstu nespočíva ani tak v zdržanlivosti od jedla, ako skôr v upustení od hriešnych zvykov“ (porov. Svätý Bazil Veľký to vysvetľuje: „Odvrátiť sa od každého zla znamená držať jazyk na uzde, potláčať hnev, potláčať zlé túžby a vyhýbať sa všetkým klebetám, klamstvám a nadávkam. Zdržiavať sa týchto vecí - v tom spočíva pravá hodnota pôstu!“ (Homília o Pôste II, 7). Svätý Ján Zlatoústy odsudzuje bláznovstvo tých kresťanov, ktorí sa „celý deň zdržiavajú jedla, ale nedokážu sa zdržať hriechu“ (porov. Homília na Genezis VI, 6).

Veľký pôst bol vždy osobitným obdobím pokánia a kajúcnych praktík, ktorými sa kresťania usilovali o zmierenie s Bohom a o odčinenie svojich hriechov. Bol to čas vyhradený na dôstojné splnenie si veľkonočnej povinnosti, ako to vysvetľuje svätý Ján Zlatoústy: „V dávnych dobách mnohí kresťania prijímali sväté Tajomstvá (Kristovo telo a krv) bez patričnej prípravy a bez rozlišovania, najmä v deň ich ustanovenia (t. j. Svätý a veľký štvrtok). Vidiac veľkú škodu, ktorá plynie z nedbalého pristupovania k svätému prijímaniu, cirkevní Otcovia vyčlenili štyridsať dní (Veľkého pôstu) na modlitbu, počúvanie Božieho slova a účasť na bohoslužbách, aby sme po náležitom očistení srdca modlitbou, pôstom, almužnou, nočným bdením a spoveďou mohli s čistým svedomím pristúpiť k svätému prijímaniu čo najviac razy“ (porov.

Duchovná obnova, a to praktizovaním cností a konaním dobrých skutkov, musí byť hlavným cieľom nášho pôstu, ako to naznačil svätý Bazil vo svojej homílii o pôste: „Prijmite pôst ako skúseného vychovávateľa, ktorým nás Cirkev učí zbožnosti“ (porov. Cirkevní Otcovia trvali na tom, aby sa veriaci počas Veľkého pôstu zúčastňovali na pôstnych bohoslužbách, ktoré boli obohatené o dojímavé liturgické hymny, kajúcne modlitby a poklony. Špeciálne pôstne kázne sa prednášali každú noc počas Veľkého pôstu (porov. sv.

Pôstne obdobie je v prvom rade milostivým obdobím pokánia! Pokánie nie je iba vymenovaním hriechov alebo uznaním viny, ale je to predovšetkým návratom k Otcovi, od ktorého sme hriechom odcudzení. Tento návrat však musí sprevádzať túžba vrátiť sa, znova získať to, čo som stratil - otcov dom a jeho prítomnosť.

Cirkev nás postupne chce viesť po tejto ceste k Pasche nielen v čase pôstu a prípravy na Paschu ako sviatok, ale v oveľa väčšej miere nás sprevádza k osobnej Pasche každého jedného z nás. Odlúčenie od Boha, ktoré nastáva v hriechu, v naviazanosti na materiálne veci, na vášne atď., vovádza človeka do smútku, do žiaľu za stavom úplného naplnenia Kristovým duchom. Stavom, ktorý zodpovedá krstnej milosti, ktorú vyjadruje apoštol Pavol: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom […] Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 4.11). Ide teda o život v Kristovi. Neexistuje iná cesta, iba Ježiš Kristus. Ten, ktorý je Baránkom Božím, ktorý sa „láme a rozdeľuje. Láme sa a nedelí, ustavične sa požíva a prijímajúcich posväcuje“ (liturgia sv.

