Je málo udalostí v histórii, ktoré sú známe úplne všetkým bez ohľadu na pôvod, vzdelanie či spoločenský status. Tragédia Titanicu k nim vďaka medializácii či filmovému umeniu patrí. Stroskotanie luxusného zaoceánskeho parníka dodnes fascinuje vedcov, ale aj laický svet. Od osudného nárazu na ľadovec ubehne 15. apríla 2022 už 110 rokov. Pri Titanicu hovoríme o najznámejšej námornej katastrofe, nie však o najväčšej. Tragédia niekoľkých lodí, žiaľ, prekonala tento slávny parník z hľadiska rozsahu škôd aj obetí na životoch.
Sme v roku 1910, keď sa začína nová éra v dejinách prepravy ľudí. Medzikontinentálne vzdialenosti sa prekonávali parníkmi. Jednotlivé spoločnosti sa predbiehali v tom, kto vytvorí luxusnejší či rýchlejší dopravný prostriedok. Preto sa v Belfaste začali stavať dve obrovské lode vedľa seba. Boli to Titanic a Olympic. Hlavným konštruktérom Titanicu sa stal sir Thomas Andrews. Už pri konštrukcii bolo jasné, že pôjde o najväčšie plavidlo vtedajšieho sveta, pričom Andrews chcel, aby bolo aj najrýchlejšie a najluxusnejšie.
Titanic bol 270 metrov dlhý a 29 metrov široký. Hmotnosť predstavovala 52 310 ton pri maximálnom ponore 11 metrov. Výška paluby od čiary ponoru bola až 18 metrov. O tejto lodi sa otvorene začalo vravieť aj ako o najbezpečnejšej, resp. nepotopiteľnej. Trup bol totiž z bezpečnostných dôvodov rozdelený až na 16 záplavových komôr a dno lode bolo zdvojené, čo nebol dovtedy bežný postup. Táto konštrukcia mala Titanicu zaistiť najvyššiu mieru bezpečnosti, inak povedané, potopiť sa môže iba vtedy, ak doslova zlyhajú prírodné zákony, čo je prakticky vylúčené. Túto domnienku živili aj vtedajšie noviny, ktoré sa predbiehali v senzačných titulkoch, kde ospevovali jeho nepotopiteľnosť. Loď sa mala udržať na hladine aj v prípade zaplavenia štyroch vodotesných komôr súčasne.
Cestujúcich však viac ako technické údaje zaujímal komfort pri preprave do USA. Ten bol na tie časy doslova prehnaný. Loď bola vybavená palubným telefónnym komunikačným systémom, knižnicou, holičstvom, telocvičňou, bazénom, posilňovňou či ihriskom na squash. Nechýbali ani turecké kúpele, elektrické kúpele a promenáda s kaviarňou s prvotriednou obsluhou či výhľadom na šíry oceán. Kajuty prvej triedy boli zariadené nábytkom, ktorý mali vtedy najluxusnejšie hotely sveta. Samozrejme, cestujúci druhej a tretej triedy mali prísny zákaz čo i len nazrieť do prvotriedneho prepychu, no so psami prvej triedy sa chodili prechádzať do tretej triedy. Nerovnosť medzi ľuďmi a selekcia nechýbala ani na mori. Zvlášť kruto sa to vypomstilo pri záchrannej akcii, keď mali odrazu nárok na člny len nadľudia z prvej triedy.
Zaujímavo sa to premietlo aj do ceny lístkov. Cena prvej triedy so súkromným salónom predstavovala 4 350 dolárov, čo je dnes približne 128 000 dolárov, kajuta v prvej triede vyšla na 150 dolárov, v dnešných cenách 4 400 dolárov. Druhá trieda stála 60 dolárov, teda dnes asi 1 900 dolárov, a palubný lístok pre tretiu triedu predstavoval „smiešnych“ 20 až 40 dolárov, čiže niečo okolo 440 až 1 170 USD dolárov. Samozrejme, pri tretej triede išlo o ľudí, ktorí nemali prakticky nič, pričom kúpou lístka sa aj zadlžili. Investori plánovali, aby sa loď čo najdlhšie udržala v prevádzke, aby Titanic jednoducho dlho slúžil celej spoločnosti a jej cestujúcim. Investície do luxusu boli, pochopiteľne, veľké, no zbytočné, pretože sa ukázalo, že ľadovec všetky investované milióny potopil. Dva roky stavby vyšli za dve hodiny nazmar.
