Niekedy sa len tak prechádzam po našej dedine a predstavujem si, ako to tu kedysi mohlo vyzerať. Sem tam ešte nájdem nejaké stavby, či ich pozostatky, ktoré si v mysli dotvorím. Ktovie či to bolo také, ako si to predstavujem. Veľa dôkazov niekdajšieho života už však zmizlo z povrchu kostolianskeho. V dnešnom článku Vám ponúkam pohľad na pár miest, o ktorých ešte ostali nejaké vedomosti, alebo ktoré som si vedela na základe opisu predstaviť.
Slovenský názov obce Kostoľany naznačuje existenciu kostola. Pomenovanie sídlisk podľa charakteristického znaku vzniklo zo spoločenskej potreby odlišovať jednotlivé osady od seba a orientovať sa v okolí. V tomto prípade rozpoznávacím a orientačným znakom bol kostol ako dominanta celého okolia. Názov Kostoľany teda znamená obec pri kostole alebo obec s kostolom.
Prvý farský kostol bol pravdepodobne drevený. Náš krásny rímsko-katolícky kostol isto všetci dobre poznáme. Tento bol však postavený oveľa neskôr ako pôvodný, drevený kostol. Drevený kostol stál približne nad terajšími schodmi, ktoré vedú ku kostolu. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1779 sa nad kostolom týčila drevená veža. Pred sanktuáriom (časť, kde je hlavný oltár) nebolo zábradlie a chýbal chórus. Pre organistu slúžila iba drevená plošina.
Tento kostol bol luteránsky. Možno ste sa pri tejto informácií začudovali, vtedy však platilo jednoduché pravidlo „čia pôda, toho náboženstvo“ a aj topoľčianski páni boli v tom čase luteráni. Podľa kroniky boli v našej obci v rokoch 1621-1655 luteránski farári. Naša farnosť bola rekatolizovaná už v roku 1636, ale aj napriek tomu sa tu ešte ďalších približne 20 rokov evidovali luteránski veriaci. V dobe rekatolizovania boli bežné osobné prehliadky cirkevnej disciplíny v obciach, tzv. vizitácie. Zmýšľanie šľachty sa značne zmenilo potom, keď kardinál Peter Pazmán usadil v roku 1624 v Leviciach jezuitov. Topoľčianski páni sa tiež vrátili do katolíckej cirkvi a v roku 1637 vyhnali z Topoľčianok luteránskych kazateľov. Od roku 1687 sú aj Zlaté Moravce trvale katolíckymi. Na luteránov nám zostala pamiatka v starej gajdošskej ľudovej piesni: „Janíčko luterán, za teba vólu mán.
Nový kostol a jeho vysvätenie
Prwa Swata Omssa bola nowem Kosstele. Založeni gest Kewssen Swatim gak pretim Stari Kostel bol založeny. Prvá svätá omša v našom novom rímsko-katolíckom kostole sa konala 1. novembra v roku 1796. Patroni kteri ten Chram Boži wistawit daly Oswiceny Pany Groffi Karel, Biskup trety Jozef za Pana Farara Andreja Laczku v ten čas Farar bou s Trenčina Rodak a zaten čas dokalho wistawili Richtarom bou Mišo Povoda. Wiswacal ho archidiak Štefan Faraf Topocsansky - Caplan Opatowsky Zaftin Mazarou Ukrutne strilaty dne 3.
V súvislosti s kostolom by sme nemali opomenúť aj pôvodný cintorín. Nachádzal sa poniže „Starej Dediny“, pod Liptákovcami, v priestoroch križovatky, kde odbočuje cesta „k Štullerovi“. V súčasnosti je už na území cintorína zástavba. Ešte najstarší obyvatelia obce si pamätajú kríž, čo tam stál ako pozostatok, ktorý bol ešte zo starého cintorína.
