Františkánska Rehoľa: História, Rozdelenie a Súčasnosť

Františkáni je súhrnné označenie pre viacero rehoľných spoločenstiev, ktoré sa riadia Regulou sv. Františka. Patrí medzi žobravé rehole. Pôvodnú mužskú žobravú rehoľu založil v 1209 sv. František z Assisi. Postupne sa františkánska rehoľa rozrástla aj o ženský smer (pod vedením sv. Kláry) a tzv. Svetský (tretí) rád pre laikov a z neho tretie regulované rády.

Františkáni sú radostní nasledovníci príkladu života svätého Františka z Assisi, ktorý miloval Krista celým nerozdeleným srdcom a získal tak srdcia mnohých súčasníkov pre lásku k Bohu. Ako nasledovníci odkazu sv. Františka z Assisi sa hlásime k životnému štýlu, ktorý charakterizujeme slovami žiť podľa evanjelia. Tento život je vždy životom v bratstve, ktoré máme hlboko v úcte. Naša činnosť je univerzálna ako posolstvo evanjelia. Závisí od potrieb prostredia, v ktorom žijeme. Dnes je to najmä pastorácia pri našich kostoloch ako napr. služba vysluhovania sviatostí, pomoc chudobným, chorým v nemocniciach, nepočujúcim, práca s deťmi a mladými.

Rád menších bratov (lat. Ordo fratrum minorum), hovorovo františkáni, je najznámejšie spomedzi františkánskych rehoľných spoločenstiev. Zakladateľom rehole je sv. František z Assisi.

Základné informácie o ráde:

• Krátky názov: OFM, Františkáni
• Motto: "PAX ET BONUM" (tj. "Pokoj a dobro")
• Vznik: 1209
• Typ: Žobravý rád
• Právne postavenie: Náboženský inštitút
• Ústredie: Porcinkula
• Miesto: Assisi, Taliansko
• Generálny sekretár: Michael Anthony Perry
• Zakladateľ: sv. František z Assisi

Prvú (nezachovanú) regulu rádu schválil pápež Inocent III. ústne v roku 1209. Konečná regula františkánov bola schválená pápežom Honoriusom III. v roku 1223. V roku 1221 bol založený III. rád.

Pri prijímaní kandidát absolvuje približne jeden rok postulátu. Potom nasleduje rok noviciátu nasledovaný dočasnými sľubmi. Obdobie života pod dočasnými sľubmi je okolo 6 rokov (3-6, alebo až 9 rokov). Rád menších bratov vznikol ako laický rád ale kňazi začali mať čoskoro prevahu. Kňazi a laici sú si ale v ráde rovní.

Františkánska verzia modlitby ruženca vznikla údajne už v roku 1422.

Život sv. Františka z Assisi Assisi: * 1181/1182 Assisi, Taliansko †: 3.10.1226 Kostol Porciunkula, dnes Bazilika Santa Maria degli Angeli pri Assisi, Taliansko Vlastným menom: Giovanni Battista Bernardone, diakon, zakladateľ rehole františkánov. Patrón: Talianska, ekológov, obchodníkov, chudobných, chromých, slepých, väzňov, stroskotancov, tkáčov, obchodníkov so súknom, krajčírov, sociálnych pracovníkov, ochrancov životného prostredia; proti moru a bolesti hlavy. Sviatok: 4. október Význam mena: slobodný

Po obnovení provincie v roku 1924 sa kláštor stal miestom noviciátu a je ním aj v súčasnosti.

Rozdelenie rádu a snahy o zjednotenie

Františkánska rehoľa si pripomenula 500. výročie rozdelenia rádu. 29. mája roku 1517 promulgoval pápež Lev X. bulu Ite et vos, ktorou sa pokúsil usporiadať pomery v reholi sv. Františka. Bula si nárokovala stať sa „bulla unionis“ (bulou zjednotenia), vošla ale do histórie ako „bulla separationis“ (bula rozdelenia). Cirkev v roku 1517 stála na prahu protestantskej reformácie. Jej vnútorná kríza vrcholila na všetkých rovinách. Františkánsky rád so svojou charakteristickou vernosťou Apoštolskej stolici mohol byť dôležitým hráčom vtedajších dejín. Zmietal sa však vo veľkej kríze a vnútorných konfliktoch, ktoré ho oslabovali už takmer od počiatku jeho existencie.

