Zvolenská Slatina patrí medzi najstaršie obce nielen v okrese Zvolen, ale i na Slovensku.
Prvá písomná zmienka je z roku 1263, kedy bol prvý názov obce “SANCTA CRUX DE SOLIO” (Svätý kríž pri Zvolene). Ďalšie pomenovania - Zalatna, Zalatna Zolienzis, Veľká Slatina a od roku 1927 nesie názov Zvolenská Slatina. Do tohto roku bola Zvolenská Slatina aj sídlom veľkoslatinského okresu.
Najstaršie pamiatky o osídlení obce sú z mladšej doby bronzovej. Obec vznikla na staršom slovanskom osídlení - ľudu lužickej kultúry, o čom svedčia archeologické nálezy, niekedy v 12. alebo v 13. storočí. Na začiatku 14. storočia bola už strediskom cirkevného života.
Slatinský chotár bol veľmi rozsiahly. Na jeho území vznikol hrad Vígľaš, preto bola Slatina prirodzeným centrom Vígľašského panstva. Od začiatku 15. storočia sa Slatina spomína v listinách aj ako mestečko a jej obyvatelia mešťania. Od kráľov požívala rôzne výsady a práva ale aj povinnosti. V 17. storočí bola časť slatinského chotára odňatá pre založenie novej osady Detva.
Najstaršou obývanou časťou obce je Rajčuľa - kde stál pôvodne kláštor, ktorý bol spolu s kostolom obkľúčený hradbami. V okolí hradieb bol rybník. Je to priestor od katol. kostola východne až po križovatku, patrí k najstarším častiam obce. Názov pochádza z čias, keď tu zemania predvádzali rajtovanie koní.
Domáce znenie ďalších častí obce je Sebechov - žili tu zaslúžilí občania, ktorí dostávali výhody na chov dobytka pre seba. Prefektuška - sídlo prefekta. Krvavník - miesto v južnej časti obce, kde v roku 1575 slatinčania prepadli Turkov a oslobodili zajatcov. V spomienkach sa uvádza, že tu “krv tiekla potokom”. Kráľová - kráľ Matej sa tu zastavoval pri studničke, aby sa napil vody. Šibenice - kde veľa slatinčanov skončilo od Turkov pod šibenicou.
Dejiny obce sú bohaté na udalosti i na osobnosti z rôznych oblastí. Napríklad v roku 1918 sa vo Zvolenskej Slatine na svojej ceste zastavil prezident USA Wilson. Krátko po vzniku I. ČSR v roku 1921 prezident T. G. Masaryk a hneď po skončení II. sv. vojny i prezident E. Beneš. Z udalostí najviac do diania v obci zasiahli I. a II. sv. vojna a SNP. Mnoho Slatinčanov tieto udalosti neprežilo a Slatina utrpela i veľké materiálne škody. Obnova a rozvoj obce začali po oslobodení 25. 2. 1945 a pokračuje vďaka obyvateľom obce dodnes.
V obci je dlhoročná tradícia slávnej bryndziarne. Nachádza sa tu rímskokatolícky barokový kostol (1787) s priečelím upraveným (1815). Je tu aj evanjelický a. v. kostol (1784) a pristavili k nemu vežu (1816). V dedine je pamätná tabuľa Terézie Vansovej s bustou od Národného umelca Jána Kulicha a pamätná tabuľa J. Ďatla.
Ešte v 20. storočí tu bolo významné stredisko výroby fujár, píšťal a flautičiek, zo známych výrobcov spomeniem J. Výbocha a P. Cibuľu. Veľkej obľube sa tešila cimbálová hudba. Terézia Vansová rod. Medvecká, slovenská spisovateľkaMária Ďuríčková rod. SÝPKA, pri dome č.2/273, murovaná, postavená bola v 2.polovici 19.storočia, ľudové staviteľstvo USADLOSŤ - ĽUDOVÝ DOM, kameň, postavený bol v roku 1929, ľudové staviteľstvo KOSTOL rímsko-katolícky sv.
Farnosť Povýšenia Sv. Kríža je starobylá. Počíta sa s tým, že bola hradnou farou vígľašského zámku. Uvádza ju pápežský decimačný protokol aj Pazmáňov katalóg. V 16. st. prešla do správy ev. farára. Keď sa stal zemepán Ladislav Csáky, katolík, okolo roku 1639, zaviedol katolícku správu, ale po uzavretí zmieru s Fr. Rákoczym I. prišli do Slatiny komisári a tí ju prisúdili evanjelikom. R. 1663 bol kostol vrátený katolíkom.
Na mieste dnešného rímskokatolíckeho kostola stál bohostánok pravdepodobne už v 13. stor. Keďže sa stratili kroniky z tohto obdobia, je známe len to, že bol zasvätený pamiatke Povýšenia Svätého kríža. V roku 1467 bol prestavaný na gotický chrám, celý postavený z kamenných kvádrov, so štvorcovou loďou a prestavanou štvorcovou vežou. Údajne vraj bol kostol hradbami spojený s kláštorom, ktorý stál na mieste dnešnej bryndziarne (2008) a patril k nemu aj rybník nachádzajúci sa južne od chrámu. Pri bráne opevnenia okolo kostola vraj stála kaplnka zasvätená sv. Kozmovi a Damiánovi.
