História Farnosti Zlatá Idka: Od Baníckej Osady po Súčasnosť

Zlatá Idka, podhorská obec, leží v severozápadnej časti okresu Košice-okolie, približne 17 km vzdušnou čiarou západne od Košíc, v nadmorskej výške 660 m (stred obce). Obec sa prvý krát spomína v roku 1318. Najbližšou obcou, ktorá leží na úpätí Kojšovskej hole a víta prichádzajúcich návštevníkov je Zlatá Idka na južnej strane pohoria.

K založeniu osady viedol objav zlata, podľa ktorého vzniklo i neskoršie pomenovanie obce. Od roku 1349 bola známa ako Arany Ida. Názov Ida je asi od osobného mena, pôvodne sa vzťahovalo na väčšie územie (terra Ida), o ktorom sa po prvý raz písomne zmienil v r.1275 jágerský biskup Andrej. Bolo to v čase, keď zásluhou Anjouovcov vznikla iniciatíva hľadať v krajine nové zdroje farebných kovov. Zlatá Idka bola jednou z najstarších banských osád už za čias Ľudovíta I., ktorý listinou z 31.3.1275 udelil obyvateľom banské privilégiá spojené s vyhľadávaním a dobývaním užitočných surovín. Svedčí o tom text listiny, ktorý sa zachoval v origináli.

O prvopočiatkoch dolovania zlata súdime len z indícií. Pôvodne sa zlato získavalo ryžovaním v potoku rovnakého názvu ako má obec, pretekajúceho jej chotárom. Svedčia o tom ešte dnes zreteľné jamy a depresie pri jeho brehoch.

Ryžovanie zlata bolo v Zlatej Idke bežnou činnosťou.