Práve liturgia vo východnom obrade predstavuje slávnosť, Baránkovu hostinu. Liturgia vyťahuje človeka z všednosti a jej nadprirodzený a nadčasový charakter človeka vovádza do sféry neba. Vždy totiž, keď slávime eucharistiu, vystupujeme tam, kam vystúpil Kristus, aby sme mohli jesť a piť pri Jeho stole. Slávenie eucharistie je slávením vstupu a zaujatia zasľúbenej zeme, ktorú nám pripravil Boh. Eucharistia je stále tým istým príchodom a prítomnosťou, tou istou radosťou a „planutím sŕdc“, tým istým rozum prevyšujúcim a zároveň absolútnym poznaním, že vzkriesený Pán sa dáva poznať „v lámaní chleba“. A táto radosť bola taká veľká, že pre prvotnú Cirkev deň, keď sa konala eucharistia, nebol iba jedným z dní, ale bol Pánovým dňom - dňom mimo času, lebo v eucharistii sa Božie kráľovstvo „už dosahuje“.

Na Tajomnej večeri samotný Kristus povedal svojim učeníkom, že im prisľúbil nebeské Kráľovstvo, aby mohli „jesť a piť pri Jeho stole v Jeho kráľovstve“. Prítomnosťou vzkrieseného Krista, ktorý vystúpil na nebo a sedí po pravici Otca, Eucharistia je účasťou na nebeskom Kráľovstve, ktoré je radosťou a pokojom v Svätom Duchu. Prijímanie je „pokrmom nesmrteľnosti“, „nebeským chlebom“ a pristúpenie k Svätému stolu je skutočným vystúpením na nebo.

Spomedzi všetkých liturgických pravidiel, ktoré sa vo východnom obrade vzťahujú na Veľký pôst, je jedno zvlášť dôležité a javí sa ako kľúč k objasneniu jeho liturgickej tradície. Je to pravidlo, ktoré nedovoľuje slávenie božskej liturgie v priebehu obyčajných dní Veľkého pôstu. Pravidlo hovorí, že sa božská liturgia nemôže slúžiť v priebehu Veľkého pôstu od pondelka do piatku, s jedinou výnimkou, a to ak sviatok Blahoviščenija (Zvestovania Presvätej Bohorodičke) pripadne na jeden z týchto dní. Význam tohto pravidla bol natoľko zabudnutý, že v mnohých farnostiach, zvlášť v tých, ktoré boli vystavené na dlhý čas západnému a latinskému vplyvu, sa toto pravidlo nedodržuje a podľa čisto latinského zvyku sa v priebehu celého Veľkého pôstu konajú denne sväté liturgie. Ale aj tam, kde sa toto pravidlo dodržuje, niet často snahy preniknúť za formálne stotožnenie sa s predpismi a pochopiť ich duchovný význam, hlbokú logiku Veľkého pôstu.

Keďže eucharistia (liturgické slávenie) je sviatkom Cirkvi - nebeskou hostinou, ukazuje sa tu jeden základný liturgický princíp: nezlučiteľnosť slávenia Eucharistie s postením, ktoré má kajúci charakter. Tu na seba naráža slávenie a kajanie sa. K pochopeniu tejto praxe je potrebné nájsť hĺbku a zmysel eucharistického slávenia vo východnom obrade. Vo východnej tradícii, ktorá sa v tomto odlišuje od eucharistickej teológie a praxe západného obradu, si eucharistia vždy zachovala svoj sviatočný a radostný charakter. V prvom rade je to tajomstvo Kristovho príchodu a Jeho prítomnosti medzi svojimi učeníkmi. Je to skutočne príchod a prítomnosť Krista v Eucharistii, ktoré sú pre Cirkev „dôkazom“ Jeho vzkriesenia. Je to radosť a planutie sŕdc, ktoré zažili učeníci na ceste do Emauz, kde sa im Kristus odhalil v lámaní chleba.

Miesto, lepšie povedané domov pre Cirkev je na nebesiach. Teraz je ľahšie porozumieť, prečo je eucharistické slávenie nezlučiteľné s postením, pretože postenie je hlavným zobrazením tej Cirkvi, ktorá stále putuje, ktorá je ešte len na svojej ceste do nebeského Kráľovstva. Sám Kristus na výčitku farizejov, prečo sa jeho učeníci nepostia, odpovedá takto: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť“ (Mk 2, 19). Cirkev oslávená už má účasť na večnej svadobnej hostine, kde ženíchom je Baránok - Kristus a nevestou Cirkev. Táto nezmerateľná láska je dokonalým a intímnym spojením, v ktorom Kristus - ženích sa dáva svojej neveste Cirkvi. Dáva sa celý a dáva všetko. „Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko“ (liturgia sv.

