Milosrdenstvo je základný zákon, ktorý prebýva v srdci každého človeka, keď s úprimnými očami hľadí na brata, ktorého stretá na svojej životnej ceste. Stále potrebujeme kontemplovať tajomstvo milosrdenstva. Je zdrojom radosti, vyrovnanosti a pokoja. Je podmienkou našej spásy. Milosrdenstvo je slovo, ktoré odhaľuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Milosrdenstvo je posledný a najvyšší akt, ktorým nám Boh ide v ústrety.
Existujú chvíle, keď sme ešte mocnejšie vyzývaní, aby sme svoj zrak upreli na milosrdenstvo a mohli sa tak sami stať účinným znamením Otcovho konania.
Ježiš Kristus - Tvárou Otcovho Milosrdenstva
Zdá sa, že v týchto slovách je zhrnuté tajomstvo kresťanskej viery. Milosrdenstvo sa totiž stalo živým, viditeľným a dosiahlo svoj vrchol v Ježišovi z Nazareta. Po tom, ako sa zjavil Mojžišovi pod menom „milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34, 6), zjavoval Otec, „bohatý na milosrdenstvo“ (Ef 2, 4), neprestajne, rôznymi spôsobmi a veľakrát v dejinách svoju božskú povahu. V „plnosti času“ (Gal 4, 4), keď bolo všetko pripravené podľa jeho plánu spásy, poslal svojho Syna narodeného z Panny Márie, aby nám definitívne zjavil svoju lásku. Kto vidí jeho, vidí Otca (porov. Jn 14, 9).
Boh tak miloval svet, že poslal svojho jediného Syna... Syn Boží tak sa priblížil k ľudstvu a tak sa s ním spojil, že stal sa jeho členom. Sám stal sa človekom.
Svätý rok sa začne 8. decembra 2015 na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Tento liturgický sviatok naznačuje, akým spôsobom Boh koná od počiatku našich dejín. Po hriechu Adama a Evy Boh nechcel nechať ľudí samých a v moci zla. Preto zhliadol na Máriu, svätú a nepoškvrnenú v láske (porov. Ef 1, 4), a vyvolil si ju, aby sa stala matkou Vykupiteľa človeka. Zoči-voči ťažobe hriechu Boh odpovedá plnosťou odpustenia. Milosrdenstvo je vždy väčšie ako hriech a nik nemôže klásť hranice Božej odpúšťajúcej láske. Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie s radosťou otvorím svätú bránu.
Na nasledujúcu nedeľu, teda na Tretiu adventnú nedeľu, sa otvorí svätá brána na rímskej katedrále, na Bazilike sv. Jána v Lateráne. Potom sa otvoria sväté brány na ďalších pápežských bazilikách. Nariaďujem, aby sa v tú istú nedeľu v každej partikulárnej cirkvi, na katedrále, ktorá je materským kostolom všetkých veriacich, alebo na konkatedrále či na inom osobitne významnom kostole, rovnako otvorila na celý svätý rok brána milosrdenstva. Na základe rozhodnutia ordinára môže byť otvorená aj na pútnických svätyniach, kam prichádzajú mnohí pútnici, ktorí sú na týchto svätých miestach dotknutí milosťou a nachádzajú cestu k obráteniu. Každá partikulárna cirkev bude takto priamo zapojená do prežívania svätého roka ako mimoriadneho času milosti a duchovnej obnovy.
Svätý Rok Milosrdenstva
Zvolil som termín 8. december, pretože sa spája s mnohými významnými udalosťami v nedávnej minulosti Cirkvi. Svätú bránu tak otvorím na päťdesiate výročie ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu. Cirkev cíti povinnosť stále si uchovávať túto udalosť v pamäti živú. Začala sa ňou totiž pre Cirkev nová etapa v dejinách. Otcovia, ktorí sa zišli na koncile, silne pociťovali potrebu hovoriť o Bohu ľuďom svojej doby zrozumiteľnejším spôsobom, vnímajúc to ako skutočné vanutie Ducha. Po zbúraní múrov, ktoré dlhý čas uzatvárali Cirkev do privilegovanej pevnosti, nastal čas hlásať evanjelium novým spôsobom. Nastala nová etapa evanjelizácie, ktorá je od počiatku stále tá istá. Pre všetkých kresťanov to bol nový záväzok, aby svedčili o svojej viere s väčším zápalom a presvedčením.