Historické Míľniky Obce Hýľov

Prvú písomnú zmienku o obci Hýľov poznáme z roku 1330. Vtedy sa synovia Štefana, zvaného Čurka, konkrétne synovia Tomáš, Mikuláš a Ján, delili o rodinný majetok. Uzniesli sa, že Hýľov a les deliť nebudú, ale ponechajú si ich v spoločnom užívaní. Dedina ležala uprostred lesov a išlo im o to, aby mali miesto, kde sa budú stretávať a chodiť na svoje obľúbené poľovačky. V roku 1332 prišli do konfliktu s Ižipom de Ruzka, ktorý vlastnil Šemšu a Malú Idu. V tomto spore bolo problematické územie, ktoré sa nachádzalo medzi vrchom Körtvélyes až k hraniciam chotára Gelnice, rozdelené na tri časti, z ktorých dve spolu s bližšie neurčeným hradom dostali synovia Štefana Čurku a jedna pripadla Ižipovi de Ruzka. Kde bola hranica sporného územia nevieme, pretože sa nezachovali historické mapy a opisy chotárov, kde by sa vrch Körtvélyes spomínal. Miesto hradu sa stotožňuje s vrchom zvaným Hradovisko, ktorý leží na pravej strane rieky Ida, juhozápadne od Hýľova. Hradisko sa spomína aj v listine vícekomesa a štyroch slúžnych Abaujskej stolice. Písomnosť pochádza z 3. apríla 1330, opísaná jasovským konventom 29. novembra 1330 a potvrdzuje práve delenie majetkov medzi troch synov Štefana Čurku. Podľa uvedených informácií, dedina Hýľov existovala dlhší čas, ale v dvadsiatych rokoch 14. storočia boli snahy o jej výraznejšie zaľudnenie, aby osada nezanikla, ako viaceré dediny tejto oblasti. Poznáme aj písomný záznam z roku 1319, ktorý opisuje hranice čiastky Šemše. Je na ňom zmienka o Hýľovskom potoku. "Hyleu pothoca" sa dokonca spomína aj v listine z roku 1318. Keďže názov obce Hýľov pravdepodobne vznikol z osobného mena, muselo tu byť osídlenie aj predtým. V dvadsiatych rokoch 14. storočia bol postavený kostol a založená fara. V roku 1367 dáva kráľ Ľudovít pod titulom novej donácie dedinu Hýľov Petrovi, synovi Tomáša zvaného Čurka z Malej Idy a jeho bratom. Pritom Hýľov už predtým držal ten istý Peter a jeho bratia. Podľa portálneho súpisu z roku 1427 držal Hýľov Štefan z Geče a bolo tam vtedy 18 port a obývalo asi 140 obyvateľov. Štyridsiate roky 15. storočia boli charakteristické snahou Košíc o ovládnutie okolitých dedín. Tento rod však vymrel a tak potom obce dediny opätovne pripadli kráľovi Vladislavovi, ktorý ich potom v roku 1491 daroval mestu Košice. V roku 1553 už Hýľov patril zemanom a nachádzalo sa tam 11 a 1/2 porty, čo mohlo byť asi 60 obyvateľov. Tento úpadok počtu obyvateľov pokračoval a v roku 1715 v obci bývalo len 9 sedliakov a 1 želiar. Hýľov bol hneď od svojho vzniku slovenskou dedinou a kontinuita Slovákov tu nebola nikdy pretrhnutá. Preto aj názov Hýľova prešiel prirodzeným vývinom. Hýľov ostal slovenskou dedinou aj v 16. a 17. storočí, keď expanzia maďarského obyvateľstva postupovala severným smerom. Je dôvod predpokladať, že prienik nemeckých mien nastal, keď Hýľov patril mestu Košice. V rokoch 1585 až 1591 v Hýľove slúžil ako evanjelický farár Gregor Gosovský, ktorý bol v rokoch 1574 až 1579 slovenským evanjelickým kazateľom v Košiciach. V roku 1696 v Hýľove žilo šesť poddaných sedliakov, richtár a želiar. Roku 1715 mala obec 10 domácností. V roku 1773, keď patrila Meškovcom mala 51 rodín - 41 gazdov a 10 želiarov. Roku 1828 - 79 domov a 659 obyvateľov. V roku 1657 bol v obci postavený barokový kaštieľ grófa Emanuela Zichyho. V strede obce bola postavená hasičská strážnica a vodná nádrž miestneho vodovodu. Kostol bol postavený zemepánom v 14. storočí. Na východnej strane obce stojí školská budova, ktorá bola postavená po oslobodení, pozostávajúca z dvoch učební a učiteľského bytu. V odľahlej časti obce zvanej „Mexiko“ je postavená horáreň Československých štátnych lesov. V 18. storočí ťažili v obci železnú rudu a vozili ju do Zlatej Idky, varilo sa tu aj pivo. V prvej polovici 19. storočia bol v prevádzke železný hámor. Za 1.ČSR pracovali obyvatelia v poľnohospodárstve, lesnom hospodárstve a na píle. Časť obyvateľstva sa vysťahovala do Ameriky a Kanady za prácou. Po oslobodení republiky sovietskou armádou rozvíril sa aj politický život obce. Bola založená miestna organizácia KSS, ktorá bola prerušená a obnovená až v roku 1952. V obci je MNV s matričným úradom a farský úrad, Národná škola, Dobrovoľný hasičský zbor. V obci je jednotriedna národná škola, v ktorej sa vyučuje na sovietsky vzor. Zriadená je osvetová beseda a zreorganizovaná Ľudová knižnica. V obci vznikla predajňa socialistického typu „Jednota“. Postavený bol kamenný most s betónovými rúrami a celý rad iných mostov. Po víťaznom februári bola výstavba cesty do Hýľova naplánovaná a toho roku aj vybudovaná.

Baníctvo a Rozvoj Zlatej Idky

V roku 1459 daroval kráľ Matej Korvín Zlatú Idku a zlatoidčianske prédium mestu Košice, ktoré si ho udržali do roku 1767. Zo zlatoidčianskeho zlata sa vtedy v košickej mincovni razili zlaté mince. Do košického vlastníctva patrili aj tamojšie lesy. Pretože mesto Košice pre vzdialenosť a nedostatok blízkeho priemyslu i obchodu, ktorý by drevnú hmotu, palivo a predmetný les speňažilo, celý majetok spolu s osadou Zlatá Idka dalo ako výmenu za „Cisársko-kráľovský erár“. Ten bol spravovaný horno-maďarským banským meštianstvom, ktoré postavilo v dolnom chotári Zlatej Idky pec na tavenie medi. Tak vznikla osada Réka, ktorá je dnes súčasťou Zlatej Idky.

Ilustračný obrázok baníctva v Kutnej Hore.

