V tomto roku 17. novembra uplynie 790 rokov od smrti sv. Alžbety Uhorskej (1207 - 1231). Katolícke noviny navštívili v Žilinskej diecéze farnosť Belušu, ktorú ochraňuje príhovor tejto svätice. Aj o tom, akými duchovnými atribútmi sa od nej veriaci inšpirujú, nám pri sprevádzaní porozprával farár farnosti Vladimír Štefánik (42).
Beluša je rozlohou značne rozptýlená obec so šesťtisíc obyvateľmi, z ktorých sa približne 90 percent hlási k rímskokatolíckemu náboženstvu. Hoci je svieže októbrové ráno, keď prichádzame do Beluše, všímame si, že domáci všetkých vekových kategórií zjavne radi využívajú bicykel. Bez ohľadu na ročné obdobie ho používajú aj na cestu do kostola. Zdá sa, že dnes sa dozvieme o viacerých duchovných podnetoch.
Pozrime sa zblízka na farské spoločenstvo.
História a architektúra kostola
Farský kostol sv. Alžbety Uhorskej bol niekoľkokrát prestavaný, a to najmä evanjelikmi počas reformácie. Tí mali snahu postaviť si v Beluši vlastný kostol, povolenie naň však od Trenčianskej stolice nikdy nedostali. Preto bol počas reformácie v správe evanjelikov. Interiér je prevažne barokový, pôvodný obraz sv. Alžbety bol koncom 19. storočia nahradený novým od maliara Jozefa Božetecha Klemensa (1817 - 1883).
V kostole sa tiež nachádzajú relikvie sv. Šebastiána. Farár Vladimír Štefánik objasňuje historické spojitosti: „Historicky najzaujímavejšou z nich je románska kaplnka - v súčasnosti mylne nazývaná sv. Anny - z 13. storočia, ktorá sa nachádza hneď vedľa farského kostola. V starých kánonických vizitáciách z rokov 1688, 1713 a 1728 sa spomína Kostol sv. Alžbety. Rovnako aj schematizmy z rokov 1971 a 1978. Jedine vo vizitácii z roku 1766 sa píše o možnom zasvätení sv. Anne. Známym je tiež napríklad historik a archivár Jozef Kočiš (1928 - 2013). Vedľa farského Kostola sv. Alžbety Uhorskej sa nachádza vzácna Kaplnka sv. Anny z 13. storočia.
Svojím vekom, rozsahom a zachovaním sú na Slovensku jedinečné. Podobná výzdoba je najbližšie v kaplnke Oravského hradu a v Sobášnom paláci v Bytči. Časovo aj finančne náročná rekonštrukcia fresiek trvala až do minulého roku. Na reštaurovanie zostávajú fresky pod rímsami stĺpov kostola.
Farský kostol, ktorý je od začiatku jestvovania farnosti zasvätený k úcte sv. Alžbete Uhorskej, bol postavený ako gotický a bol priestranný, je postavený z kameňa a nie z pieskovca, ako sa uvádza v mnohých literatúrach. Svätyňa je zakončená klenbou. Nad svätyňou vo vežičke (tzv. sanktusnik) sa nachádzal malý zvon. Vo svätyni bol gotický oltár starobylého tvaru a zaroveň aj kamenné pastoforium (zachovalo sa dodnes), na druhej strane oltára bolo aj tzv. libriferium spolu so sedesom pre kňaza a miništrantov, ale tie sú zamurované.
Podľa kanonickej vizitácie z roku 1674 na hlavnom, ešte vtedy gotickom oltári, stála socha Panny Márie s malým Ježiškom na rukách, ktorú obklopovali sochy sv. Alžbety Uhorskej a sv. Márie Magdalény. Medzi kalichmi bol evidovaný aj jeden medený kalich, ktorý bol darom ilavských mešťanov. Vizitátor našiel len málo zachovalého liturgického oblečenia. Počet konvertitov bol približne 1300. V interiéri kostola sa v 18. storočí uplatnil barokový sloh, o čom svedčí hlavný oltár, bočný oltár Ukrižovania a kazateľnica.