Zaniknuté štále
Oba tieto zaniknuté štále boli na Drienovej, neďaleko dnešného Mašírovho štálu. Rod Godinovcov vymrel, takže zanikla aj rodinná tradícia, ktorá by nám zachovala údaje o tom, ako štál zanikol. Niektorí pamätníci uviedli, že Godinov štál založil po nezhodách jeden z dvoch bratov, ktorí bývali v dedine. Na katastrálnej mape z roku 1864 sa však uvádza názov štálu Na Godine. Z toho vyplýva, že priezvisko Godin mohlo vzniknúť až po osídlení tejto časti chotára. Asi ostane navždy záhadou, ktoré tvrdenie je pravdivé. Je pravdepodobné, že Godinovci sa vrátili bývať späť do dediny, kde je dodnes Godinov dvor. V tomto dvore kedysi žili potomkovia pristača z Bresova, ktorý sa priženil ku Godinovcom už pred vyše štyrmi generáciami.
K histórii Ďuriačovho štálu sa zachovalo viac poznatkov priamo od potomka majiteľa štálu, od Jána Ďuriača (nar. 1896), ktorý býval v dedine a dlho zastával úrad richtára. Po dedovom krstnom mene zdedil prezývku Markov a podľa tohto mena ho poznala väčšina občanov. Aj Markov štál zanikol v spojitosti s komasáciou. „Prepalo to hercekovi“ rovnako ako Godinov štál. V rodinnej tradícii Ďuriačovcov sa uchováva, ako ich hercek preniesol do dediny. Ďuriačovcom sa zo štálu nechcelo ísť, prieťahmi oddialili odchod až na rok 1882. Z rôznych dôvodov bolo lepšie na štále. Dalo sa tu loviť, drevo bolo na blízku a až energický zásah panského horára, ktorý rodinu denne karhal, prezeral domácnosť a predpisoval pokuty, donútil Ďuriačovcov opustiť štál. Usadili sa v dedine, štál ponechali ako hájovňu.
Drienová so stromami, pohľad z bývalej Kalvárie, 2020 (K. Tento názov označuje konkrétne miesto nad Kapustnicou, kde kedysi naši obyvatelia vo veľkom pestovali. Neďaleko si do zeme hĺbili malé jaskyne - jamy - do ktorých ukladali ako do pivníc zemiaky a zeleninu. Jamy boli aj niekoľko metrov hlboké a na vrchu mali striešku a malé dvierka so zámkou. Úrodu vyberali z týchto pivníc pomocou lana.
Zajatecký tábor
Možno vás táto informácia zarazí, ale áno, je to tak. Na Kostoľanoch sme mali istý čas aj zajatecký tábor. Počas 1. svetovej vojny si zlatomoravecký podnikateľ Albert Petö prenajal od arcikniežaťa Jozefa Habsburgského väčšinu okolitých lesov. Na ťažbu využíval lacnú pracovnú silu - zajatcov, Talianov. Za účelom odsunu vyťaženého dreva z lesov dal postaviť úzkokoľajnú lesnú železničku, ktorú postavili tiež zajatí Taliani. Táto viedla z topoľčianskej železničnej stanice do okolitých lesov Jedľových Kostolian. Mala 2 hlavné vetvy, ktoré sa rozčleňovali vo Včelári. Jedna vetva išla popri bani Viktória, cez Osnú dolinu, popod Hradište do Žiarov. Druhá vetva viedla do Hlbokej doliny na Husárovu lúku, pod Veľké Pole, pričom sa rozvetvovala do jednotlivých dolín Razdiela. Neskôr bola železnička predĺžená až do Zlatých Moraviec, do Starej tehelne, ktorá patrila taktiež Petömu. Viac informácií o tejto železnici nájdete v článku „Lesná úzkokoľajná železnica horného Požitavia“ od PaedDr.