Pec zanikla v r.1807, keď postavili novú modernú Fönix hutu v Hnileckej doline. Robotníci, ktorí sa tam usadili, ako aj baníci dostali od eráru zdarma stavebný materiál a do prenájmu na trvalý čas aj stavebný pozemok. Zároveň k tomu dostali právo na palivo a pašu pre chovný dobytok. Okrem baníctva sa obyvateľstvo zaoberalo chovom hospodárskych zvierat, najmä kôz a oviec. V tom čase rozloha obce činila 3907 futár (holdov). Z celkového počtu 948 obyvateľov bolo 890 Slovákov, 41 Maďarov, 10 Nemcov a 7 Židov. Podľa lexikónu z roku 1773 - 1776 je už obec, pôvodne nemecká, označovaná ako slovenská, o čom svedčia aj názvy jednotlivých lokalít uvedených v katastrálnej mape (Kopanina, Javor, Kosatec, Blížne, Čarne, Koblina, Dolina a pod.).

Počas tureckých vpádov bolo dobývanie rudy na čas prerušené. Koncom 18. storočia začali vznikať okolo jednotlivých baníckych objektov v údolí potoka Idy menšie osady, ako Rudné neskôr Hutno, Vieska (Valal), Skalka, Breunek. Niektoré časom úplne zanikli, iné splynuli so Zlatou lúkou, alebo sa na čas osamostatnili. Osobitný vývoj zaznamenala osada Réka, kde bola v roku 1823 postavená strieborná huta. Po preskúmaní horninového podložia z hľadiska rudného obsahu vznikol v osade Réka amalgamačný závod, ktorý zahájil výrobu 12.5.1824. V tom čase zamestnával vyše 700 robotníkov. Huta fungovala až do roku 1918. V roku 1869 už mala Zlatá Idka 1401 obyvateľov a pravdepodobne v roku 1839 sa stala Réka samostatnou obcou s vlastnou administratívou. Vzrastajúci význam Réky v 11. storočí dokumentuje napríklad výstavba vodovodu, zriadenie lekárne, stálej lekárskej služby, pošty a schválenie znakov nariadením ministerstva vnútra.

Zlatoidčianske geologické podložie je polymetalické. Okrem striebra, zlata, antimón, hematitu tu geologický výskum zistil aj olovnaté a zinočnaté rudy i uránové minerály. Podľa mineralogického zloženia tvorili výplň rudných ložísk dva základné typy: typ strieborný s obsahom kremeňa a sideritu a typ zlatonosno-antimonitový. Zlato sa vyskytovalo vo vrstvách rudných žíl iba v nepatrnom množstve. V procese zvetrávania, účinkom vodnej a veternej erózie sa dostávalo do sutín a priľahlé jarčeky ho splavovali do riečky Idy. Tam sa zlato získavalo ručne prepieraním zlatonosného piesku pomocou ryžovacieho korýtka.

Zlatonosné žily boli hydrotermálneho pôvodu a vyskytovali sa na severovýchod od údolia riečky Idy, v pásme dlhom 4 km a širokom 2 km. V priebehu dlhodobých kutacích prác tu bolo zistených a evidovaných celkove 24 žíl. K najbohatším patrili žily Štefan a Katarína. Na prelome 18. a 19. storočia sa doloval siderit, antimón, pyrit, limonit. V týchto nerastoch sa nachádzalo 6 až 10 % striebra. Zlato sa nachádzalo v pomere 1:30. Charakter baníctva bol štôlňový, obmedzujúci sa na horné vrstvy ložiska. Celkový počet štôlní, v tom čase samostatných baní, dosiahol úctyhodný počet 63. Za najstaršiu sa považuje stôlňa Cigán. Celková dĺžka vodorovných diel sa odhaduje na viac ako 60 km. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia vznikli aj súkromné bane, ako napr. Vyšná a Nižná Mataška a Jozefka, ako to vyplýva z máp a písomností súkromných spoločností. K najväčšiemu rozkvetu baníctva došlo koncom 19. a začiatkom 20. storočia, kedy vznikli štôlne sv. Trojice, Mária, Všechsvätých, Štefanka, Jeremiaška, Bräunerka, Ľudovika, Michalka a Masaryčka.

O výsledkoch ťažby striebra, zlata a antimónu, resp. o rentabilnosti ťažby svedčí štatistika z Pallás lexikónu:

Ešte pred 1. svetovou vojnou sa ťažilo ročne okolo 25 kg zlata a 400 kg striebra. Banské práce eráru viedol Gabriel Mikuláš Svajczer (1784 - 1845), košický rodák, absolvent banskoštiavnickej akadémie, neskoršie komorný gróf v Banskej Štiavnici, ktorého možno pokladať za zakladateľa novodobého zlatoidčianskeho baníctva.

