Barok: Umelecký Sloh Plný Protikladov a Nádhery

Barok je označenie historického obdobia a umeleckého slohu, ktorý mu dominoval. Tento sloh má pôvod okolo roku 1600 v Ríme a v Európe prevládal v 17. a vo veľkej časti 18. storočia. Jeho prvé náznaky a diela vytvorené v tomto slohu možno nájsť i pred rokom 1600, rovnako ako jeho vplyv ojedinele pretrvával i na začiatku 19. storočia, pričom sa miešal najmä s obdobím rokoka, ktoré bolo jeho vyvrcholením a má len málo odlišných znakov.

Kupola kostola San Carlo alle Quattro Fontane v Ríme, typický príklad barokovej architektúry

Barok možno považovať za medzistupeň medzi renesanciou a moderným vekom; mohol by sa javiť ako ďalšia fáza vývinu umenia. Ako označenie pre prevládajúci štýl umenia sa slovo barok začalo používať až v druhej polovici 18. storočia a chápalo sa ako protiklad klasických hodnôt. Ešte v 19. storočí sa slovom barok označovali najmä niektoré prvky talianskej architektúry zo 17. storočia. Prelom nastal v roku 1888, kedy vyšla kniha Heinricha Wölfflina Renaissance und Barock.

Charakteristika a Vývoj Baroka

Barok vychádza z krízy feudalizmu a rozporov v náboženskom i spoločenskom povedomí. Charakteristickými pre barok boli pochmúrna nálada a chaos v Európe 16. až 18. storočia. Náboženská reformácia sa v umení prejavila celkovo negatívne, pretože protestantské cirkvi zatracovali náboženské maľby a sochy. Úplne opačný postoj k umeniu zastávala katolícka cirkev, ktorá prostredníctvom Tridentského koncilu (1545 - 1563) veľmi silno ovplyvnila barokové umenie. Pre obdobie baroka je príznačná expanzia umenia po stránke zemepisnej (prostredníctvom katolíckych misionárov sa barok dostal aj za more, čiže do Latinskej Ameriky a na Ďaleký východ), rozšíril sa tiež okruh objednávateľov (okrem šľachty a cirkvi si umelecké diela objednávali tiež bohatí mešťania a obchodníci) a umelecké kategórie (napr. v 18. storočí).V tomto období nastal tiež veľký rozmach národných umeleckých škôl vo Francúzsku, Španielsku, Holandsku, Anglicku i v strednej Európe, ktoré pomohli viac rozvoju baroka ako renesancie. Najvýznamnejšou národnou akadémiou bola rímska Akadémia sv. Lukáša (založená v roku 1593) a francúzska Académie royal de peinture et de sculpture (založená v roku 1648, no aktívne činná až od roku 1660). Akadémie boli ďalším účinným prostriedkom na upevňovanie váhy autorít v umení, no dbali aj na to, aby umelci mali primerané postavenie v spoločnosti. V 18. storočí.

Portrét Reného Descarta od Fransa Halsa, príklad barokového portrétu

Barok bol predovšetkým obdobím protikladov. Vzniklo množstvo antitéz, ktoré ovplyvňovali myslenie, umenie i chápanie sveta; reprezentovali životný pocit rozpoltenia a roztržky v duši barokového človeka a vychádza z vonkajších udalostí. Veľmi dôležitým pojmom tohto obdobia bola krása. Tá bola považovaná za ideál, ktorý bol dokonalejší ako príroda sama. Umenie teda malo zdokonaliť prírodu, aby nezobrazovala škaredosť skutočného života.Barok panoval v Európe pomerne dlhé časové obdobie. Časovo ohraničujú barok dve udalosti - Tridsaťročná vojna (1618 - 1648) a Francúzska revolúcia (1789).