Rád sv. Františka bol teda zložený zo skupín, skupiniek, podskupiniek a protiskupiniek, ktoré zápasili o vplyv. Vzťahy medzi nimi boli napäté. Lev X. sa podujal zjednotiť všetkých pod autoritou jediného spoločného predstaveného. Keďže preferoval reformný smer, chcel, aby sa na čelo rádu postavil niekto z radov observantov a aby sa rehoľa nazývala Menší bratia regulárnej observancie.

V bule Romanum Pontificem, ktorú v júli roku 1516 adresoval všetkým skupinám menších bratov, prikázal rehoľným predstaveným zúčastniť sa na generálnej kapitule v Ríme na jar roku 1517. S rímskou kapitulou v roku 1517 sa spája vydanie pápežskej buly Ite et vos. Pápež v nej vyzval všetkých bratov zhromaždených na kapitule v Ríme k zrieknutiu sa privilégií, ktoré udelili menším bratom jeho predchodcovia. Celý rád sa mal podriadiť predstavenému z radov observantov. Konventuáli však toto riešenie vytrvalo odmietali. Nechceli sa vzdať svojho spôsobu života i doterajšieho vedúceho postavenia. Observanti zasa poukazovali na neprekonateľné rozdiely, ktoré im neumožňovali fungovať s konventuálmi pod jednou strechou.

Bula nakoniec zjednotila len reformované spoločenstvá. Pápež vzal situáciu na vedomie a právne ju ošetril o niekoľko týždňov vydaním ďalšej buly s názvom Omnipotens Deus. Menší bratia konventuáli sa týmto dokumentom stali osobitným rehoľným rádom nezávislým od Menších bratov observantov.

Tieto udalosti, žiaľ, nepriniesli požadované upokojenie situácie. Už niekoľko rokov po nich začali vznikať nové reformné vetvy.

Päť storočí po zákroku pápeža Leva X. Súčasný pápež František počas svojej návštevy Assisi v roku 2013 vyjadril túžbu vidieť františkánsky rád opäť ako jednotné spoločenstvo. Ozvenou tejto výzvy bol vznik spoločnej pracovnej skupiny koordinujúcej aktivity vedúce k spoločnej františkánskej ceste. Prvým ovocím ich práce bude nová Františkánska univerzita v Ríme, ktorá má vzniknúť zjednotením vzdelávacích inštitúcií františkánskych spoločenstiev v meste Rím.

História nás poučila, že rana, akou je pol tisícročia rozdelenia, sa nedá zahojiť jedným cirkevným dokumentom. Jednota františkánov sa dnes buduje na vzájomnom uznaní rozdielov, ktoré medzi nami vznikli.

Svätý František prijíma stigmy

Svätá Klára z Assisi

Sv. Klára z Assisi, pôvodným menom Chiara Offreduccio (*16. júl 1194, Assisi, Umbria, Taliansko - † 11. august 1253, San Damiano, Assisi) bola zakladateľka františkánskej ženskej rehole klarisiek. V roku 1210 sa stretla so sv. Františkom z Assisi a pod jeho vplyvom opustila na Kvetnú nedeľu 20. marca 1212 svoju šľachtickú rodinu, ostrihala si vlasy a zasvätila svoj život nasledovaniu Krista v radikálnej chudobe. Najprv sa uchýlila do neďalekého benediktínskeho kláštora. Neskôr spolu so sv. Františkom a svojou sestrou založila v assiských bránach ženské spoločenstvo San Damiano.

V roku 1216 sa stala jeho opátkou. Až do svojej smrti zotrvávala na tomto mieste v prísnej klauzúre a žila podľa reguly, ktorú sama sformulovala. V roku 1255 ju pápež Alexander IV. vyhlásil za svätú. V roku 1958 ju pápež Pius XII.

Niektorí obdivujú, prípadne nasledujú sv. Františka Assiského preto, lebo v jeho živote vidia akési pútavé sväté dobrodružstvo. Nie menej by sa to isté dalo povedať aj o živote jeho duchovnej sestry a spolupracovníčky - sv.

