Kroniky patria k cenným historickým dokumentom a zobrazujú najdôležitejšie udalosti obce ako aj život obyčajných ľudí. Obecná kronika predstavuje súhrn pravdivo spracovaných, chronologicky zaznamenaných údajov z politickej, hospodársko-ekonomickej, kultúrno-spoločenskej oblasti života obyvateľov konkrétnej obce. Správcom obecnej kroniky je samotná obec.
Obecná kronika je uložená v archíve obce, tak aby nedošlo k jej poškodeniu, znehodnoteniu, prípadne odcudzeniu. Nahliadnuť do originálu obecnej kroniky či jej zapožičanie je možné len so súhlasom starostu obce.
Kronikári:
- MUDr. Vojtech Graus
- František Krištof
- Lucia Vendíková
- Mgr.
Pri pátraní po vzniku obce Tekovská Breznica, prichodí nám na základe doposiaľ zisteného siahať hlbšie do histórie i keď osudy obce sú podobné s históriou hradu. Nestačí iba spájať existenciu obce s existenciou hradu, čiže opierať sa o pramene siahajúce do 10. a 11. storočia. Možno predpokladať, že na území dnešnej obce žili a pracovali ľudia, ktorí na Sokolej skale vybudovali hrádok a museli mať zámer, ku ktorému im slúžil.
Osídlenie Tekovskej Breznice možno teda datovať do príchodu Slovanov do Stredného Pohronia v 6. až 8. storočí. Potvrdzujú to aj archeologické nálezy zo sídliska Krivín pri Psiaroch a na zámčisku pri Novej Bani. Hodnoverná správa o osídlení Tekovskej Breznice nie je preukázaná a čaká na vyriešenie. Z doterajších poznatkov z osídlenia Slovenskej Brány možno usudzovať, že s jej osídľovaním súvisí aj osídľovanie Tekovskej Breznice.
Keď kráľ Gejza I. v roku 1075 obdaroval Svätobeňadické opátstvo pozemkami v Breznickom chotári, čím sa tieto na dlhé obdobie stali majetkom opátstva. V roku 1209 sa obec nespomína, ale existovala už pred Tatarským vpádom, po ktorom ju zabral Ostrihomský arcibiskup Filip. Podľa prameňov "Dejiny Tekovskej Breznice" bola obec Breznica v roku 1295 zničená Kozmovým synom Lampertom, ale podľa A. Szenaszyho obec zničil Kozma, syn Lamperta.
Je na historikoch, ktorý z nich bol otec a ktorý syn. Majetkové spory sa naďalej vliekli až do roku 1375. Vyriešilo ich rozhodnutie pápeža Gregora XI a tým bol nárok Ostrihomského arcibiskupa Tomáša na Breznicu uznaný za oprávnený a mnísi zo Svätého Beňadika spornú obec Breznicu museli z držby vypustiť. Územie pôvodnej osady Brezinche bolo časťou Tekovskej župy, ktorá vznikla za panovania kráľa Štefana I. Sídlo Tekovskej župy do roku 1561 bolo v Starom Tekove.
Pre nepokoje a vojnu s Turkami bolo sídlo župy preložené do Topoľčianok. V roku 1645 obce Breznicu zachvátila morová nákaza. Obyvateľstvo bolo ňou veľmi zdecimované. V roku 1709 obec Breznicu opäť zachvátila morová nákaza a táto sa do roku 1714 rozšírila do celokrajovej nákazy. Mor na Breznicu pravdepodobne priniesli vojaci, ktorí prišli na dovolenku. Nákaza bola taká prudká, že v niektorých dňoch zomrelých nestačili pochovávať. Moru padlo za obeť 60 obyvateľov obce.
