Asi neprezradíme nič nové, keď povieme, že každý túži po šťastí. Mnohých však môže prekvapiť, že Boh túži po našom šťastí omnoho viac ako my sami. Ešte väčšie prekvapenie môže spôsobiť vyhlásenie, že k šťastiu sa dá dospieť práve cez sviatosť zmierenia.
Cez túto sviatosť pokorujúceho sa ponižovania pred kňazom, ktorý si ktoviečo myslí? Áno, je to tak. K šťastiu sa dá dospieť cez nádhernú sviatosť stretnutia sa márnotratného syna so svojím otcom, ktorý ho už zďaleka vyzerá. Kto neskúsi, neuverí. Ako však nabrať odvahu a skúsiť to, keď nás od toho odrádza toľko vecí? Načo vlastne slúži spoveď? Ako sa vôbec dobre spovedať? A prečo sa spovedať kňazovi?
Ak si aj vy kladiete tieto otázky, čítate tie správne riadky.
Príde otec domov z práce. Na jeho veľké prekvapenie je doma ticho. Zakaždým ho s radosťou víta „následník trónu", a dnes? Nemusí však dlho pátrať po tom, čo sa stalo, zistí to hneď pri vstupe do obývačky. Čínska váza cenný rodinný poklad dedený z generácie na generáciu nie je na svojom mieste. Stopy po nehode sa síce usiloval niekto schovať, ale jeho neodborné upratovacie schopnosti si všimol aj otec, ktorému takéto veci väčšinou unikajú.
Otcovi zovrelo srdce, keď si spomenul, čo všetko sa viaže na tento rodinný poklad, ktorý sa pravdepodobne rozbil na márne kúsky. Tiež si uvedomuje, čo sa mohlo stať, keby váza na niekoho z tej výšky spadla. Nakoniec sa otec ozve: „Jožko, kde si?" Úplne zbytočná otázka, presne vie, kde je v perináku. Syn je schovaný. Poobede sa mu zažiadalo pozrieť sa na krásnu vázu vo vitríne. Chcel ju len chytiť a potom položiť hneď späť, aby nikto nič nezbadal. Žiaľ, plán nevyšiel a váza padla. Chcel aj zakryť stopy, ale nešlo to. Tak sa schoval.
Na jednej strane sa bál príchodu otca, na druhej strane sa nevie dočkať, keď už bude po tom. Na otcovo zavolanie s plačom vychádza zo svojej skrýše. Vie, že otcovi sa jeho skutok nepáči, vie, že ho pokarhá. Vie však aj to, že otec ho miluje a preto má odvahu vyjsť. Keď ho otec zbadá uplakaného a spoteného objíme ho. Syn sa chce ospravedlniť, ale pre usedavý plač to nedokáže. Otec ho tíši a hovorí: „Viem, že to ľutuješ, nabudúce si však dávaj väčší pozor.
Tento krátky príbeh nám môže pomôcť pochopiť a zažiť krásu sviatosti zmierenia. A tu by sme aj mohli skončiť. Lenže existuje veľa rôznych falošných a nedokonalých predstáv o Bohu, ktorých zdrojom je často aj to, že sme nezažili taký ideálny vzťah k rodičom ako v spomínanom príbehu.
Ako by sa mal kresťan vysporiadať s vinou za hriech? - Impact Video Ministries
Prečo je spoveď "najťažšia" sviatosť?
Spoveď je asi „najťažšia" sviatosť. Prečo? Predstavme si situáciu, že je v našom spoločenstve, pracovnom kolektíve človek, ktorý nedbá dostatočne na svoju hygienu a nešíri okolo seba práve najpríjemnejšiu vôňu. Ako riešime túto situáciu? Ideme za ním a priamo mu to povieme? Asi nie. Je nám to nepríjemné, nechceme ho raniť. Skôr použijeme nejaké narážky, skryté odkazy, napríklad necháme dezodorant na písacom stole. Lenže on nereaguje. Presne tak je to aj s naším hriechom. Všetci ho vidia, lezie im na nervy, len my ho nevidíme.
