História farnosti Vysoká pri Banskej Štiavnici

Rímskokatolícky farský kostol Nanebovzatia Panny Márie, pôvodne dominikánsky kostol sv. Mikuláša, je najväčším chrámom v Banskej Štiavnici. Kostol je jednou z urbanistických, historických a architektonických dominánt mesta Banská Štiavnica, s výrazným podielom na charaktere jeho urbanistického jadra. Jeho poloha v tesnej blízkosti križovatky dvoch hlavných komunikácii je tesne zviazaná s formovaním pôdorysu a urbanizmus stredovekého mesta a patrí k dôležitým stavbám, ktoré určovali rozmiestenie zástavby.

Chrám spolu s areálom bývalého dominikánskeho kláštora bol druhou dominantou najstaršieho stredovekého mesta - dopĺňal pôvodný farský kostol Panny Márie vybudovaný v dominantnej pozícii na návrší nad mestom (dnes tzv. Starý zámok). Objekt kostola je zachovaný bez významných priestorových a hmotových rušivých zásahov v svojom pôvodnom prostredí s bezprostredným zeleným okolím vymedzeným murovaným ohradným múrom.

Poďme sa pozrieť na etapy výstavby tohto chrámu:

Etapy výstavby kostola Nanebovzatia Panny Márie

Prvá etapa: Románska, 1. polovica 13. storočia

Chrám bol vybudovaný v prvej polovici 13. storočia ako trojloďový kostol sv. Mikuláša, biskupa, s architektonicky tzv. „bazilikálnymi“ prvkami s transeptom (priečnou loďou). Svätyňu tvoril chór pravouhlého pôdorysu, ktorý prechádzal do zúženého polygonálneho presbytéria. Priestor svätyne sa do priečnej lode otváral pravdepodobne dodnes zachovaným víťazným oblúkom. Na východe transeptu priliehali polkruhové apsidy (zachovaná je na severnej strane). Západnú časť kostola tvorila empora cez šírku trojlodia so stredovou vežou.

Druhá etapa: Stredoveké prestavby okolo roku 1500

Kostol funkčne patril k priľahlému dominikánskemu kláštoru. Pôvodné tzv. „bazilikálne“ usporiadanie kostola zostalo zachované, na južnej strane bočnej lode a svätyne boli vybúrané veľké gotické okná. Z tohto obdobia pochádza gotický sedlový portál v severnej stene svätyne s torzom nápisu, letopočtom 150?, ktorý spájal kostol s priestormi kláštora, zvyšky rebrovej klenby pravdepodobne zaklenutia krížovej chodby, portálu a fragmenty omietky s iluzívnym kvádrovaním.

Tretia etapa: Koniec 17. storočia

Po požiari v roku 1679 došlo v rokoch 1680 - 1686 k nadstavbe a novému zaklenutiu hlavnej lode, bola zbúraná východná časť pôvodnej románskej svätyne na mieste ktorej vznikla nízka prístavba, zrejme sakristia a presbytérium bolo skrátené do súčasnej podoby. Pôvodný chór sa zachoval, ukončený bol murovaným štítom. V tomto období boli pravdepodobne vystavané bočné veže na západnej strane. Kostol dostal nové zasvätenie (lat. „titulus“) - Nanebovzatie Panny Márie so slávnosťou 15. augusta.

Štvrtá etapa: 1. polovica 18. storočia

Na južnej strane svätyne bola postavená na mieste pôvodnej apsidy dodnes zachovaná sakristia. Bočné lode boli zvýšené, priestor trojlodia získal spoločnú sedlovú strechu, na západnom priečelí bola dobudovaná veža situovaná v osi kostola, s jej dobudovaním súviseli aj úpravy západného štítu.

Piata etapa: Klasicistická prestavba, 19. storočie (1806 - 1840)

Adaptácia po rozsiahlom požiari v roku 1806 zmenila celkové hmotové usporiadanie a výraz stavby a má zásadný význam z hľadiska súčasnej podoby objektu. Znamenala návrat k tzv. bazilikálnemu usporiadaniu trojlodia, klenba strednej lode bola znížená, znížené a novozaklenuté boli bočné lode, stredná loď bola presvetlená oknami nad úrovňou strechy bočných lodí. Obnovená bola klenba svätyne a interiér bol členený pilastrami zdôrazňujúcimi nosné články klenby. Väčšina gotických a barokových okien bola nahradená pomerne širokými oknami s jednoduchými šambránami. Fasády boli členené lizénami a štukovými bosážami. Zavŕšením prestavby bola úprava západného priečelia. Barokové veže boli zbúrané, dominantou sa stala stredná veža vysunutá z roviny fasády. V interiéri sa táto zmena odrazila v obnove klenieb v úrovni empory.

