Na území mesta Prešov sa dnes nachádza dvadsaťjeden funkčných kostolov. Jeden z nich sa nachádza v známej mestskej časti Prešova - Solivare.
V roku 1751 (uvádza sa aj rok 1757) sa kostol stal farským, a v tejto súvislosti sa realizovala významná baroková prestavba datovaná do roku 1757. Pred západné priečelie lode bola postavená veža (jej prístavba sa datuje aj do roku 1772) a zo severnej strany sakristia. V tejto etape získal aj nové vnútorné zariadenie, z ktorého si pozornosť zaslúži zdobená rokoková kazateľnica. Ďalšie práce sa realizovali aj v roku 1900 a potom v rokoch 1939-40 a 1949. Pamiatkovou obnovou prešiel chrám v rokoch 1981 - 82.
Z gotickej stavby sa zachovala loď zaklenutá na trojlodie krížovou rebrovou klenbou nesenou piliermi polygonálneho prierezu. Klenby dosadajú na ihlancové konzoly doplnenými štítmi.
Vznik kostola v roku 1413 dokladá gotická pamätná tabuľa s nápisom v gotickej minuskule na veži nad vstupným portálom. Jeho znenie je "Tento kostol postavil magister Šimom, syn magistra Jána Šóša zo Solivar v roku Pána 1413". Zachovala sa aj neskorogotická kamenná krstiteľnica.
Kostol bol súčasťou františkánskeho (observantského) kláštora a pôvodne bol zasvätený Panne Márie. Kláštorné budovy sa k nemu pripájali podľa všetkého zo severnej strany, čoho dôkazom môže byť zamurovaný vstup na tejto strane kostola. Kláštor zanikol zrejme asi niekedy v 16. storočí.
Kostol dal postaviť na mieste staršieho chrámu ako veľkoryso riešené trojlodie magister Šimon z rodu Šóšovcov (Soós) v roku 1413.
Kostol sv. Štefana v Solivare
Kostol sv. Štefana
Súčasný, barokizovaný rímskokatolícky Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa stojí práve na mieste drevozemného hradu Castrum Salis, zničeného v polovici 13. storočia. Najdôležitejším dokladom existencie kostola na kopci Hrádok je epitaf šľachtica Juraja Soósa pochádzajúci z roku 1261. Existuje ale predpoklad, že základy tejto stavby môžu byť ešte o niečo staršie, už z obdobia konca 12. storočia.
V literatúre sa niekedy stretávame aj s protichodným názorom, že súčasný kostol pochádza až z obdobia druhej polovice 17. storočia. Tento názor vyvracia ale existencia už spomínaného epitafu (1261) a menšieho zvona z roku 1635. V 17. storočí bola vykonaná len baroková úprava stavby.
Pod kopcom v obci Sowar sa nachádzala aj miestna fara. Ale neexistuje žiaden priamy dôkaz o jej založení a ani konsekrácii farského kostola. Farským kostolom ostal aj po zlúčení obcí Sowar a Soľ do jednej obce v ktorej bola fara oficiálne ustanovená v roku 1332. Môžeme ju nájsť aj v registroch pápežského desiatku z tridsiatych rokov 14. storočia, teda v zozname cirkevných daní.
Zaujímavosťou je, že od začiatku 17. storočia mohli kňazi pri bohoslužbách využívať tzv. pontifikálie, teda biskupskú mitru a berlu. „Bolo to vďaka vzniku opátstva v Solivare z podnetu Petra Pázmaňa (1570 - 1637, od roku 1619 ostrihomský arcibiskup a od roku 1629 kardinál), ktorý bol uhorským prímasom. Išlo o opátstvo Péterfyum. Schematizmus Košickej diecézy z roku 1825 na strane 7 uvádza: Abbatia de Soövar (Opátstvo v Solivare)“.
