Farský kostol Božského Srdca Ježišovho v Partizánskom: História a význam

Mesto Partizánske, ležiace na styku rôznorodých geologických celkov, má bohatú históriu siahajúcu až do stredného paleolitu. Avšak, medzníkom v dejinách obce a mesta Partizánske je rok 1938. V tomto roku firma MAS - Moravské a slovenské strojírny, patriaca Baťovmu koncernu, odkúpila Salzbergerov veľkostatok a krátko na to začala v katastri obce Šimonovany vyrastať osada Baťovany a továreň, ktorá sa mala spočiatku orientovať na výrobu bicyklov a obuvníckych strojov.

Baťa sa po vzniku nových pomerov (rozpad republiky) vzdal myšlienky na strojárenskú výrobu a už 15. júla 1939 tu boli vyrobené prvé topánky. Neznáma obec Šimonovany sa stala jednou z najznámejších obcí Slovenska. Rýchlo prebiehala aj komplexná výstavba novej obce.

Vo februári 1949 prijali názov Partizánske a stali sa sídlom nového okresu Partizánske. Baťovany boli oslobodené 2. apríla 1945. V r. 1948 už boli Baťovany samostatnou osadou so železničnou stanicou, nemocnicou, poštovým úradom, školou, rim. kat. a ev. a. v. farou, obchodmi a stanicou ZNB. Neskôr tanečná skupina Modans. Aj počtom obyv. vysoko prerástla materskú obec a preto boli Baťovany v novembri 1948 povýšené na mesto.

Po r. 1989 sa situácia zmenila, nakoľko novovznikajúce malé a stredné firmy zamestnávajú len časť prepustených zamestnancov bývalých ZDA. Keďže pochádzali z rôznych častí Československa, prinášali so sebou i kultúrne tradície svojho kraja. Aj k rozvoju kultúry v meste výraznou mierou prispeli zamestnanci firmy Baťa.

Vznik Partizánskeho spadá do rokov 1938-1939, kedy pri obci Šimonovany zlínska firma Baťa postavila závod na výrobu obuvi. Po postavení obytných a spoločenských budov vznikla osada Baťovany ako súčasť obce Šimonovany. S prudkým rozvojom fabriky rástla aj osada a v roku 1948 boli Šimonovany s osadou Baťovany premenované na Baťovany. O rok neskôr prišlo k premenovaniu Baťovian na Partizánske.

Farský Kostol Božského Srdca Ježišovho bol vo funkcionalistickom slohu dokončený v roku 1949. Jeho slávnostná posviacka sa však kvôli panujúcemu režimu uskutočnila až o 40 rokov neskôr. Farský Kostol Božského Srdca Ježišovho v Partizánskom patrí k najhodnotnejším sakrálnym stavbám modernej architektúry na Slovensku a jeho význam si čoraz viac uvedomuje aj široká verejnosť.

Kostol s typickou zjednodušenosťou umožňuje v interiéri vyniknúť mohutnému mramorovému krížu so sochou Krista s rozopätými rukami od akademického sochára Tibora Bártfaya. V r. 1996 bol kostol vyhlásený za kultúrnu pamiatku.

Tibor Bartfay a jeho dielo

Neprebádanou kapitolou však stále zostáva jeho rozsiahle sochárske dotvorenie, ktoré v rokoch 1947 - 1950 vytvoril mladý talentovaný sochár Tibor Bartfay. Neprebádanou, pretože doba, v ktorej sochár na dielach pracoval, bola určovaná predovšetkým nástupom nového totalitného režimu, nepriateľského voči náboženstvám a cirkvám. Aj preto bolo lepšie urobiť prácu a nenechávať o nej priveľa písomných dokladov.

Napriek tomu sa Tibor Bartfay dostal do problémov a aj počas štyridsiatich rokov trvania tohto režimu, keď prežíval hlavnú časť svojho profesionálneho života, nesmel svoju prvú veľkú realizáciu v Partizánskom prezentovať. A mlčali aj historici umenia, ktorí o sochárovi v tom čase písali.