Títo boli pochovaný už v terajšom cintoríne, v oblasti dnes stojaceho dreveného kríža a na východ od neho. Napriek tak strašnewj epidémii už v roku 1720 žilo v obci podľa zachovaných písomností 44 daňovníkov. V 17. storočí sa v obci nachádzalo okrem sedliakov gazdov aj 25 chalupníkov želiarov a 6 nechalupníkov želiarov. Popri týchto boli ešte 2 zemianske kúrie po 6 domoch. Domy sa pravdepodobne nachádzali na mieste dnešnej Ulice. Z jednej strany ich ohraničoval breh z následnými roľami nazývanými Nad majerom. Jedna kúria patrila rodine Pier - Píryovcov. Druhá kúria patrila rodine Kazi a nachádzala sa v strede obce, dnes popisné číslo 294. Stavba je dodnes zachovalá a po rodine Schlessinger bola odkúpená rodinou Balážovou. Majetok od rodiny Kazi kúpila rodina Medveczky.
Významnou stavbou každej obce je škola, šíriaca medzi pospolitým ľudom vzdelanie a tým aj kultúru. Najstaršia správa o tunajšej škole sa zachovala z r. 1601. Ale jej založenie musí byť skoršie, lebo rád benediktínov bol školským rádom a obec bola ich majetkom od r. 1530. Rímskokatolícka škola postavená r. 1790 v r. 1856 vyhorela. Stavba bola v r. 1857 znovupostavená a zväčšená. Na prelome 19. a 20. stor. tu pôsobil učiteľ Jozef Tománek. Neskôr budova slúžila rôznym účelom vyhorela r. 1923 a v r. 1924 bola zbúraná. V r. 1904 bola postavená budova štátnej školy, ktorá bola viackrát rozširovaná. V roku 1969 sa začalo s výstavbou novej školy, ktorá bola dokončená v r. 1973. V bývalej škole získal priestory MNV dnes OcÚ, knižnica a pošta.
V r. 1960 bola v obci otvorená materská škola v priestoroch upravenej hospodárskej budovy a v r.
Farský kostol Narodenia Panny Márie
Rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie bol postavený na vyvýšenom mieste nad Tekovskou Breznicou v 14. Kostol bol viackrát obnovovaný, ale 6. apríla 1647 Turci obec napadli a vypálili, zhorel aj obnovený kostol s trámovým stropom. Kostol potom obnovili až v r. Potom stavba bola renovovaná v barokovom slohu v r. 1777. Kostol v r. V rokoch 1912-1913 bola stavba prestavaná a rozšírená novou prístavbou, ktorá rešpektovala pôvodnú architektúru bohostánku. Vtedy vzniklo pôvodné zaklenuté presbytérium. V r. 1993 sa uskutočnila komplexná rekonštrukcia kostola.
Oltár má po stranách sochy sv. Petra a Pavla a dve plastiky anjelov. Bočné oltáre Božského Srdca Ježišovho a Panne Márie Kráľovnej sú z r. 1914. 14 zastavení krížovej cesty pochádza tiež z r. V kostole sú sochy sv. Antona, Nepoškvrnenej Panny Márie a sv. Jozefa. Malá novšia krstiteľnica má na veku plastiku Krstu Krista Pána. Pôvodný organ sa chóre vyrobil v r. 1903 staviteľ Jozef Kardonyi, ale dnešný organ bol zakúpený z milodarov veriacich v r. Tri z nich vylial R. Manoušek v Brne, veľký zasvätený sv. Jozefovi a zvon-umieráčik bez nápisu. Malý zvon v r.
BOHOSLUŽBY Kostol Narodenia Panny MárieKostol bol postavený v románskom slohu je najstaršou pamiatkou Tekovskej Breznice. Kostol bol postavený v 14. storočí, na vyvýšenom mieste nad obcou. V roku 1674 bola obec napadnutá Turkami, ktorí ju vypálili. Kostol obnovili len v roku 1734. V 18. storočí kostol prestavali do barokového slohu, ale v roku 1856 ho zničil požiar. Na prelome rokoch 1912-13 bola stavba prestavaná a rozšírená. V roku 1993 bol kostol kompletne rekonštruovaný. Bočné oltáre, ktoré zobrazujú Ježišove Božské Srdce a Pannu Máriu, a 14 litografií zasvätení krížovej cesty pochádzajú z roku 1914. V kostole sú sochy sv. Antona, Nepoškvrnenej Panny Márie a sv. Jozefa. Z bývalej kazateľnice sa zachoval parapet s reliéfmi 4 evanjelistov, podopretý s novou s reliéfom Desatora, anjelov a Ducha Svätého. Pôvodný organ na chóre vyrobil v r. 1903 staviteľ Jozef Kardonyi, ale dnešný organ bol zakúpený z milodarov veriacich v r. 1940 a vyrobila ho firma Otto Rieger v Budapešti. Vo veži sú zavesené 4 bronzové zvony. Tri z nich vylial R. Manoušek v Brne, veľký zasvätený sv. Jozefovi a zvon-umieráčik bez nápisu. Malý zvon v r.