• vrcholný barok (druhá polovica 17. storočia)
• neskorý barok (18. storočie)

Posledné dozvuky barokového obdobia, označované aj ako neskorý barok, sú známe skôr pod názvom rokoko, a toto obdobie trvalo od 40. rokov do 70. rokov 18. storočia. Rokoko bolo blízkym príbuzným baroka asi tak, ako manierizmus renesancie, čiže to bola čiastočná adaptácia predošlého štýlu a čiastočne reakcia proti nemu. Slovo barok je vo svojej podstate používané na nepresné vymedzenie umenia 17. a 18. storočia v jeho najvšeobecnejšom zmysle, pretože napriek tomu, že to bol prevládajúci štýl, ktorý silne poznamenal všetky ostatné, v skutočnosti sa popri ňom rozvíjali aj ďalšie štýly (napr. klasicizmus).Barokový človek sa zmietal medzi absolútnymi silami dobra a zla, Boha a satana. Musel premáhať svetské pokušenia, hriech, seba, vlastnú slabosť, duševné a telesné útrapy, drsnú prírodu, biedu, skutočných i fiktívnych nepriateľov v každodennom živote, v náboženskej sfére a vo vojnách. V tomto heroickom zápase sa rodili polaritné psychické a morálne vlastnosti barokového človeka. Nebola to iba askéza, sebazapieranie, pohŕdanie pozemským šťastím, sebaopovrhovanie, sebaponižovanie, hlboká pokora a uvedomovanie si vlastnej malosti, ničotnosti a pominuteľnosti (pulvis et cinis et nihil - prach a popol a nič, vanitas vanitatum - márnosť nad márnosť, omnia vanitas) [5], ale aj sklon k pôžitkárstvu, nádhere, veľkoleposti, teatrálnosti, sebavyzdvihovaniu, afektovanosti, pozérstvu, neskromnosti, pýche, nedotklivému pocitu osobnej, rodinnej, rodovej, stavovskej a národnej dôležitosti, dôstojnosti, povesti, sláve a cti. V tomto období po prvý raz vznikajú veľmi silné prejavy nacionalizmu, ktoré boli dôležitým míľnikom k vytváraniu národného povedomia.

Baroková Móda

Baroková móda bola ovplyvňovaná politickou a náboženskou situáciou v Európe. Ovplyvňovali ju vzťahy medzi jednotlivými krajinami, proti sebe stojacimi náboženstvami, no najmä vládla snaha odlíšiť sa od predošlého obdobia renesancie a manierizmu.Raná baroková móda sa viaže približne k obdobiu tridsaťročnej vojny (1618 - 1648). Zmeny v móde sa začali ako prvé prejavovať v Holandsku u bohatých mešťanov. Tí sa postupne vracali ku konzervatívnej móde (striedmy strih, čierna farba odevu, doplneného len bielym golierom a manžetami). Goliere boli ovplyvnené španielskou módou a ich kruhový tvar bol považovaný za jedinú prijateľnú výstrednosť v obliekaní. Baroková móda sa nazývala tiež „parochňový sloh“, nakoľko sa v tomto období rozmohla móda dámskych, no taktiež pánskych parochní.[7] V polovici 17. storočia prišli do módy aj rôzne druhy masiek, ktoré však už začiatkom 18. storočia zmenili svoj význam a poukazovali najmä na to, že ich majiteľka je ľahkých mravov. V tom istom období prišli do módy i rukávniky ušité z kožušiny, ktoré nosili tak ženy, ako i muži.