Iste by sme mohli spomínať a hovoriť o ďalších a ďalších miestach, ktoré pokoril neúprosný čas. A pokojne o nich hovorme, nech sa zachovajú aspoň v našich mysliach, alebo o nich aj píšme, aby sa na ne nezabudlo. Predstavujme si ich, alebo ich aj nakreslime. Čo spravíme s naším dedičstvom, je len na nás.
Kostol sv. Víta
Už len dominantná poloha na kopci a gotická svätyňa s viacerými architektonickými detailmi pripomína stredoveký pôvod Kostola sv. Pôvodne tu pritom stál jeden z najstarších chrámov celého regiónu, ktorý postavili zrejme už v 11. storočí. Dôkazom je zmienka o obci pod názvom Villa Custolen v Zoborskej listine z roku 1113. Už v roku 1216 sa spomína patrocínium sv. Táto (rano)románska stavba sa podľa všetkého nezachovala, keďže ju nahradil neskorogotický kostol stojaci dodnes. Postavili ho niekedy v 15. storočí (spomína sa v roku 1464) ako pomerne dlhé jednolodie s polygonálnym presbytériom bez veže. Presbytérium má rovnakú šírku ako loď, čo by mohlo naznačovať jej starší pôvod. V roku 1693 sa uskutočnila baroková prestavba, v rámci ktorej zaklenuli loď (staršia literatúra datuje do tohto roku výstavbu celej lode). V roku 1736 pristavali k západnému priečeliu vežu, ktorú v 19. storočí upravili v neorománskom štýle. Z barokového obdobia sú aj bočné kaplnky. V roku 1963 získal chrám status národnej kultúrnej pamiatky. V západnej stene lode je zaslepené gotické okno s kružbou, ktoré stratilo svoju funkciu po prístavbe veže. Chrám je jediným funkčným kostolom na Slovensku zasväteným sv. Vítovi.
V listine z roku 1229 pri ohraničení Bohuníc sa Kostoľany spomínajú ako ,,villa sancti Viti“ (dedina svätého Víta). Patrónom kostola i obce bol svätý Vít. Patrocínium sa v počiatkoch kresťanstva pociťovalo tak silne, že našlo odraz aj v názve obce. V cudzojazyčných listinách sa Kostoľany spomínajú ako Svätý Vít latinsky (Sancti Viti terra, 1254, 1258) a maďarsky (Zentwyth, 1388, 1398). Tento pravdepodobne úradný názov obce sa neujal, postupne ho vytlačilo ľudové pomenovanie Kostoľany.
Svätý Vít - patrón kostola i obce
Svätý Vít bol synom bohatého pohana Hylasa na Sicílii. Kresťansky ho vychovávala jeho pestúnka Krescencia s manželom Modestom, ktorý ho aj pokrstil. Dvanásťročného Víta nemohol odvrátiť od viery ani jeho otec, ani sudca Valerián, ani cisár Dioklecián. Vít údajne jednej noci utiekol s Modestom a Krescenciou na člne a pristál v južnom Taliansku. Keďže v lukánskom kraji vystupovali ako kresťania, chytili ich a postavili pred súd. Víta hodili do kotla s vriacim olovom a olejom. On vraj vyskočil z kotla. Všetkých troch potom mučili na škripci a všetci traja zomreli za Krista okolo roku 305. Ich liturgická spomienka je 15. júna.
Svätý Vít sa zobrazuje ako mladík stojaci v kotle s vriacim olejom. V ruke drží palmu a knihu. Býva pri ňom emblém havrana, orla alebo kohúta (symbol bdelosti). Svätý Vít je aj v mestskej pečati Veľkých Kostolian z roku 1754. Svätý Vít patrí ku skupine 14 pomocníkov, čiže orodovníkov v ťažkých záležitostiach. Uctieva sa ako patrón medikováčov a kotlárov (bol umučený v medenom kotle), baníkov, sládkov, hostinských, vinárov, lekárnikov, hercov, žoldnierov, nemých a hluchých. Býva vzývaný aj o pomoc pri epilepsii (tanec svätého Víta), hystérii, posadnutosti, očných chorobách, proti uštipnutiu hadom i proti blesku a búrke a i.