Zrúcaniny Breznického hradu
Zrúcaniny z 13. storočia v gotickom slohu, ktorý spustol v 18. storočí, sa nachádzajú na vrchu Hrádok v nadmorskej výške 445 m n.m., juhovýchodne nad obcou Tekovská Breznica, ktorý je ohraničený od severu Chválenskou dolinou a Priesilskou dolinou od juhu. V rokoch 1235 - 1270 napadali Pohronie mongolskí Tatari. Po ich vpáde bolo Pohronie zničené, obyvateľstvo značne preriedené a zostal iba hrad. Na zaľudnenie zničených a vyplienených častí krajiny uhorský kráľ Béla IV. povolal nemeckých kolonistov. Po tatarskom plienení v roku 1260 ostrihomský arcibiskup Filip zobral Svätobeňadickému opátstvu obec Brezinche s jej majetkami.
Matúš Čák Trenčiansky/ 1306 - 1321 / neuznával žiadnu vrchnosť. Po jeho exkomunikácii z cirkvi, ničil jej majetky, zaberal jej hrady a zámky. V roku 1311 spustošil obec Brezinche a po poškodení opevnenia Svätobeňadického kláštora v roku 1312 pritiahol pod Breznický hrad, dobíjal ho a podkopal. Poškodený hrad obsadil. V roku 1423 bol hrad prestavaný na gotickú pevnosť. Mal hranolovú vežu s obytným palácom, s vonkajším opevnením, ktoré uzatváralo hradné nádvorie. Hrad v roku 1456 obsadil Ján Jiskra z Brandýsa, ochranca maloletého kráľovského syna Ladislava Pohrobka, pretože v roku 1440 zvolili Uhorské stavy za Uhorkého kráľa Ladislava I.
Svetobeňadikcý kláštor bol na strane kráľa Ladislava I., Banské mestá na strane Jána Jiskru. Nastali bratovražedné spory. Tak obyvatelia Novej Bane, Štiavnice a Pukanca napadli a zapálili kláštor v Svätom Beňadiku. Ako odplatu v roku 1442 vojsko Jagerkého biskupa napadlo a vyplienilo Štiavnicu a Pukanec. Maďari a Poliaci vyplienili Novú Baňu. Ničenie kraja sa vystupňovalo, keď Husiti zaberali obce nášho kraja. Na pozvanie kastelána hradu Mikuláša Voláka sa Husiti usadili aj na Breznici. Na zákrok kráľa Mateja Korvína museli sa z obsadeného Svätobeňadicého kláštora stiahnuť. Obec Breznica bola v roku 1456 až 1471 v područí Husitov.
Kastelán sa spolu s Husitmi podieľal na plienení okolia. Podľa literatúri obec pravdepodobne v tomto čase zanikla. V tomto období proti kráľovi Matejovi Korvínovi povstala nespokojná šľachta. Na trón povolala poľského kráľa Kazimíra, ktorý v roku 1471 vtiahol do Uhorska a zabral aj hrady nášho kraja: Teplický, Revišský a Breznický. Hrad ešte v spomínanom roku zmluvne prešiel do vlastníctva Jagerského biskupa Jána Vitéza spolu s Teplickým a Revišským hradom. V roku 1472 Ján Vitéz už ako Jagerský arcibiskup zmluvne prepustil hrad kráľovi Matejovi Korvínovi. V roku 1530 obsadil Breznický hrad Ján Zápoľský a ešte do konca roka po dohode s kráľom Matejom Korvínom pripadol hrad aj podhradie Ostrihomskému arcibiskupstvu.