Freska sv. Kláry od Simone Martiniho v Bazilike sv. Františka v Assisi (14. storočie)

Svätá Klára pochádzala zo šľachtickej rodiny. Narodila sa roku 1194 (niektorí uvádzajú roku 1193) v Assisi. Bola najstaršia zo 4 detí - dievčat. Otec im skoro zomrel. Keď mala Klára 12 rokov, odohralo sa v jej rodnom meste zvláštne divadlo: bohatý obchodník Pietro Bernardone verejne vydedil svojho podivného syna Františka a ten sa v úplnej chudobe oddal Božej službe. Kláru očarilo Františkovo veľkodušné rozhodnutie a jeho ideál Bohu zasvätenej absolútnej chudoby.

Keď už dovršovala osemnásty rok, jej strýko nástrojil na čo najskoršom vydaji. No namiesto toho Klára v noci po Kvetnej nedeli roku 1212 utiekla tajne z domu. Sprevádzaná jednou priateľkou odišla z mesta do lesa, kde pri malom kostolíku Porciunkula býval František a jeho prví spoločníci. Tí ju už čakali s horiacimi fakľami. V chudobnom kostole sa odohral jednoduchý, ale pôsobivý obrad: František odstrihol Kláre pekné dlhé vlasy a odovzdal jej hrubé vlnené rúcho, aké nosil aj on. Ona zasa zložila do jeho rúk sľub chudoby, čistoty a poslušnosti, ktorým sa neodvolateľne zasvätila Bohu.

Ako sa dalo čakať, Klárina rodina bola pobúrená a strýko s ozbrojeným sprievodom chcel nasilu priviesť domov mladú utečenku. Ale tá pri strýkovom hrmotnom príchode utiekla do kláštorného kostola, kde sa pevne chytila oltára. Dobiedzajúcim príbuzným iba odhrnula závoj, ktorý mala na hlave, a ukázala ostrihané vlasy ako znak svojho neoblomného rozhodnutia a zasvätenia sa Bohu. Napokon príbuzní ustúpili. No nie všetci v rodine odsudzovali jej počínanie. Onedlho sa k nej pripojila v kláštore jej mladšia sestra Agnesa.

Vznikajúce rehoľné spoločenstvo, ktoré sa stalo ženskou vetvou rádu sv. Františka, sa takto rozrastalo a potrebovalo vlastný dom. František dosiahol, že assiský biskup pridelil sestrám malý kláštor s kostolom sv. Damiána pri Assisi. Preto sa rehoľníčky najprv nazývali „chudobné uzavreté dámy sv. Damiána“. Iba po smrti zakladateľky sa začali nazývať podľa jej mena - klarisky.

V roku 1215, vo veku 21 rokov, sa stala Klára predstavenou nového rehoľného spoločenstva a ostala ňou až do smrti. Základné pravidlá rehoľného života dal sestrám František. Boli to prísne pravidlá, ktoré zaväzovali Kláru a jej duchovné dcéry k tvrdému asketickému životu. Klára dávala príklad ostatným: pod rehoľnými šatami nosila tvrdé a drapľavé kajúce rúcho, spávala na holej zemi alebo na hŕbe viničného prútia, až jej František rozkázal spávať na slamníku. Jedla veľmi málo a často sa postila.

Tak assiský biskup, ako aj iní vysokí cirkevní hodnostári, ktorí navštívili kláštor sv. Damiána, sahrozili nad krajne prísnou chudobnou v zariadení kláštora a v živote rehoľných sestier. Pokladali takýto stav za neudržateľný. Ale Klára bola žiarlivá na túto absolútnu chudobu. Žiadala pápežov, aby jej potvrdili tzv. „privilégium chudoby“. Bolo to právo, podľa ktorého nemusela prijať nijaké vlastníctvo nielen pre seba, ale ani pre rehoľné spoločenstvo. Túto výsadu chudoby jej udelil pravdepodobne už pápež Inocent III., ale istotne Gregor IX (v septembri 1228) a potvrdil ho Inocent IV.

Voči Františkovi prechovávala Klára city detinskej oddanosti a nadprirodzenej lásky. Pritom sa zaujímala o vážne problémy „menších bratov“ (tak sa nazývali Františkovi rehoľníci) a usilovala sa svojím spôsobom prispieť k ich úspešnému riešeniu. Raz ju František žiadal, aby mu pomohla pri dôležitom rozhodovaní, či sa má dať spolu s bratmi na pustovnícky život alebo či sa majú venovať apoštolátu.