Zdá sa, že zasvätenie kostola má súvis so strážnou funkciou osady, pretože svätý Vít okrem iných profesií bol aj patrónom žoldnierov, čiže najatých platených vojakov usadených na mieste. Túto umocňuje aj ten fakt, že ho v obecnej pečati mala aj susedná strážna osada Pečeňady. V týchto súvislostiach nápadné je zasvätenie kostola svätému Vítovi v ďalšej strážnej osade Rusovce pri Bratislave.
Svätovítska úcta má väzbu na nemeckú cirkevnú provinciu, kde sa ostatky svätého Víta roku 836 dostali do kláštora v Korvey. Odtiaľ sa k nám dostávala troma misijnými prúdmi: bavorsko-franským, írsko-škótskym a metodským. Arcibiskup Metod mohol túto úctu priniesť po návrate z väzenia v meste Elwangene, ktoré si svätého Víta zvolilo za patróna. Svätý Vít požíval u nás úctu už v dobe veľkomoravskej: zmienky o svätom Vítovi obsahujú už staroslovienske rukopisy z 10.-11. storočia (Assemaniho evanjeliár a Ostromirov evanjeliár). V Uspenskom zborníku sa zachovala svätovítska legenda z 10. storočia. Podľa svätováclavskej legendy na Velehrade bol kostol svätého Víta, v ktorom arcibiskup Metod pokrstil knieža Bořivoja a kňažnú Ľudmilu.
Vývoj názvu obce a závery
Miestne názvy odvodené od slova kostol sa od roku 1250 vyskytujú len v starých slovanských oblastiach, a nie v nových sídelných územiach, viažu sa poväčšine na počiatky pokresťančovania územia. Názvy obcí s koncovkou -any patria k najstarším, môžu pochádzať z 9.-10. storočia. Na území Kostolian je slovanské pohrebisko práve z tohto obdobia a po páde Veľkomoravskej ríše tu nedošlo k úplnému prerušeniu pôvodného slovanského osídlenia, preto možno predpokladať nepretržitú existenciu obce, jej strážnej funkcie, jej názvu, ako aj kostola a patrocínia, ktoré v tých dobách malo charakter nemennosti. Ostáva otvorená otázka, z ktorého zdroja pochádza zasvätenie kostola svätému Vítovi.
Prvé písomné zbierky o kostole
Za prvú písomnú zmienku o kostole možno pokladať záznam o Kostoľanoch ako o dedine svätého Víta z roku 1229. Zasvätenie obce svätému Vítovi sa tu jednoznačne viaže na kostol, ako to dokazuje aj po stáročiach zachované patrocínium. Pri tomto kostole pravdepodobne išlo o románsku stavbu. Jedna listina z roku 1464 spomína kostol ako ,,veľmi dávny“. Kostol i fara slúžili pre jedenásť či dvanásť obcí. Súpis pápežských desiatkov z roku 1332 dokladá obec a faru pod patrocíniom svätého Víta. Vtedy tu bol farár a vicearchidiakon Ladislav, ktorý zaplatil desiatok vo výške 5 mariek. Kňaz Ladislav sa vyskytuje aj v Rufínových pápežských účtoch z roku 1320. Ako novoustanovený farár zaplatil 2 viedenské marky, t.j. 7 zlatých florénov, z fary de Ultrawag (za Váhom). Výška poplatkov znamená, že Kostoľany boli v tých časoch zámožnejšou farou.
Stavba kostola z roku 1464
Po skončení ničivých husitských výprav pristúpilo sa v Kostoľanoch k prestavbe kostola. Roku 1464 tu postavili neskorogotický kostol, pri stavbe ktorého použili štvorhranné kamene z hradu kráľa Mateja Korvína. Z tejto stavby sa dodnes zachovala svätyňa s gotickou krížovou klenbou a so zamurovanými gotickými oknami, kamenné pastofórium a kamenný sedlový portál do sakristie.