Farským kostolom ostal až do roku 1757, kedy sa novým farským kostolom stal kapacitne väčší Kostol Najsvätejšej Trojice. Príčinou bol zlý technický stav kostola na Hrádku. Došlo k vychýleniu jedného z obvodových múrov a poškodeniu klenby. Príčinou je pravdepodobná nestabilita podložia kopca Hrádok. Nasledovala rozsiahla rekonštrukcia počas ktorej bol strop nahradený tehlovou klenbou, ktorú spevňovali piliere pribudované z vonku. Kostol mala spevniť aj veža pribudovaná v roku 1773.
15. mája 1773 o 18:00 bol na jej vrchol osadený kríž s guľatou hlavicou v ktorej je uložený pamätný spis a mince z tohto obdobia. V roku 1800 prišiel do Solivaru košický architekt Juraj Kitzling, aby vypracoval projekt na záchranu chrámu. Napriek tomu v 1814 roku v dôsledku krádeže železných spojok, ktoré spevňovali budovu, bolo vydané nariadenie o zákaze používania kostola z bezpečnostných dôvodov.
Hlavný architekt z Viedne F. Svoboda vypracoval tzv. Koncentračný protokol na základe ktorého mal byť kostol zbúraný pre svoj nevyhovujúci technický stav. Ponechať sa malo len presbytérium ako miestna pútnická kaplnka. Vďaka častým rekonštrukčným prácam financovaných z darov miestnych veriacich zostal Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa zachovaný dodnes. Najväčšie práce boli vykonávané v rokoch 1830, 1879, 1913, 1949 a 1981. Posledné menšie opravy na fasáde a streche boli uskutočnené v roku 2009.
Patrocínium
Veľkou zaujímavosťou kostola je to, že nie je úplne isté, či mal kostol od svojho vzniku ako patróna výlučne sv. Štefana Uhorského. S názvom Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa sa totiž stretávame dokázateľne až od roku 1728 kedy vznikol hlavný barokový oltár, zasvätený tomuto svätcovi. Je možné že spočiatku bol zasvätený viacerým patrónom, keďže kostolu boli priznané odpustky na sv. Štefana Uhorského, sv. Imricha Uhorského a sv.
Kostol sv. Štefana Uhorského je ešte aj dnes najvýraznejšou dominantou Solivaru. Z architektonického hľadiska ale pre mnohých nie je príliš zaujímavý, keďže sa jedná o pomerne jednoduchú a architektonicky skromnú stavbu. Ale napriek tomu má vysokú historickú hodnotu. Niekoľkokrát hrozilo jeho zbúranie. Ale vďaka tomu, že zohrával dôležitú úlohu v živote veriacich Solivaru a Soľnej Bane sa zachoval dodnes.
Poloha a vzhľad Kostola sv. Štefana, uhorského kráľa upúta každého návštevníka už z diaľky. Keďže je situovaný na vyvýšenom mieste, je viditeľný zo širšieho okolia. V noci je dokonca osvetlený niekoľkými reflektormi, čím sa stáva skutočne výraznou dominantou Solivaru.
Pôvodný gotický kostol z obdobia druhej polovice 13. storočia bol barokovo prestavaný v období rokov 1691 až 1728. Menšie pozostatky staršej stavby sa zachovali len v obvodovom murive. Ide o typickú jednoloďovú stavbu, do ktorej sa zmestí približne 600 ľudí. Fasáda je jednoduchá, hladká bez nejakého výraznejšieho zdobenia. Veža, ktorá bola pristavaná až v roku 1773 je zaklenutá typickou barokovou strechou, v ktorej sú umiestnené dva historicky vzácne zvony, pochádzajúce z dielne prešovského zvonolejárskeho majstra Juraja Wierdta. Menší z nich pochádza z roku 1635 a väčší až z roku 1676.
Traduje sa, že pre svoju hodnotu a jedinečnosť neboli počas prvej svetovej vojny sňaté a použité na vojnové účely, teda na výrobu diel. Ale v skutočnosti sú len najstaršími zvonmi v širšom okolí mesta a z hľadiska ich ornamentiky a zvuku nie sú príliš zaujímavé.
