Moja relatívne bohatá skúsenosť s neveriacimi potvrdzuje skutočnosť, že ich častou otázkou na nás ako veriacich je: „Čo ti dáva Boh, keď už v Neho teda veríš?
Neveriaci človek podľa mojej skúsenosti vníma vieru v Boha ako určitý koníček, ako niečo, čo nás baví a od prirodzenosti zaujíma, lebo máme tak psychiku „konštelačne nastavenú“.
A ako to už s koníčkami či záujmami býva, koníček nám musí niečo dávať, lebo inak by nás predsa nebavil. Niekoho zaujíma politika, niekoho filozofia, niekoho praktické odbory, niekoho zase rastliny a záhradkárstvo.
Každého jednotlivca, ktorý si dobrovoľne pestuje takéto hobby, vec istým spôsobom napĺňa - napĺňa jeho voľný čas, získava si jeho srdce a podmaňuje si jeho pozornosť ako chytľavý žiar ohňa.
Ako je to s vierou v Boha? Niekedy sa stáva, že viera v človeku začína ako skutočné hobby. V človeku sa objaví záujem, zapáčia sa mu možno liturgické spevy a piesne, možno cesta vedie cez precitnutie základnými kresťanskými pravdami.
Práve vtedy počuje volať Jána Krstiteľa: „Hľa, Boží Baránok!“ A vzápätí sa nesmelo až zahanbene, ba opatrne pridá k zástupu veriacich, no ide len vzadu a skryto sleduje hlavný objekt svojej počiatočnej zvedavosti, vodcu davu - Pána Ježiša (porov. Jn 1, 36-37).
V tomto okamihu sa duša pripravuje na prijatie viery v Boha a veľkým pomocníkom sa jej stávajú zázraky Ježiša, čiže v našej forme explanácie znamenia života, znamenia Božej vôle a znamenia zo Svätého písma.
Človeka znamenia podchytia a ak si otvorí srdce, urobí ho citlivým na rozvážny pochop týchto znakov božského vedenia, začne ho vec dokonca aj baviť.
A na svete je viera v Boha ako koníček. V tomto prípade je viera ešte nezrelá, ba niekedy naivná. Minimálne naivne pôsobí.
Buduje sa na piesku, pretože jej základy sú závislé od zmeny nálady, alebo od zmeny hodnotového rebríčka počas dospievania a postupného vyzrievania v ranej dospelosti.
Mnohé skúšky, otrasy, utrpenia, politické zmeny i ideologické nálady v spoločnosti môžu takýto koníček úplne potopiť. A zničiť.
Čo človeku takáto viera ako istá forma záľuby dáva do života? Kladom je jednoznačne fakt, že môže tvoriť perfektný odrazový mostík do zrelej viery v Boha, o akej neveriaci vari ani netušia, resp. ju nechápu.
Ak sa tak stane, človek slávnostne víťazí a tento koníček mu dal do života veľa-preveľa. Ak však situácia zostáva na úrovni záľuby, dáva presne to, čo dáva každá iná záľuba.
Aj neveriaci si vie na to teda odpovedať. Sú to klasické „plody záľub“ - príjemný pocit z takto využitého času, pocit vnútorného naplnenia a spokojnosti na základe vykonávania danej činnosti, istý druh zábavy a vnútorného i vonkajšieho potešenia, pocit rozumne a zmysluplne prežívaného života a tak ďalej.
Spomínal som príbeh z Jánovho evanjelia. Je to príbeh povolania apoštolov Ondreja a Jána. Keď títo dvaja nesmelo kráčali v dave za Ježišom, bolo to ešte zo zvedavosti.
Každý, kto si robí z viery v Boha koníček, je buď prostoduchý, alebo zvedavý. Prostoduchí sú tí, ktorí nevedia alebo ani nechcú pokročiť vo vývoji svojho spirituálneho života smerom k väčšej láske voči Bohu, kde by bolo naše srdce pri Srdci (ako sme počúvali na terajšiu 22. nedeľu v cezročnom období).
Takáto prostoduchosť ohrozuje evanjelium pachom pokrytectva a farizejstva, na ktorý majú citlivé nosy najmä odporcovia našej viery.
„Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ (1 Pt 3, 15) Pred týmto rečením sv. Petra prostoduchí veriaci, ktorých „kostol proste iba baví“, neobstoja.
Prečo? Lebo jednak neuctievajú Pána sväto (rozumej ‚svojím svätým životom‘), jednak preto, lebo ich nádej nemá oporu v obete vlastného kríža a v záslužných skutkoch.
A tak je dôležité povzniesť náš vzťah s Pánom do výšin úplne jedinečného a krásneho povolania, v ktorom už nebude Boh dačo dávať a mať dávať, ale v ktorom my dávame všetko. (porov. napr.
A vskutku: Touto otázkou, ktorou sám Pán vyvíja iniciatívu voči nám, sa započína každá zrelá viera, ktorá už nie je vecou hobby a akejsi, hoci aj celoživotnej záľuby.
Viera v Boha už nie je našou vecou, naším koníčkom, ale sám Boh, ktorého sme takto prosto nasledovali, nás náhle zastavuje a oslovuje: „Čo hľadáš? Čo chce Tvoje srdce, keď kráčaš za mnou?
Hľadáš zábavu, hľadáš potešenie, hľadáš pocit rozumne a príjemne stráveného času? Hľa, ja ti, duša, vravím: ‚Ak chceš ísť za mnou, zapri samého seba, vezmi svoj kríž a nasleduj ma.‘ (porov. Mt 16, 24) ‚Lebo kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.‘ (Mt 10, 38)“
Učeníci svojho času odpovedali, že chcú vedieť, kde Rabbi býva, ten ich následne pozval bližšie k sebe.
Aj našou odpoveďou by mala byť túžba navštíviť dom Pána, túžba navštíviť Jeho svätý príbytok. A veru tu Pán milosrdne dodáva: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23).
Boh sám chce prebývať v našom srdci. Ale na to je potrebné správne pochopiť otázky, s ktorými nás Pán náhle zastavuje a oslovuje.
Cieľom našej viery už nebude niečo dostávať a Boh nám už nemá primárne niečo dávať, ale to my vezmeme svoj kríž a budeme Ho nasledovať krížovou cestou života v putujúcej Matke Cirkvi.
Je viera v Boha a Boh to isté? Alebo inak: Sú otázky: „Čo ti dáva viera v Boha?“ a „Čo ti dáva Boh?“, totožné? Nie sú.
Pán Ježiš to okrem iného naznačuje aj týmito slovami: „Môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ A učeníci mu povedali: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“
Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť!“ (Jn 6, 32-25) Tieto slová majú hlboký význam pre rozlíšenie našich dvoch otázok.
Ešte predtým, než vysvetlím vec, musím prezradiť, prečo som vlastne zvolil takýto postup - neveriaci si totižto tieto dve otázky často zamieňajú resp. ich stotožňujú.
Vďačnosť ako súčasť viery
Vyjadrovanie vďačnosti nie je samozrejmá ľudská vlastnosť. Pre väčšinu z nás to môže byť celoživotný zápas. Ako Božie deti, ktoré sú v Kristu obdarené všetkým duchovným požehnaním nebeských darov by sme mali vyjadrovať vďačnosť za každých okolností. Mali by sme byť odrazom Jeho dobroty a lásky ku svetu, ktorý ho ešte nepoznal.
Veriacim by malo ísť predovšetkým o skutočný výraz vďačnosti za Božie spásne dielo v stvorení a vykúpení. S vďakyvzdaním rastie naša schopnosť vyjadrovať vďačnosť za Božiu milosť.
Aby sme mohli vzdávať Bohu vďaku za každých okolností, musíme byť naplnení Duchom svätým. Kresťan, ktorý je naplnený Duchom svätým, vzdáva vďaku Bohu Otcovi za to, čo Pán Ježiš Kristus preliatím svojej krvi a vzkriesením z mŕtvych pre záchranu hriešnikov vykonal.
Byť naplnený Duchom svätým znamená byť pod neustálou kontrolou Ducha. Inými slovami, je to cesta závislosti na vedení Ducha svätého v protiklade s prirodzenosťou nášho tela. Každá myšlienka a čin nášho vedomého konania má byť v podriadenosti Bohu.