Zriedka sa nájde niekto, kto nám otvorenie povie, že naše konanie nie je správne. A ak sa k tomu aj odhodlá, často je to v návale zlosti, čo nás raní. Najlepšie je, ak si svoju neresť všimneme sami. K tomu sa potrebujeme pravidelne zastaviť a pouvažovať nad svojím životom ako žijeme svoj vzťah s Bohom, s ľuďmi, so sebou? V čom sa nám darí a kde by sme mali pridať? Nie sú to ľahké otázky. Určite by nás potešilo, keby nám na ne odpovedal niekto iný a dal nám zoznam, v čom sa nám darí a na čom máme ešte popracovať. Takáto služba môže byť niekedy veľmi cenným darom, ale keby sa stala pravidelnou súčasťou nášho života, uškodila by nám. Stratili by sme totiž úplne schopnosť správne uvažovať o sebe samých a vždy by sme iba hľadali, čo si o nás myslia druhí.
Čo v našom živote spôsobuje hriech?
Čo v našom živote spôsobuje hriech? Vylučuje nás. Robí nás neschopnými mať účasť na spoločenstve. Predstavme si, že by sme prišli na spoločenský večierok oblečení v havajskej košeli a v bermudách. Pri vstupe do sály zistíme, že všetci sú v elegantných šatách. Pôjdeme ďalej? Asi nie. Zbytočne nás budú presviedčať, že si to nikto nevšimne. Podobne som sa pýtal birmovancov, či by išli so spolužiakmi na pizzu, keby mali veľký fľak na tričku. Všetci odpovedali, že nie. Do nepríjemnejšej situácie sa môžeme dostať, keď máme fľak na tričku vzadu a nevidíme ho. Všimneme si to až doma a teraz si v mysli prehrávame, čo si asi ostatní mohli myslieť. V duchu nadávame na spolužiakov, že nás neupozornili. Ešte zaujímavejšia situácia nastane vtedy, keď „nehodu" s fľakom obrátime na vtip.
Tento príklad naznačuje, čo spôsobuje hriech a aké rôzne postoje môžeme k nemu zaujať. Nie je totiž vôbec ľahké uniesť vlastnú hriešnosť. Existuje správna, ale aj nesprávna výčitka svedomia. Správna výčitka nás privádza k uvedomeniu si zlého skutku, k požiadaniu o odpustenie a v konečnom dôsledku k pevnejšiemu primknutiu k Bohu, lebo sme zažili, že nás nekonečne miluje aj napriek našim chybám. Takúto výčitku svedomia mal svätý Peter. Nemal to so svojou sangvinickou povahou ľahké. On hlava všetkých, on ktorému bolo povedané, že je skala, na ktorej bude postavená Cirkev, on ktorý chcel za Krista ísť do väzenia aj zomrieť, bol pokorený a kruto konfrontovaný s tým, že Majster mal pravdu aj napriek tomu, že ho hrdo presviedčal: „Aj keby všetci, ja nikdy." Padol. A z veľkej výšky. Ako sa mal pozrieť ostatným do očí? Ako mal Márii do očí povedať, že zaprel jej syna?
Iste sa aj u Petra objavila nesprávna výčitka, ktorá privádza k zúfalstvu a k znechuteniu. Nesprávna výčitka nás ponižuje, privádza k zúfalstvu a znechuteniu. Máme strach prísť k Bohu, lebo sa hanbíme. Chceme si zaslúžiť spásu, ale týmto konaním samých seba presviedčame o tom, že si zaslúžime len trest. Máme teda akúsi túžbu potrestať sa. A to s obľubou využíva diabol. Najprv nás naláka na hriech, sľúbi naplnenie našich túžob. Ponúka nám slasť, ktorá však buď neprichádza, alebo si ju „užijeme" len krátkodobo a potom prichádza pocit sklamania, oklamania a hanba. A diabol sa len rehoce, že nás opäť nachytal. Zážitok vlastnej naivity je nesmierne ponižujúci.