Šiesta etapa: Stavebné úpravy kostola v 20. storočí

Začiatkom 20. storočia boli osadené dnešné okná s vitrážami, opravené omietky (proti vlhkosti bol použitý asfaltový náter), v roku 1910 boli klenby transetu doplnené freskami J. Kerna, v roku 1934 opravili fasády a došlo k analytickej prezentácii murív a tvaroslovia románskeho muriva pod metodickým vedením Václava Mencla. Rozsiahlejšie opravy - výmena strešnej krytiny, opravené Kernove fresky v transepte z roku 1910, vymaľovaný interiér, opravené fasády boli realizované až v 70. rokoch 20. storočia, fasády boli upravované aj v 20. rokoch tohto storočia (lokálna obnova omietok, farebný náter).

Súčasnosť

V roku 2017 bol vykonaný archeologický výskum presbytéria a vyhotovenie novej dlažby. Dňa 6. mája roku 2018 banskobystrický diecézny biskup Mons. Marián Chovanec posvätil kostol Nanebovzatia Panny Márie a nový oltára z dielne doc.

Hodnota kostola

Takmer celá hmota a dispozícia kostola bola postavená v 1. pol. 13. storočia v rámci výstavby pôvodného kostola. Do dnešnej podoby ho formovali ďalšie prestavby, ktoré sú dokumentom významných udalostí v dejinách mesta ako je napríklad odchod dominikánskej rehole a premena pôvodne kláštorného kostola na farský chrám. Súčasná podoba exteriéru kostola je zároveň dokladom metódy obnovy významnej sakrálnej stavby v 30. rokoch 20. storočia, kedy došlo k analytickej prezentácii románskeho muriva a tvaroslovia.

Je takmer intaktne zachovaný pôdorysne, hmotovo a dispozičné od doby svojho vzniku - od stredoveku, čo sa výraznou mierou podieľa na jeho vysokej pamiatkovej hodnote a dodáva kostolu výraznú mieru autentičnosti.

Objekt kostola nesie v architektonickom riešení (v tvare hmôt vrátane striech, v proporciách, v type a kvalite konštrukcií, v remeselnom, kompozičnom a výtvarnom riešení fasád, v technickom a výtvarnom riešení prvkov a detailov exteriéru a interiéru) znaky doby svojho vzniku a následného stavebného vývoja. Je príkladom románskeho kláštorného chrámu s trojloďovým tzv. bazilikálnym usporiadaním, ktorý bol neskôr pozmenený neskoršími prestavbami. Neskoršie adaptácie sú dokladom zmien vo funkcii stavby a nových nárokoch na jeho výtvarné stvárnenie. Je dokumentom románskej sakrálnej architektúry celej krajiny aj regiónu.

• Hmotovo-priestorovým riešením - objekt kostola je stavba s obdĺžnikovým pôdorysom, s trojicou lodí, rovno ukončenou svätyňou, barokovou sakristiou a trojicou klasicistických veží na západnej strane. Objekt je zachovaný v historickej hmote, objeme a tvare. Jeho celkový vývoj bol dovŕšený až v 19. storočí rozsiahlou adaptáciou v duchu klasicizmu, ktorá radikálne zmenila hmotové a výtvarné riešenie stavby.
• Dispozično-priestorovým riešením - základnú dispozíciu objektu tvorí trojica zaklenutých lodí spolu s priečnou loďou (transeptom) a emporou na vstupnej strane. Priečna loď prechádza do svätyne, ku ktorej je pristavaná zaklenutá sakristia. Dispozícia kostola je jasná, prehľadná, účelná, funkčná, s prehľadnými horizontálnymi a vertikálnymi komunikáciami. Fasáde kostola dominuje trojica západných klasicistických veží.
• Materiálovo-konštrukčným riešením - objekt je prevažne postavený z kvalitného kamenného muriva, ktoré je doplnené tehlovými klenbami. Stredoveký klenbový systém je zachovaný len v priečnej lodi. Barokovú etapu reprezentuje klenba sakristie. Väčšina dodnes zachovaných klenieb pochádza zo záverečnej klasicistickej prestavby.
• Konštrukciou krovov a strechy - hodnotu reprezentuje tvar strechy, výška hrebeňa strechy, línia odkvapov, tvar strechy veže. Hodnotná je strešná krajina objektu, ktorá je tvorená sústavou jednotlivých striech kostola a helmicami veží.

