Jedno krásne obdobie v roku, ktoré je nabité tradičnými rituálmi, je fašiangové obdobie. V minulosti ale aj dnes sú fašiangy obdobím radosti a osláv, vrcholom ktorých je fašiangová zábava s maskami. Je to veselá udalosť, kde sa ľudia obliekajú do masiek, tancujú a spolu oslavujú. Je to čas, keď sa tradičné spoločenské pravidlá uvoľňujú, a všade sa šíri vôňa zabíjačkových jedál a typických šišiek. Je to obdobie, kedy sa ľudia tešia z voľnejšieho životného štýlu a bláznivých zábavných akcií.
Fašiangy na Slovensku sa líšia v rôznych oblastiach, podľa miestnych tradícií a zvykov. Vedeli ste, že karneval vlastne nie je sviatok, ale obdobie? Presnejšie ho nazývame - celé obdobie od Zjavenia Pána až po začiatok pôstu.
Nemožno presne povedať, kde a kedy karnevalové oslavy začali. Ich pôvod siaha do dávnych čias. Už v starovekom Grécku a Egypte sa konali oslavy, ktoré pripomínali karneval. Tieto oslavy boli venované mytologickým bohom, kde ľudia nosili masky.
Fašiangy sú tradicionálny rímsko-katolícky karneval. Začiatok obdobia fašiangov je pred Veľkou Nocou. Začína na Zjavenie Pána, ktoré sa slávi 6. januára, na Troch kráľov, a končí o polnoci pred Popolcovou stredou. Potom nasleduje obdobie 40-dňového pôstu, ktoré bolo zavedené kresťanskou cirkvou už koncom 4. storočia, a tento pôst trvá do Veľkého Piatku.
Fašiangy sú bežne nazývané aj karneval. Pôvod slova je od latinského výrazu “carnem levare” alebo “carnelevarium” alebo carnevale, čo označuje “odstránenie mäsa”. Tradične sa karneval koná v čase pred Veľkým pôstom ako symbolické rozlúčenie s mäsom.
Fašiangy si nevieme predstaviť bez masiek. Tieto sviatky a oslavy vytvárajú prostredie, kde ľudia môžu experimentovať s inakými roľami a správaním, čo by inokedy bolo neprijateľné. Masky umožňujú účastníkom vymaniť sa zo stereotypu a prezentovať sa v inom svetle. Vo fašiangových sprievodoch sa často objavujú masky zvierat, rôznych povolaní, alebo národností.
Jednou zo špecifických masiek na fašiangy je maska tura, ktorá je inšpirovaná vyhynutým zvieraťom tura divého / pratur. Ďalšími tradičnými maskami sú medveď, koza a kôň. Medveď reprezentuje silu, kôň symbolizuje život a vitalitu, zatiaľ čo koza a tur predstavujú plodnosť. Masky často zobrazovali symboliku smrti a následného oživenia zvieraťa, čo symbolizovalo obnovu a prebudenie prírody. Ďalšou zaujímavou maskou bol “slameník”, iným slovom “kurina baba”. Patrí medzi najstaršie masky. Človek znázorňujúcu túto masku nosil slamenú sukňu, alebo bol celý obalený v slame.
Prvý deň karnevalu sa mení podľa krajinných a miestnych zvyklostí.
Fašiangový sprievod v Binche, Belgicko
Fašiangy vo svete
- V Nemecku sa fašiangy nazývajú Fasching. V niektorých regióne Nemecka fašiangy začínajú už 11. novembra o 11:11.
- V niektorých častiach Španielska je Popolcová streda súčasťou karnevalových osláv.
- V minulosti bol Rím hlavným strediskom karnevalových udalostí, a veľkoleposť a bohatstvo osláv, ktoré sa tam konali, boli ťažko prekonateľné inde. Aktuálne sa stali Benátky centrom osláv karnevalu v Taliansku. Karneval v Benátkach trvá až 2 týždne.
- V USA je hlavnou karnevalovou udalosťou New Orleans, kde sa oslavy karnevalu vrcholia s Mardi Gras.
- Najznámejším moderným karnevalom je ten, ktorý sa koná v Rio de Janeiro.
Pochovávanie basy
Fašiangy dosahujú vrchol v poslednom týždni pred začiatkom veľkonočného pôstu. V tomto období maskované skupiny chodia po dedine, spievajú, vyhrávajú a robia rôzne žarty.
Ako ten pohreb basy vyzerá? Na začiatku príde celý sprievod, v ktorom sú farár, organista, miništranti a hrobár. Spolu nesú basu na márach, ktorú majú pochovať. Okrem nich sú tu aj ženy, známe ako plačky, ktoré plačú nad basou. Muzikanti hrávajú najskôr ticho a potom hlasno. Počas udalosti zaznievajú veselé a vtipné modlitby a potom plačky spievajú.