Budova chrámu je situovaná uprostred starého cintorína, na ktorom je od roku 1804 zakázané pochovávať. Napriek tomu bol tento zákaz v neskoršom období často porušovaný a preto tu môžeme nájsť aj niekoľko novších hrobov, vytvorených až po roku 1804. Zachovalé hroby patria predovšetkým miestnym kňazom a významnejším predstaviteľom obce. Majitelia solivarského panstva Šoóšovci majú svoju kryptu umiestnenú v interiéry kostola. Dnes sa tento cintorín nevyužíva. Na pochovávanie v súčasnosti slúži nový mestský cintorín, nachádzajúci sa len niekoľko desiatok metrov od starého kostola.
Areál v ktorom sa nachádza cintorín a kostol je ohradený približne dvojmetrovým tehlovo-kamenným múrom, ktorý pripomína akúsi hradbu. Jeho časť bola zbúraná v roku 2009 kvôli stavebným úpravám na kostole. Táto časť bola neskôr kvôli vandalom nahradená kovovou mrežou. Do areálu vedie jedna dvojkrídlová brána, ktorá sa ale nezachovala a tak aj tá je nahradená mrežou.
Dominantu interiéru tvorí hlavný barokový oltár zeleno-bielej farby. Vznikol v roku 1728 z darov miestnych veriacich. V strede oltára je situovaná plastika sv. Štefana Uhorského, ktorý „ktorý obetuje kráľovskú korunu Panne Márii“. Na oltári sa nachádzajú aj sochy iných svätcov - sv. Lev I., sv. Vojtecha, sv. Alžbety Uhorskej, sv. Ladislava Uhorský, sv. Imricha a sv. Margity Uhorskej. Nájdeme tu aj plastiky významných osobností z dejín cirkvi, a to pápeža sv. Gregora, biskupov sv. Ambróza, sv. Augustína a kňaza sv. Hieronyma.
Pri hlavnom oltári sú inštalované dva menšie bočné oltáre z obdobia začiatku 19. storočia, ktoré boli slohovo prispôsobené hlavnému, staršiemu barokovému oltáru. Prvý z nich zobrazuje sv. Imricha a druhý Ukrižovaného z roku 1879, ktorého autorom je maliar P. Bogdanský. V lodi kostola nájdeme aj ďalšie dva menšie neorománske oltáre. Jeden je zasvätený sv. Jiozefovi a druhý sv.
Kazateľnica v rokokovom štýle z obdobia druhej polovice 18. storočia je farebne doladená k oltáru. Je zeleno-biela. Na jej parapete sú vyobrazený štyria evanjelisti. Zaujímavý je neskororenesančný náhrobok z roku 1636. Nachádza sa na severnej stene lode, vedľa kazateľnice. Na náhrobnej doske je vyobrazený erb rodu Šoóšovcov, ktorým istý čas patrilo solivarské panstvo a tzv. Zbojnický hrad.
Vek lavíc z dreveného masívu nie je možné presne určiť. Predpokladá sa, že pochádzajú až z obdobia 19. storočia. Chór stojí na murovaných základoch. Orgán zo začiatku 20. storočia je malý a veľmi jednoduchý. Ide o tzv.
Dnes je areál národnej kultúrnej pamiatky Kostola sv. Štefana na Hrádku v dezolátnom stave a teda je mimo prevádzky. Zodpovedný statik po obhliadke vydal nariadenie zakazujúce vykonávať v objekte bohoslužby. Napriek tomu sa každoročne koná na priestranstve pri kostole odpust na sviatok sv. Štefana Uhorského a len v prípade zlého počasia je procesia presunutá do interiéru chrámu.