Je veľkým šťastím, že niekoľko sochárových spomienok na prácu pre kostol v Partizánskom pomohol v pamätiach zaznamenať jeho priateľ, žurnalista Ján Čomaj, dcéra Halina Bártfayová či režisér Miroslav Cimerman v dokumentárnom filme Hmota a čas Tibora Bartfaya.

Sochára si vybral architekt Tibora Bartfaya postavili pred výtvarne aj časovo náročnú úlohu zrealizovať rozsiahle sochárske dotvorenie novostavby kostola v Baťovanoch - pre hlavný oltár to mala byť dominantná trojmetrová socha Ježiša Krista a rad menších figúr dvanástich apoštolov. Pre dva bočné oltáre reliéfy Svätej rodiny a Snímania z kríža, plastika Krista pre Boží hrob, ďalej štrnásť reliéfov Krížovej cesty v životnej veľkosti. V exteriéri zase symboly štyroch evanjelistov nad hlavným vstupom a Ducha svätého nad zadným vchodom do kostola. Všetko malo byť urobené približne za dva a pol roka, do plánovaného slávnostného vysvätenia kostola.

Sochár si na ponuku zaspomínal vo svojich pamätiach: „Podľa Karfíkovoho projektu dokončili práve kostol v Baťovanoch. A on ma poveril jeho výtvarným dotvorením. Keď som prišiel do Partizánskeho, lebo sa mesto už tak volalo, farár Dr. Zaťko mi otvoril dvere chrámu a povedal: Rozhliadnite sa, mládenče. A môžete začať.“

Tibor Bartfay sa teda mohol predstaviteľom farnosti javiť ako vhodný kandidát, a preto posunuli jeho meno architektovi. Rozhodnutie hľadať talentovaného tvorcu v radoch začínajúcich mladých sochárov však mohla súvisieť s nedostatkom prostriedkov na dostavbu kostola, keďže sa v ťažkej povojnovej situácii musela firma Baťa, ktorá stavbu financovala, v rámci Dvojročného hospodárskeho plánu obnovy sústrediť na iné úlohy.

Sochárove pamäti vypovedajú aj o veľkom rešpekte, ktorý voči tejto ponuke pociťoval. Ako s prvým sa iste radil so svojím veľkým umeleckým vzorom - otcom, a následne s druhou veľkou osobnosťou sochárstva, ktorá ho v tom čase významne formovala, s pražským profesorom, sochárom Karlom Pokorným: „Kým som sa rozhodoval, išiel som za svojim profesorom. Karel Pokorný - aj dnes mám tú chvíľu pred očami - mlčky stál v celej svojej dôstojnosti. Potom prikývol: Delej, hochu.“

V kontexte Najsvätejšieho Srdca Ježišovo, ktorému bol kostol zasvätený, bolo nevyhnutné nájsť najvhodnejšie zobrazenie postavy Ježiša. Aj v tomto ohľade pomohol Tiborovi Bartfayovi jeho pedagóg: „Vysvetľoval mi, ako by si on predstavoval Kristov postoj na hlavnom oltári. Vystúpil na pódium. Roztvoril náruč, mierne nahnutný dopredu. Priamo som cítil, ako volá ľudí k sebe, ako ich zároveň víta i objíma.“

Takéto stvárnenie má pravdepodobne základ v podobe Spasiteľa v zjaveniach Édith Royerovej, ktoré od druhej polovice 19. storočia ovplyvňovali nielen úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ale aj ikonografiu náboženských obrazov vytváraných k tejto úcte.

Umiestnením trojmetrovej postavy Ježiša na hlavnom oltári vytvoril sochár príležitosť na neustále utváranie nových živých obrazov osobného dialógu každého prichádzajúceho jednotlivca s Ježišom v pôsobivom tichu puristického liturgického priestoru kostola.