My sme však ešte v Southhamptone 10. apríla 1912 o 12.14 s tým, že na palube sa každý cíti bezpečne. Zopár ľuďom je podozrivé, že je málo záchranných člnov, no sú rýchlo odbití poznámkou, že ani Boh túto loď nikdy nepotopí. Takéto pyšné vyjadrenia urážajúce Boží majestát sa ukázali ako možná príčina Božieho trestu. Stalo sa to totiž dôvodom neskorších vysvetlení pre veriacich, nehovoriac o Thomasovi Bylesovi - kňazovi z Titanicu, ktorý tam zahynul tak, že dnes beží proces jeho beatifikácie. Tragédia osudnej lode sa dokonca takmer odohrala už pri prvých minútach plavby. Pri obiehaní plavidla New York v prístave prišlo vplyvom prúdenia vody, hnanej skrutkami Titanicu, k saciemu efektu, ktorý bol natoľko silný, že sa pretrhli kotviace laná New Yorku. Jeho zadná časť sa začala nebezpečne približovať k Titanicu.
Katastrofu odvrátil kapitán Smith, ktorý nechal zastaviť stroje na Titanicu, a jeden z remorkérov, ktorý oboplával New York, ho pomocou lana ťahal späť k brehu. Obe lode sa nakoniec minuli vo vzdialenosti len pár desiatok metrov. Kolízii s Titanicom sa síce podarilo zabrániť, ale New York sa následne oprel o bok Oceanicu. No zrejme by bolo lepšie, ak by k tomu došlo už pri brehu. Záchranná akcia by mala menšie straty na životoch v prístave než na šírom mori o štyri dni nato. Možno by zbadali ľadovec skôr, veď im chýbali sekundy. Plavba však prebiehala bez veľkých komplikácií. Rádiodepeše síce hlásili výskyt ľadovcov, no kapitán lode s dôstojníkmi tieto informácie zvedavým pasažierom tajili, prípadne zľahčovali. Rýchlosť Titanicu sa stále zvyšovala.
Hliadka v pozorovacom koši v zložení Reginald Robinson Lee a Frederick Fleet však v noci 14. apríla 1912 zbadala pred sebou ľadovú masu. Tromi údermi zvonca zalarmovala kapitánsky mostík, kde v tom čase bol už William Murdoch. Bolo to presne o 23.39. Uhýbací manéver na jeho pokyn však prišiel neskoro. Titanic mal totiž veľkú hmotnosť, a teda aj obrovskú zotrvačnosť, malé kormidlo, ľadovec bol spozorovaný prineskoro a aj krízové pokyny neboli úplne správne. Začala sa hra o čas.
Titanic narazil do ľadovca pravým bokom hneď za prednou časťou. K nárazu prišlo v okamihu, keď dôstojník vydal povel na spätný chod strojov a vzápätí uzatvoril aj vodotesné odseky. V priebehu 10 sekúnd vznikla trhlina pod čiarou ponoru, no, žiaľ, nad úrovňou dvojitého dna. Trhlina mala dĺžku 90 metrov a nanešťastie zasahovala do vodotesnej komory číslo šesť, pričom zatopila aj zásoby uhlia. Začala sa chaotická záchranná akcia, z ktorej boli vylúčení ľudia tretej triedy. Tých zatvorili za mrežami a nechali ich tak napospas svojmu osudu, nehovoriac o tom, že člny odchádzali poloprázdne. Ani muži prvej triedy to nemali vyhraté. Ženy a deti logicky dostali prednosť. Žiaľ, posádka si pred plavbou nenacvičila evakuáciu, keďže sa rozhodlo, že na nepotopiteľnej lodi je to aj tak zbytočné. V tom čase už horúčkovito pracovali aj radisti, ale odpovedala im iba Carpathia, ktorá zmenila kurz, no bola príliš ďaleko. Pätnásteho apríla o 02.20 sa zatvorila hladina nad prepychovým parníkom, ktorý rýchlo klesal ku dnu. Nárazom sa poškodil a natrvalo sa usadil v piesku.
