Keď Anna odkojila Samuela, zaviedla ho do Pánovho domu k sudcovi Hélimu. Ten malému Samuelovi určil službu vo svätostánku. Tak Samuel už od útleho veku slúžil Pánovi. (Sv. Domninik, sv. Anna v trpkosti duše modlila k Pánovi a horko plakala. A urobila takýto sľub: „Pane zástupov, ak láskavo zhliadneš na biedu svojej služobnice a spomenieš si na mňa, ak na svoju služobnicu nezabudneš a dáš svojej služobnici mužského potomka, darujem ho po všetky dni jeho života Pánovi a britva sa jeho hlavy nedotkne.“
Keďže jej modlitba trvala dlho, Héli jej pozoroval ústa. Anna si totiž hovorila v srdci, iba pery sa jej pohybovali, ale jej hlas nebolo počuť, takže Héli ju pokladal za opitú. Preto ju Héli oslovil: „Dokedy budeš opitá? Vytriezvi už!“ Anna mu odvetila: „Nie, môj pane! Som žena, ktorá má ťarchu na duši. Víno a opojný nápoj som nepila, len dušu som si vyliala pred Pánom.“ Nato jej Héli povedal: „Choď v pokoji a Boh Izraela nech splní tvoju prosbu, ktorú mu predkladáš!“
Žena potom išla svojou cestou, jedla a tvár už nemala zronenú. Ráno potom vstali, poklonili sa pred Pánom, vrátili sa a prišli domov do Rámy. Samuelova mama Anna zasvätila Samuela Pánovi. Dostal sa do starostlivosti Héliho. Prosba Anny bola vyslyšaná. Jej príbeh môžeme spoznať z prvého čítania: „O tohto chlapčeka som prosila a Pán splnil moju prosbu, ktorú som mu predkladala. Nuž aj ja som ho venovala Pánovi. Po všetky dni, kým len bude, nech je zasvätený Pánovi!“
V tom čase sa Boh málokedy prihováral svojim kňazom a prorokom. Jedného dňa spal Héli na svojom mieste a Samuel v Pánovom príbytku, kde sa nachádzala Pánova archa. Samuel počul svoje meno. Samuel sa vtedy dozvedel, čo sa stane s Héliho rodinou. Nebolo to dobré proroctvo, pretože hovorilo o Božom treste za skutky, ktoré urobili Héliho synovia a on ich za ne nenapomínal.
Samuel spal do rána a ráno otvoril Pánov chrám. Héli si ho ihneď zavolal a chcel vedieť, čo mu povedal Pán. Samuel sa bál oznámiť videnie Hélimu, ale Héli nástojil. Keď sa dozvedel, čo čaká jeho rodinu, prijal to a hovoril: „Je Pán. Nech urobí, čo uzná za dobré!“ Samuel rástol a Pán bol s ním.
Rod sudcu Héliho sa znepáčil Bohu. Jeho dvaja synovia Ofni a Finés robili, čo sa Bohu nepáčilo. Pri kňazskej službe okrádali ľudí a viedli pohoršlivý život. O nejaký čas sa strhala vojna medzi Filištíncami a Izraelitmi. Izraeliti sa nazdávali, že im Boh pomôže, keď donesú archu zmluvy. Priniesli ju dvaja Héliho synovia. Filištínci zaútočili, porazili Izraelitov a ukoristili aj archu. Héliho synovia vtedy zahynuli. Keď to oznámili Hélimu, ten padol na zem a zomrel. Tak sa splnili slová, ktoré Pán predpovedal Samuelovi.
Samuel spravoval ľud a vyzýval ho k pokániu a k poslušnosti voči Bohu. Ľudia sa kajali. Izraeliti sa pustili do boja a porazili ich. Samuelova priama reč, priamy postoj, rovný postoj nám chce povedať, aby sme boli aj my takí. Aby sme aj my mali túto krásnu vlastnosť: priamosť. Samuel je tu predstavený nielen ako ideálny typ nábožného človeka a muža modlitby, ale predovšetkým ako Bohom vyvolený sudca a prorok, ktorý po celý život ostal nekompromisne verný svojmu poslaniu. Samuel celý svoj život prežil v službe Božiemu slovu. Ochotne ho počúval, verne podľa neho žil a horlivo ho ohlasoval ľuďom.