Ocenená študentská práca

Mladý sochár sa pokúšal prácu pre kostol v Partizánskom čo najviac zosúladiť a zefektívniť s prebiehajúcim riadnym štúdiom na akadémii. Okrem veľkosti objednávky a krátkeho času, za ktorý ju mal zrealizovať, mu komplikovalo situáciu aj časté cestovanie a práca na viacerých miestach, vrátane otcovho sochárskeho ateliéru v Nitre. Je preto celkom pochopiteľné, že na jednom z reliéfov Krížovej cesty - Veronike podávajúcej Ježišovi šatku - zároveň pracoval aj ako na ročníkovej práci.

Vzhľadom na čas a rozpočet, bolo celé sochárske dotvorenie kostola realizované iba v sadre. Práve na nich je najviac poznať, ako si mladý sochár v rámci realistického zobrazovania hľadal vlastné autorské riešenia. Reliéfy, zobrazujúce jednotlivé zastavenia Krížovej cesty sú osadené po obvode halového liturgického priestoru, nad rímsou s neónovým osvetlením, ktoré zdola osvetľuje jednotlivé postavy a vrhanými tieňmi ešte viac dramatizuje výjavy Kristovho utrpenia.

Niektoré zo zastavení sú oproti iným vytvorené precíznejšie a s väčšou autorskou sebaistotou. Spravidla ide o najkľúčovejšie a tak aj častejšie umelecky stvárňované výjavy s tradičnou ikonografiou, pri ktorých mal sochár možnosť študovať viacero dostupných predlôh. V nich obdivuhodne zvládol výstavbu expresívnych výrazov tvárí, nahého ľudského tela aj bohato nariasených rúch.

Samotná tvár Krista sa pri jednotlivých zastaveniach môže javiť odlišne, takmer, ako by ju vytvárali viacerí autori. V prípade zobrazenia z profilu má blízko k rukopisu Karla Pokorného (napr. v porovnaní s reliéfmi Útok, Obrana, Umieranie a Smrť a obeta v interiéri Národného pamätníka V Prahe na Vítkove, 1936 - 1938).

Popri Ježišovi z hlavného oltára a vybraných výjavoch z Krížovej cesty patrí k vrcholným momentom celého súboru aj trojmetrový reliéf Snímania z kríža z oltára v bočnej kaplnke po pravej strane svätyne. Reliéf sa nachádza nad menzou s Božím hrobom, do ktorého Bartfay taktiež vytvoril plastiku Krista v životnej veľkosti s obdivuhodne zvládnutým posmrtným výrazom.

Reliéf so scénou Snímania z kríža, ktorý mu tematicky predchádza, prezrádza inšpirácie renesančným a sčasti snáď aj stredoeurópskym neskorogotickým sochárstvom. Rozsiahlejšia kompozícia, v ktorej sú okrem Panny Márie, Márie Magdalény a evanjelistu Jána prítomní aj člen židovskej veľrady Jozef z Arimatie a farizej Nikodém, dokladá dôsledné naštudovanie a premyslený ikonografický program celého sochárskeho dotvorenia, za ktorým pravdepodobne ako ideový konceptor mohol stáť intelektuálne založený správca farnosti Matej Zaťko, známy aj svojim vzťahom k výtvarnému umeniu.

Dôkazom, že sa mladý sochár s náročnou objednávkou vyrovnal na vysokej úrovni bolo aj to, že za spomínaný reliéf Veronika podáva Kristovi šatku získal v roku 1948 na výročnej výstave Akadémie výtvarných umení v Prahe čestné uznanie odbornej komisie.

Werich v ateliéri

Počas štúdií v Prahe sa Tibor Bartfay zoznámil aj so známym československým hercom Janom Werichom: „Na svojich potulkách nočnou Prahou som veľmi často zablúdil do hereckých a filmárskych partií, nebol teda problém sa tu s ním stretnúť. Neviem prečo, ale Werich si ma obľúbil, niekoľkokrát si dal so mnou v oných putikách rande, dokonca ma dva či tri razy pozval aj na obed. (...) Keď som v Nitre dokončil prvé reliéfy pre kostol v Partizánskom, dovolil som si ho pozvať do Nitry. (...) Prišiel s najpopulárnejším spevákom tých čias - Rudolfom Cortézom. Tri dni bol v Nitre. V tých dňoch sa tam totiž konal Filmový festival pracujúcich, začínala sa práve veľká tradícia, a usporiadatelia nemohli ani snívať, akú vzácnu návštevu dostanú.“

Otcov nitriansky ateliér, ktorý dnes, žiaľ, už nestojí, bol najmä v medzivojnovom období miestom stretnutí významných osobností z rôznych sfér umeleckého života a tichým svedkom ich intelektuálnych debát.