Svätý rok sa skončí liturgickou slávnosťou Krista Kráľa 20. novembra 2016. V ten deň, keď zatvoríme svätú bránu, budeme predovšetkým naplnení vďakou voči Najsvätejšej Trojici za to, že nám darovala tento mimoriadny čas milosti. Zveríme život Cirkvi, celé ľudstvo i obrovský vesmír Kristovej vláde s prosbou, aby vylial na nás svoje milosrdenstvo ako rannú rosu a aby tak všetci mohli spoločne budovať svetlú budúcnosť. Ako vrúcne si želám, aby nadchádzajúce roky boli poznačené milosrdenstvom, aby sme išli v ústrety každému človeku, prinášajúc mu Božiu dobrotu a nehu.
„Milosrdenstvo je Božou vlastnosťou a v tom sa najviac ukazuje jeho všemohúcnosť.“ Slová svätého Tomáša Akvinského svedčia o tom, že Božie milosrdenstvo nie je prejavom slabosti, ale je skôr charakteristikou Božej všemohúcnosti. Dvojicou slov „trpezlivý a milosrdný“ sa v Starom zákone často opisuje Božia povaha. Božie milosrdenstvo sa konkrétne prejavuje v mnohých udalostiach dejín spásy, keď jeho dobrota prevažuje nad trestom a zničením. Zvlášť žalmy poukazujú na túto vznešenosť jeho konania: „Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou“ (Ž 103, 3 - 4).
„Jeho milosrdenstvo je večné.“ Tento refrén sa opakuje za každým veršom Žalmu 136, ktorý rozpráva o dejinách Božích zjavení. Vďaka milosrdenstvu majú všetky udalosti Starého zákona hlbokú spásnu hodnotu. Milosrdenstvo robí z dejín Boha s Izraelom dejiny spásy. Neustále opakovanie refrénu - „jeho milosrdenstvo je večné“ - ako je to v spomínanom žalme, akoby chcelo prelomiť kruh priestoru a času a všetko vsadiť do večného tajomstva lásky. Akoby sa tým chcelo povedať, že nielen v dejinách, ale aj vo večnosti bude človek neustále pod milosrdným pohľadom Otca. Ježiš sa modlil tento žalm milosrdenstva pred svojím umučením. Dosvedčuje to evanjelista Matúš, keď hovorí, že Ježiš a učeníci, „potom [ako] zaspievali chválospev“ (Mt 26, 30), vyšli na Olivovú horu. Keď Ježiš ustanovil Eucharistiu ako trvalú pamiatku na seba a svoju Veľkú noc, vložil toto najvyššie gesto Zjavenia symbolicky do svetla milosrdenstva. V tej istej perspektíve milosrdenstva prežíval Ježiš aj svoje umučenie a smrť, vedomý si veľkého tajomstva lásky, ktoré sa uskutoční na kríži.
S pohľadom upretým na Ježiša a na jeho milosrdnú tvár môžeme zachytiť lásku Najsvätejšej Trojice. Poslanie, ktoré Ježiš prijal od Otca, bolo: zjaviť tajomstvo Božej lásky v jej plnosti. „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8. 16), tvrdí evanjelista Ján ako prvý a jediný v celom Svätom písme. Táto láska je teraz viditeľná a hmatateľná v celom Ježišovom živote. Jeho osoba nie je ničím iným ako láskou; láskou, ktorá sa dáva nezištne. Jeho vzťahy s ľuďmi, s ktorými sa stretá, poukazujú na niečo jedinečné a neopakovateľné. Znamenia, ktoré koná, predovšetkým voči hriešnikom, chudobným, vylúčeným, chorým a trpiacim, sú prejavom milosrdenstva. Všetko v ňom hovorí o milosrdenstve.