Podľa kanonickej vizitácie z roku 1766 na zbarokizovanom hlavnom oltári s plastickým vyobrazením Svätej Trojice bol už obraz sv. Alžbety Uhorskej. Pri obraze z dvoch strán stáli sochy mučeníkov sv. Floriána a sv. Šebastiána. Obraz bol v roku 1879 nahradený novým od svetoznámeho maliara Jozefa Božetecha Klemensa a na oltári dominuje dodnes. Cena obrazu bola 400 zlatých. Bočný oltár Ukrižovania je taktiež z 18. storočia.
Z 18. storočia pochádzajú vzácne a posvätné relikvie: čiastka zo Svätého Kríža pochádzajúca z Mantovy, iná čiastka zo Svätého Kríža Spasiteľa z Ríma, kostička z telesných ostatkov sv. Alžbety Uhorskej z Viedne a sv. Šebastiána prinesená z Ríma, ktoré majú bližší vzťah k chrámu.
K rozsiahlejšej úprave došlo v roku 1804 predovšetkým na kostolnej veži. Pri týchto prácach umiestnili na vežu hodiny, ktoré boli zakúpené zo zbierok veriacich. V roku 1808 dostal kostol na sedem rokov odpustky povolené aj samotným pápežom Piusom VII pri príležitosti zvolenia Jozefa Klucha za nitrianskeho biskupa. Pri rozsiahlom požiari, ktorý postihol Belušu 15. 9. 1827, zhorela strecha kostola i veže, a pri ktorom sa roztavili aj zvony. V nasledujúcom roku osadili nové strechy, pričom všetky práce financoval František Xaver II. Königsegg.
Konsekračná listina kostola je z roku 1832, v ktorej sa píše nasledovné: „Dňa 1. 7. 1832, čo pripadlo na tretiu nedeľu po Duchu Svätom, jeho excelencia najdôstojnejší pán biskup Jozef II. Vurum, nitriansky sídelný biskup, slávnostne konsekroval farský kostol v meste Beluša v trenčianskom archidiakonáte v Trenčianskej župe, nakoľko nejestvoval nijaký dôveryhodný doklad, či bol niekedy konsekrovaný. Spolu s nim bol konsekrovaný oltár na počesť sv. Alžbety Uhorskej, kráľovnej a vdovy. Do hlavného oltára vložil relikvie svätých mučeníkov Klementa, Inocenta, Kandida a udelil obvyklé odpustky. Na tejto slávnosti sa zúčastnil osvietený a najdôstojnejší pán Ján Marich, titulárny biskup zo Skutari a titulárny opát Panny Márie z poľa ostrihomského, kanonik - lektor katedrály zo Stolného Belehradu, ktorý pána biskupa sem z Nitry do prevádzal aj s Jánom Černohorským, titulárnym opátom Panny Márie z Bierešu a farárom v Rybanoch. Ostatné úkony pri konsekrácii konali kňazi z biskupovho sprievodu, a to Ján Kelečéni, tajomník a biskupský ceremoniár, kňazi z blízka i ďaleka. Slávnostnú kázeň predniesol farár z Tepličky nad Váhom ThDr.
Počas prvej svetovej vojny 6. 10. 1916 zrekvirovali päť zvonov pre vojenské účely, chýbajúce zvony sa nahradili novými v roku 1923 z milodarov Belušanov žijúcich v Amerike. V roku 1908 sa od blesku zapálila šindľová strecha na veži. Pri oprave ju nahradili plechovou. Ďalšie úpravy kostola boli nasledovné: zakúpenie a inštalácia nového organu (1958), do svätyne boli osadené dve vitrážové okná od V. Hložníkovej - sv. Cyril a sv. Metod.
Duchovný život farnosti
Vynára sa otázka, ako miestni vnímajú patrocínium farského chrámu a či cítiť živý vzťah k patrónke biednych, vdov a sirôt, chorých, prenasledovaných, núdznych, ale i pekárov, čipkárov a mnohých charitatívnych organizácií. Fungujú tu silné medziľudské vzťahy, nie je to anonymné ako v meste. Je tu viacero aktívnych modlitbových spoločenstiev, ľudia sú po vzore sv. Alžbety štedrí a ochotní pomáhať. Najvrúcnejší vzťah k sv. Alžbete majú starší farníci. Mladí vedia zareagovať, no detailne nedokážu objasniť výnimočnosť tejto svätice. Preto sa snažíme pripravovať pre nich program, ktorý bude zároveň korešpondovať so spirituálnymi atribútmi sv. Alžbety, ako je najmä charita, láska, služba, vedieť sa podeliť, obetovať sa.