Od roku 1224-1225 až do smrti bola Klára postihnutá chorobou, ktorá ju nútila takmer stále ležať. Napriek tomu sa usilovala čo najvernejšie plniť rehoľné záväzky, ako aj povinnosti úradu predstavenej.

Roku 1243 obliehali Assisi mohamedáni ako spojenci nemeckého cisára Fridricha II. Prišli aj ku kláštoru sv. Damiána. Chorá Klára sa dala priviesť ku kláštornej bráne aj s Oltárnou Sviatosťou.

Prísny spôsob rehoľného života, ktorý si zvolila Klára, pôsobil nielen blahodarne na obnovu nábožnosti a mravov vo vtedajšej spoločnosti, ale priťahoval aj veľkodušné mladé srdcia k nasledovaniu. Rehoľa klarisiek sa rozšírila už za života zakladateľky do viacerých krajín a vstupovali do nej i významné osobnosti. Jednou z nich bola česká princezná z kráľovského rodu Přemyslovcov - svätá Anežka Česká. Zachovali sa 4 listy, ktoré, počnúc rokom 1235, Klára písala Anežke.

Ako píše Peter Matej Ovčiarik OFM v Katolíckych novinách, správu o posledných dňoch Klárinho života a „odchode domov“ podáva Tomáš z Celana. Napriek tomu, že prežívala veľké bolesti, dokázala utešovať a potešovať iných. Keď sa jej rodná sestra Agnesa so slzami v očiach pýtala: „Prečo ma opúšťaš? Prečo neprosíš Boha, aby ťa uzdravil a ešte ťa nechal medzi nami?“ , svätica odpovedala: „Je to Božie želanie a vôľa, aby som sa s vami rozlúčila. Čoskoro po mne prídeš k Pánovi a pred mojím odchodom ti udelí ešte veľkú útechu.“ Sv. Agnesa skutočne zomrela 15. alebo 16.

Bolesti smrteľného zápasu sv. Kláry trvali niekoľko dní. Aj keď počas posledných sedemnástich dní už nemohla prijať žiadnu potravu, Pán ju obdaril takou silou, že všetkých, čo k nej prišli, povzbudzovala k službe Kristovi. Keď ju brat Rainaldo vyzýval na trpezlivosť v dlhom mučeníctve, odpovedala: „Najmilši brat, odkedy som skrze Božieho sluhu Františka spoznala milosť môjho Pána, nie je mi nijaký trest priťažký, nijaké pokánie priveľké a nijaká choroba pritvrdá.“

Klára obrátila pozornosť aj na svoje duchovné dcéry. Zavolala si ich k sebe a napomínala ich, aby aj bez nej statočne vytrvali na správnej ceste, hoci im už viac nebude môcť byť sprievodkyňou. Dôrazne im kládla na srdce, aby zachovávali Privilegium paupertatis a vždy zostali verné príkladu sv. Františka.

V piatok 8. augusta začalo trojdnie Klárinho obetovania. Sestra Bonaventúra bola spolu s ostatnými sestrami pri jej lôžku. Svätica tichým hlasom odporúčala svoju dušu slovami: „Choď v pokoji, budeš mať dobrý sprievod. Ten, ktorý ťa stvoril, predvídal o tebe, že budeš svätá, a keď ťa stvoril, vlial ti Ducha Svätého. A potom ťa strážil ako matka svoje dieťatko.“ Klára hovorila aj o Najsvätejšej trojici a iné Božie slová, ktorým by nerozumeli ani učeníci“ , píše Tomáš z Celana.

Keď sestra Bonaventúra pri lôžku zomierajúcej uvažovala o jej veľkosti a svätosti, cez zaslzené oči uvidela veľký zástup panien v bielych šatách, všetky mali na hlavách koruny. Jedna z nich vynikala veľkosťou a krásou, kráčala žiariac nad ostatné; z jej koruny, ktorá sa podobala prevŕtanej kadidelnici, vychádzal taký jas, že sa noc v dome premenila na denné svetlo. Pristúpila k lôžku, na ktorom ležala Kristova nevesta, láskyplne sa nad ňou sklonila a nežne ju objala. Panny vybrali prekrásnu látku, so svätou horlivosťou obliekli Kláru a vyzdobili svadobnú miestnosť“.