Na hladine sa nachádzali nešťastní ľudia, ktorým ostávalo len päť až desať minút života, pričom zomreli zväčša na podchladenie. Tí šťastnejší v člnoch čakali v nádeji, že si ich ráno niekto všimne. Kapitán Rostron z lode Carpathia sa tak stáva hrdinom, zachraňujúcim stroskotancov. Z celkového počtu presahujúceho 2 200 osôb na palube zahynulo okolo 1 500 ľudí. Je zaujímavé, že vrak lode bol objavený až 1. Experti prišli k názoru, že vrak sa nesmie vytiahnuť, korózia ho už podľa nich musela narušiť natoľko, že by sa pri pokuse o vytiahnutie rozpadol na kusy. Neskôr vrak navštívili ešte niekoľkokrát s ponorkami. Jedným z členov expedície bol aj režisér James Cameron. Toho príbeh tejto lode fascinoval natoľko, že v roku 1997 nakrútil najúspešnejší film v dejinách kinematografie v počte získaných Oscarov. Zároveň ide o film s najväčším finančným ziskom na svete. Za úspechom stojí neuveriteľná vášeň a nadšenie režiséra a vysoký stupeň autenticity, ktorý spočíval v presných detailoch či v kópiách vizuálov s najmenšími podrobnosťami.
Znie to neuveriteľne, ale aj na tejto lodi bola zaznamenaná slovenská stopa. Lístok na Titanic mal zakúpený aj mladý Milan Rastislav Štefánik, v tom čase hvezdár a astronóm vo francúzskych službách. Našťastie na loď nenastúpil, čím si „kúpil“ sedem ďalších rokov života. Ktovie, či by bez neho ČSR vôbec vznikla. O skutočne plaviacich sa Slovákoch máme len kusé správy. V roku 1962 bola za mŕtvu vyhlásená Mária Lovásiková z Hričovského Podhradia, hoci sa stratila ešte v roku 1912... Údajne cestovala bez lístka, pričom si cestovné mala odpracovať v kuchyni. Motívom cesty do USA bola návšteva jej brata Jána vo Philadelphii a hľadanie si práce. Zahynúť mala v útrobách lode, keďže ani pri záchrannej akcii by veľkú šancu nemala. Čierni pasažieri by miesto v záchranných člnoch, ktoré si obsadila hlavne prvá trieda, iste nenašli. Ostávajú ešte traja ľudia. Michael Navrátil pochádzal zo Serede. On síce zahynul, no prežili jeho dvaja synovia. Tých však uniesol od matky, s ktorou sa mu rúcal vzťah. Siroty Titanicu, ako ich nazvala zahraničná tlač, vypátrala podľa novinových článkov ich biologická matka. Príbeh Navrátilovcov bol v tom čase bulvárnou udalosťou, ktorú hltali mnohí čitatelia. Slovenská stopa na Titanicu je aj týmto príbehom tragická.
Konšpiračné teórie a fakty o Titanicu
Dodnes existuje istá „konšpiračná teória“, či skôr „mestská legenda“, podľa ktorej číslo Titanicu, nachádzajúce sa na trupe lode, vo vodnom odraze vyzeralo ako nápis „NO POPE“, čiže niečo ako „pápeža niet“, alebo „pápež neexistuje“. Podľa tejto legendy, ktorú šírili severoírski katolíci v nábožensky nezmieriteľnom Severnom Írsku, bolo potom potopenie Titanicu Božím trestom za rúhanie sa jeho staviteľov a posádky voči Kristom založenej Cirkvi. Hoci táto mestská legenda nie je pravdivá (loď mala iné číslo, ktoré ani nebolo uvedené na trupe), stavitelia i posádka vykazovali silné antikatolícke tendencie.
Firmu, ktorá loď stavala, Harland and Wolff, viedol lord William James Pirrie, ktorý bol tiež aktívnym členom miestnych protestantských politických síl. Pirrie zaviedol nepísané, no striktne dodržiavané pravidlo, podľa ktorého firma nenajímala žiadnych katolíckych robotníkov. Protestantskí robotníci potom skutočne ručne písali heslá ako „NO POPE“ veľkými písmenami priamo na trup lode, ako upozorňuje portál Irish Central. Portál ďalej upozorňuje, že predstavitelia spoločnosti sa radi chvastali, že „túto loď ani Boh nepotopí“. Tí niekoľkí katolíci, ktorí v dokoch predsa len pracovali, boli vystavovaní nielen diskriminácii, ale rovno nebezpečnej šikane, kedy na nich napríklad znenazdania padali kladivá z vyšších poschodí a pod.
No ani s posádkou, ktorú už tvorili zväčša Angličania, to asi nebolo oveľa lepšie. Portál Irish Examiner publikoval článok o objavených listoch iba 23-ročného katolíckeho elektrikára Williama Kellyho, ktorý na Titanicu pracoval a počas tragickej noci 14. apríla 1912 taktiež zahynul. Kelly prorocky písal svojej matke v Dubline, že posádka toľko nadávala na pápeža (mimochodom, sv. Pia X.), že by to mohlo „potopiť loď“.