Samuel miloval Boha celý život a bol mu verný. Snažil sa počúvať jeho hlas a robiť všetko v zhode s Božími príkazmi, ktoré dostal a plnil všetky úlohy, ktoré mu Boh dal. Pozrime na tento náš zošit: keď Anna darovala Samuela Pánu Bohu, bol vtedy ako čistý zošit. Boh sa prihováral Samuelovi, on všetko počúval a zapisoval do svojho srdca. Uvedomme si, že od nás záleží, čo púšťame do svojich sŕdc a čo si v nich zapisujeme ako v zošite. Ak počúvame Boha, naše srdce bude čoraz krajšie, pretože Boh píše v ľudskom srdci peknými písmenami. Ak však počúvame pokušenia diabla, zatvárame sa pred Bohom a odúčame svoje srdce priamosti.
Samuel pomazáva Dávida
Pán povedal Samuelovi: „Naplň si roh olejom a choď! Posielam ťa do Betlehema k Izaimu, lebo spomedzi jeho synov som si vyhliadol kráľa.“ Keď Samuel prišiel k Izaimu a videl Eliaba, povedal si: „Toto je iste Pánov pomazaný.“ Ale Pán povedal Samuelovi: „Nehľaď na jeho tvár ani na výšku postavy; tohoto som si nevybral. Ja nehľadím ako človek. Človek vidí iba vonkajšok, ale Pán vidí do srdca.“ Izai predviedol Samuelovi sedem svojich synov, ale Samuel povedal: „Pán si z týchto nevyvolil ani jedného.“ A Samuel povedal Izaimu: „Sú to všetci tvoji synovia?“ On odpovedal: „Ešte chýba najmenší, ten pasie ovce.“ Samuel povedal Izaimu: „Pošli poň a priveď ho; ani si nesadneme k stolu, kým nepríde.“
Poslal teda poň a priviedol ho; bol ryšavý, mal pekné oči a príjemný vzhľad. A Pán povedal: „Vstaň, pomaž ho, to je on.“ Samuel vzal roh s olejom a pomazal ho uprostred jeho bratov. Dve takzvané Samuelove knihy opisujú prechod od jednej dejinnej etapy k druhej v dejinách Izraela - končí sa doba Sudcov a vzniká izraelské kráľovstvo. 16. kapitola Prvej knihy Samuelovej, z ktorej je vybratý úryvok dnešného prvého čítania, sa začína spomienkou na kráľa Saula, ktorý napriek tomu, že je stále kráľom Izraela, je pre Boha už minulosťou, lebo jeho zavrhnutie pre jeho nenapraviteľnú neposlušnosť je už nezvratné.
Prorok a kňaz Samuel za ním ešte stále žiali akoby nad mŕtvym synom. Aj tu vidíme veľkú osobnosť Samuela ako nielen mechanického vykonávateľa Božej vôle, ale ako človeka s veľkým srdcom, ktorý z lásky k ľuďom, aj tým nehodným, akoby bojuje s Božími rozhodnutiami, aj keď uznáva ich neomylnú správnosť. Súčasne tu však vidíme aj lásku Boha k svojmu ľudu a všeobecne ku všetkým ľuďom, lebo Boh napriek neustálym ľudským zlyhaniam hľadá vždy novú cestu záchrany, aby sa naplnil jeho plán spásy ľudstva.
V ďalších vynechaných veršoch Boh radí Samuelovi ako sa vyhne podozreniu a trestu od kráľa Saula, schopného Samuela aj zabiť, ak by sa dozvedel, že pomazal nového kráľa, ktorý ho má nahradiť. Boh mu preto radí ísť za jeho poslaním pod rúškom konania obety, čo je pre kňaza, akým bol Samuel, bežný dôvod návštevy v nejakom meste. Samuel podľa svojho nemenného zvyku „urobil, čo mu rozkázal Pán“ a poslušne šiel do Betlehema k Izaimu (Jessemu), kde ho však starší mesta vítali s obavami - obavy plynuli z poznania nepriateľstva kráľa Saula voči Samuelovi, ktoré sa zrejme stalo známym v celom Izraeli. Samuel ich upokojil a pozval ich na konanie obety, medzi nimi aj istú rodinu - otca so synmi, spomedzi ktorých mal pochádzať budúci kráľ Izraela.