V nasledujúci pondelok sv. Na jednom obrázku je sv. Klára znázornená so zdvihnutou pravou rukou, v ktorej drží pochodeň. V dnešných časoch zachmúrených zlobou nám sv. Klára zomrela 11. augusta 1253. Pochovali ju v kostolíku sv. Juraja, na mieste ktorého neskôr vznikla jej zasvätená bazilika. Už za jej života sa stávali na jej príhovor zázraky a ešte viac sa ich dialo po jej smrti. Prirodzene, to veľmi prispelo k úcte, ktorú prechovával voči svätej žene kresťanský ľud. Pápež Alexander IV. Úcta sv. Kláry Assiskej sa rozšírila po celom kresťanskom svete.

Svätá Klára s pochodňou

Tretí rád sv. Františka

1. Tretie svetské rády sú podľa Kódexu kánonického práva združeniami, členovia ktorých majú vo svete účasť na duchu niektorého rehoľného inštitútu, pod vyšším vedením toho istého inštitútu vedú apoštolský život a snažia sa o kresťanskú dokonalosť, nazývajú sa tretie rády alebo majú iný primeraný názov (kán. 303 CIC). Pojem rádu v tomto prípade sa nechápe ako inštitút zasväteného života alebo spoločnosti apoštolského života, ale v historickom ponímaní ako stav alebo skupina osôb a v dnešnom ponímaní ako spoločenstvo, organizácia, čizdruženie svetských ľudí spojených výnimočným putom s určitou rehoľnou rodinou, v ktorej po prvom ráde (rehoľníci), a po druhom (rehoľné sestry, ktoré vedú kontemplatívny spôsob života) tvoria jej „tretiu časť“. Jej členmi môžu byť katolíci - laici, ako aj diecézne duchovenstvo.

Hlavným cieľom členov tretích rádov je snaha o dokonalosť a vykonávanie apoštolských diel v duchu konkrétnej rehoľnej rodiny. Podobne ako aj všetky ostatné cirkevné združenia aj tretie rády sa riadia všeobecným cirkevným a vlastným právom (regula, konštitúcie, partikulárne stanovy).

Počiatky tretích rádov musíme hľadať medzi rôznymi svetskými hnutiami, ktoré sa rozhodli dosiahnuť kresťanskú dokonalosť a dobrovoľne prijímali vtedy už známe praktiky umŕtvovania a pokánia a zaväzovali sa zachovávať ich počas celého života. Tieto záväzky od 6. do 7. storočia nazývali pojmom „obrátenie“ - conversio a tých, čo sa pre ne rozhodovali, konvertitami. Boli to tzv.dobrovoľní kajúcnici. Táto voľba sa spájala so zmenou oblečenia, prehĺbením života modlitby, prijímaním ťažkých umŕtvovaní, zrieknutím sa niektorých verejných funkcií, používania zbrane, vedenia obchodu, zábavy, sľubom dodržiavať čistotu, čo platilo pre osoby žijúce samostatne, ako aj pre manželov, a od začiatku 12.

Všeobecné presvedčenie pripisujúce sv. Františkovi z Assisi založenie rehole kajúcnikov nemá z historického hľadiska nijaké podklady. Svätec sám po svojom obrátení viedol kajúci život „konversa“. No keď zoberieme do úvahy jeho vplyv na rozšírenie myšlienky pokánia medzi laikmi v ich dome, môžeme právom hovoriť o sv. Františkovi ako o zakladateľovi „svojej rehole kajúcnikov“. Boli však aj kajúcnici spojení s dominikánmi alebo inými, neskôr vznikajúcimi, žobravými rádmi. Z týchto, ako a...

Už počas Františkovho života a o to viac po jeho mrti (1226) sa v reholi začali spory medzi tzv. konventuálmi a spirituálmi alebo zelantmi ohľadom dodržiavania Reguly a ideálu chudoby, ktoré v 14. V strednej Európe majú terciári dlhodobú tradíciu, siahajúcu do stredoveku. Na prelome 19. a 20. st. sa tretí rád, ktorý vtedy obnovil pápež Lev XIII., vo veľkej miere zaslúžil o obrodu katolicizmu. V roku 1920 mal tretí rád na Slovensku niekoľko tisíc členov. V 50-tych rokoch sa terciári museli utiahnuť do ilegality. V prípade prezradenia boli vystavení stíhaniu pre protištátnu činnosť.