Zaujímavosťou baníctva bola i technológia dobývania rudy. Prvotné dobývanie a banské práce sa konali ešte pred vynájdením pušného prachu, ručne tesaním pomocou dlát a čakanov, za pomoci želiezka a kladiva, to znamená, že k rozrušeniu horniny sa nepoužívala žiadna trhavina. V 18. storočí sa už používalo ručné vŕtanie a pušný strelný prach. Mechanické vŕtanie s použitím elektrických nárazových strojov boli zavedené až v roku 1896. Na prepravu rudy sa používal tzv. uhorský vozík (hunt), fúrik, ktorý neskôr nahradili koľajnice. Baníci si pracoviská osvetľovali horiacim lojom, lojovými sviečkami, ktoré neskôr vystriedali olejové kahance a v 20. storočí karbidové lampy. Začiatkom 20. storočia začala ťažba klesať a banská prevádzka sa postupne obmedzovala. Počas 1. svetovej vojny skončila ťažba striebra. V rokoch 1922 - 1926 došlo k úplnému útlmu a konečnej likvidácii baníctva. Následkom toho veľa obyvateľov odchádzalo za prácou do cudziny. Ich počet sa z niekdajších 1270 zredukoval na 460 v 145 trvale obývaných domoch. Pribudli však nové rekreačné chalupy.

Kultúrne Pamiatky a Duchovný Život

Aj keď je história Zlatej Idky pomerne bohatá, pamiatok, ktoré by pripomínali túto minulosť sa do súčasnosti zachovalo pomerne málo. Na mieste bývalých hutí v Réke môžeme dnes nájsť už iba stopy po ich základoch. Dodnes sa v Réke zachovala bývalá, v súčasnosti už renovovaná, administratívna budova banskej správy. Neskôr bol v nej hostinec a toho času je v súkromnom vlastníctve. Poniže sa nachádza zvonica vybudovaná v r. 1823. Trojposchodový objekt z lomového kameňa so štvorcovým pôdorysom slúžil ako banská klopačka a oznamovanie signálov v krízových situáciách. V súčasnosti sa v nej nachádza malé banícke múzeum. Zvonica bola renovovaná v r. 1979.

Pamiatkovo chráneným objektom je i štôlňa Bräuner s pamätnou tabuľou, založená v 40. rokoch 19. storočia. Na obytnom dome č.17 blízko konečnej autobusovej zastávky je pamätná tabuľa komunistického politika Karola Smidkeho, ktorý tu pôsobil v rokoch 1923 až 1925.

Pokiaľ ide o duchovný život občanov, ten je zrejmý z kroniky založenej dr. Payerom Antonom r. 1810. Obec Zlatá Idka patrí do okresu Košice-okolie v bývalej Abauj-tornyanskej župe. Farnosť predtým patrila ako filiálka k hýľovskej fare. Vznikla 1.10.1773 a od toho roku má vlastné matriky.

V hornej časti obce púta pozornosť kostol s dvoma oltármi. Bol postavený r. 1768 a posvätil ho 12.11.1768 Ján Hidekkuty, jágerský kanonik k úcte všetkých svätých. Neskôr v r. 1830 bol rozšírený za finančnej pomoci kráľovskej pokladnice a toho istého roku 4. októbra bol znovu posvätený. V roku 1852 kostol vyhorel, ale z prostriedkov štátu bol znovu obnovený, ale už len s jedným oltárom. Roku 1881 boli postavené dva bočné oltáre, ktoré boli pri obnove kostola v r. 1982 premiestnené na strany v prostriedku hlavnej lode kostola. V jednom z nich sú uložené pozostatky sv. Tiburcia a v druhom sv. Magnusa. Svätý otec pápež Pius VI. už 10.1.1794 udelil plnomocné odpustky na slávenie sviatku Všetkých svätých. Kostol je postavený z kameňa s tehlovou klenbou a drevenou vežou. Z pôvodných štyroch má už len dva zvony. Dva boli počas druhej svetovej vojny skonfiškované, avšak za pôsobenia d.o. Juraja Petríka bol zakúpený nový zvon.

Aj keď je Zlatá Idka situovaná pomerne vysoko (nadmorská výška od 530 do 700 m), patrí do II. a III.

Východné Slovensko, kde sa nachádza Zlatá Idka.

tags: #farnost #zlata #idka