Rublevova ikona Trojice
Boh si praje, aby sme mu vzdávali vďaku za všetko. Keby Pavol povedal, vzdávajte vďaku často a za väčšinu vecí, iste by to bol postoj oveľa realistickejší a ľahšie uskutočniteľný. Grécky výraz pre všetko znamená všetko bez výnimky, za všetkých okolností, vrátane nepríjemných skúšok.
Možno v duchu namietnete, ako môžem ďakovať, keď prídem o dieťa alebo manžela? Čo keď sa niekto z mojich blízkych stane obeťou hrozného zločinu? Mám ďakovať aj za to, keď mladá matka zomiera na rakovinu? Nie je plač a smútok vhodnejšia reakcia ako ďakovanie?
Ako môžeme ďakovať Bohu, keď počujeme alebo vidíme následky prírodných katastrof, teroristických útokov, pri ktorých hynú nevinní ľudia? Odpovedajúcu reakciu nájdeme v Písme, ktoré nás učí, že máme vyjadrovať sústrasť a spoluúčasť. Boh nám pripravuje príležitosť ako postihnutým pomôcť alebo ich povzbudiť.
Skeptici budú kresťanov vždy ponižovať a ich vieru zosmiešňovať námietkami: Ako môže Boh plný lásky dopustiť, aby trpeli a umierali nevinné deti? Prečo dopúšťa na svete toľko zla a neprávosti?
Keď odstránime Boha, zostane krutý svet, plný násilia, beznádeje, života bez cieľa a nezmyselnosti bytia, kde slabí sú pokorení silnými. Svet bez Boha neponúka žiadne riešenie!
V takomto svete nie je miesto pre nádej, ani spravodlivosť a súd, ktorý potrestá zlo a všetkých zloduchov. Zostáva svet, kde silnejší pošliape slabšieho. Svet plný nekontrolovaného zla. Boh nie len nenávidí, ale aj krotí zlo a hriech v nás.
Boh Stvoriteľ pôsobí tak, že všetko speje k zdarnému koncu. Dostatočnou a jedinou útechou pre nás, či už ide o malé životné rozladenie alebo veľké nešťastie, je skutočnosť, že Boh vo svojej zvrchovanej moci vedie všetko ku konečnému cieľu zjednotenia.
Vzdávať vďaku za všetko a za každých okolností musí byť súčasťou premysleného správania a reakcií.
- Zamerajte svoju pozornosť na Božiu zvrchovanosť. Namiesto špekulácií, reptania a mudrovania, miesto toho, aby sme sa zameriavali na seba, súčasnosť a stav sveta, poznávajte Otca, Syna i Ducha.
- Zamerajte sa na Božiu lásku. Pretože Boh je milujúci Otec, ktorý preukazuje svojim deťom láskyplné zľutovanie, prijímame vierou, že súženie a nepríjemné udalosti, ktoré v našom živote dopustí, nie sú výsledkom Božej vrtošivosti a zlomyseľnosti, ale práve naopak.
- Sústreďme sa na Božie požehnanie, predovšetkým na spasenie. Vierou prijímame, že v otázke spasenia sme boli mŕtvi v hriechu, žili pod mocou satana a či už sa nám to páči, alebo nie, boli sme deti diablove a Boh sa nad nami zmiloval.
Keď sa stretneme so skúškami, naša hriešna prirodzenosť v nás vyvoláva vzdorovitosť. Alebo sa začneme ľutovať: „Prečo práve ja? Toľko sa snažím a takto som pochodil. To všetko za moju vernosť a teraz toto.“ Obidva prístupy sú výsledkom osobnej pýchy. Zmýšľame o sebe viac, ako by sme mali. Máme tendenciu pripomínať a vyvyšovať svoje zásluhy.
Na druhej strane nestačí rezignovať a nasadiť tvár mučeníka, škrípať zubami a zachmúrene sa podriadiť. Podriadiť sa musíme s pokorou. Poslušnosť a podriadenosť sú zrkadlom dobrého Božieho mena.