Počas totality, okrem skupiny terciárov okolo brata Stanislava Šmida v Bratislave, po františkánskej stope kráčali ďalší bratia a sestry, ktorí však boli nútení vzhľadom na ťaživé pomery sedemdesiatych rokov žiť svoje františkánske povolanie v ilegalite, a to individuálne, alebo len v malých spoločenstvách. Bol to stav neprirodzený, vynútený situáciou, ktorá pretrvávala do r. Po roku 1989 sa situácia zmenila. Františkáni sa vrátili do kláštorov a terciári vyšli z ilegality. Opäť sa začínajú verejne stretávať a budovať nové spoločenstvá.

V marci 1990 sa v sakristii františkánskeho kostola v Bratislave konalo stretnutie na úrovni Národnej rady, ktoré rozhodlo zmapovať počet spoločenstiev terciárov na území Slovenska, národné bratstvo nazvalo „Františkánsky svetský rád“ a jeho duchovné vedenie zverilo do rúk Menších bratov františkánov. V roku 1990 sa opäť začína vydávať časopis „Serafínsky svet“, aby naplnil túžby po františkánskej duchovnosti Menších bratov a terciárov.

- Začiatkom roku 1991 pre zabezpečenie vzájomného prepojenia bratstiev a ich včasnej informovanosti sa začal vydávať spravodaj OFS „Ozvena svetských františkánov“. - Vo februári 1991 po predložení štatútu rádu bolo prezentované obnovenie činnosti rádu na biskupskej konferencii, ktorá 21.1.1991 vzala obnovenie činnosti na vedomie a vyslovila súhlas s tým, aby tam, kde nie sú rehoľní kňazi františkánskych reholí, funkciu duchovných poradcov vykonávali svetskí duchovní. - V apríli 1991 Ministerstvo kultúry - odbor pre veci cirkevné vzalo na vedomie obnovu činnosti tretieho rádu.

V septembri 1993 bol na zasadaní dNR OFS predložený návrh o zriadení šiestich regiónov v organizačnej štruktúre bratstiev, čím by sa vytvoril jeho ďalší dosiaľ chýbajúci článok v organizácii bratstiev. - V januári 1994 bolo bratstvo OFS oficiálne zaregistrované na Ministerstve kultúry SR ako samostatný rád s právnou subjektivitou, odvedenou od Rímskokatolíckej cirkvi. Tento deň je dňom oficiálneho vzkriesenia a oživenia duchovného odkazu sv.Františka z Assisi.

- 4.5.1995 predsedníctvo Medzinárodnej rady OFS, zídené v Ríme preskúmalo stav OFS na Slovensku a ustanovilo Národné bratstvo OFS na Slovensku. - 10.11. - 12.11.1995 sa v Bratislave koná prvá riadna národná volebná kapitula OFS. - Dekrétom zo dňa 29.1.1996 potvrdila Medzinárodná rada OFS národný Štatút OFS. V decembri 1998 sa mení názov spravodaja OFS z „Ozveny“ na „Františkánsku rodinu“. - Na jar roku 2000 sa k bratstvám OFS pripájajú 2 kapucínske bratstvá OFS (Pezinok, Bratislava). - V lete roku 2000 preberá NR OFS a celé Národné bratstvo Slovenska zodpovednosť za zorganizovanie Medzinárodného stretnutia terciárov Európy „EUFRA“ v Badíne pri Banskej Bystrici (107 terciárov z 27 krajín Európy) v dňoch 29.7.

Priemerný vek členov je okolo 65 rokov. Počet bratstiev sa postupne zvyšuje, ich organizačná štruktúra je ustálená. Bratia a sestry sa schádzajú najmenej raz mesačne na stretnutiach celého bratstva. Ak je to bratstvo väčšie, stretávajú sa aj v malých spoločenstvách (v krúžkoch) týždenne, alebo každý druhý týždeň. Náplňou stretnutí je spoločná modlitba, liturgická a osobná, čítanie a rozjímanie Svätého písma, štúdium františkánskej duchovnosti, aktuality zo života OFS, udalosti v Cirkvi a spoločnosti a pod. Mesačné stretnutia bratstiev podľa možnosti začínajú, alebo končia sv. omšou, prípadne aj adoráciou.

Erb rádu menších bratov

Tabuľka: Dôležité míľniky v živote sv. Františka

tags: #rehola #bratov #frantiskanov