Naša východná tradícia kladie v pôstnom období dôraz na vnímanie Cirkvi ako Cirkvi putujúcej. V pozadí majme skúsenosť Izraelitov, ktorí 40 rokov putovali púšťou, kým konečne prišli do zasľúbenej zeme. Tak aj my 40 dní putujeme púšťou, aby sme mohli potom vystúpiť na nebesia. Treba zdôrazniť, že v prípade tzv. Aliturgickosť však neznamená, že v chráme sa nič nekoná. To by bolo úplným nepochopením tejto praxe.

Žalmistovo volanie o pomoc

„ČUJ, PANE, a zmiluj sa nado mnou“ (Ž 30, 11). Týmito slovami zo vstupnej antifóny sa začína dnešná Omša. Žalmistovo volanie, aby bol vypočutý, odráža prirodzenosť človeka, ktorý sa obracia k Bohu o pomoc. „Pane, Bože môj, k tebe som volal a ty si ma uzdravil. Pane, vyviedol si ma z ríše zosnulých, navrátil si mi život, aby som nezostúpil do hrobu (...). Podvečer je nám hosťom plač a radosť nad ránom“ (Ž 30, 3-4. 6). Žalmista opisuje bežnú skúsenosť: Boh, ktorý nám prichádza na pomoc, keď ho pokorne voláme. Toto pôstne obdobie môže byť vhodným časom na to, aby sme si pripomenuli chvíle, keď sme pocítili túto pomoc od nášho Pána. Ak sme „poznali a uverili láske, ktorú má Boh k nám“ (1 Jn 4, 16), spomienka na tie chvíle, keď nám prišiel na pomoc, bude posilou pre prítomnosť i budúcnosť.

Jednou z úloh Ducha Svätého, ktorú nám Ježiš zjavuje, je práve pomáhať nám pamätať na Božie milosrdenstvo, udržiavať krehkú pamäť: „On vám pripomenie všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14, 26). „Duch Svätý je ako pamäť, prebúdza nás: Pamätaj na to, pamätaj na tamto. Udržuje nás v bdelosti v Pánových veciach a tiež nás podnecuje, aby sme si spomenuli na svoj život: Spomeň si na ten čas, spomeň si na to, ako si stretol Pána, spomeň si na to, ako si ho opustil (...). Je to dobrý spôsob modlitby; pozerať sa na Pána a hovoriť mu: Ja som ten istý. Veľa som toho prešiel, urobil som veľa chýb, ale som ten istý a ty ma miluješ. Spomienka na životnú cestu; Duch Svätý nás vedie v tejto spomienke“[1]. Pred dvoma dňami nám kňaz pri ukladaní popola na hlavu možno pripomenul náš pôvod a náš koniec, že pochádzame z prachu a vrátime sa doň. Spomienka na Boží prechod cez náš život môže byť dobrým impulzom na obrátenie na začiatku pôstu.

Pôst v židovskej tradícii

V ŽIDOVSKEJ TRADÍCII sa pôst žil ako forma pokánia. Prorok Izaiáš však upozorňuje, že pôst prežívaný len ako vonkajší prejav je málo užitočný, lebo je bez milosrdenstva, bez skutočnej túžby obrátiť svoj pohľad k Bohu. Prorok hovorí, že pôst, ktorý si želá Pán, ovocie vnútorného obrátenia, je skôr takýto: „Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš?“ (Iz 58, 6-7). Pravý pôst je ten, ktorý nás vedie k väčšej láske k Bohu a k druhým, vychádza zo seba samého; je to modlitba zmyslov, ktorá prináša ovocie všade okolo nás. „Pôst neprináša ovocie, ak nie je zavlažovaný milosrdenstvom; bez tohto zavlažovania vysychá,“ hovorí svätý Peter Chryzológ, „čím je dážď pre zem, tým je milosrdenstvo pre pôst“[2].