Ďalším zvykom je vyčistenie studničiek. Ďalším zvykom bolo, že na veselých tancovačkách na dedine slobodné dievčatá nachádzali svojich ženíchov a chlapci si vyberali nevesty. Ďalší symbol boli fašiangový koledníci. Chodili dom po dome, spievali koledy, vinšovali domácim a zatancovali si s každým dievčaťom. Veľkou zaujímavosťou je, že napr. v Obci Borský Mikuláš dodnes pretrvávajú tieto tradície.
Počas fašiangovej obchôdzky v Borskom Mikuláši ľudia tancujú Fašiangový tanec nazývaný "pot šable" za zvuku dychových nástrojov. Je to skupina oblečená v tradičných krojoch držiaca šable v rukách. Sú zložení z vedúceho obce a šablárov (muži so šabľami), ktorí majú kovové alebo drevené repliky šablí. Sprievod dopĺňali / dopĺňajú aj deti, dievčatá a mladí muži v tradičných krojoch. Skupinu, samozrejme, sprevádza hudba a spev. V skupine je tiež pokladník, ktorý zbiera peniaze za predstavenie tancov.
Počas tradičného fašiangového šabľového pochodu sa zvyčajne podáva domáca pálenka a pred nadchádzajúcim obdobím pôstu je potrebné pochutiť si na mastných jedlách ako sú zabíjačky a vyprážané šišky.
Slávenie Turíc, je v skutočnosti záverom osláv Veľkej noci. Teraz sa pozrieme bližšie na význam tohto sviatku a jeho skrytú symboliku. Môžeme ich poznať aj pod názvami Sviatok Zoslania Ducha Svätého, Zoslanie Ducha Svätého, Svätodušné sviatky, Letnice a Zelené sviatky.
Slovo Turíce pravdepodobne vzniklo zo slova tur. Tur je zviera a je symbolom hojnosti a plodnosti. Turíce sa slávia sedem týždňov po Veľkej noci. Ide o Slovanský sviatok, kedy vítame jar. Tento sviatok spája aj spomienku na zoslanie Ducha Svätého.
Počas tohto sviatku sú chrámy zdobené zelenými vetvičkami (niekedy aj malými stromčekmi) a farba náboženských šiat je obvykle zelená. Táto farba symbolizuje Ducha Svätého ako zdroj života.
Myslím, že tento text starej ľudovej piesne netreba bližšie predstavovať.
Fašiangové jedlá
V spolupráci so žiakmi druhého ročníka sme v rámci hodín CCJ rozhodli vrátiť v čase a navariť si pravé fašiangové jedlá. Priniesli sme tkané obrusy, poumývali krásnu keramiku, zamiesili cesto, postavili fazuľu a s chuťou sa pustili do príprav fašiangových dobrôt. Naše menu pozostávalo z kombinácií starých receptov a moderných trendov. Spoločne sme si pochutili na naozaj bohatom menu, ktoré tvorila fazuľová polievka s údeným mäsom, pomaly pečená bravčová krkovička obalená v kávovej chraste so strapačkami s kyslou kapustou a údenou slaninou, nechýbali šišky s džemom, šišky plnené karamelovým krémom, fánky bohato obalené v škoricovom cukre, hnetený jablkový koláč s lyofilizovanými jahodami. Pripravili sme tiež niekoľko kanapiek s tradičnými i menej tradičnými nátierkami: bryndzovou, mäsovou, vajíčkovou, škvarkovou, ktoré sme ozdobili trendovými mikrobylinkami. Z tradičných jedál sme doplnili na stôl varenú klobásu, slaninu, cibuľu, cesnak a čerstvý domáci chlieb.
Fašiangové šišky
Fašiangy v Kubrej
Moji rodičia dodnes tvrdia, že fašiangy patria medzi najkrajšie dni a zábavy. Sú odjakživa jedným z najkrajších a vari najbohatších zvykov v obciach, ktorým sa končieval celý zvykový rok. Svoje nesmierne choreografické bohatstvo majú aj ako mládenecký zvyk. Veselosť, spev, zábavy, zabíjačky, svadby, neutíchali počas tohto celého obdobia. Napríklad v Kubrej bola samotná fašiangová nedeľa akýmsi bezprostredným úvodom do veselej nálady a slávnostná fašiangová nálada začínala popoludní.
Akousi predohrou v starej Kubrej bol zvyk vitia „fašánkových“ pier. Už týždeň vopred dievky zháňali pekné veľké husie perá - „brká“ na „fašánková perá“. Každá dievka pero zhotovila svojmu milému a poslala mu ho po chlapcovi vždy v sobotu pred fašiangovou nedeľou. Mládenci, tí sa tiež nedali zahanbiť a svojmu dievčaťu poslali kožmanický ručník alebo nejakú peknú vyšívanú stuhu na zásterku. Okolo tretej hodiny v nedeľu popoludní zahrali muzikanti pred krčmou „marš“, a tým sa vlastne začali samotné fašiangy.
