Fašiangy, Turíce, Veľká Noc: Slovenský Kalendár Osláv

Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde… spieva sa v známej ľudovej pesničke. Čo sú Fašiangy, vieme. Čo je Veľká noc, to tiež. Ale Turíce predsa prichádzajú až po nej.

Známa žartovná slovenská ľudová pieseň trochu poprehadzovala sled sviatkov - správne poradie: fašiangy, Veľká noc, Turíce - ale to zrejme preto, že sa spievala kedysi práve v čase fašiangových veselíc.

V tomto článku sa viac priblížime k základným charakteristikám a zvykom súvisiacim s fašiangami, Veľkou nocou a Turícami, aby sme pochopili význam týchto sviatkov v slovenskej kultúre.

Fašiangy: Čas Radosti a Veselia

Vedeli ste, že karneval vlastne nie je sviatok, ale obdobie? Presnejšie ho nazývame - celé obdobie od Zjavenia Pána až po začiatok pôstu. Nemožno presne povedať, kde a kedy karnevalové oslavy začali. Ich pôvod siaha do dávnych čias.

Fašiangy sú tradicionálny rímsko-katolícky karneval. Začiatok obdobia fašiangov je pred Veľkou Nocou. Začína na Zjavenie Pána, ktoré sa slávi 6. januára, na Troch kráľov, a končí o polnoci pred Popolcovou stredou. Potom nasleduje obdobie 40-dňového pôstu, ktoré bolo zavedené kresťanskou cirkvou už koncom 4. storočia, a tento pôst trvá do Veľkého Piatku.

Dni od Troch kráľov po Popolcovú stredu nazývame fašiangy. V súčasnosti ide o obdobie, ktoré sprevádza čas plesov, bálov, zábav; organizujú sa svadby, hostiny, zabíjačky.

Je to veselá udalosť, kde sa ľudia obliekajú do masiek, tancujú a spolu oslavujú. Je to čas, keď sa tradičné spoločenské pravidlá uvoľňujú, a všade sa šíri vôňa zabíjačkových jedál a typických šišiek. Je to obdobie, kedy sa ľudia tešia z voľnejšieho životného štýlu a bláznivých zábavných akcií.

Nielen preto sa všetci tešili, ak fašiangy trvali čo najdlhšie. Na dedinských tancovačkách bolo ideálne prostredie, kde si slobodné dievčence našli svojich ženíchov, mládenci vyvolili svoje nevesty.

Typickým fašiangovým jedlom boli šišky vyprážané na masti. Mnohé tradičné recepty na obľúbené dobroty sa dedia z generácie na generáciu.

Málokto však vie, že jej slová nie sú úplne pravdivé. Po správnosti nasleduje po Fašiangoch Veľká noc a presne sedem týždňov po Veľkej noci prichádzajú turičné sviatky. Obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy nazývame fašiangy a je to obdobie prechodu medzi zimným a jarným obdobím.

Na poslednej fašiangovej zábave sa preto predvádza symbolické pochovávanie basy. Je to ľudová hra parodizujúca skutočný pohreb. Jej základným motívom je komické stvárnenie zákazu zábav počas nasledujúceho pôstu.

Fašiangovým sprievodom sú vlastné komické situácie, uvoľnenosť, smiech, dobrá nálada. Kráčajú v nich najmä mladí muži preoblečení v rôznych maskách, často pre zmenu ženských, ktoré majú osobité mená: Cigánka, Prespanka s deckom, Stará žena, Mladucha, ale tiež Handrár, Kominár, Mladý zať a podobne.

K fašiangom sa viažu aj magické a rituálne úkony či hry. Niektoré masky ako Medveď, Koza, Turoň či Slameník majú symbolizovať plodnosť, ale aj smrť. Držia v rukách šable ako prastaré symboly „mužskej sily“, na ktoré im ľudia napichujú slaninu, klobásu, vajcia.

V rukách nosili šabľu, alebo ražeň, na ktoré im dedinčania napichovali slaninku a klobásu. Jeden z veľmi starých zvykov bol, že ak v pondelok, alebo utorok, pred poslednou fašiangovou nedeľou prišla dievka do krčmy odetá do bieleho rubáša, znamenalo to, že rodičia pustia a privítajú fašiangovníkov a muziku v dome a pohostia ich.