Keď Samuel vkročil do miestnej svätyne, uvidel urasteného Eliaba, Izaiho najstaršieho syna, a bol presvedčený, že Boh si za kráľa vyvolil práve tohto najstaršieho syna, podľa tradície starovekých národov, v ktorých najstarší syn bol vždy akosi uprednostnený, bol jediným dedičom a budúcim náčelníkom rodu. Ale Pán napomenul Samuela, aby nehľadel na vonkajšok, ani na výzor postavy, „lebo človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (Človek vidí iba vonkajšok, ale Pán vidí do srdca). Tu môžeme vidieť súvis dnešného prvého čítania s dnešným evanjeliom. Spoločnou témou oboch čítaní je totiž - okrem iného - rozdiel medzi telesným a duchovným videním.
Samuel spoznal všetkých sedem synov, ktorých otec tejto rodiny priviedol pred neho, ale na prekvapenie samotného Samuela ani jeden z nich nebol Bohom vyvolený. Samuel sa preto s údivom a rozpakmi nad Božími cestami pýtal otca rodiny, či sú tu všetci jeho synovia. Otec priznal, že chýba ešte najmenší, ktorý pasie ovce. Zrejme pre jeho mladosť ani nepovažoval za potrebné zavolať ho. Samuel však rozkázal priviesť aj najmladšieho syna s tým, že sa ani len neposadia, kým nepríde. Mladík mal pekné oči a dobrú postavu. Tento najmladší syn, menom Dávid, sa napokon ukázal ako Boží vyvolenec. Samuel ho pomazal a Sväté Písmo zdanlivo „sucho“ konštatuje, že od tej chvíle v Dávidovi začal pôsobiť Boží duch. Tým sa začínajú dejiny Dávida, a teda aj dejiny „mesiášskej myšlienky“, resp. prísľubu či nádeje.
Ak by sme mali posolstvo dnešného prvého čítania (hlavne z hľadiska jeho súvisu s evanjeliom) vyjadriť ešte inak, ide nielen o rozdiel medzi telesným a duchovným zrakom či videním človeka, ale aj o rozdiel medzi ľudským a Božím hodnotením. Boh totiž na rozdiel od človeka vidí do srdca. Boh vidí podstatu človeka a nielen jeho vonkajší výzor, postavenie či správanie. A práve kvôli tomu je pre nás Božie vyvolenie tajomstvom, ktoré nikdy úplne nepochopíme, lebo nevieme rozoznať v človeku tie kvality, ktoré pre určité poslanie vidí Boh. Dávid istým spôsobom nebol lepší ako iní králi Izraela, ale mal v sebe takú šírku srdca, takú odovzdanosť Bohu, takú túžbu plniť Božiu vôľu, akú nemal v takej miere žiadny iný kráľ po ňom, preto sa stal prototypom Mesiáša - vyvoleného Božieho služobníka.
Aj pôsobenie Božieho ducha v Dávidovi bolo istým spôsobom intenzívnejšie a trvalejšie ako v akomkoľvek inom neskoršom kráľovi, vrátane Šalamúna. Osobitným spôsobom sa Boží duch v Dávidovi prejavil v jeho kajúcnosti, lebo hrešili všetci králi Izraela, ale žiadny z nich natoľko neprenikol do tajomstva Božieho milosrdenstva a nemal takú dôveru v Božie odpustenie ako práve Dávid.
Šema JIsrael - Počuj Izrael! | KAIROS
Žalm 23
Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou. Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj. Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.
Netreba snáď ani poukazovať na vzťah tohto Dávidovho žalmu, ktorý je vyznaním Dávidovho dôverného vzťahu k Bohu, k prvému čítaniu, ktoré opisuje vyvolenie nenápadného a odstrkovaného pastiera Dávida za kráľa Izraela (prvé čítanie ale s evanjeliom súvisí nie pastierskou tematikou ale rozdielom medzi telesným a duchovným videním). Kráľ Dávid sa považuje za vzor dobrého pastiera zvereného ľudu.
Uzdravenie slepého od narodenia
Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil - on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky. Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať. Kým som na svete, som, svetlo sveta.“
Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“
Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa. Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Židia však neverili, že bol slepý a teraz vidí, kým si nezavolali jeho rodičov. Opýtali sa ich: „Je to váš syn? A hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí?“ Rodičia odpovedali: „Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý. Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme, ani nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba.“
Jeho rodičia hovorili tak preto, že sa báli Židov. Židia sa už totiž uzniesli, že každý, kto by ho uznal za Mesiáša, má byť vylúčený zo synagógy. Preto jeho rodičia povedali: „Má svoje roky, jeho sa spýtajte.“ Znovu teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a povedali mu: „Vzdaj Bohu slávu! My vieme, že ten človek je hriešnik.“ On odvetil: „Či je hriešnik, neviem. Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím.“
Spýtali sa ho teda: „Čo urobil s tebou? Ako ti otvoril oči?“ Odpovedal im: „Už som vám povedal, a nepočuli ste. Prečo to chcete počuť znova? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi?“ Vynadali mu a povedali: „Ty si jeho učeník, my sme Mojžišovi učeníci. My vieme, že Mojžišovi hovoril Boh, a o tomto nevieme ani to, odkiaľ je.“ Ten človek im odpovedal: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu. Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto otvoril oči slepému od narodenia. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von.
Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu. Ježiš povedal: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.“ Začuli to farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: „Sme azda aj my slepí?!“ Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech.
Na rozdiel od synoptických evanjelií, v ktorých sa Ježiš predstavuje ako ohlasovateľ a sprostredkovateľ Božieho kráľovstva, v Jánovom evanjeliu Ježiš „zjavuje sám seba“. To je hlavný cieľ Jánovho evanjelia, vyjadrený výslovne na jeho konci: „Toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ (Jn 20,31). Toto Ježišovo sebazjavovanie sa ako Mesiáša a Božieho Syna evanjelista Ján založil hlavne na siedmych „znameniach“, z ktorých šieste je obsahom dnešného úryvku evanjelia (prvé je premenenie vody na víno na svadbe v Káne, posledné vzkriesenie Lazára). Zmyslom týchto znamení je vzbudenie viery u tých, ktorí sa s nimi stretli - či už priamo ako ich očití svedkovia, alebo nepriamo, ale takisto skutočne, ako poslucháči Jánovho evanjelia.
Zázrak uzdravenia slepého od narodenia je teda znamením, ktorým chce Kristus otvoriť náš vnútorný zrak, aby sa naša viera stávala čoraz hlbšou, aby sme v ňom mohli spoznať nášho jediného Spasiteľa. V úvode tohto príbehu sa rieši najprv stará otázka: aký zmysel má utrpenie, v tomto prípade zmyslové postihnutie (slepota od narodenia), resp. za aké konkrétne morálne zlo je konkrétne fyzické zlo trestom. Ježiš odmieta túto otázku ako zle položenú a teda odmieta povrchný ľudský výklad príčin a následkov v kolobehu utrpenia a zla vo svete. Príčinou nejakej choroby nemusí byť nutne nejaká konkrétna vina chorého, príp. jeho predkov. Už aj samotné toto zrušenie zdanlivo nevyhnutnej súvislosti medzi chorobou a vinou prináša veľkú duchovnú úľavu a vyslobodenie z pocitov viny mnohým trpiacim.
Skôr ako Ježiš prikročí k samotnému uzdraveniu, však ešte vopred vysvetlí zmysel tohto „znamenia“: priniesť svetlo tým, ktorí sú duchovne slepí. Práve preto prišiel Ježiš na tento svet, aby bol „svetlom sveta“, preto „musí konať skutky toho, ktorý ho poslal“. Samotné uzdravenie slepého Ježiš koná úkonmi, ktoré pripomínajú stvorenie človeka (ale aj obrady krstu). Ježiš urobil blato, potrel ním slepému oči a poslal ho umyť sa v rybníku Siloe. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Zaujímavá je zmienka o Ježišových slinách (sliny majú síce niektoré liečivé účinky, o čom vedeli už aj starovekí ľudia, ale symbolika slín je tu hlbšia). Ježiš mohol blato urobiť pravdepodobne aj s použitím vody, napriek tomu, že nemusela byť práve poruke. Ján však spomína Ježišove sliny, ktoré poukazujú na „prameň živej vody“, ktorý nosí Ježiš, ale aj každý, kto v neho verí, vo svojom vnútri (čiže aj v tele). Ide teda o symbol Ducha Svätého. Celkovo tu môžeme vidieť symboliku „nového stvorenia“, na ktorom človek dostáva podiel v krste.
Záver
Popri bohatstve obsahu je na tomto príbehu jedinečná aj jeho výstavba. Spočíva v tomto: Ježiš je prítomný v príbehu iba na začiatku a potom až na konci. Medzitým v príbehu nie je. A príde znova až na konci. Príde preto, aby sa stretol s tým, ktorý bol uzdravený. A pýta sa ho: „Veríš v Syna človeka?“ A on odpovedá: „Verím, Pane!“