V roku 1577 znova vystupuje do popredia problematika hradu v staronovom spore Ostrihomského arcibiskupstva so Svätobeňadickým opátstvom o obec Breznica. Po krátkej prestávke Turci začali znovu drancovať a prepadávať obce na strednom Pohroní. V roku 1647 Turci prešli lesmi od Pukanca a napadli hrad, vyplienili ho a obec podpálili. V roku 1660 stál hrad síce poškodený, ale na obývanie súci. Po 16-tich rokoch sa Turecké nájazdy opakovali a v roku 1664 Breznica bola majetkom Jákuba Ben Mustaka. V roku 1686 boli Turci z oblasti stredného Pohronia vytlačení a obyvateľstvo si mohlo konečne vydýchnuť.
Hrad pravdepodobne zanikol preto, lebo v nestálych dobách ho ovládali lúpežní rytieri a kráľ Matej Korvín ho zničil vojenskou silou, tým ukončil sústavné spory a sťažnosti. Začiatkom 18. storočia hrad celkom stratil svoj význam, pustol stále viac a viac. Dážď rozmýval, mráz trhal nezakryté múry a v nastávajúcich pokojnejších časoch ho ľudia rozoberali a odvážali na stavbu svojich domov. Kedy hrad zmizol úplne, nie je známe. Veľké kvádre z hradných veží boli použité pri stavbe veže kostola.
Pod hradom bola studňa. Raz, keď z nej slúžka naberala vodu, prišiel ku nej pekný vojak vyzvedač z nepriateľského vojska, ktoré však bolo ešte ďaleko od hradu. Prihovoril sa diečaťu, chválil ju a sľúbil jej manželstvo. "Mňa ale páni neprepustia zo služieb", vyhovárala sa dievčina, i keď sa jej vojak a jeho ponuka páčila. "Poradím ti, ako sa zo služby vymôžeš" dodával jej odvahu vojak. "Musíš urobiť to, čo ti poviem". "Teda, povedz, vojak", hovorí dievča. "Ja som z nepriateľského vojska, budeme útočiť na váš hrad. Zapáľ sviečku, postav ju do prachu a nechaj horieť. Ty však uteč, schovaj sa, aby sa ti nič nestalo. Po obsadení hradu ťa vezmem so sebou a vezmeme sa. Bude ti pri mne dobre". "Daj sem sviečku, vykonám, ako si mi kázal". Sotvaže sa dievča dostalo do hradu, začalo vážne dúmať o svojej budúcnosti, ktorú videlo voľnejšiu a krajšiu ako svoju minulosť a odhodlala sa vykonať to, čo vojakovi sľúbila.
Čakala na útok. Keď sa útok začal, nebola taká prekvapená ako posádka hradu. Útočníci začali podkopávať hrad. Naraz zahrmel strašný výbuch a časť múra sa zvalila. Kastelán so svojou rodinou a družinou upŕchli podzemnou chodbou. Posádka hradu bola premožená a útočníci sa stali pánmi hradu. Pekný vojak skoro našiel švárne dievča. Pri odchode ho vzal so sebou, podľa daného vojenského slova. Vzniklo však medzi nimi nejaké nedorozumenie a hádka, v ktorej sa vojak tak rozhneval, že dievča usmrtil. Pastierom, ktorí pásli ovce a kozy sa pod hradom ukazovala krásna dievčina a v zuboch držala ohnivý kľuč. Posunkami hlavy a rúk naznačovala pastierom, aby išli hore ku hradu. Ďalšia povesť hovorí, že keď nepriateľské vojská dobíjali hrad, kastelán s rodinou a družinou ušli podzemnou chodbou. Po dlhej ceste sa zastalivi a poskladali svoje batohy. Hovorí sa, že na tomto mieste vznikla osada podľa poskladaných batohov, zvaná Bátohovce. Rekonštrukcia hradu z 15.
Vývoj názvu obce Tekovská Breznica
Obec sa prvýkrát spomína v roku 1276, kedy mala názov Berzenche, ktorý bol odvodený od množstva briez, ktoré sa tu nachádzali. Názvy obce sa postupne menili: z roku 1277 je písomne doložený názov Berzencze, z roku 1773 Breznitz, z roku 1808 Březnice, z roku 1863 Berzence, v roku 1907 sa premenovala na Barsberzence a až v roku 1920 dostala obec súčasný názov Tekovská Breznica.