Zväčšenie kostola z roku 1693
Podľa kanonickej vizitácie z roku 1560 kostol bol úplne zničený. Bolo to tridsať rokov po vypálení obce Turkami. V tomto období nastupovala protestantská reformácia, ktorá zasiahla aj Kostoľany. Z rokov 1611-1660 spomínajú sa tu štyria evanjelickí kňazi. Po roku 1660, keď miestni zemepáni odstúpili od protestantstva, rekatolizáciu tu uskutočňovali trnavskí jezuiti. Po pominutí tureckého nebezpečenstva a ustálení politicko-spoločenskej situácie začalo sa roku 1693 s renováciou kostola. Pritom ponechali gotickú svätyňu a postavili novú kostolnú loď s ranobarokovými krížovými klenbami. Kostol zaistili pultovými opornými piliermi. Chórus z pevného materiálu s dreveným priečelím stál na dvoch drevených stĺpoch. Sakristia bola na evanjeliovej strane. Pri zväčšení kostola sa použil kamenný materiál z ruín hradu.
Prístavby z roku 1736
Obdobie pokoja po skončení stavovských povstaní v 18. storočí dalo podnet k novému stavebnému ruchu. Roku 1736 pristavili ku kostolu dve polkruhovo uzavreté bočné kaplnky, ktoré majú valené klenby s lunetami a na západnej strane kužeľovitú vežu so slnečnými hodinami. Veža bola v 19. storočí neoromanticky prefasádovaná.
Zvony
Kanonická vizitácia z roku 1788 spomína na veži kostola tri zvony, a to osemcentový z roku 1758, päťcentový z roku 1763 a jednocentový z roku 1746. Malý zvon sa nachádzal aj v drevenej zvoničke uprostred obce. Počas prvej svetovej vojny z kostola zrekvirovali na kanóny tri zvony a organové píšťaly. Nové si veriaci za pomoci zbierok amerických rodákov zaobstarali už roku 1921.
Interiér kostola
Hlavný oltár z roku 1815 je klasicistický. V strede stĺpovej architektúry má obraz svätého Víta. Po stranách oltára sú sochy Srdca Panny Márie a svätého Jozefa. Bočné kaplnky majú novogotické oltáre z konca 19. storočia. Barokoví anjelici a štyri sochy svätcov sú z 18. storočia. V kaplnke Ružencovej Panny Márie (v roku 1788 to bola kaplnka svätého Jána Nepomuckého ) sú po stranách oltára sochy svätého Petra a Pavla. V kaplnke svätej Anny (v roku 1788 kaplnka svätého Kríža) sú sochy svätého Jána Krstiteľa a svätého Jozefa. Nad touto kaplnkou je obraz sv. Cyrila a Metoda s vročením 1963, keď sa na 1100. výročie príchodu našich vierozvestov maľoval kostol. Kamenná krstiteľnica s ľaliovým ornamentom je zo 17. storočia. Klasicistická kazateľnica v lodi kostola je z konca 18. storočia. Kostol má tri krypty. Pod kaplnkou svätého Kríža bola kostnica.
Sakrálne stavby
Misionárska kaplnka Stojí na cintoríne ešte z dôb rekatolizácie. Má tvar trojbokého hranola s otvormi kvôli lepšej počuteľnosti kazateľa. V nej je kríž s Pánom Ježišom a so sochou Márie Magdalény pri jeho nohách.
Farská kaplnka Bola postavená z pálenej tehly roku 1768 tesne pri fare. Priestrannejšia baroková stavba má polkruhovú apsidu, zaklenutú kopulou. Vzadu je malý chór. V nízkej vstavanej vežičke sa nachádza malý zvon. Na drevenom oltári z druhej polovice 18. storočia je stĺpová architektúra s obrazom Sedembolestnej Panny Márie, ktorej je kaplnka zasvätená. V tejto mariánskej kaplnke sa uchováva Oltárna sviatosť pre verejnú úctu a posilnenie veriacich.