Mládenci boli sviatočne oblečení s fašiangovým perkom za klobúčikom „tralaláčikom“. Dievky prichádzali postupne jedna po druhej. „Za svetla“, cez deň tancovali v kole len mládenci - najlepší tanečníci. Ostatní postávali v krčme alebo sa medzi sebou bavili, spievali si a niektorí sa pri pulte „častovali“ hriatym. Preto sa stalo, že v kole tancovali len dva, tri páry. Muzika patrila vždy len mládencom, pretože oni platili muzikantov a tí poslúchali len mládeneckého richtára. V kole sa najčastejšie tancovali čardáše, polka, valčík a najmä mazúrka.
V nedeľu trvala muzika vždy do polnoci a tak ako pochodom začala, napr. „Ej, na tom našom kamenci, rúbali sa tam mládenci. Ej, tak sa oni rúbali, až sa oni k nám dostali“, tak aj pochodom skončila (pochod je vlastne marš). Mládenci, ktorí mali pri sebe milú, museli ju „vystrojiť“ domov a vlastne hneď zostávali na vohľadoch. Ostatní si ešte na dobrú noc zaspievali nejakú pesničku a rozišli sa spať.
Tetky z Kubrej mi rozprávali, že vraj v krčme bola viac ako 100-ročná pec aj so šporákom. Bola murovaná a pomerne veľká. Preto sa na ňu skoro pri každej muzike „vyteperili“ staré baby a odtiaľ pozorovali, ako sa mládež v krčme baví a ešte im tam bolo aj príjemne teplo. Niet divu, že sa im „z hanbálku“, ako vravievali starí Kubrani, kde sedávalo aj päť, ba i viac starých báb, nechcelo ísť preč, keď mali celú krčmu ako „na dlani“ a ich pozornosti neušla ani tá najmenšia vec, ktorá sa tam odohrala. Preto ich mládenci už večer vyháňali z krčmy domov. Keď sa zdráhali, tak im mládenci nasypali na šporák papriky a vtedy ženy chtiac-nechtiac, s nadávaním a obrovským kašľaním utekali, po jednej sa vytratili z krčmy. A takto zábavy, jedenie, pitie, hodovanie, veselenie sa, tancovanie pokračovalo ďalej...
Spomienka na fašiangové tradície
Keď „Škaredá streda“ uzamkne v dedine veselosť, utíchne muzika, harmonika i krčma. Pochovaním basy sa dá bodka za každoročnou fašiangovou veselosťou. Ale nebudem predbiehať udalosti. Starí ľudia dodnes tvrdia, že práve fašiangy patria medzi dni plné zábav, hojnosti a veselosti. Nezaobišli sa bez chodenia „fašangárov“ po domoch, zvané „pre konope“. Bolo treba zavinšovať gazdinej, aby úroda, konope pekne narástli, vytancovať dievky v dome, získať ošítku jačmeňa do vreca, vajcia na praženicu, na pálenku, nastoknúť niečo na ražeň i čosi „do basy", aby bolo z čoho uhradiť fašiangovú muziku.
Samotné tancovanie „pre konope“ je starým zvykom vo väčšine obcí na Slovensku. Najlepšie som s ním bola oboznámená počas môjho účinkovania vo folklórnej skupine Kubra. Muzikanti spolu s mládencami chodia po dedine a zastavia sa pred každým domom, kde majú dievku a hrajú „pre konope“. Tanečníci musia dievča a niekedy aj samotnú gazdinú dobre vyvrtieť a vyhadzovať dovysoka, aby konope vysoké narástli. Tancuje sa „sellácka - vyhadzuvaná". Tetky na skúškach v Kubrej mi hovorili, že v najstaršej Kubrej sa začínalo len v pondelok napoludnie vždy na dolnom konci dediny a končilo sa v strede dediny. V utorok sa pokračovalo tam, kde sa v pondelok skončilo. Počula som, že vraj dievka tancovala aj bosá, nie v papučiach, pretože konope by boli pupencové.
Nesmiem bez povšimnutia obísť aj jeden veľmi pekný zvyk, ktorý zanikol veľmi dávno. Totiž, ak v pondelok aj v utorok prišla dievka do krčmy oblečená v bielom rubáši, znamenalo to, že „rodičie pusťá muziku“, t. j. muzikantov aj mládencov zavolajú dnu a pohostia ich vo vnútri v izbe. Tohto momentu si musel všímať najmä mládenecký richtár, aby vedel usmerniť „obchôdzkárov“ (muziku aj mládencov), do ktorého domu musia vojsť dovnútra, pretože sa niekedy stalo, že v bielom rubáši prišli oblečené aj dve-tri dievky naraz z jedného úseku, kadiaľ sa v ten deň „pre konope“ tancovalo. V ostatných prípadoch sa tancovalo len vonku pred domom. Nikdy sa nesmelo stať, že by taký dom obišli, pretože by to bola najväčšia urážka pre celú rodinu.