„Pôst ako skúsenosť nedostatku pre tých, ktorí ho prežívajú s jednoduchosťou srdca, vedie k novému objavu Božieho daru a k pochopeniu našej skutočnosti ako stvorenia, ktoré na jeho obraz a podobu nachádza v ňom svoje naplnenie“[3]. Zvyky striedmosti, ktoré Cirkev odporúča, by mali byť prejavom vnútorného postoja; ten je v skutočnosti najdôležitejší. Svätý Josemaría učil, že každé odriekanie by malo byť „prejavom toho, že srdce sa neuspokojuje so stvorenými vecami, ale túži po Stvoriteľovi, že túži byť naplnené Božou láskou“[4]. Prežívanie hladu prostredníctvom pôstu nám pripomína, že jedine Boh je pravým pokrmom a že všetky dobré veci pochádzajú od neho: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“, modlíme sa v modlitbe Otčenáš. Vonkajší pôst by mal byť prejavom našej vnútornej túžby nasýtiť sa Bohom, obrátiť sa späť k nemu.

Zmysel pôstu a pokánia

UČENÍCI Jána Krstiteľa sa pýtajú Ježiša, prečo sa často postia ako farizeji, kým jeho učeníci nie. Je to aktuálna otázka, o niečom, čo by určite upútalo pozornosť Židov. „Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi?“ - Ježiš odpovedá. „No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť“ (Mt 9, 15). Pán využíva túto príležitosť, aby nám ukázal zmysel pôstu a pokánia: zjednotiť nás bližšie s Bohom. Preto ak je s nimi sám Boh, táto prax stráca význam; je dobré, aby sa učeníci naplnili jeho prítomnosťou. Preto dodáva: keď s nimi nebude, vtedy sa budú postiť, vtedy budú potrebovať túto prax, aby sa naučili sústrediť svoju pozornosť na Boha.

Tak často prežívame svoju vzdialenosť od Boha, a to je normálne, veď sme na ceste do príbytku nášho Otca. Kristus prišiel na zem práve preto, aby povolal hriešnikov. Preto nám Cirkev pripomína dôležitosť pôstu, tej modlitby tela, ktorá nám pomáha pozerať sa hore, čo je jediné dôležité. Uvažovanie o našej slabosti nás prinúti povedať spolu so žalmom, ktorý svätý Josemaría recitoval každý večer: „Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou“ (Ž 50, 4-5).

Jánovi učeníci a farizeji sa postili. Prišli k nemu a pýtali sa: „Prečo sa Jánovi učeníci a učeníci farizejov postia, a tvoji učeníci sa nepostia?“ Ježiš im povedal: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť. No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v ten deň, sa budú postiť. Nik neprišíva na starý odev záplatu z novej látky, lebo záplata vytrhne kus z neho, nové zo starého, a diera bude ešte väčšia. Blíži sa Popolcová streda a s ňou obdobie pôstu, a v evanjeliu počúvame, ako Pán Ježiš odmieta pôst farizejov.

Možno sa niekto potešil, rozumejúc tomu tak, že evanjelium mu potvrdilo, že postiť sa je už zastaralé či prehnané. Kto by však chcel z dnešného evanjelia vyvodzovať takýto záver, nepochopil ho. O čo teda ide v dnešnom evanjeliu? Ide predovšetkým o to, čo hovorí Pán Ježiš, ide o vzťah: „Ženích je s nimi“! Všimnime si prirovnania: dávať nové víno do starých nádob, ktoré roztrhne, prišívať záplatu z nového súkna na staré rúcho, ktorá sa praním zbieha rýchlejšie ako staré rúcho a napokon ho roztrhne - ukazujú, aký nezmyselný by sa mohol stať aj pôst, ak by neslúžil svojmu cieľu. Aby človek mohol milovať, musí najskôr on sám zakúsiť lásku. Tou láskou, s ktorou sa má stretnúť, je Božia láska. Boh je ten, ktorý miluje prvý.