V podobenstvách venovaných milosrdenstvu Ježiš odhaľuje povahu Boha ako Otca, ktorý sa nikdy nevzdáva, až kým neodstráni hriech a svojím súcitom a milosrdenstvom nezvíťazí nad odporom. Poznáme tieto podobenstvá, zvlášť tri z nich: o stratenej ovci, o stratenej drachme a o otcovi a dvoch synoch (porov. Lk 15, 1 ‒ 32). V týchto podobenstvách sa zdôrazňuje Božia radosť najmä vo chvíli, keď odpúšťa. V inom podobenstve nás okrem toho poúča vzhľadom na náš kresťanský životný štýl. Ježiš, vyprovokovaný Petrovou otázkou, koľkokrát treba odpustiť, odpovedá: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 22), a rozpovie podobenstvo o „nemilosrdnom sluhovi“. Toho si Pán zavolá a žiada ho, aby mu vrátil vysokú sumu. No on ho na kolenách prosí, aby mu pozhovel. Vzápätí nato stretá svojho spolusluhu, ktorý mu dlhuje pár denárov. Ten mu padne k nohám a úpenlivo ho prosí o zľutovanie, no on to odmietne a dá ho uväzniť. Keď sa to pán dozvie, veľmi sa rozhnevá a dá si zavolať onoho sluhu a povie mu: „Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (Mt 18, 33). Podobenstvo obsahuje hlboké ponaučenie pre každého z nás. Ježiš potvrdzuje, že milosrdenstvo nie je len spôsob, akým koná Otec, ale stáva sa kritériom na pochopenie, kto sú jeho skutoční synovia. Skrátka, sme povolaní žiť milosrdenstvo, pretože najprv bolo milosrdenstvo preukázané voči nám. Odpustenie urážok sa stáva tým najjasnejším prejavom milosrdnej lásky a pre nás kresťanov je imperatívom, na ktorý nesmieme zabúdať. Aké ťažké sa zdá znova a znova odpúšťať! A predsa je odpustenie nástrojom, ktorý sme dostali do svojich krehkých rúk, aby sme dosiahli pokoj srdca. Zanechať nenávisť, hnev, násilie a pomstu je nevyhnutnou podmienkou šťastného života. Osvojme si teda Apoštolovu výzvu: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4, 26). A predovšetkým počúvajme Ježišove slová, podľa ktorých je milosrdenstvo ideálom života a kritériom vierohodnosti našej viery: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7).
Milosrdenstvo je nosným pilierom života Cirkvi. Celé jej pastoračné konanie má byť preniknuté nehou, s ktorou sa obracia na veriacich; nič z jej ohlasovania a z jej svedectva pred svetom sa nezaobíde bez milosrdenstva. Dôveryhodnosť Cirkvi vedie cez milosrdnú a súcitnú lásku. Cirkev „prežíva neuhasiteľnú túžbu ponúkať milosrdenstvo“. Možno sme už dlho zabúdali ukazovať a žiť cestu milosrdenstva. Na jednej strane pokušenie uplatňovať vždy iba spravodlivosť spôsobilo, že sme zabudli, že to je len prvý, hoci nevyhnutný a potrebný krok, no Cirkev predsa potrebuje ísť ďalej, aby dosiahla vyšší a dôležitejší cieľ. Na druhej strane je smutné vidieť, ako je v našej kultúre skúsenosť odpustenia čoraz vzácnejšia. Dokonca sa niekedy zdá, že sa samotné toto slovo vytráca. Bez svedectva odpúšťania však ostane život neplodným a sterilným, akoby sme žili na vyprahnutej púšti. Pre Cirkev opäť nastal čas ujať sa radostnej zvesti o odpustení. Je čas vrátiť sa k tomu, čo je podstatné, aby sme na seba vzali slabosti a ťažkosti našich bratov.
Cirkev má poslanie ohlasovať Božie milosrdenstvo,...
Ale ak láska je vynachádzavá, nuž láska božia je nadmieru taká. Aby človek bol k Bohu ešte pevnejšie a užšie privinutý, Kristus prv, ako by bol zo sveta odišiel, zanechal nám najväčší dôkaz svojej lásky — najsvätejšiu Sviatosť, Eucharistiu. Cirkev katolícka učí, že Spasiteľ náš Ježiš Kristus najväčšie tajomstvo svojej lásky dal nám pri poslednej večeri. Toto učenie Cirkev nepredkladá ako svoj vynález, ale katolícky exegéta ho nájde v príslušných textoch Nového zákona. Ale nie všetci, čo vo svojom náboženskom náhľade odvolávajú sa na Krista, majú takéto presvedčenie a takúto vieru. Už v XI. storočí učenie Cirkvi napadol Béranger a zapieral článok o skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii. V dobe takzv. veľkej reformy L u t h e r, Calvin, Zwingli... No v uplynulom polstoročí, kedy pozornosť začala sa obracať k štúdiu historickému a kedy ocitly sa vo vášnivých útokoch temer všetky články viery katolíckej, aj proti Eucharistii, stredisku kresťanského života, začaly sa také urputné nápady, že ju chcely otriasť v základoch. Tradičná viera v Eucharistiu bola podrobená v celom svojom obsahu najprísnejšej kritike.