Nie je ľahké ustať, keď padneme. My, čo si myslíme, akí sme dobrí, ako veci zvládame a ako sa nám nič nemôže stať. Nesprávna výčitka priviedla Judáša k samovražde. Aj jemu mohlo byť odpustené. Veď v konečnom dôsledku jeho pád nebol ani tak viditeľný a jasný ako pád Petra. Zlý sa usiluje dostať nás do jedného z dvoch extrémov. Tým prvým extrémom je zabiť svedomie, tváriť sa, že zlo neexistuje. Najčastejší argument pre takéto konanie spočíva v konštatovaní, že „všetci to tak robia", pripadne, že „inak sa nedalo". Samozrejme, v takýchto situáciách nám najviac prekážajú osoby, ktoré veci zvládajú, lebo tým práve dokazujú, že predsa len nie všetci tak robia a že existuje aj iné riešenie. Problém teda nie je v niekom inom, ale v nás.
Raz mi jedna mladá žena rozprávala svoj zážitok z dievčenskej strednej školy, kam chodila. Všetky jej spolužiačky neustále opisovali, aké to bolo krásne a úžasné s tým ktorým chlapcom. Len dve dievčatá v triede boli ešte panny. Raz ju ich rozprávanie nahnevalo a opýtala sa: „Aj ja zažívam množstvo krásnych vecí a nemám neustále nutkanie o tom rozprávať, aké to bolo krásne. Vy však máte. Ak nás diabol nevie udržať v tomto extréme, privedie nás presne k opačnému zmýšľaniu. Prepadneme už spomínaným mučivým výčitkám. A tie privádzajú až k chorobným stavom.
Čo teda s hriechom? Je tu. Popieranie nepomôže a mučiť sa ním nechceme. Skúsme ho teda ponúknuť Bohu na odpustenie. Tento krok nebude až taký ťažký, ak sme v rodine zažili bezpodmienečnú lásku a skutočné odpustenie. Iná situácia nastáva, ak sa nám naše hriechy neustále pripomínali alebo ak rodičia neboli dôslední a nenaučili nás rozlišovať medzi dobrom a zlom.
Osobné skúsenosti so sviatosťou zmierenia
Rád by som sa s vami podelil o dva osobné zážitky so sviatosťou zmierenia, ktoré v značnej miere ovplyvnili môj život. Oba sa stali ešte pred vstupom do seminára, keď som sa pomaly dostával zo zvykového tradičného náboženstva a postupne objavoval vzťah s Bohom, ktorý je úplne o niečom inom ako o bezduchých povinnostiach. V celom tomto dozrievaní však ostávali dve veľké prekážky, ktoré som nielenže nedokázal odstrániť, ale ani dobre pomenovať. Ponižovali ma, hanbil som sa za ne. Chcel som to riešiť, ale nemal som síl. Od svojho prvého svätého prijímania som chodil pravidelne každý mesiac k sviatosti zmierenia. Teraz spätne si uvedomujem, že aj to bol jeden z rozhodujúcich momentov môjho povolania.
V čase, keď som už počul Boží hlas, ale akosi som ho ešte počuť nechcel, som zašiel na spoveď k jednému pátrovi, aby som sa s ním poradil. Čo mám robiť, ak počujem Boží hlas, mám aj istotu, že je to ten hlas, lebo už dosť hlasno kričí, ale vôbec sa necítim schopný a ani hodný naň odpovedať? Kňaz sa tejto téme venoval len okrajovo. Otvoril však inú, tú, ktorú som ani nespomenul, ale ma veľmi trápila a to bol môj zlozvyk. Kňaz sa tejto témy dotkol veľmi citlivo, ale otvorene a jasne. Bol som presvedčený, že keby som o tom začal hovoriť, od hanby sa prepadnem pod zem. No nič také sa nestalo. Cítil som obrovský pokoj a úľavu. Počul som slová, ktoré mi dávali nádej, cítil som sa prijatý a rešpektovaný aj so svojím zlozvykom. Zo spovede som odchádzal nesmierne šťastný. A stal sa zázrak. Zlozvyk bol odvtedy vyliečený.