Fasády kostola boli celé obnovené v 90. rokoch 20. storočia, kedy došlo k obnove staršieho klasicistického riešenia spočívajúceho v členení plôch pilastrami a lizénami. V 30. rokoch 20. storočia boli východné a severné fasády svätýň čiastočne doplnené o prezentáciu románskeho muriva. Umelecko-remeselnú hodnotu v architektonickom detaile tu reprezentujú predovšetkým kamenné šambrány okien a portálov, barokové a klasicistické okenné výplne.

Jej potenciál spočíva v zachovaných nástenných maľbách. Mobiliár kostola je z 18. a 19. storočia.

Kňazi pôsobiaci v Oslianskej farnosti

V oslianskej farnosti sa vystriedal značný počet kňazov. Ich zoznam siaha až do začiatku XIV. Takto od roku 1332 až po súčasnosť (r. 2006) pôsobilo v Oslanoch 42 kňazov. Niektorí z nich pôsobili dlhšie, iní veľmi krátko. Medzi kňazov, ktorí pôsobili v Oslianskej farnosti patria:

• DOMINIK. Je spomínaný ako kňaz kostola sv. TOMÁŠ. Syn Štefana pochádzajúceho z Leloviec.
• POLÉCZY PETER. Bol synom Šimona Poléczyho z Bojníc. Ako farár v Oslanoch pôsobil v roku 1483 a od roku 1485 ako správca altárie v Bojniciach.
• GREGOR. O tomto oslianskom farárovi sa z roku 1561 zachoval takýto záznam z vizitácie: „Je dekanom tohože dištriktu, ustanovený ctihodným pánom Štefanom Zakalinszkým. Má formáciu (vzdelanie) a má tiež manželku, bradu a kňazskú tonzúru.
• KNIHÁR AMBRÓZ. Vo vizitácii z 9. 4. 1561 sa o ňom píše: „Je tu farár menom Ambróz, ženatý, s bradou, nemá tonzúru a prijíma pod obojím spôsobom. Všetci ľudia bývajúci na tomto mieste si ho chvália.
• ŠTEFAN.
• DRAGOVICS MARTIN. Za farára v Oslanoch bol ustanovený 12. 2. 1665 a pôsobil tu dva roky. Dňa 30. 4.
• KAPRI JÁN. Objavuje sa v roku 1634 ako farár v Nitrianskej Blatnici. V roku 1647 je menovaný v katalógu kléru na písomný príkaz Juraja Lippaya za farára v Jacovciach, s filiálkou Tessár. Dňa 29. 5. 1667 bol uvedený za farára do Oslian, kde v roku 1674 dostal nástupcu.
• BARTÁNI MIKULÁŠ. Jeho priezvisko je uvádzané aj ako BARTHÁNY alebo BÁRSONYI. Narodil sa v roku 1630 a pochádzal z Liptova. Bol fyzikom a kazuistom. V roku 1657 sa stal farárom v Malých Kršteňanoch. Odtiaľ bol uvedený 12. 9. 1667 do Brezian, o rok neskoršie do farnosti a prepozitúry Nováckej a odtiaľ napokon 17. 5.
• JURIKAY JÁN LAZAR. O tomto kňazovi, ktorý bol ustanovený za farára v Oslanoch 23. 3.
• MEDNYÁNSZKY JONÁŠ. Narodil sa v roku 1655. Dňa 30. 3. 1681 bol ustanovený za farára v Sučanoch v Turčianskej župe, ale už od 1. 7. toho istého roku bol preložený do Piešťan. Ďalším jeho pôsobiskom boli Kovárovce (1685), potom Stará Turá (1689) a Svätý Jur (1691), kde v roku 1699 Ján Volkra vykonal vizitáciu a o farárovi poznačil: „V 44. roku života a v 17. roku kňazstva je tu už 8 rokov farárom. Má niekoľko kníh a zakrátko bude mať nový breviár.“ Medzitým bol ustanovený do Sládkovičova (1689), skadiaľ 27. 4. 1700 prichádza do Oslian, aby tu pôsobil tri roky. Ďalším pôsobiskom bol Turčiansky sv. Martin (1703), odkiaľ bol Rákoczyho prívržencami násilne vyhnaný a ušiel do Starej Turej, kde bol 22. 7. 1706 uvedený do úradu. Do Turčianskeho sv. Martina sa častejšie pokúšal vrátiť a tak v roku 1709 bol druhýkrát ustanovený. Jeho posledným pôsobiskom bol Pobedim (1715), kde účinkoval až do 6. 11. 1719.12 Tam aj zomrel 5. 12.