Ústredný bod všetkého tohto úsilia najnovšej kritiky je problém pôvodu Eucharistie: Viera Cirkvi katolíckej, podľa ktorej Eucharistia má svoj pôvod v ustanovení samého Ježiša Krista, môže sa ospravedlniť a odôvodniť i pred najprenikavejším pohľadom historika? Alebo pre prísne kritické štúdium dokumentov, ktoré nás môžu poučiť o pôvode tohto veľkého tajomstva našej viery, treba uzatvárať hádam na iný prameň jeho existencie? Téma sama určuje aj postup práce. Súčasná liberálna kritika pripúšťa, že posledná večera Majstra s učeníkmi je základ eucharistického obradu a učenia. Toto stanovisko možno vyvrátiť tak, že zostúpi sa až k základom nášho eucharistického učenia, k novozákonným textom, ktoré nás môžu poučiť o tomto tajomstve. Najobjektívnejšou metódou načim vystihnúť ich pravý zmysel. Takto sa nielen očistí pôvodná myšlienka Spasiteľova od umelých nánosov, ale Eucharistia sa nám predstaví ako čistý a bohatý prameň, ktorý ustavične napája duševný život večne smädného človečenstva.
Ustanovenie Eucharistie viaže sa k poslednej spoločnej večeri, ktorú Ježiš požíval so svojimi učeníkmi pred svojím umučením. Ale toto spoločné posledné stolovanie má celkom zvláštny ráz, ktorý je zrejmý zo štyroch opisov,2 čo o tejto večeri máme. Posledná večera Ježišova s učeníkmi bola veľkonočná. Táto bola posledná, čo Ježiš trávil s učeníkmi. O tom niet pochyby. Ježiš vo svojich slovách načrtol pred očami učeníkov smutnú perspektívu utrpenia. Ale zo smutnej blízkej skutočnosti utrpenia prešiel hneď do ďalšej perspektívy stretnutia sa v kráľovsvte božom, kde Veľká noc nájde celé rozvinutie, svoje šťastné dokončenie. Z týchto slov Majstra, ktoré uvádza svätý Lukáš, možno ešte viacej vyčítať.7 Ježiš prišiel doplniť Starý zákon vynikajúcejšie v kráľovstve božom, ktoré bude na zemi. Židovskú Veľkú noc mala nahradiť nová hostina, ktorú predošlá naznačovala, hostina eucharistická,o ktorej ustanovení Lukáš píše hneď v ďalšom. Dávať túto náplň uvedenému textu svätého Lukáša8 odôvodňuje celkovejší pohľad na opisy poslednej večere. Svätý Lukáš uvádza podobné vyhlásenie pri podávaní veľkonočného kalicha: „Vezmite a rozdeľte si medzi sebou, lebo poviem vám, že nebudem piť z plodu viničového, kým nepríde kráľovstvo božie." Opäť je tu náražka na budúcu smrť a vyjadrená nádej na príchod kráľovstva božieho. Matúš a Marek majú tiež podobné vyhlásenie; jeden i druhý akosi nuansované, ale uvádzajú ho až po kalichu eucharistickom. „Nebudem piť odteraz z tohto plodu viničového až do toho dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve môjho Otca."9 Podľa týchto textov nádej na hostinu v kráľovstve božom, na stretnutie sa s učeníkmi v radosti Otca nebeského je oveľa zrejmejšia. Tam bude piť Ježiš nové víno s učeníkmi. Z uvedeného vidieť, ako sa u synoptikov myšlienka vystupňúva, z veľkonočnej židovskej večere je prechod na eucharistickú a z tejto na radostnú hostinu mesiášsku.10 Súvislosť medzi nimi je táto: Veľkonočná večera tvorí rámec pre eucharistickú a táto zase nájde radostné dovŕšenie v transcendentálnom kráľovstve nebeskom.
Písmo sväté Starého i Nového zákona podáva mnohé udalosti, z ktorých dýcha veľká láska mocného Boha voči biednemu ľudskému pokoleniu. Už prvé stránky Biblie, opisujúc dielo stvorenia, vyprávajú o veľkej láske Stvoriteľa voči závislému tvoru — človeku. Boh — Stvoriteľ obdaril ho hodnotami nadprirodzenými a vlastnosťami ľudskú prírodu presahujúcimi. Prvý človek rozhodnutím svojej vlastnej vôle neuspokojil sa so stavom Bohom mu určeným. Chcel byť viac. Rozhnevaná, nepochopená láska božia ani po tejto urážke neodvrátila sa celkom od človeka. Ekonomia spásy po diele stvorenia je druhý dôkaz lásky božej k človeku.