Ľudovít XIV vo svojom korunovačnom rúchu, príklad barokovej módy

Na začiatku 17. storočia holandská móda ovplyvnila aj módne odievanie vo Francúzsku, Flámsku, Nemecku alebo Čechách, no prevzali ju napríklad aj anglickí obchodníci a puritáni. Namiesto tesne strihaných kabátov sa začali preferovať voľnejšie strihy s čipkovým golierom na ramenách a úzky pás nahradili voľné šerpy, ktoré sa nosili často aj cez jedno rameno (pôvodne boli prebrané z vojenskej uniformy). Zmenil sa i tvar rukávov, ktoré boli voľného strihu a dostali kužeľovité, kornútové manžety siahajúce až k lakťu, no tie sa časom skrátili asi o polovicu, takže spod nich vytŕčali rukávy spodného odevu. Veľmi často boli rukávy prestrihnuté zhora až po zápästie, kde sa znovu zošívali. Krátke nohavice sa rozšírili a predĺžili až pod koleno, črievice nahradili vojenské čižmy so sárou v tvare kornúta, siahajúceho až nad kolená. Napriek vojenskému vplyvu na módu bola v Nemecku, Holandsku, Anglicku, ale aj ďalších krajinách čoraz viac obľúbená u mužov aj u žien čipka, ktorá nahradila čoraz nemodernejšie šperky. Vďaka tomu sa na odevoch omnoho viac vážila hodnota látok[8] a ich vypracovania, než módnych ozdôb.V dámskej móde vládli približne rovnaké pravidlá pre vzhľad odevu ako v móde pánskej. Na rozdiel od mužov však boli po väčšinu tohto obdobia ženské krivky sťahované v živôtikoch, zdobených bohatou výšivkou, šperkami, často i tuhým zlatým golierom, ktorý sa nazýval „saský golier“, a neraz ich zdobila i presvitajúca spodná bielizeň. Šaty boli farebne veľmi pestré, zdobené výstrednými detailami. Koncom 17. storočia prišli do módy znovu kovové obruče, ktoré podopierali sukne, a tak udržiavali ich vzhľad, a živôtiky sa znovu vystužovali kosticami. Dôležitou ozdobou každých šiat boli stuhy, ktoré podporovali dojem rozviatosti a pohybu. Medzi doplnky patrili najmä vejáre, spony na topánky, rukavice, no taktiež šatky na krk, ktoré podľa potreby mohli tiež zakrývať hlavu, čím nahradili čepce alebo klobúky, ktoré spolu s hornou časťou plášťa tvorili bežnú pokrývku hlavy.

Životná Klíma a Umenie Baroka

Baroková životná klíma bola klímou surového násilia a teroru.

• cestu mysticizmu (citu, lásky), čo znamenalo pokorovanie, potláčanie a bičovanie zmyslov, citov, vášní, ktoré majú viesť k splynutiu duše s Kristom (napr. diela sv. Jána z Kríža alebo sv. Terézie z Avily);
• cestu heroizmu (vôle, činu), kedy sa viera považovala za akt vôle, a nie povinnosti; dôležitý bol pocit dôstojnosti, osobnej cti, ceny, sebavedomia, veľkorysosti a majestátnosti, no tiež sa prejavovala pýcha, moralizovanie, pomstivosť, zákernosť, intrigy a krutosť.