Na druhú spoveď, lepšie povedané rozhovor, som sa pripravoval veľmi dlho. Presne si pamätám, bola to spoločná vianočná spoveď. Keď konečne prišiel na mňa rad, nabral som odvahu povedať kňazovi všetko, čo ma v detstve zranilo. Bolo toho veľa a náročné veci. Keď som dohovoril, bol som úplne šťastný a v duchu som sa zabával nad bezradnosťou kňaza, ktorý si myslel, že má povedať niečo múdre na povzbudenie, ale nič také nedokázal. Nakoniec ma pozval, aby sme sa spoločne pomodlili Zdravas Mária. Mne to úplne stačilo. Nič viac som ani nepotreboval. Opäť som zažil nádherný dotyk Božej uzdravujúcej lásky.
Ako kňaz som bol niekoľkokrát pri spovedi v situácii, keď som pri kajúcnikovi lapal po dychu, lebo som stál pred vecou, ktorá úplne presahovala všetky moje schopnosti. Najkrajšie na týchto zážitkoch je to, že tí kňazi pravdepodobne ani netušia, aký veľký dar mi sprostredkovali. Ich ľudským prístupom zohrali nezastupiteľnú úlohu, no podstatu spravil Boh. Uzdravil ma. Zažil som ho ako Otca, ktorý ma objíma. Nedokázal by som to ale bez tých kňazov, preto im chcem aspoň takto vysloviť obrovské poďakovanie. Po týchto skúsenostiach som len ľutoval, že som tie veci nezačal riešiť skôr. Dlhé roky som sa trápil a nemuselo to byť. Stačilo tak málo.
Možno aj vďaka týmto zážitkom často hovorím mladým o skrytých hriechoch a zraneniach z domu. Keď sa kňaz pozrie na mladého človeka, vidí omnoho viac, ako by ten dotyčný tušil. Bolesť spôsobená hriechom, neláskou kričí. Vtedy chcem aj ja kričať: „Dá sa to riešiť! Neostávaj vo svojom zranení! Nenes sám svoje trápenie, príď k Pánovi a on ťa uzdraví!" Našťastie existuje množstvo ľudí, ktorí túto druhú šancu využijú.
Dnes už mám možnosť zažívať aj z druhej strany, aké uzdravenie vie priniesť úprimná ľútosť. Čo znamená druhá šanca, ktorú nám Boh sprostredkuje cez milosť zmierenia? Keď po dlhých pokusoch Edison konečne zostrojil prvú žiarovku svietiacu cibuľu, chcel ju prezentovať odbornej verejnosti. Prítomní napäto čakali, ostával už len posledný úkon priniesť svietiacu cibuľu na pódium. Avšak asistent, ktorý žiarovku niesol, zakopol a rozbil ju. Prezentácia sa skončila. Nasledovalo opäť dlhé obdobie vývoja, aby sa vyrobila nová. Samozrejme, hrozilo, že tým Edison príde o prvenstvo. Po čase sa podarilo vyrobiť novú žiarovku a opäť nastala podobná situácia treba priniesť žiarovku na pódium. Kto ju niesol? Ten istý asistent. Práve toto je druhá šanca, ktorú nám Boh dáva.