• RAUKAY ŠTEFAN IGNÁC. Narodil sa v roku 1656. Pochádzal z Bratislavskej župy. Bol chovancom seminára sv. Štefana a teológiu ukončil na Pázmányho univerzite. Od roku 1690 bol farárom v Turčianskom sv. Jure, neskôr v Kostolnej Vsi (14. 8. 1692), odtiaľ už po mesiaci odišiel do Podolínca (16. 9. 1692). Ďalej účinkoval v Detve (1698) a vo Vrbovom (1699), kde začal písať matriky. Do Oslian bol preložený 13. 4. 1703 a pôsobil v tejto farnosti až do 27. 5. 1706, kedy sa stal hlavným správcom prepoštskej kaplnky v Novom Meste nad Váhom. Jeden rok bol farárom v Blatne (1709 - 1710), potom vo Velčiciach (1712) a v Moravanoch (1723) Posledným pôsobiskom, kde znovu bol iba jeden rok, bol Pobedim (22. 4.
• ANTALOVICS JÁN ŠTEFAN. 3. 12. 1701 prijal investitúru pre Nováky v Nitrianskej župe. Odtiaľ presne po ôsmich rokoch (3. 12. 1709) prišiel do mestečka Oslany, kde pôsobil do roku 1711. Počas jeho pôsobenia v Oslanoch bol 16. 11. 1707 pochovaný posledný evanjelik Juraj Para.15 Zomrel 14. 4.
• JASZLÓCZY JAKUB. Teológiu študoval na Pázmáneu.17 Od roku 1699 pôsobil vo Svätej Mare, odkiaľ administroval aj Svätý Ďur, kde počas Rákoczyho moci prišli evanjelickí farári, ktorí po uzavretí pokoja mu odovzdali miesto.
• TOMAŠOVIČ ANDREJ. Narodil sa roku 1684 v Podskalí, v Trenčianskej župe. Bol žiakom Generálneho seminára, v ktorom aj roku 1709 ukončil teológiu. Za kňaza bol vysvätený 2. 5. 1709 a osliansku farnosť prevzal počas stále trvajúcej morovej epidémie 18. 8. 1711.
• ŠKOLKA JAKUBEJ JURAJ. Narodil sa 27. 3. 1708 v Modre. Jeho rodičia sa volali Ján a Katarína Jakubej a jeho ďalšie priezvisko bolo pravdepodobne neskôr z neznámych dôvodov pridané. Ako farár v Oslanoch pôsobil v roku 1735, kedy sa stal okresným dekanom. O dvadsať rokov neskôr (1755) pôsobil v Prievidzi. Zomrel 18. 5.
• DOMANICKÝ MIKULÁŠ. Pochádzal z Domaniže z Trenčianskej župy. Štúdium teológie ukončil za 3 roky v roku 1730 v Červenom seminári. Roku 1733 bol inštalovaný v Dolnom Kubíne, skadiaľ 13. 10. 1755 prišiel do Oslian.21 Tu v roku 1756 začal stavať nový a väčší kostol, nakoľko dovtedajší bol vo veľmi úbohom stave.22 Nakoniec 12. 5. 1765 odišiel do Prievidze, kde 29. 5.
• SILÁČEK JÁN. Narodil sa v Trenčíne a teológiu ukončil v Pázmáneu. Jeden rok pôsobil ako kaplán v Bojniciach (1757) a potom ako farár v Krásne (1758). V Oslanoch pôsobil dva roky (1765 - 1767). Stadiaľ, na príhovor provizora Juraja Husára a patróna Jána Pálffyho, odišiel za okresného dekana do Prievidze, avšak proti vôli Prievidžanov, čo vyvolalo vtedy známu vzburu žien, ktorú musela riešiť až vojenská vrchnosť. Mnohé ženy vtedy skončili aj v nitrianskej väznici.