Celkovú rekonštrukciu si vyžaduje nie len exteriér, ale aj interiér stavby a predovšetkým oltáre. Ešte v roku 2009 areálu chýbala brána a časť múru okolo areálu kostola bola zbúraná kvôli prístupu ťažkých mechanizmov pri statických úpravách. To umožňovalo schádzať sa vandalom na tomto mieste. Tí následne poškodili niekoľko hrobov na cintoríne, popísali múry kostola a „hradieb“. Dokonca v roku 2004 došlo k poškodeniu obrazov v interiéry kostola.
Problémom pri záchrane tejto kultúrnej pamiatky sú aj vlastnícke pomery. Kostol patrí rímskokatolíckej cirkvi a tak financovanie opráv je komplikované. Cirkev žiada na rekonštrukciu financie od Ministerstva kultúry, ktoré im prispelo len menšou sumou. Zvyšok prác bol financovaný z dobrovoľných darov miestnych veriacich. Ešte v roku 1994 boli náklady na statické zabezpečenie kostola odhadnuté približne na 2,5 milióna slovenských korún.
Predstavitelia mesta Prešov navrhli, aby areál bol chránený mestským kamerovým systémom, čo by malo aspoň zabrániť vandalom naďalej poškodzovať túto národnú kultúrnu pamiatku. Pre zlý technický stav je kostol neprístupný nie len pre veriacich ale aj pre turistov.
Kostol Narodenia sv. Jána Krstiteľa
Kostol Narodenia sv. Jána Krstiteľa v Soľnej Bani sa začal stavať v roku 1719, pričom už od začiatku výstavby sa hovorilo o „banskom kostole”. Neďaleký soľný závod pridelil miesto na jeho výstavbu v miestach, kde sa nachádza kaplnka Sv. V tomto kostole sa zhromažďovalo cca 500 veriacich. Z bezpečnostných dôvodov bola stavba z kameňa podopretá piliermi. Kostol mal klenbu, ktorá bola z nevhodných dosiek a bez štruktúry. K tomu všetkému ešte prispelo zemetrasenie v roku 1778. Bola to posledná okolnosť, ktorá ovplyvnila rozhodnutie o výstavbe nového kostola.
Vtedajší košický sídelný biskup Msgr. Andrej Sabó rokoval o novostavbe s kráľovskou dvornou komorou. Návrh bol následne predložený kráľovi, ktorý ho v roku 1823 ochotne schválil.
Exteriér Kostola Narodenia sv. Jána Krstiteľa sa vyznačuje vyváženou klasicistickou architektúrou. Interiér kostola tvorí jednoloďový priestor rozdelený na tri časti. V presbytériu stojí hlavný oltár pozostávajúci z dvoch častí. Zadnú časť presbytéria tvorí na stene maľovaná architektúra zobrazujúca sv. Petra a Pavla v nadživotnej veľkosti. Na postranných maľovaných stĺpoch je tympanon, kde je zobrazený Boh - Otec. Pod ním je zavesená olejomaľba znázorňujúca Krst Pána v Jordáne. V presbytériu sa nachádza klasicistická kazateľnica pochádzajúca zo začiatku 19. storočia.
Vlastná hlavná loď je klenutá tzv. českou plackou a uprostred nej je evanjeliový výjav „Reč na Hore blahoslavenstiev”. Pred reštauráciou tam bol obraz „Samaritánka pri studni života”. V koncových uzloch sú namaľované štyri portréty evanjelistov s ich atribútmi. V lodi sú dva bočné oltáre vyhotovené z dreva. Jeden zobrazuje sv. Jozefa a druhý Pietu. Oba sú z prvej polovice 19. storočia.
Kostol Narodenia sv. Jána Krstiteľa v Soľnej Bani bol viackrát opravovaný. Bol odstránený všetok nános, ktorý sa tam dostal od postavenia kostola. Ten istý osud postihol i veľký luster, ktorý sa nachádzal v lodi a pôsobil veľmi impozantne. Vymenený bol aj organ.
Kostol Narodenia sv. Jána Krstiteľa v Solivare