Ak vyjadrujeme nespokojnosť, reptáme, sme zahorknutí, nevrlí, hrubí, jednáme ako svet. Ľudia okolo nás neuvidia zrkadlenie Božej lásky a milosrdenstva skrze nás.
Keď uvidia našu pochmúrnu a depresívnu náladu a správanie, nenapadne ich ani na okamih, že by radi spoznali takého Boha, aby mohli byť rovnako nešťastný a nespokojní ako my. Naša podriadenosť a prijatie všetkých okolností s pokojom a optimistickým pohľadom do budúcna je výsledkom toho, že vieme, o Božej láske k nám a jeho činoch, ktoré nás majú premieňať na Boží obraz.
Ďakujme a chváľme Otca za všetko skrze Ježiša Krista. Všetky Božie požehnania prichádzajú skrze Ježiša Krista. Všetko je v ňom. Keď ďakujeme Bohu v mene nášho Pána Ježiša Krista, znamená, že Mu ďakujeme za to, že Ježiš dobrovoľne opustil slávu nebies, aby prišiel a zomrel za naše hriechy.
Povolanie a dary
Pavol, z Božej vôle povolaný apoštol Krista Ježiša, a brat Sóstenés Božej cirkvi v Korinte, posväteným v Ježišovi Kristovi, povolaným svätým a všetkým, ktorí vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista.
„Čomu by som sa mal v živote venovať? Ako zistím, že toto je presne tá práca, ktorú odo mňa Boh chce? Ako spoznám, či práve v tomto meste mám bývať? Kam ma Boh povoláva?“ Takéto otázky si kladie mnoho z nás.
Apoštol Pavol vyzerá, že má úplne jasno - označuje sa za „povolaného apoštola“. V Prvom liste Korinťanom vidíme, že Pavol nevzťahuje slovo „povolaný“ len na seba.
Vo všetkých 60 prípadoch, keď Nová zmluvu hovorí o svätých, nikdy nehovorí o nejakých špeciálnych jednotlivcoch vnútri cirkvi, vždy sa ale vzťahuje na všetkých veriacich - nikdy len na vybranú skupinu „dokonalých“.
Si kresťan? Potom aj ty si svätý. Aj my sme „povolaní svätí“. A predsa tú túžbu nájsť si svoje miesto v živote máme všetci. Chceme robiť niečo, čo nás napĺňa, niečo, čo nám dáva zmysel. Väčšina z nás už o tom aspoň niekedy premýšľala a mala nejakú predstavu, kam by sa chcela uberať.
Ako kresťan som už niekoľkokrát počul, že viera je len barlička pre život - aby som sa nezbláznil alebo mal aspoň niečo, pre čo môžem žiť. Ak neexistuje nič väčšie ako človek, ak sme nevznikli za žiadnym účelom, ale len slepou náhodou, skrze slepý proces, bez zmyslu a bez cieľa, potom všetko, pre čo žije neveriaci človek, je z definície len ilúzia a barlička.
Kresťania naopak veria, že nad človekom je Niekto väčší, kto stvoril svet aj nás. Neurobil to naslepo, ale s jasným zámerom.
Text, ktorý sme čítali na začiatku, o nás vyhlasuje, že sme „povolaní svätí“. „Svätý“ neznamená bezchybný, ale doslova „oddelený“ pre určitú vec, nejaký účel.
Najsvätejšia Trojica
Boh nás povoláva k tomu, aby sme boli oddelení pre Neho, aby celý náš život patril Jemu. Všetko, čo sme a čo robíme, tak dostáva nový rozmer. A práve v tom spočíva naša identita: byť tým, kým nás Boh zamýšľal mať. To, čo robím, už nie je mojou identitou. Dôležité je, ako to robím a pre koho to robím.
Pavol zdôrazňuje, že to je určené pre všetkých v Korinte. Ak si veriaci, kresťan, si tiež „povolaný svätý“. Boh nám dal tiež všetko, čo potrebujeme, aby sme toto povolanie mohli naozaj žiť. A to je myšlienka, nad ktorou stojí za to sa zastaviť.