V roku 1276 patrila obec opátstvu v Hronskom Beňadiku, od 16. storočia Ostrihomskému arcibiskupstvu, od roku 1776 banskobystrickému biskupstvu. Do roku 1960 obec patrila pod Tekovskú župu, okres Nová Baňa, kraj Banská Bystrica. Po roku 1960 obec patrila pod okres Žiar nad Hronom, kraj Stredoslovenský. V súčasnosti patrí pod okres Žarnovica, kraj Banskobystrický.
Biskupstvo Banská Bystrica
Biskupstvo Banská Bystrica alebo Banskobystrická diecéza, v úradnom styku Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica je rímskokatolícka diecéza na Slovensku so sídlom v Banskej Bystrici. Na jej čele od 15. Územie terajšieho banskobystrického biskupstva bolo pôvodne súčasťou rozsiahleho ostrihomského arcibiskupstva. Vzhľadom na veľkosť tohoto arcibiskupstvo bolo viac pokusov o vyčlenie menších biskupstiev. Úspešne boli zavŕšené v roku 1776 zásluhou cisárovnej Márie Terézie banskobystrické biskupstvo.
Jeho utvorenie schválil spolu so spišským a rožňavským biskupstvom pápež Pius VI. 13. marca 1776 bulou Regalium principum. Cisárovná Mária Terézia novovzniknutému biskupstvu dala do vena niekdajšie arcibiskupské panstvo s kaštieľom vo Svätom Kríži nad Hronom (terajší Žiar nad Hronom) a bývalý jezuitský kostol v Banskej Bystrici určila za jeho katedrálu. Patrón katedrálneho kostola sv. František Xaverský sa stal patrónom biskupstva. Od 27. júla 2011 do 15. decembra 2012 bola diecéza v stave sede vacante z dôvodu smrti diecézneho biskupa Mons. Rudolfa Baláža. 28. júla 2011 Kolégium konzultorov zvolilo podľa noriem Kódexu kánonického práva za dočasného administrátora diecézy, generálneho vikára diecézy Mons. Do dnešných dní sa na banskobystrickej biskupskej katedre vystriedalo 15 biskupov. Diecéznym biskupom je Marián Chovanec. Za biskupa Banskobystrickej diecézy ho vymenoval 20. novembra 2012 pápež Benedikt XVI.
Úrad diecézneho biskupa prevzal 15.
| Meno | Funkčné obdobie |
|---|---|
| Marián Chovanec | od 15. decembra 2012 |
Po rozpade Rakúsko-Uhorska bol štátom vypovedaný z územia svojho biskupstva a 16. decembra 1920 sa vzdal svojej funkcie. Ján Dechet, ktorého menoval Slovenský úrad pre veci cirkevné za „správcu diecézy“. V zmysle cirkevných zákonov Svätá stolica Jána Decheta exkomunikovala. Svätý Otec Ján Pavol II. 12. septembra 2003 celebroval slávnostnú sv. Diecéza bola od svojho vzniku začlenená ako sufragánna diecéza pod Ostrihomskú arcidiecézu. Po rozpade Uhorska a vzniku I. ČSR v roku 1918 vzhľadom na napäté vzťahy medzi Svätou stolicou a vládou trvalo skoro dvadsať rokov, kým sa oficiálne upravilo sufragánne začlenenie diecézy. 2. septembra 1937 Svätá stolica vydala bulu Ad ecclesiastici regimis o vonkajšom ohraničení diecéz a vyňala všetky diecézy Slovenska spod príslušnosti pod Ostrihom a Jáger (maď. V roku 1977 bola diecéza začlenená pod novovytvorenú Trnavskú arcidiecézu (od roku 1995 Bratislavsko-trnavská arcidiecéza). Od 14.