Historici Tom Holland a Dominic Sandbrook vo vynikajúcej sérii podcastov „Rest is History“ upozornili tiež na fakt, že okrem protestantov, katolíkov a nemnohých židov sa na lodi viezli aj kresťanskí utečenci z Osmanskej ríše. Išlo o skupinky ľudí z dnešnej Sýrie a predovšetkým Arménska. Historici lamentujú, že títo kresťania utekali pred prenasledovaním, ktoré sa zvrhlo až na genocídu (1915), no aj tak svojmu tragickému osudu napokon nedokázali uniknúť. Hoci cestovali 3. triedou, v živote nezažili väčší luxus - mali trikrát denne jedlo plné mäsa, a mohli jesť aj chlebíčky natreté marmeládou, upozorňujú Holland so Sandbrookom.
V 6-dielnej sérii podcastov historici spomínajú aj ďalšie pozoruhodné fakty, ktoré nie je ľahké si uvedomiť. Slávne heslo „Ženy a deti ako prvé“ sa napríklad vzťahovalo na všetky tri triedy. To znamená, že i muži z 1. triedy z vlastnej vôle púšťali pred seba ženy a deti z 3. triedy. „Nikto sa nesťažoval, že „ja pôjdem skôr, lebo mám drahší lístok,“ nie. Toto bol kód tej doby,“ upozorňuje Dominic Sandbrook. Iste, našli sa aj výnimky, ale miliardári tej doby (predovšetkým Guggenheim, ale aj Astor a ďalší) viac-menej dobrovoľne dávali prednosť ženám a deťom z chudobnej robotníckej triedy, pričom vedeli, že ich to bude stáť život. Ben Guggenheim sa napríklad obliekol do svojho najlepšieho smokingu a vyhlásil, že Titanic neopustí, kým je na ňom čo i len jediná žena. Mal tiež požiadať, aby jeho manželke odkázali, že „moje posledné myšlienky boli na ňu a na naše dcéry“. Podľa svedkov si mal Guggenheim následne zapáliť cigaru a pomáhať ženám a deťom nastupovať do člnov.
Za pozornosť stojí aj príbeh manželov Strausových. Keď člen posádky oznámil Isidorovi Strausovi, že na člny môžu nastúpiť „len ženy a deti“ (na niektorých úsekoch bol pôvodný rozkaz chybne interpretovaný), jeho manželka Ida odmietla na čln nastúpiť so slovami: „Žijeme spolu už mnoho rokov. Kam ideš ty, tam pôjdem aj ja.“ Obaja na lodi zahynuli. Na Titanicu boli aj traja katolícki kňazi a piati protestantskí pastori - všetci zahynuli.
Zaujímavé je však aj to, čo sa dialo počas vyšetrovania tragédie. V roku 2015 došlo k odtajneniu mien veľkého množstva slobodomurárov a, ajhľa, zistilo sa, že členovia bratstva boli počas vyšetrovania tragédie podozrivo silno zastúpení.
Novela "Futility" - predpoveď tragédie Titanicu?
Novela „Futility“ - teda v preklade „Márnosť“ - od Morgana Robertsona z roku 1898 je svojim spôsobom zaujímavý príbeh aj vzhľadom na to, že sa prvotne môže zdať, že išlo o akúsi predtuchu, predzvesť alebo predpovedanie udalosti, ktoré sa stali Titanicu o 14 rokov neskôr. Ľudia sa v tomto smere radi chytajú podobností medzi parametrami lodí a udalosťami oboch lodí. A o to práve ide - v knihe je opísaná totižto len ich náhodná podobnosť.
Loďou v príbehu je Titan - najväčšia a najdokonalejšia loď na svete, parník obrovitých rozmerov s najlepšou posádkou na svete. O lodi sa prehlasuje, že je nepotopiteľná, pričom nemá na palube dostatok záchranných člnov. Plaví sa na svoju tretiu plavbu cez oceán z New Yorku do Liverpoolu a to za plnej rýchlosti a deje sa tak v apríli. Na zvýšenie jej rýchlosti posádka vztýči na obidvoch stožiaroch obrovské trojuholníkové plachty, ktoré majú lodi dopomôcť zlomiť rýchlostný rekord. Posádka berie lámanie rekordu tak vážne, že si nerobí nič z toho, keď prejde blízko sa plaviacu plachetnicu a z vody nevyzdvihne jej stroskotancov. Jeden z nešťastných námorníkov kričí z vody a zosiela na loď kliatbu, v zmysle, že na ňu bude zoslaný hnev Boží. Neskôr počas Mesiacom osvetlenej ale hmlistej noci natrafí Titan na ľadovec. Nenarazí do neho priamo ale naň nadíde tak, že je loď úplne nad vodou, do ktorej následne ťažko dopadne. Jej strojovne sú zatápané a loď sa potápa kormou nadol.