Súkromná kaplnka zemepánov Vznikla asi v roku 1777 v kaštieli Révayovcov. Bola zasvätená Svätej rodine nazaretskej. V ňom domáci kaplán denne slúžil sväté omše. Táto kaplnka existovala aj v 1. polovici 19. storočia.
Hájska kaplnka Bola vybudovaná v poľnom háji roku 1832 z vďačnosti voči Panne Márii za zastavenie cholerovej epidémie v roku 1830. Háj, ktorý kaplnku obkľučoval, už vyklčovali a dnes stojí okolo nej len niekoľko osamelých stromov. Každoročne v nedeľu okolo 8. septembra, keď je sviatok Narodenia Panny Márie, ktorej je kaplnka zasvätená, koná sa púť za účasti veriacich z okolitých obcí.
Krížová cesta Nachádza sa po oboch stranách cesty vedúcej cintorínom ku kostolu. Namiesto starej kalvárie, pozostávajúcej zo siedmich murovaných obrazov, novú dal postaviť roku 1924 kostoliansky rodák Jozef Magula z USA.
Socha Najsvätejšej Trojice Klasicistický výtvor z 19. storočia, ktorý sa týči na stĺpe pred vchodom do cintorína.
Lurdská jaskyňa Nachádza sa pri vchode do cintorína. Bola posvätená 15. augusta 1954.
Postavenie Kostolian v cirkevnej správe
V súpise pápežských desiatkov z roku 1332 kostoliansky farár je zároveň zaznačený ako vicearchidiakon čiže dekan. Dekan mal dohľad nad kňazmi asi desiatich fár. Dekanát v Kostoľanoch patril do Šaštínskeho archidiakonátu. Organizačná štruktúra biskupstva zrejme nadväzovala na verejnú správu. A tak na základe postavenia Kostolian v cirkevnej správe možno predpokladať, že kostoliansky hrad bol aj strediskom správy okolitej oblasti. Nižšie organizačné stupne cirkevnej správy pravdepodobne si zachovali kontinuitu s veľkomoravskou územnou organizáciou.
| Matriky | Obce farského obvodu |
|---|---|
| Narodených od roku 1721 | Veľké Kostoľany, Zákostoľany |
| Sobášených od roku 1737 | Dolné Dubovany, Horné Dubovany |
| Zomrelých od roku 1721 | Pečeňady, Peťová |
Matriky rímskokatolíckeho farského úradu sa viedli pre tieto obce farského obvodu: Veľké Kostoľany, Zákostoľany (dnes súčasť obce Veľké Kostoľany), Dolné Dubovany, Horné Dubovany (dnes zlúčené do obce Dubovany), Pečeňady, Peťová (dnes súčasť obce Pečeňady). Zachovali sa matriky narodených od roku 1721, matriky sobášených od roku 1737, matriky zomrelých od roku 1721. Najstaršie matriky sa nachádzajú v Štátnom oblastnom archíve v Bratislave.
Cirkevná škola
Pri fare oddávna bola cirkevná škola. Roku 1788 vo bola stavba zo surových tehál podobne ako farská budova. Pozostávala z dvoch izieb, kuchyne a komôrky. Rektorom školy a organistom vtedy bol Michal Jakubej. Roku 1879 postavili neďaleko kostola dvojtriednu školu s bytom pre učiteľa. Roku 1898 ju rozšírili o ďalšie dve triedy.
Kláštor Sestier svätého Kríža
Koncom 19. storočia vymrel v obci zemiansky Mihállyffovský rod a jeho majetok zdedil kostoliansky rodák dr. Pavol Jedlička, biskupský vikár v Trnave. Ten v obci založil chudobinec, ktorý začiatkom 20. storočia zverili Sestrám svätého Kríža.