Nehovorí nám, že sme toho už dosť pokazili a teraz máme zaliezť do kúta. Ako ťažko odpúšťame druhým. Niekedy si aj po dlhých rokoch dokážeme vyčítať konkrétne veci. Odpustiť sebe samým však považujeme niekedy priam až za nemožné. Ale je tu Boh. On, ktorý sa voči nám nikdy ničím neprevinil a ktorý nám dal život. On, ktorého sme toľkokrát urazili. Hovorí k nám aj takýmito slovami: „Kým žiješ, dýchaš a máš odvahu prísť a povedať prepáč, ja ti odpustím. Samozrejme, toto môže zažiť iba pokorný človek, ktorý dokáže veci prijať zadarmo. Ten, čo si chce všetko zaslúžiť, má problém prijať odpustenie. V tomto smere musíme byť ako deti. A nemajú problém to prijať. My dospelí však žijeme mentalitu zásluhovosti. Nechceme prijímať, lebo nechceme byť zaviazaní. Aj svoje hriechy si chceme odčiniť sami a dokázať Bohu svoju lásku tým, že sa za hriech vytresceme.
Myslíme si, že Boh nás miluje vtedy, keď sme krásni, šikovní, bez hriechu, keď sa nám darí v modlitbe, keď nemáme konflikt s ľuďmi. Ak niečo z tohto neplatí, považujeme sa za nehodných Božej lásky. Preto najprv chceme veci vyriešiť a keď si myslíme, že je všetko v poriadku, už si zaslúžime spoveď. Písmo však slovami svätého Pavla hovorí niečo úplne iné. Boh za nás zomrel, keď sme boli ešte hriešni. Málokto zomrie za spravodlivého, hoci možno za toho by sa predsa len niekto odhodlal. No Boh za nás zomiera, keď sme v stave, kedy na nás ľudsky nie je nič hodné lásky (pórov. Boli sme už niekedy znechutení sami zo seba, že sme nemali chuť s nikým komunikovať? Keď sme nemali chuť a ani síl k modlitbe? Keď by sme sa najradšej stratili zo sveta? Predpokladám, že áno. Skúsme si, keď budeme najbližšie v podobnej situácii, uvedomiť nasledovné aj takých nás Boh miluje, práve za takých zomrel. Potom začneme chápať silu sviatostného zmierenia.
Zážitok odpustenia nám dá silu zmeniť svoj život. Ak si uvedomíme, ako nás Boh miluje, zatúžime opätovať jeho lásku. Už nekonáme dobro, lebo musíme, lebo si chceme zaslúžiť dar, ale preto, že chceme milovať toho, ktorý nás miluje. Potom už konanie dobra nie je ťažké bremeno, ale nádherná príležitosť. Ako keď dievča dovolí chlapcovi priniesť kvety. Aj napriek tomu, čo všetko sme hovorili o Božej dobrote a milosrdenstve, nie každý má odvahu pristúpiť k sviatosti zmierenia. Mnohí majú množstvo námietok voči tomu, ako formálne sa spoveď uskutočňuje. Priznám sa, táto námietka dlho trápila aj mňa. Čo si o mne kňaz pomyslí, veď som v seminári, pripravujem sa na kňazstvo, mal by som už byť svätý? Táto námietka spôsobuje, že svoj hriech zaobaľujeme.
Usilujeme sa ho naformulovať tak, aby sme sa predsa len vyjadrili a nepadli do hriechu zamlčania, ale aby sme vyzerali pri tom pekne. Nakoniec z hriechu neostane pomaly nič a kňaz nemá šancu zistiť, z čoho sa to spovedáme, nie to ešte nám pomôcť. K tomuto mejkapu slúžia aj všeobecné formulácie, ktoré kajúcnici často a radi používajú: „Viete, pán farár, človek je už raz taký, občas zanadáva, občas sa nahnevá, veď sme len ľudia." Pri spovedi musí byť jasne vyjadrené, z čoho sa spovedáme. Netreba pri tom používať výrazy, ktoré sú tvrdé a ponižujúce. Napríklad je ťažké povedať masturboval som. A ani to nie je potrebné.