Čo ponúka v tomto smere belušská farnosť, približuje farníčka Monika (35): „Vo farnosti som aktívna už vyše dvadsať rokov a za ten čas sa tu toho veľa premlelo. Čo sa mi páči teraz, je miera slobody a dôvery. Často upozorňujú na potreby vo farnosti, ale málokto sa odváži konať, všetci čakajú, že sa danej oblasti ujme niekto iný. Farár Vladimír Štefánik dopĺňa: „Našťastie sú moji farníci dosť aktívni na to, aby svoje spoločenstvá a rôzne projekty viedli do veľkej miery sami. Je tu spoločenstvo rodín, funguje niekoľko skupín modlitieb matiek, ružencové bratstvo, stretnutia nad Svätým písmom. Deň rodiny i farský deň nesú akcent spolupatričnosti. V Beluši mali tento rok farský tábor i deň rodiny. Je ale trochu od ruky, preto sme ho pred pár rokmi presunuli bližšie, konkrétne do areálu základnej školy v centre Beluše, aby mohlo prísť čo najviac rodín a užiť si pripravené atrakcie. Nemá to byť udalosť len pre úzku skupinu tých, ktorí sú aktívni vo farnosti, ale je otvorená pre všetkých. Teraz títo mladí zase robia animátorov menším deťom, a tak sa tie generácie postupne striedajú,“ hovorí farár. V rámci farnosti funguje aj farská charita. Okrem toho sa zapájajú do spoločných aktivít Slovenskej katolíckej charity, napríklad pri zbierke potravín.
Duchovný otec pokračuje: „Momentálne, keďže je pandemická situácia značne komplikovaná, sťažuje nám to aj duchovnú prípravu a oslavu patrocínia nášho chrámu. Popoludní býval program, ktorý si pripravovalo centrum voľného času s mládežou. Išlo o aktivity najmä pre deti. Cirkevným centrom voľného času sa nemôže pochváliť každá farnosť. To belušské sídli v budove bývalej starej fary. Počas pracovného týždňa funguje každý deň. Ponúka širokú paletu krúžkov, ktoré deti rady navštevujú. „Sme radi, že deti prichádzajú. Centrum využívam pastoračne aj ja. Niekedy ich vezmem do kostola, aby som im chrám viac priblížil a poznávali ho aj inak, nielen pri nedeľných svätých omšiach.
„Možno ešte viac to vnímam v praktizovaní sviatostného života. Mnoho ľudí príde, jednorazovo využije takpovediac sviatostný servis a už ich potom viac v chráme nevidno. Napriek všadeprítomnej sekularizácii, ktorá v dejinách viac či menej vždy bola, Pán Boh si stále nájde ľudí, ktorí pôjdu za ním. Obraz sv. Alžbety je pre nás neustálou výzvou.“
Počas celého roka v Beluši rezonujú formálne i neformálne farské tradície. V januári Belušania majú farský ples, na Veľký piatok sa modlia krížovú cestu ulicami obce. Z druhej strany sa k nim pripájajú farníci z Mojtína. V novembri majú farské hody, počas ktorých sa po svätých omšiach symbolicky na znak štedrosti sv. Alžbety rozdávajú koláče.
Farnosť disponuje mnohými ochotnými i aktívnymi ľuďmi a aj do budúcnosti si Vladimír Štefánik myslí, že zostane živá a veriaci budú prinášať posolstvo sv. Alžbety. „Sú pozitívne formovaní aj mojimi predchodcami, ktorí sa podieľali na rozvoji napríklad mariánskej družiny, i preto tu vidieť silnú mariánsku úctu.
Čo by farnosti a zvereným veriacim prial ich duchovný pastier Vladimír Štefánik? Aby ľudia nehľadali len vlastný prospech, ale spoločné dobro, ktoré nás vedie k jej Tvorcovi a zároveň je odpoveďou na evanjeliové výzvy.