• DUBINA ŠTEFAN JOZEF. Narodil sa 25. 10. 1730 v Malých Kršteňanoch.25 Štúdium teológie ukončil v Trnave v roku 1757 v generálnom kolégiu, kde sa okrem slovenčiny výborne naučil aj po maďarsky.26 Od roku 1757 bol kaplánom v Polomke, Dubine (1758), Ladiciach (1759) a v Čiernej (1759). V tom istom roku 7. 7. 1759 bol uvedený za farára vo svojom rodisku v Malých Kršteňanoch, skadiaľ 21. 8.
• SCHESTÁKY JOZEF. Narodil sa 15. 8. 1750 v Ružomberku. Patril do Stánku Slovenského učeného tovarišstva v Banskej Bystrici.28 Hovoril slovensky, maďarsky a čiastočne nemecky. Za kňaza bol vysvätený v roku 1773. Slúžil v slovenskom jazyku.29 V roku 1776 bol kaplánom v Prievidzi a roku 1778 farárom v Kamenci pod Vtáčnikom, kde postavil novú faru. V roku 1790 prišiel do Oslian a stal sa okresným dekanom. Je autorom krátkej histórie Oslian. V roku 1802 sa stal čestným kanonikom a roku 1819 banskobystrickým kanonikom a cirkevným sudcom súdnej tabule Zvolenskej župy. Bol mužom jasného a prívetivého ducha. Zomrel 2. 1.
• SZENTIVÁNYI IMRICH. Narodil sa 15. 12. 1785 vo Svätom Jáne. Pochádzal zo 17 detí, z ktorých boli 3 kňazi. Študoval v Levoči, v Novom Meste, Trnave a v Pešti. Za kňaza bol vysvätený v roku 1807. Bol archivár a protokolista, v roku 1808 fiškus, konzistorial a biskupský sekretár (1810). Farárom v Oslanoch sa stal v roku 1813 a v roku 1826 dekanom. Od roku 1812 - 1814 organizoval postavenie oslianskej fary, pričom sa veľmi zadĺžil. Od roku 1827 spravoval Kremnické Bane a dva roky pred smrťou (1830) vykonával ešte úrad sudcu súdnej stolice tekovskej, liptovskej a zvolenskej župy. Bol učený a veľmi dobrý kazateľ. Zomrel 10. 12.
• SIMUNYI JURAJ. Narodil sa 17. 4. 1787 v Rybanoch. Za kňaza bol vysvätený v roku 1810. Kaplánom bol vo Zvolenskej Slatine, Novej Bani, Bojniciach a Žarnovici. V roku 1815 sa stal správcom farnosti v Slovenskej Ľupči, o rok neskôr v Oslanoch a znovu v Slovenskej Ľupči (1820). Ďalej pôsobil ako farár v Necpaloch a Martine (1821), v Bystričanoch (1822), v Rudne (1825), v Horných Hámroch (1830). V roku 1831 sa stal rektorom seminára a neskôr aj asesorom (1839). Nakoniec dostal hodnosť čestného kanonika (1852) a v roku 1865 sa stal aj sídelným banskobystrickým kanonikom. Zomrel 27. 11.
• HOLMIKY VINCENT.
• DANISS ŠTEFAN. Narodil sa 29. 5. 1797. Za kňaza bol vysvätený v roku 1826. Kaplánom bol vo Valaskej, Badíne, Horných Hámroch, Vyhniach, Žarnovici, Novej Bani, Banskej Bystrici, Prievidzi a v Chrenovci. Ako správca farnosti pôsobil v Medzibrode, Jalnej, Moštenici, Oslanoch a v r. 1839 znovu v Badíne. Farárom bol v Čiernom Balogu (1840) a v Bacúrove (1844). Zomrel 1. 1.

Medzi ďalších kňazov patria:

• TAKÁČ JOZEF
• ŠTANGA JÁN
• HRIVNÁK JURAJ
• UJVÁRI MATEJ
• PETIC PETER
• SZÓJÓSEF VOJTECH
• HUŤKA JOZEF
• TOMEČEK VINCENT OFM
• LUKNÁR KAROL
• ORŠIN ANTON
• HUDEC ŠTEFAN
• KANIANSKY JOZEF

tags: #farnost #vysoka #pri #banskej #stiavnici