Pôvodne gotický kostol na Rajčuli striedavo patril katolíkom a evanjelikom podľa toho, kto práve vládol Vígľašskému zámku. V roku 1710 definitívne pripadol katolíckej cirkvi, no stále bol predmetov rozporov medzi katolíkmi a evanjelikmi - až kým ho r. 1820 nezničil oheň.
Požiar vypukol v dolnom konci a ľudia v snahe zachrániť aspoň nejaké veci, nosili ich do kostola, ktorý stál bokom. Od tlejúcich zvyškov začalo horieť zariadenie kostola. Keď sa oheň dostal na vežu, zrútili sa zvony, preborili strechu a kostol bol definitívne zničený. Ľudia vtedy hovorili o božom zásahu, ktorý mal ukončiť dlhotrvajúci spor.
Terajší chrám pochádza z r. 1837. Chronostikon pod vežou písaný po latinsky v preklade znamená: Pôvodný chrám, ktorý bol vybudovaný v dávnych storočiach, zanikol po pustošivom požiari. Súčet rímskych číslic v nápise je 1820 (rok požiaru) .Ďalší nápis hovorí:Od začiatku šesťročnou prácou vybudovaný začal nové narodeniny. Súčet rímskych čísel je 1837, rok dokončenia nového chrámu.Z pôvodného kostola je pod vežou náhrobná doska Wolfganga Balašu z Ďarmôt z r.
Filiálky podľa schematizmu z roku 1978:
- Vígľaš (1.000)
- Zolná (100), k. sv. Matúša (13. st.)
- Pstruša (800)
- Hájniková (150)
- Malý Sliač (50)
- Stožok (460)
- Sampor (18), zrúc. k. sv. Michala A.
- Sebedín (6)
- Slatinka (36)
Diecéza podľa schematizmu z roku 1978: Banskobystrická
Zvolenská Slatina: okres Zvolen/Banskobystrický kraj (Zvolenská stolica) 1930 vyčl. o. Slatinské Lazy; 1990 pričl. o. Slatinka.
- 1773 Nagy-Szalattnya
- 1786 Nagy-Salatnya
- 1808 Nagy-Szalatna, Welká Slatina
- 1863-1913 Nagyszalatna
- 1920 Veľká Slatina
- 1927- Zvolenská Slatina
Slatinka:
- 1773 Kis-Szalattnya
- 1786 Kisch-Salatnya
- 1808 Kis-Szalatna, Malá Slatina
- 1863-1913 Kisszalatna
- 1920 Malá Slatina, Slatinka
- 1927-1990 Slatinka
Hrad Vígľaš pochádza z 13. storočia a leží v údolí rieky Slatiny na východ od Zvolena nad obcou rovnakého mena. Na konci 14. storočia (v rokoch 1390 - 1400) ho prestavali na gotický poľovnícky zámok. Bol kráľovským majetkom a uhorskí panovníci ho často navštevovali. Roku 1441 sa ho v bojoch o uhorskú korunu zmocnil prívrženec Jána Jiskru Jodok. Kráľ Matej mu ho však odobral, nechal si ho pre seba a často sa tu zdržiaval. Neskôr však aj on dal zámok do zálohu rodine Raškayovej. V držbe Raškayovcov zostal potom Vígľaš až do roku 1530, keď im ho ako Zápoľského stúpencom odobral kráľ Ferdinand I. Habsburský.
V druhej polovici 16. storočia zohral zámok významnú úlohu v protitureckých bojoch. Vtedy k nemu pristavali nové opevnenie so štyrmi nárožnými vežami a udržovali v ňom stálu vojenskú posádku. Roku 1605 sa ho na prechodný čas zmocnili povstalci Štefana Bočkayho. Neskôr sa dostal do súkromného vlastníctva feudálnych rodín. Najprv ho (od roku 1636) vlastnili aj s príslušným panstvom Csákyovci a od roku 1690 až do konca feudalizmu Esterházyovci. Títo ho v 18. storočí prestavali na hradný kaštieľ, takže sa z jeho pôvodného stavu zachovalo pomerne málo (gotická kaplnka a časť opevnenia zo 16. storočia). Zámok naposledy reštaurovali ešte aj v druhej polovici 19. storočia. Počas 2. svetovej vojny bol poškodený a z veľkej časti vyhorel. V roku 2007 ruiny zámku kúpila rodina Rekitar. Za dnešnú podobu zámku vďačíme rozsiahlej rekonštrukcii ktorá bola dokončená v roku 2013 a ktorú realizovala rodina súčasných majiteľov.
Zámok Vigľaš 2020 (4K)
Súčasná kaplnka, zasvätená sv. Michaelovi je na mieste predchádzajúcej, hoci nie predposlednej kaplnky, tá bola v miestach súčasnej rytierskej sály. Naša má vzťah ku gotickej kaplnke. Po stranách sú zachované originálne nábehy z kamenných rebier, ktoré tvorili klenbu kaplnky. Na vnútornej vitráži je možné vidieť svätého archanjela Michaela, vodcu nebeských vojsk, ktorého si ctia zástupy anjelov. Svätý archanjel Michael sa stal patrónom Rádu mečov kruhu, ktorý má oficiálne sídlo na Vígľašskom zámku.
Kaplnka sv. Michala na Vígľašskom zámku