Podobnosťami Titanu a Titanicu sa zaoberalo veľa ľudí (zrejme je jasné, že išlo hlavne o mystikov a spiritualistov) a boli spravené kompilácie zoznamov porovnávajúce tonáž, výkon, rýchlosť a okolnosti obklopujúce obidve udalosti. Mnoho z týchto podobností sa zdá byť na prvý pohľad bežnému človeku až príliš nápadných, ako keby bol autor jasnovidec. Ale bližšie preskúmanie všetkých aspektov odhalí, že tomu tak v skutočnosti nie je a stojí za tým len rafinovaný odhad. Robertson vymýšľal príbeh o najväčšej a najdokonalejšej lodi aká bola kedy postavená. Nechcel, aby bol tento príbeh do niekoľkých rokov zastaralý a neaktuálny ako budú technológie napredovať a lodní stavitelia sa budú snažiť postaviť čo najväčšie lode. Musel teda zvoliť také proporcie, ktoré zatienili všetky lode v roku 1898. Predĺžením dĺžky lode mohol nahrubo vypočítať nárast tonáže, kapacitu lode a ďalšie parametre. Preto je podobnosť Titanu a Titanicu taká pozoruhodná.
Robertson dokonca predpokladal, že parníky budú aj naďalej využívať plachty a tak ich svojmu fiktívnemu Titanu pridal. Ako dobre vieme, táto črta na Titanicu ale nebola. Robertsonovi boli zrejme známe aj staré a neaktualizované nariadenie Britského ministerstva obchodu, ktoré nariaďovalo parníkom nad 10 000 BRT mať na svojej palube len 16 záchranných člnov. Autor teda s veľkou pravdepodobnosťou projektoval svoje pozorovania a zistenia o vyhláškach do svojho príbehu aj keď v tej dobe sa mohli takéto nelogické predpisy o tak malom počte člnov na tak veľkom parníku javiť ako nereálne (ako je však známe, tieto nariadenia neboli naozaj zmenené až pokiaľ sa Titanic nepotopil).
Titan sa plavil z New Yorku do Liverpoolu a jednalo sa o tretiu plavbu. Titanic sa pritom plavil zo Southamptonu do New Yorku a išlo o panenskú plavbu. (Tu je názorne vidieť, že sa autor nechal inšpirovať samotnou spoločnosťou White Star Line, ktorá v dobe písania románu mala svoj domovský prístav a kancelárie v Liverpoole. Neprekvapí ani spôsob akým Titan stroskotal a teda, že si autor vybral ľadovec ako hru osudu. Tu treba povedať, že k zrážkam do ľadovcov sem tam prišlo aj keď nie k takým fatálnym. V roku 1879 narazil v Atlantiku do ľadovca britský parník Arizona, v roku 1899 parník Concordia, v roku 1907 nemecký Kronprinz Wilhelm, v roku 1911 Cunardova Columbia. Desaťročia predtým sa dokonca stávalo, že lode mizli bez stopy a nezachránil sa nikto z posádky a cestujúcich. Bolo to pripisované práve stretu s ľadovcami.
Asi najviac zarážajúcou je však podobnosť názvov lodí Titan a Titanic. Ak by Robertson zvolil pre svoju fiktívnu loď napríklad názov Monarch, nebol by jeho román zrejme nikdy taký známy a slávny. Voľba názvu Titan je však logická, keď sa zamyslíme nad tým, ako White Star Line zvykla pomenovávať svoje lode - Oceanic, Majestic, Teutonic, Megantic, Gigantic. Názvy jej lodí mali v ľuďoch vzbudzovať veľkoleposť, majestátnosť, obrovitosť, monumentálnosť a názvy Olympic alebo Titanic sa dali očakávať. Robertson jednoducho hľadal meno pre najväčšiu loď na svete, ktoré malo zastupovať atribúty ako veľkosť a výkon. Týmto postupom nám napadnú rôzne iné názvy ako Sovereign, Imperator... Ale aj mená z mytológie sú vhodne zvolené, možno Poseidon, Neptune, Triton, Titan...