V umení sa táto cesta prejavovala najmä dielami zobrazujúcimi umučenie, ukrižovanie, opismi krutého trýznenia, posledného súdu, pekla s telesnými trestami, hniloby a hnusu (napr.Barok úzko súvisí s víťazstvom protireformácie a upevnením moci a postavenia katolíckej cirkvi, ale na druhej strane tiež absolutistickej moci panovníkov. Príčina vzniku baroka ako umeleckého slohu vychádzala zo snahy umeleckými prostriedkami vyvolať pocit pokory a odovzdanosti Bohu, čo sa cirkev snažila dosiahnuť mohutnosťou, veľkoleposťou a nádherou stavieb, ale aj maliarskych a sochárskych diel, aby tak vyjadrila nadradenosť cirkvi nad poddanými. Jedným z rádov cirkvi, ktoré sa snažili obnoviť moc katolíckej cirkvi, bol aj jezuitský rád a jeho zakladateľ Ignác z Loyoly. Tak ako väčšinu slohov, aj barok tvorili umelci. K jeho vrcholným dielam však patria tiež malé diela, ktoré boli určené pre súkromné účely, rovnako krásne a pôsobivé ako monumentálne diela, ktoré boli určené pre verejnosť, hoci práve tieto monumenty sú najtypickejším prejavom baroka. Okrem toho v tomto období náboženských zmien a nepokojov cirkev a rády mali ešte v prvej polovici barokového obdobia pomerne prísny postoj k umeniu, ktorý vychádzal ako z ich učenia, tak tiež z ekonomických dôvodov. Aj vďaka tomu vznikla väčšina katolíckych barokových kostolov a ich výzdoby najmä v 2. polovici 17. storočia a v 18. storočí. Pre vývoj barokového umenia sa stal dôležitým bodom dejinách rok 1598, kedy bola prenesená z Ferrary do Ríma séria Tizianových mytologických obrazov.[9] Tieto obrazy študoval takmer každý maliar, ktorý vtedy pracoval v Ríme až do 30. rokov 17. storočia, a kopírovali ich tiež napr.Barokoví aj renesanční umelci pracovali takmer pre rovnakých objednávateľov - dvor, aristokraciu a cirkev, no časom sa táto skupina rozrástla o nové vrstvy. Podobne ako v období renesancie, aj v období baroka udávali tón veľké umelecké osobnosti. Ak renesanciu reprezentovali velikáni ako Leonardo da Vinci, Michelangelo, Raffael, Tizian alebo Albrecht Dürer, v období baroka sa takýmito vodcami v oblasti umenia stali Gian Lorenzo Bernini, Nicolas Poussin, Peter Paul Rubens, Rembrandt Harmenszoon van Rijn a Velázquez. Všetci títo umelci sa inšpirovali najmä antickým umením starého Ríma (nie Grécka),[10] hoci na ich dielach je možné popri podobnostiach nájsť aj významné rozdiely. Diela barokových umelcov sú dekoratívnejšie, vyskytuje sa v nich viac kontrastov svetla a tieňa, no taktiež vyjadrujú zdanlivo menej sebakontroly.

Búrka na Galilejskom jazere od Rembrandta, majstrovské dielo barokového maliarstva

V barokovom slohu boli postavené chrámy a kláštory. Neskôr sa stavali podľa tohto slohu aj svetské stavby ako paláce, letohrádky, zámky a kaštiele, vznikalo množstvo tzv. malých architektúr - na vidieku to boli prícestné, poľné, lesné a iné kaplnky, sochy svätých (Ján Nepomucký, sv. Vendelín, sv. Urban a ďalší) a v mestách sa stavali morové, mariánske a trojičné stĺpy. Okná budov a portály boli ozdobené a nepravidelné. Pre barokové maliarstvo bolo charakteristické zvýraznenie pohybu, zložité riešenie priestorového usporiadania maľovaných objektov, ostré kontrasty svetla a tmy, no taktiež výrazná farebnosť malieb. V barokovom sochárstve sa kládol dôraz na dekoratívnu plastiku, a tak vznikalo množstvo sôch a súsoší na priečeliach budov, v kostoloch, na oltároch, v parkoch, alebo na pohrebných sarkofágoch v rodinných hrobkách a vynikajúce reliéfy, ktoré vďaka práci s perspektívou stierali rozdiely medzi reliéfom a maľbou. Barokoví umelci sa snažili svojim sochám vtlačiť život pomocou silných emócií, výrazmi tvárí a celým postojom osoby. Barokové sochárstvo sa snažilo znázorniť postavy v prirodzenom pohybe, ale aj vystihnúť ich duševný stav (smútok, radosť, hnev alebo strach). Z materiálov sa tešili najväčšej obľube kameň a mramor. V tvorbe sa kombinovali hladké, leštené a drsné plochy, menili sa farby materiálu a dbalo sa i o tie najjemnejšie detaily (napr.Dekoratívne umenie dosiahlo svoj vrchol koncom 18. storočia. Jeho najlepšie obdobie zasahovalo ešte aj do obdobia rokoka a klasicizmu. Hlavné slovo v tomto druhu umenia malo Francúzsko, a to najmä svojou produkciou, z ktorej veľkú časť vyvážali do zahraničia. Vývoj tohto umenia sa sústredil do kráľovských ateliérov, kde pôsobili kresliči a návrhári (napr. Jean Berain starší, Claude Gillot, Antoine Watteau a mnohí ďalší). Obrazy, ktoré boli súčasťou zariadenia interiéru, mali len dekoratívne poslanie a nachádzali sa často na rímse nad dverami. Dôležitou súčasťou interiérovej výzdoby sa stali tapisérie, ktoré vznikali v manufaktúrach, boli vytvárané so samostatnými motívmi alebo sa tematicky spájali do sérií (napr. Najznámejšie z manufaktúr boli v Beauvais a Aubusson, alebo patrili rodinám Gobelinovcov či Savonnerie.[11] Medzi ďalšie významné mená francúzskeho dekoratívneho umenia patria napr. Gilles-Marie Oppenordt, ktorého majstrovstvo spočívalo v dokonalom spojení nástennej výzdoby so zariadením; z maliarov sú to napr.Veľká pozornosť sa venovala taktiež nábytku. Hoci postupne vznikali nábytkárske dielne aj na ostatných európskych panovníckych dvoroch, líšili sa od francúzskych dielní nielen zručnosťou a originalitou, ale v porovnaní s francúzskymi umelcami sú ich diela voľnejšie, nakoľko používali viac svetlého dreva a bieleho laku. Medzi najobľúbenejšie druhy nábytku patrili rohové skrinky, nízke stolíky a komody, neskôr sa centrom záujmu stali veľké skrine, ktoré boli obľúbené od Rakúska až po Holandsko. Medzi najznámejších umelcov tohto smeru celkom určite patrí André Charles Boulle, ktorý vytváral presný, čistý, klasický nábytok, zdobený kovovými inkrustáciami. V Taliansku patrí medzi najznámejších výrobcov nábytku Pietro Piffetti z Turína, v Mníchove sú to napr. Joseph Effner a François de Cuvilliés, a medzi najvyhľadávanejších ebenistov patrí Joachim Dietrich.