Keď už v utorok skončili obchôdzku, tancovanie „pre konope“, vrátili sa do krčmy okolo 18.00 hodiny, kde pokračovala zábava mladých. Postupne sa v kole objavil aj nejaký ten „ženáč“ či vydatá žena. Všetci spolu tancovali mazúrku - Na to som k vám prišiel, špacírpolku - Kačička divoká, židovskú alebo trcanú polku, hrozenú - Keď som išiel ven z Prahy, sellácku (na kúby) - v Orechovom zvonili, sellácku-vyhadzovanú-fašánkovú - Niečo pre konope, občas nejaký starý valčík, polku a pod.
Večer okolo desiatej hodiny zábavu začali preberať ženáči, čo znamenalo, že pánom muziky nebol mládenecký richtár, ale jeden zo ženáčov - niekdajší mládenecký richtár. Mládenci sa bavili aj naďalej, s tým, že nemali ďalšie práva, a poslúchali ženáčov.
V utorok sa končí obdobie zábav a veselosti - fašiang. Utíchne muzika, harmonika i krčma. Presne o polnoci muzikanti v Kubrej hrávali pochod a vykonali najslávnostnejší a zároveň najsmutnejší akt na koniec fašiangov - pochovanie basy. Samotný akt mal veľkú vážnosť, preto ho vždy vykonával jeden z najstarších a najváženejších občanov. Nesmel chýbať farár, ktorý si dával na seba niečo čierne, organista oblečený v kabani a mendíci, ktorí mali oblečené biele košele naruby. Basu (B-bas alebo kontrabas podľa muziky, aká hrala), ktorú položili v strede krčmy na dve stoličky pokropili, vypili pri nej fľašku pálenky a začali spievať...
V miestnosti zhasli všetky petrolejové lampy a svietili iba dve-tri sviečky okolo basy a určený chlap - spevár, ktorý spieval vždy sám, začal vlastný obrad pochovávanie basy. Spieval predpísanú pieseň, ktorá sa dedila z pokolenia na pokolenie smútočným tónom a s dôstojným chovaním. Po odspievaní všetkých „obradných“ piesní sa pochovávanie basy skončilo a prítomní sa rozchádzali domov. Počas celého 40-dňového pôstu sa nesmelo hrať na žiadnom nástroji.
Popoludní a niekedy aj dopoludnia zvykli mládenci zapriahnuť koňa do voza, ktorý však nikdy nebol poriadne „zložený“. V prípade snehu sa zapriahalo do saní. Mládenci si zvykli posadať na voz (aj keď bol pôst, s jemným spevom so sprievodom harmoniky) a išli po domoch zberať vrecia s jačmeňom, ktoré najatý muž nechal poloplné po domoch počas fašiangovej obchôdzky. Potom toto obilie predali.
So spomínaným „klátom“ sa chodilo večer vo sviatočnom oblečení. Bola to v podstate taká ovenčená, nastrojená hračka - koník, s ktorým vošli do každého domu, kde sa konali priadky. Zaspievali nejakú pieseň a každá dievka, ktorá bola prítomná, zaplatila predpísaný poplatok, dva šestáky. Potom niektorú z nich posadili na klát, že vraj, aby cez pôst sedela a netancovala... No a tomu vraveli „chodené s klátom“.
Kubra je moja najobľúbenejšia „srdcová“ lokalita, kde som strávila viac ako 10 rokov v DH Kubranka a vo FSk Kubra. Prevažne čerpané z publikácie Emil Bagin: Rok v kubrianskych zvykoch. Publikácia bola vydaná pri príležitosti 60. Nie je prekvapujúce, že ľudia sú zmätení z toho, čo presne fašiangy znamenajú, aký je ich priebeh, aká je jeho hlavná udalosť a celkovo, aké sú dôvody na oslavy. Pretože existuje množstvo rôznych zvykov a tradícií v rôznych regiónoch a krajinách.
Text ľudovej piesne
Text ľudovej piesne:
- Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide, kto nemá kožúška zima mu bude.
- Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, dajte mi slaninky, nech sa popasiem.
- Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy, jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy.
- Tuto nám nedali, tuto nám dajú, tu koňa zabili, tu rebrá majú.
- A my žiaci, neboráci, nemáme čo jesti, musíme sa z domu, do domu po dedine pliesti.