Vzťah Boha k jeho ľudu má v Božom Slove svoje vyjadrenia v rôznych obrazoch. Tak napríklad Boh vystupuje k svojmu ľudu ako rodič k svojmu dieťaťu. „Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad bohabojnými“, počuli sme v žalme. Skutočne, Božia láska je na mnohých miestach vo Svätom Písme predstavovaná ako „mužská“ láska manžela a otca, ale tiež ako „ženská“ láska matky. Ešte tesnejší a dôvernejší je snúbenecký obraz vzťahu muža a ženy smerujúcich k manželstvu. Prvé čítanie navodzuje práve tento obraz: „zasnúbim si ťa vo vernosti a tak spoznáš, že ja som Pán“. Manželská láska je láska veľmi osobná, svojou povahou by sme mohli povedať, že je intímna. Aj Božia láska sa týka každého osobne. Boh po hriechu neopustil človeka, ale k nemu prehovoril, dokonca s ním uzavrel zmluvu. Večný Boh komunikuje s vyvoleným ľuďom, najskôr s ním uzatvára „Starú“ zmluvu, aby potom cez tento Izraelský národ ponúkol spásu celému ľudstvu v „Novej“ zmluve.

Preto je Izrael jeho ľudom, s ktorým má veľmi intímny vzťah. Do Nového zákona sa prenáša to, čo už bolo skryte obsiahnuté v Starom zákone: V Ježišovi Kristovi, pravom Bohu a pravom človekovi sa medzi Bohom a ľuďmi vytvorilo to najužšie možné spojenie medzi Bohom a človekom. Božie Slovo sa stalo Telom, prebývalo medzi nami a bolo vydané (obetovalo sa) za nás. Už Ján Krstiteľ sa nazve Ženíchovým priateľom. Pán Ježiš dnes priraďuje svojich učeníkov k svadobným hosťom. Ak je Pán Ježiš Ženíchom, môžeme sa priamo spýtať, kto je Jeho Nevestu. Je ňou nový Boží ľud - Cirkev. Táto nevesta sa sprítomňuje v každom pokrstenom a je ako osoba, ktorá sa vystavuje pohľadu svojho snúbenca. Po Turícach môže Pavol napísať, že Korinťanov zasnúbil Kristovi a má mu ich predstaviť ako čistú pannu. A v druhom čítaní nazýva Pavol Korinťanov Kristovým listom napísaným jeho Duchom, listom, ktorý všetci ľudia poznajú a čítajú.

Ako kresťania tu na zemi s Bohom prežívame stále takýto snubný vzťah. Koľko dokážu pre seba urobiť zamilovaní! Láska ich pohýna. Pri rozhovoroch im čas stojí, stále sa im zdá krátky čas ich stretnutia. Keď povedzme prší, a oni sa majú stretnúť, nijako im to neprekáža. Avšak vo vzťahu k Bohu, ako sa nám niekedy zdá čas rozhovoru s ním dlhý a potrebné sebazaprenie tak ťažké! Asi však ešte stále je v nás málo lásky, lebo ako hovorí príslovie: pre milého nič ťažkého. Nejeden mladý človek dokáže kvôli svojmu partnerovi zmeniť svoj život. Táto streda bude Popolcovou stredou a budúca nedeľa výzvou vyjsť s Kristom na púšť, teda v určitom zmysle opustiť tento svet vzdialením sa od toho, čo nás bezprostredne obklopuje a často zväzuje do závislostí, aby sme sa potom vrátili do sveta s novým duchom - Duchom Svätým, Duchom lásky.

Budeme viac uvažovať o sebe a o Tom, od ktorého je všetko a Komu chceme aj my patriť - o Ženíchovi. O nejakú chvíľu pristúpime k „Hostine Baránkovej“. Je to svadobná hostina Novej zmluvy Boha s nami, lebo Nebeský Ženích nám v nej dáva prijímať svoje Telo obetované za nás - tak ako ten, ktorý sa zaviaže manželskou zmluvou sa tomu druhému daruje aj telesne. A aj keď je táto hostina celá zahalená tajomstvom, preniknuteľným len vierou, predsa ide o najintímnejší vzťah.

Keď im nevestu vezmú...

V týchto dňoch, keď veriaci nemôžu navštevovať bohoslužby a prijímať sviatosti sú priľahlé Ježišove slová adresované farizejom v spore o pôste: „Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť“ (Mt 9, 15). Tieto dni sú tu. Pozrime sa však na to aj z opačnej strany, zo strany kňaza.

tags: #vari #sa #mozu #svadobni #hostia #postit