Diecézny archív Banskobystrickej diecézy
Diecézny archív je odborné pracovisko, ktoré preberá, eviduje, ochraňuje a sprístupňuje archívne dokumenty Banskobystrickej diecézy od jej vzniku až po súčasnosť. Archív bol presťahovaný z Diecézneho centra Jána Pavla II. Fond obsahuje spisy, ktoré boli prevzaté z Ostrihomskej arcidiecézy po vzniku banskobystrického biskupstva v roku 1776. Ide o korešpondenciu pochádzajúcu z uvedených rokov. Súpis korešpondencie Biskupského úradu.
Ťažiskom fondu sú zinventarizované archívne dokumenty, ktoré sú triedené podľa jednotlivých farností. Väčšina z nich je písaná v maďarskom jazyku, sporadicky sa vyskytuje latinčina, poprípade slovenčina. Pojem kanonická vizitácia predstavuje spôsob kontroly a záujmu biskupa alebo ním poverených zástupcov o činnosti farností. Podľa uznesení Tridentského koncilu zo 16. storočia bol predstavený diecézy povinný vykonávať ich priebežné návštevy, ktoré sa zapisovali do tzv. vizitačných protokolov. Evidovala sa do nich napríklad podrobná charakteristika farnosti alebo opis a rekonštrukcie sakrálnych stavieb. Zaujímavou časťou bolo vylíčenie v nej žijúcich veriacich.
Banskobystrická kapitula vznikla súčasne s biskupstvom, a od roku 1780 začala vydávať hodnoverné listiny, čím nadviazala a nahradila činnosť hodnoverného miesta v Kláštore pod Znievom. Banskobystrická kapitula tak priamo súvisí s fondom Hodnoverné miesto Turčiansky konvent, ktorý je od roku 1956 v správe štátnych archívov, presnejšie sa dnes nachádza v Slovenskom národnom archíve v Bratislave.
V našom archíve tak v rámci fondu máme hlavne dokumenty vytvorené činnosťou kapituly v rokoch 1780 - 1873. Popritom sú tu obsiahnuté aj archiválie z neskoršieho obdobia, ako napríklad účtovné knihy, rôzne typy protokolov, denníky, aktá alebo agenda správy biskupských majetkov v Pečeniciach a Sielnici. Nanešťastie, tento fond nateraz nie je spracovaný, pričom jeho viacnásobným presúvaním bola narušená aj chronologická postupnosť. Z tohto dôvodu je orientácia v ňom v určitom zmysle problémová aj v súčasnosti.
Tieto archívne dokumenty ohraničené približne rokmi 1579 - 1949 možno využiť ako pramene k dejinám rôznych odvetví hospodárstva, poľnohospodárstva či ťažby dreva na danom území. Zachytávajú oblasť svätokrížskeho panstva, ktorá bola tvorená dvomi dištriktmi - horným a dolným. K hornému dištriktu patrili obce: Bartošova Lehôtka, Janova Lehota, Jastrabá, Kopernica, Kosorín, Lutila, Lovča, Lovčica, Nevoľné, Nová Lehota, Pitelová, Prestavlky, Stará Kremnička a Trubín. Dolný dištrikt tvorili obce Čajkov, Rybník, Tekovská Breznica a Tekovské Nemce.
Užitočným prameňom k poznaniu dejín biskupstva či farností sú schematizmy. Historické matriky sú základným zdrojom poznatkov pri tvorbe rodokmeňa. Aj keď síce boli na základe zákonov zo začiatku 50. V archíve sú uložené i odpisy farských matrík, ktoré pravidelne vyhotovujú a posielajú duchovní dodnes. Tento fond je možné študovať len v rámci dodržiavania platných súčasných zákonov a ochrany osobných údajov, keďže pôvod je zväčša novšieho charakteru, t. V prípade záujmu o bádanie v našom archíve kontaktujte archivárku pani Mgr. Eriku Maliniakovú, PhD. Potom je potrebné zaslať oficiálnu žiadosť o oprávnenie vstupu do archívu, kde uvediete okrem osobných údajov aj cieľ bádania. Historický schematizmus slov. starobylá, obnovená r. Kostol Narodenia P.
Adresa farského úradu: Rímskokatolícky farský úrad č. Ľuboš Sabol, farár Web: tekovskabreznica.fara.sk