Táto na prvý pohľad záhadná podobnosť názvov Titan a Titanic je ale zrejme oveľa prozaickejšia a jednoduchšia ako sa zdá. Svetoznámy historik na Titanic Don Lynch našiel novinový výstrižok, v ktorom je článok (očividne z februára 1897) oznamujúci príchod novej vlajkovej lode White Star Line - RMS Oceanic. V článku sa však uvádzajú aj ďalšie dva názvy, ktoré spoločnosť White Star Line zvažovala - Gigantic a Titanic!
A je tu ešte jedna vec, ktorú si treba z pravdepodobnostného hľadiska uvedomiť - čím viac rokov uplynie od nejakej predikcie, tým vyššia je pravdepodobnosť, že sa daná udalosť niekedy v budúcnosti stane. S každým rokom, ktorý uplynul od napísania románu o Titane sa teda šance, že sa niečo podobné stane, zvyšovali aj tu. V tomto prípade to trvalo 14 rokov, než podobná tragédia zasiahla Titanic. Ak je predikovaný oveľa väčší počet navzájom podobných predzvestí, pravdepodobnosť, že sa niečo podobné stane, sa ešte zvyšuje. Tomuto nahráva aj fakt, že takáto predikcia ráta s udalosťou, ktorá je v bežnom živote reálna a naozaj sa niekedy v budúcnosti môže stať.
Ďalšie zaujímavosti a fakty o Titanicu
Titanic naozaj nebol prvou loďou, ktorá vysielala signál SOS. Podľa mojich zdrojov však prišlo k jednému z prvých hlásení SOS signálu 11. augusta 1909, kedy sa na parníku SS Arapahoe poškodil hnací hriadeľ a tak loď vysielala SOS.
Tvrdenia o nepotopiteľnosti Titanicu a Olympicu prešli v posledných dvoch dekádach revidovaním nakoľko bola objavená 4-stranová brožúra White Star Line, v ktorej sa na konci píše, že lode sú navrhnuté ako nepotopiteľné. Zarážajúce pritom je, že táto brožúra pochádza zo septembra 1910 teda z doby, kedy bol vo výstavbe nie len Titanic ale aj Olympic a tak padá na WSL podozrivý tieň, že práve ona začala šíriť túto kampaň o nepotopiteľnosti.
Mnohí argumentovali tým, že termín „practically unsinkable“ zaviedol prestížny technický časopis „The Shipbuilder“, ktorý vo svojich vydaniach písal o zavádzaní vodotesných oddielov a spúšťacích mechanizmoch, ktoré sa dajú navyše ovládať aj z kapitánskeho mostíka. Takéto plavidlá označil za prakticky nepotopiteľné. Renomovaný historik a viceprezident „Titanic historical society“ George Behe a technický expert na konštrukciu Titanicu Bill Sauder ale skúmali texty, ktoré časopis obsahoval, a prišli na to, že väčšina textu bola písaná redaktormi, ktorí iba kopírovali obsah dobových brožúr WSL.
V októbri 1910 - viac ako sedem mesiacov pred začatím panenskej plavby Olympicu - písal o praktickej nepotopiteľnosti aj The New York Times. Okrem toho sú známe aj niektoré výpovede hovoriace o nepotopiteľnosti, ktoré sa rozšírilo v povedomí ľudu, a ktoré boli vyslovené pred stroskotaním lode.
Na palube Titanicu mal zastúpenie aj náš malý národ. Slovenský pôvod mal aj jeden z posledných žijúcich Ján Navrátil (zomrel v roku 2000), ktorý bol v tom čase ešte len dvojročným dieťaťom. Jeho otec, krajčír zo Serede, pôsobiaci neskôr vo Francúzsku sa po hádke s manželkou rozhodol odísť do Ameriky a na Titanic sa nalodil aj s dvoma synmi pod cudzím menom. Pri katastrofe sa mu ich podarilo dostať do jedného zo záchranných člnov, no sám sa utopil. Matka si deti našla len náhodou vďaka fotografii v novinách.
Starší z bratov Navrátilovcov - Michal (v amerike volaný Michael) zomrel vo Februáry 2001 ako 92-ročný. Pred smrťou vyhlásil: "Zomrel som, keď som mal štyri roky.