Baroková Hudba

Baroková hudba sa vyvíjala približne medzi rokmi 1600 až 1750. Spočiatku bola považovaná za veľmi harmonicky zmätenú, po melodickej stránke zbytočne komplikovanú, a až 19. storočie jej prinieslo pozitívne hodnotenie. Jej vývoj sa začal trochu netradične v Holandsku. Najvýznamnejšou hudobnou veľmocou v tomto období však bolo Taliansko, odkiaľ sa nová hudba postupne rozšírila do ostatných európskych krajín. Jednou z nemnohých krajín, ktoré talianska hudobná tvorba ovplyvnila len veľmi málo, bolo Francúzsko. Barok je však tiež obdobím, v ktorom vznikli nové druhy hudby, napr. opera, oratórium alebo kantáta. Vznikali tiež nové hudobné nástroje, ako napríklad čembalo (virginal, harpsichord, clavecin) a podobne. Napriek veľkému tlaku reformácie nie je cirkevná hudba vždy v popredí záujmu hudobných skladateľov.

Baroková Literatúra

Baroková literatúra nepriniesla so sebou takmer nič nové. Nadväzovala na tradície a literárne formy predošlých obdo...

Významné obdobia a udalosti v baroku

Obdobie/Udalosť	Rok	Popis
Začiatok baroka v Ríme	cca 1600	Vznik a šírenie barokového štýlu z Ríma do Európy.
Tridsaťročná vojna	1618-1648	Významný vplyv na barokovú kultúru a umenie.
Založenie Académie royal de peinture et de sculpture	1648	Francúzska akadémia umenia, ktorá aktívne formovala barokové umenie od roku 1660.
Vrcholný barok	2. polovica 17. storočia	Obdobie najväčšieho rozkvetu barokového umenia a architektúry.
Neskorý barok (Rokoko)	1740-1770	Posledná fáza baroka, známa ako rokoko, s jemnejšími a dekoratívnejšími prvkami.
Francúzska revolúcia	1789	Ukončenie barokového obdobia a nástup nových umeleckých a spoločenských trendov.

tags: #farsky #kostol #sv #jodoka #schruns #rakusko