Farský kostol Svätej rodiny, situovaný na tzv. pápežskej lúke v Petržalke, je významnou sakrálnou stavbou v Bratislave. Tento kostol sa vyznačuje nielen svojou architektúrou, ale aj prístupom k veriacim, najmä v súčasnej situácii.
História a Architektúra Kostola
Kostol Povýšenia svätého Kríža je rímskokatolícky kostol, ktorý sa nachádza v bratislavskej mestskej časti Petržalka. Bol postavený v rokoch 1931 - 32 podľa návrhu zlínskeho architekta Vladimíra Karfíka. Svojím výrazom patrí medzi typické stavby funkcionalistického architektonického smeru. Kostol vznikol na základe žiadosti obyvateľov Petržalky na spoločnosť Baťa o finančný príspevok na výstavbu kostola. Spoločnosť ponúkla vlastný projekt podľa návrhu architekta Vladimíra Karfíka. Návrh bol spracovaný v roku 1930, samotná výstavba prebiehala v rokoch 1931 až 1932.
Poloha kostola súvisela s pôvodnou štruktúrou obce. Nachádzal sa v blízkosti hlavnej cesty, ktorá viedla v severojužnom smere a spájala Petržalku s ďalšími južnejšími obcami (Jarovce, Rusovce, Čunovo). Po asanácii takmer celej obce v 70. a 80. rokoch 20. storočia sa kostol stal jedným z mála zachovaných budov pôvodnej obce. Objekt kostola sa tak dostal do novej urbanistickej štruktúry. V súčasnosti sa kostol nachádza v bezprostrednej blízkosti významného pešieho ťahu vedúceho z petržalskej stanice na nábrežie Dunaja.
Funkcionalistické prvky
Architektúra dáva výrazne najavo svoj funkcionalistický pôvod. Hlavnými znakmi tohto architektonického smeru, ktoré sú na stavbe jasne čitateľné, sú jednoduchosť a účelnosť. Aj hmotová kompozícia objektu výrazne podlieha tomuto smeru a je jasne definovaná vnútornou funkciou. Základom kompozície je hlavná loď kostola. Po stranách sú nižšie bočné lode. Na kratších stranách hlavnej lode je umiestnená vstupná časť a časť s presbytériom. Do kostola sa vstupuje zo severovýchodnej strany. Úroveň podlahy v interiéri je zvýšená, vystupuje sa po širokých schodoch, prekryté sú krátkou konzolou. Nad vstupnou bránou je raster malých štvorcových okien, ktoré osvetľuje priestor chóru. Nad rovinu strechy hlavnej lode len málo prevyšuje zvonica. Je vyjadrená vo veľmi symbolickej forme. Členená je rovnakým rastrom otvorov ako stena nad vstupom, tu sú však otvory na ozvučenie.
Prvkom, ktorý člení steny hlavnej lode je pravidelný raster osvetľovacích otvorov resp. falošných okien. Jedna stena lode je vyplnená oknami, zatiaľ čo druhá zostáva plná, je však na nej viditeľný rovnaký raster „zamurovaných“ okien. Obe bočné lode majú tesne pod rímsou po celej dĺžke osvetľovací pás vyskladaný zo štvorcových okien. Na západnej strane prechádza priestor hlavnej lode do presbytéria. To je z veľkej časti abstrahované a z exteriéru sa nedá rozlíšiť, kde sa presne nachádza hranica medzi oboma priestormi.
Interiér takisto podlieha všetkým charakteristickým znakom obdobia funkcionalizmu. Aj pri prvom pohľade je veľmi jasná jednoduchosť a účelnosť všetkých interiérových prvkov. V hlavnej lodi sú umiestnené lavice, v prednej časti prechádza priestor lode do presbytéria. Jediným prvkom, ktorý predeľuje oba priestory je symbolické schodisko, ktoré má rovnakú šírku ako hlavná loď. V presbytériu sú jednoduché stolce pre kňaza a miništrantov. Najdominantnejším prvkom interiéru je drevený kríž s ukrižovaným Kristom. Presbytérium je osvetlené svetlíkom, ktorého sklené výplne sú farebné.
Strohý, miestami až priemyselný výraz priestoru podporuje aj prísne a pravidelné členenie mohutnými kruhovými stĺpmi, ktoré prechádzajú v celej výške hlavnej lode. Menej výrazným ale viditeľným ozdobným motívom sú zastavenia krížovej cesty v podobe malých drevorezieb zavesených na stenách bočných lodí. Farebnosť interiéru ladí tak ako s farebnosťou exteriérovej časti, tak aj s celkovým (jednoduchým, strohým) výrazom budovy. V kombinácii je tu svetlý odtieň krémovej farby, ktorá je použitá vo vyššej časti hlavnej lode, zvyšná časť je bielej farby. Steny sú v kontrast s drevenými pôvodnými lavicami. Nad vstupnou časťou (zádverím) je priestor chóru s organom.