Ak som kresťan a spoznal som Boha, potom ma Boh povolal, aby som žil pre Neho a patril Mu. Ale tým to nekončí. On je zdrojom všetkého bohatstva. Keď Boh zachraňuje človeka, nedáva mu len novú filozofiu do hlavy, ale nové srdce do tela.
Zdroj našej identity tak už nie je to, čo musíme urobiť alebo dokázať. Tým zdrojom je to, čo Boh urobil a čo dokázal pre nás.
Náš nový život nie je ťahaný tým, aké nové zjavenie dostaneme. Poháňa ho to, čo už sme dostali, keď sa Boh zjavil v Kristovi Ježišovi. A to pre náš pozemský život bohato stačí. Jeho božská moc nám darovala všetko potrebné pre život a nábožnosť, keď sme poznali toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a účinnou mocou.
Uvedomujeme si, že nás Boh povolal, aby sme žili pre Neho teraz, nech už sme kdekoľvek. Práve tomu sa snažíme porozumieť - a predovšetkým to napĺňať v praxi.
Inými slovami, že bude pracovať ako kresťan. Premýšľa, čo to dnes konkrétne znamená: pracovať poctivo, s vďačnosťou, že mu Boh dal prácu, a modliť sa za spolupracovníkov. Možno sa dokonca odváži začať s nimi rozhovor o tom, čomu verí.
Ako môžem vedieť, že je to skutočne Boží hlas?
Život je náš najcennejší dar, ale zároveň aj tajomstvom, ktoré si sami nevieme vysvetliť. Odpoveď sa nám skrýva v tajomstve toho, ktorý je úplným človekom a úplným Bohom. Písmo hovorí, že Ježiš, Slovo, bol od počiatku s Bohom a bol Bohom (Jn 1, 1). Toto Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Prečo sa rozhodol medzi nás prísť? Odpoveď nájdeme v jeho mene Yeshua, ktoré znamená Boh zachraňuje.
Pred čím nás Ježiš prišiel zachrániť? Pred smrťou, ktorá prišla na svet, keď naši prví rodičia prijali klamstvá a závisť diabla (Múd 2, 23-24). Boli sme stvorení, aby sme sa stali takí ako Ježiš, istí a svätí. Ale pre hriech sa náš zrak zahmlil. Naše ciele sa napĺňajú len čiastočne. Snažíme sa dať svojmu životu zmysel, no stále sa necítime úplne šťastní. Tam, v jasličkách, je chlieb života.
Jeho príchod medzi nás je vrcholom celého Božieho diela, prameňom, z ktorého na nás prúdi všetko požehnanie. Vo vtelení svojho Syna Boh obnovil každé požehnanie, ktoré sme stratili, keď sme zhrešili. Ako inak by nám mohol pomôcť, keby neurobil všetko pre utíšenie tohto hladu? Toto je deň veľkej radosti, pretože náš osud sa zmenil!
Pri pohľade do jasličiek vidíme nevinnosť, istotu a božský život. Toto zdanlivo zraniteľné dieťa je cestou našej spásy. Ježiš zomrel za naše hriechy, vstal z mŕtvych kvôli nášmu ospravedlneniu a znovu príde súdiť živých aj mŕtvych. Rozochvieva nám srdce dobrá zvesť, že toto dieťa nás znovu privedie k Bohu? Vidíme tam svoj najväčší vianočný dar? Prišiel nám dať Boží život. Uložme si ho do srdca. Poprosme ho, nech rozohreje naše srdce. Prijmime tento dar s pokorou a vďakou. Je to dar, ktorý premôže smrť.
Záver
Článok skúmal význam viery v Boha a ponúka hlbší pohľad na vzťah medzi človekom a Bohom. Rozlišuje medzi povrchnou vierou, ktorá je skôr koníčkom, a zrelou vierou, ktorá si vyžaduje obetu a nasledovanie Krista. Dôležitou súčasťou viery je vďačnosť za všetky Božie dary a požehnania, aj v ťažkých časoch. Článok tiež zdôrazňuje dôležitosť povolania a darov, ktoré Boh každému z nás zveril, a povzbudzuje k tomu, aby sme ich využívali na Jeho slávu a pre dobro blížnych.