Mladého Bartfaya motivoval v pravej chvíli: „... Uznanie od Jana Wericha, keď si pozrel moje práce pre Partizánske, bolo užitočným dopingom v pravej chvíli. Už sa mi z tej presily plastík a reliéfov motala hlava.“

V tieni politických zmien

Ocenenie za ročníkovú prácu prišlo v čase, keď moc v Prahe a teda aj v celej republike prevzala komunistická strana s jasne vytýčenou ideológiou.

Kostol Božského Srdca Ježišovho v Partizánskom

Spomína si na zvláštne napätie a odvahu členov poroty, ktorá ocenila práve jeho prácu s náboženským obsahom. Predsedom poroty bol rešpektovaný český historik umenia, profesor Václav Vilém Štech.

Tibor, ktorý bol zdatný aktívny športovec, si počas prác v Partizánskom našiel odreagovanie v miestnom športovom klube. Zakrátko sa situácia zhoršila. V auguste roku 1950 zaistili Mateja Zaťka, odviedli ho do sústreďovacieho tábora v Močenku pri Nitre a po odsúdení ho uväznili v Bratislave. Problémy a ohrozené profesorské miesto na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave mal podľa spomienok sochára aj architekt Vladimír Karfík.

Tibor Bartfay sa napriek zložitej a nespravodlivej dobe usiloval žiť slušne a orientovať sa na to dobré, čo sa urobiť dalo. Vo vzťahoch k ľuďom bol priamy a priateľský. Dobre si uvedomoval a odsudzoval zlo napáchané vládnucou politickou mocou a v kľúčových životných situáciách prejavil svoj postoj k nej.

Na to sa však akosi zabudlo, podobne ako na fakt, že najrozsiahlejším dielom sochára zostalo výtvarné dotvorenie Kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Partizánskom. Naposledy si ho Tibor Bartfay osobne pozrel v roku 2012, pri príležitosti udelenia titulu čestného občana mesta.

Ďalšie pamätihodnosti mesta

V historickej časti mesta, v mestskej časti Šimonovany, stojí Kostol nanebovzatia Panny Márie z 13. storočia, ktorý prešiel v 18. storočí prestavbou. Najvýznamnejšia stavebná pamiatka mesta je zároveň najstarší kaštieľ na Slovensku - tzv. Vodný hrad z r. 1426.

Súčasnosť

Súčasné mesto Partizánske charakterizuje nástup neobuvníckych odvetví výroby a činnosť zahraničných firiem. Naďalej však pretrváva zameranie na obuvnícky priemysel. Mesto žije bohatým kultúrnym životom po celý rok. Kultúrny program zabezpečuje mestská organizácia Mestská umelecká agentúra Partizánske.

V Partizánskom sa nachádza detašované pracovisko Ústav sv. Cyrila a Metoda - Partizánske, Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv.

V Partizánskom sa skrýva vzácny historický príbeh. Spája sa s firmou Baťa, ktorá toto najmladšie mesto na Hornej Nitre založila. Svojou obuvníckou fabrikou zmenila život tisíckam ľudí, ktorí sa sem hrnuli z celej krajiny za moderným životom. Tento jedinečný príbeh môže teraz ožiť záchranou jednej z výrobných budov.

Na druhom mieste si s veľkou pravdepodobnosťou vybavíme Červenú ulicu. Tá vďaka tehličkovým fasádam svojich domov a poldomov púta na seba veľkú pozornosť. Popri nej neprávom zabúdame na to, že firma Baťa postavila v Baťovanoch oveľa viac ulíc a domov.

tags: #farsky #kostol #bozskeho #srdca #jezisovho #partizanske