Milosť je Boží dar, ktorý nám pomáha žiť dobrý kresťanský život. Z vlastnej sily nemôžeme byť spasení. Šiesta hlavná pravda našej viery hovorí: Božia milosť je na spásu potrebná.
„Ak sa otvoríme Božej milosti, nemožné sa stane skutočnosťou“ (tvít pápeža Františka, 27. júla 2014).
2. júl, Úžasná Božia milosť, Dostatok milosti pre všetkých
Ukrižovanie Ježiša Krista je prejavom Božej milosti.
Sila hriechu a potreba spásy
Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom, potrebuje spásu od Boha. Aby sme našli odpoveď, musíme sa vydať na cestu do svojho vnútra, do svojho svedomia. Čo tam nájdeme?
Keď sme úprimní, musíme povedať, že nie sme tým, kým by sme mohli a mali byť. Samozrejme, hľadáme vinníka a zodpovednosť zvaľujeme na systémy, skupiny, spoločenské triedy, jednoducho na iných. Ak sú v mojej rodine nezhody, nečestnosť a klamstvo v zamestnaní, korupcia na verejných miestach, nespravodlivosť, chudoba a hlad v našom svete, aj my všetci sme za to nejako zodpovední.
Pravda je taká, že koreň a prameň zla a hriechu je v srdci človeka, ako to Ježiš často pripomína: To, čo vychádza zo srdca človeka, ho poškvrňuje (porov. Mk 7, 20-23). Nikdy by sme nemali zľahčovať účinky hriechu. Kamkoľvek pôjdeme alebo čokoľvek budeme robiť, vždy musíme rátať so silou hriechu.
Čo je Božia milosť?
Benedikt XVI. hovorí, že „milosť je dotyk Božej lásky.“ Milosť nie je vec, ale Božie sebadarovanie človeku. V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame, že milosť „je priazeň; nezaslúžená pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote.“ V inej časti sa dozvieme, že „milosť je účasť na Božom živote“.
Božia milosť, je nadprirodzený duchovný dar, ktorý nám Boh dobrovoľne ponúka skrze zásluhy Pána Ježiša na naše posvätenie a spasenie. Božia milosť, je osobný a nezaslúžený Boží dar, ktorý nám pomáha rásť vo viere a žiť svätým životom. V skutočnosti si ju však ani nemôžeme zaslúžiť, pretože je to dar, ktorý Boh s radosťou odovzdáva všetkým, ktorí k nemu prichádzajú. Človek nemá žiadne práva na Božiu milosť.
Jednota s Kristom a ovocie milosti
Pri Poslednej večeri boli apoštoli spolu s Ježišom spojení v jedno. Vysvetlil to slovami: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník... Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne... Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia“( Jn 15, 1-5). Čo sa stane s ratolesťou, ktorú odrežú z viniča? Uschne. Len vtedy môžeme robiť skutočne dobro, ak sme s Ježišom jedno v láske.
Každý deň si uvedomujeme, že chrániť v sebe Boží život a rozvíjať ho, je nad ľudské sily. Boh nás nenecháva napospas a udeľuje nám milosť pomáhajúcu, lebo chce, aby všetci boli spasení. Bez pomáhajúcej milosti nie sme schopní urobiť niečo pre svoje spasenie. Milosť pomáhajúca nenúti človeka konať dobro a chrániť sa zlého, ale ponecháva ľudskej vôli slobodu, aby sa dobrovoľne rozhodla konať tak, ako ju pomáhajúca milosť povzbudzuje.
Druhy Božej milosti
- Milosť posväcujúca: je Boží život v nás, ktorý sme prijali v krste. Od krstu máme teda podiel na Božom živote a na milosti Pána Ježiša. Milosť posväcujúca nás očisťuje od hriechu, robí nás Božími deťmi a dedičmi neba. Milosť posväcujúca tvorí z nás chrám Ducha Svätého.
- Milosť pomáhajúca: Bez milosti pomáhajúcej nemôžeme nasledovať Ježiša. „Vďaka sviatostiam nás Boh neprestajne sprevádza na našej ceste, dáva nám milosť, čím nás začleňuje do svojho života“ (tvituj s Bohom 3.35).