Nosnou konštrukciou objektu je skeletová sústava zo železobetónu. Pri stavbe bola použitá zlínska technológia odnímateľného oceľového debnenia. Tento spôsob výstavby sa ukázal ako veľmi efektívny z hľadiska časovej i finančnej náročnosti. Kostol patrí nielen svojím architektonickým stvárnením ale aj novátorským prístupom k zaujímavým bratislavským stavbám.
Predstavoval v tom čase nový pohľad na tvorbu sakrálnych stavieb. Tento nový pohľad súvisel jednak s prebiehajúcim obdobím funkcionalizmu, jednak s experimentovaním v oblasti stavebných technológií. Predovšetkým v uplatňovaní priemyselnej výroby, unifikácie a štandardizácie. Tento postup je typický pre tzv. zlínsku architektúru - špecifický smer vo formovaní medzivojnovej československej architektúry.
Drevené kostolíky slovenskej časti Karpát ... (UNESCO/NHK)
Opatrenia počas omší
Vzhľadom na aktuálnu situáciu sa farnosť dôsledne pripravila na príchod veriacich. Tieto opatrenia sú pri očakávanom množstve veriacich, a to najmä v nedeľu, nevyhnutné. Je nasledovaniahodné, ako so svojimi farníkmi komunikujú.
„Pred svätou omšou sa treba postaviť do radu na značku s poradovým číslom v aleji pred kostolom. Do kostola budú pustení prví 90-ti veriaci. Tí, ktorí majú v daný deň úmysel svätej omše, prídu dopredu a budú vpustení mimo poradia. Do kostola začneme púšťať 10 minút pred sv. omšou v poradí, v akom budú veriaci čakať na svätú omšu. Tí, ktorým sa neujde vojsť do kostola, môžu sa zúčastniť vonku s dvojmetrovými rozostupmi, ktoré sú okolo kostola naznačené značkami s číslami alebo s X.
„V kostole sme vyhradili 90 + 10 miest, ktoré je možné obsadiť. K dispozícii sú stoličky a lavice, pričom do jednej lavice si môže sadnúť len jeden človek (v prípade rodiča s dieťaťom aj dvaja),“ dozviete sa okrem iného. Sväté prijímanie sa v kostole rozdáva iba v strede kostola.
Vďaka dobrej komunikácii majú veriaci z tejto farnosti jasno aj v tom, ako absolvovať spoveď. „Budeme k dispozícii na svätú spoveď každý deň od pondelka do soboty od 17.00-17.50h. K svätej spovedi môžete prichádzať zvonku cez bráničku detského ihriska napravo od kostola.
Či ich realizácia nevyjde nazmar, bude závisieť od disciplinovanosti zúčastnených, a to zrejme najmä po skončení omše. Každý kostol je totiž aj miestom socializácie, ktorej majú ľudia aktuálne deficit. „Niektorí sa nevideli celé mesiace, ťažko prejsť okolo priateľov bez slova,“ hovorí farár z Kostola Sv. Kríža v Devíne Marián Gavenda.
Omše v týchto dňoch sú kratšie, aj preto, že sa nespieva, ale len recituje. Sväté prijímanie sa podáva len na ruku. Znak pokoja sa vynecháva, alebo sa nahrádza úklonom hlavy. Sväteničky zostávajú prázdne. V laviciach chýbajú spoločné knižky, texty, či ružence. Mnohí veriaci sa s tým ochotne vyrovnajú, pretože omšu v kostole im nedokázalo nahradiť nič.
| Opatrenie | Popis |
|---|---|
| Poradové čísla | Veriaci sa radia na základe poradových čísel pred kostolom. |
| Obmedzený počet miest | Do kostola je vpustených len 90+10 veriacich. |
| Rozostupy | Veriaci, ktorí sa nedostanú do kostola, sa zúčastňujú omše vonku s dvojmetrovými rozostupmi. |
| Spoveď | Spoveď je prístupná zvonku cez bráničku detského ihriska. |
| Skrátené omše | Omše sú kratšie, bez spevu, sväté prijímanie sa podáva len na ruku. |
Farnosť od roku 1990 spravovali Saleziáni Don Bosca. Od 1. Verbisti prevzali vedenie farnosti Sv. Kríža v Petržalke.