Udržiavanie a zveľaďovanie Božej milosti
Sviatosť krstu nás spojila s Ježišom, ako vinič s ratolesťou. A tak začal v nás nový život; život milosti, život Božieho dieťaťa. Ježiš sám účinkuje vo všetkých sviatostiach neviditeľným spôsobom, ako povedal: „bezo mňa nič nemôžete urobiť“ (Jn 15, 5). Keď je Boh v nás a my s ním spolupracujeme, môžeme si jeho milosť nielen udržať, ale aj zveľadiť a upevniť.
Boží život sa v nás rozvíja a rastie, keď mu dáme na to možnosť, keď slobodne prijmeme Boha a jeho lásku. V Božej milosti rastieme, keď často pristupujeme k sviatostiam, najmä ku svätému prijímaniu, v ktorom sa nám dáva sám pôvodca Božej milosti, Ježiš Kristus. Keď prijímate Ježiša do svojho srdca často, milosť vám tak obnoví dušu, že telo bude prinútené poslúchať ducha.
Hriech ničí Božiu milosť
Pri krste sa kňaz prihovára rodičom a krstným rodičom slovami: „Priniesli ste toto dieťa na krst. Dobrý Pán Boh mu dá v tejto sviatosti nový život. Chráňte ho pred hriechom, lebo hriech ohrozuje Boží život v človekovi.“ Nezabúdajme, že hriech v nás ničí Božiu milosť.
Slová svätého Jána Pavla II. sú zrozumiteľné: „chráňte sa hriechu, ktorý je najväčším nešťastím ľudských dejín“. Lebo vždy keď ľutujeme, Ježiš nám prejavuje milosť odpustenia aj sedemdesiatsedemkrát, ak je to potrebné!
„Boh sa neunaví ponúknuť vždy svoje odpustenie zakaždým, keď ho oň žiadame“ (tvít pápeža Františka, 23. marca 2013). Nikdy ho neunaví pomáhať nám prekonávať naše slabosti.
Milosť mení život
Svätý Filip Neri sa každé ráno modlil: „Pane, drž aj dnes nad Filipom svoju ruku, lebo ak to neurobíš, Filip ťa zradí.“ Milosť nezmenila len život veľkých svätcov v minulosti, ale môže zmeniť aj teba. Svätý Vincent Pallotti konštatuje: „Nikdy si nemysli, že nedokážeš urobiť to, čo v Cirkvi urobili veľkí svätci. S pomocou Božej milosti môžeš dosiahnuť ešte väčšie veci, lebo Boh nás zdokonaľuje nekonečným bohatstvom svojej milosti.“
V apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate sú slová „Dovoľ, aby milosť tvojho krstu prinášala ovocie na ceste svätosti. Dovoľ, aby bolo všetko otvorené voči Bohu a s týmto cieľom si ho zvoľ, rozhodni sa pre Boha vždy nanovo.
Nový svet v Kristovi
Apoštol Peter o tom hovorí: „...ktorého (Ježiša) však musí prijať nebo až do časov napravenia všetkého, o čom hovoril Boh skrze ústa všetkých svojich svätých prorokov od veku.“ (Sk 3,21) Kľúčovým výrazom v tomto verši je napravenie. Grécke slovo znamená: obnovenie (apokatastasis). Toto bolo kľúčové slovo v prvej cirkvi.
Boh sa rozhodol, že človeka, vesmír, všetko, čo je vo viditeľnom svete, aj mimo neho, stvorí znova. V knihe Zjavenia čítame to isté vyjadrenie: „A ten, ktorý sedel na tróne, povedal: Hľa, činím všetko nové. V dobe, keď sa človek aj svet dostali do područia hriechu a smrti, bola nevyhnutnosť tohto pojmu zrejmá.
Boh už na začiatku histórie cez adamovskú rasu, ktorá bola poškvrnená zlom, zjavil, že svet bude mať koniec v Ním určenom čase. V tomto svetle je potrebné pozerať sa na všetko, čo hovorí Biblia. Toto patrí k plánu nového stvorenia. Vyjadruje to, že súčasný svet je pre Boha neprijateľný.
Rovnako Nová aj Stará zmluva poukazujú na tento svet ako na porušený, degenerovaný ako na dočasný, ten, ktorý sa odvrátil od Boha a stojí pod Satanovým vedením. Biblia nehovorí o ľuďoch ako niektorí filozofi, že ľudia sú slobodní, ale ako o otrokoch, ktorí boli stvorení pre slobodu, ale ju stratili a dostali sa do závislosti, zajatia temných síl.
Sväté Písmo na viacerých miestach nazýva Satana „kniežaťom tohoto sveta“ (Ján 14,30), ba aj „bohom tohoto sveta“ (2Kor 4,4). Jedným z najťažších hriechov sveta je odmietnutie Božieho Syna, Ježiša Krista. Svet Ho nenávidel a zabil (Ján 1,5;9-11). Z toho vyplýva, že Biblia vidí svet v hriešnom stave, o čom apoštol Ján hovorí: „Ide do zahynutia.“
Sväté Písmo hovorí o novom svete, že ľudstvo ho nevie naplniť. Len slobodný človek je schopný založiť nový svet, ktorý je očistený od vyššie spomínaných znakov. V priebehu histórie žil len jeden človek s týmito vlastnosťami, a to Nazaretský Ježiš Kristus, ktorého prirodzenosť nebola podriadená hriechu a jeho následkom, ale je plný života, čo presne potvrdzuje jeho vzkriesenie z mŕtvych.
Preto centrálnym odkazom Evanjelia je, že Boh v Nazaretskom Ježišovi Kristovi stvorí nový svet - nový svet príde v Ňom. Základy súčasného svetového systému nepredstavujú fyzikálne zákony, ale neviditeľný svet podľa židovsko-kresťanského svetonázoru. Prírodovedecký svetonázor vysvetľuje svet podľa princípov prírodných zákonov, kým my dávame do popredia osobu, tvrdíme, že všetko je z Boha.
Boh nesmeruje ku cieľom, ktoré mu vnucujú politické strany, hospodárski alebo iní predstavitelia spoločnosti. Dejiny majú transcendentný zmysel. Boh už pred stvorením pripravil plán na opätovné stvorenie tohto sveta. Môže existovať viacero svetov, a je pravdepodobné, že aj pred súčasným stvorením existovalo viacero svetov.
Záver
Súčasní kresťania musia byť ľuďmi pozerajúcimi sa dopredu a pripravujúcimi sa na nové stvorenie. V blízkej budúcnosti sa dostaneme k mimoriadne dôležitej zastávke znovustvorenia, ktoré budú sprevádzať ohromujúcejšie udalosti, ako všetky doterajšie zásahy Boha v dejinách. Boh podľa svojho plánu, v stanovenom čase zasiahne do ríše temnoty, aby sa vysporiadal s jeho vládou, aby vytvoril úžasnú, úplne novú budúcnosť.
Apoštol Pavol hovorí o tomto chorom, neporiadnom svete nasledovné: „Lebo túžobné vyzeranie stvorenstva očakáva zjavenie synov Božích. Lebo stvorenstvo je podriadené márnosti, a nepodriadilo sa dobrovoľne, ale pre toho, ktorý ho podriadil, v nádeji, že aj samo stvorenstvo bude oslobodené od služby porušenia v slobodu slávy detí Božích. Nie je náhoda, že ako sa blíži Bohom stanovený čas, vo svete sa objavuje disharmónia.
Kým ľudia chcú svoje spasenie, šťastie atď. uskutočniť len v tomto svete, potom ešte nie sú plnohodnotní kresťania. Preto apoštol Pavol hovorí, že by sme boli najúbohejší ľudia, keby sme sa nádejali na Boha len v tomto svete. My sa nespoliehame na Boha preto, aby bol náš osud lepší v tomto svete, ako tí, ktorí v Neho neveria, ale preto, aby nám dal podiel v novom svete.
Sväté Písmo učí: áno, namiesto tohoto zlého viditeľného sveta existuje jeden neviditeľný, dobrý svet, ktorý pripravil Boh. Vzkriesením Ježiša Nazaretského bol položený základný kameň, na ktorom sa vybuduje nový svet. Ak je ľudská smrť základom sveta a my sme k tomuto svetu natoľko pripútaní - predstavme si, aký úžasný bude svet, ktorého základom nie je smrť, ale vzkriesenie, čiže kvalitný, úplný prúd, prejav života!