Počas fašiangov prevláda bujará zábava, organizujú sa svadby a zabíjačky. Neodmysliteľnou súčasťou fašiangov sú tradičné fašiangové hry a sprievod mladých mužov v preoblečení v rôznych maskách. Strašili malé deti, naháňali, štípali ženy, tancovali s nimi, dokonca ich váľali po zemi. Jedným slovom si mohli dovoliť počas fašiangov to, čo si inokedy nemohli.

Hlavne posledné tri dni pred Popolcovou stredou boli v minulosti vyplnené zábavami, nadmerným pitím alkoholu a jedením. Neodmysliteľnou súčasťou fašiangov boli tradičné fašiangové hry.

Po dedinách i v mestečkách šli v sprievode mladí muži preoblečení v maskách. Najčastejšie to boli masky: Cigánka, Žobrák, Drotár, Stará žena, Prespanka s dieťaťom, Mladucha a Mladý zať, Kováč, Kominár, Handrár, ale aj maska Medveďa, Kozy, Turoňa a Slameníka, ktoré symbolizovali plodnosť, ale aj smrť.

Muži prezlečení v maskách žobrali, kradli, predstierali prácu, za ktorú sa dožadovali odmeny, ale aj tancovali. Ich úlohou bolo zabaviť prizerajúcich sa. Parodovali preto svadobčanov, vysmievali sa z vydajachtivosti, lenivosti, hlúposti, pýchy a spanštelosti a trestali staré dievky - priviazali im na nohu klát.

V Spišskej Belej sa od roku 1919 etabloval Spišský belanský karnevalový spolok (Stanovy mal schválené 4.3.1922 Ministerstvom pre správu Slovenska, predsedom bol Dr. Adalbert Weisz, konateľom Aurel Haršányi). Tým, že majetok, karnevalové masky, rekvizity, ohňostroj patril hlavne miestnym Nemcom, rozvinuli tradíciu vlastnú germánskym koreňom.

Okrem vydávania karnevalových novín v nemčine - na fotografii - v preklade Belianska fašiangová trúba, spolok organizoval fašiangový sprievod a karneval ako vyvrcholenie fašiangov. Za nedeľnou zábavou počas posledného víkendu pred začiatkom pôstu sem prichádzali kúpeľní hostia z Tatier, ale aj stredné a vyššie vrstvy obyvateľov zo Spiša.

Pozerať sa bolo na čo. Sprievod centrom Spišskej Belej Letnou a Zimnou ulicou so 600 účinkujúcimi viedli spišskí rytieri a trubači, oblečení v mestských farbách, potom nasledovali jazdci a alegorické vozy. Prvý alegorický voz so štyrmi dievčatami predstavoval pestrú etnicitu Spišskej Belej - spišskú pieseň - slovenskú, nemeckú, maďarskú a goralskú. Ďalšie štyri vozy vyjadrovali štyri ročné obdobia.

Najveselšie obdobie roka však Popolcovou stredou vystriedal 40-dňový pôst pred Veľkou nocou. Už od 7. storočia má ľudí naviesť na cestu pokánia. Dodnes pretrval aj zvyk posýpať sa z tohto dôvodu popolom. Zväčša však len kňaz symbolicky robí veriacim krížik z popola na čelá.

Keď nastane „Škaredá streda“, veselosti, muzike, harmonike je koniec. Ešte predtým si však dedinčania užívali najznámejší fašiangový zvyk - chodenie fašiangovníkov na koledu po domoch. Tu zavinšovali gazdinej, aby úroda a konope pekne narástli, aby bolo všetkého hojnosť a vytancovali všetky dievky v dome.

Ako odmenu dostali fašiangovníci vajíčka, pálenku, klobásky, slaninu, koláče aj peniaze, aby bolo z čoho zaplatiť fašiangovú muziku. Mládenci - fašiangovníci, ktorí robili sprievod vždy v poslednú fašiangovú nedeľu, boli odetí do najrôznejších masiek. Najčastejšie sa prezliekali za ženy, prespanky s malým deckom, mladuchy a ženáčov, cigánky, alebo žobrákov, kováčov, drotárov, kominárov.

Často nechýbali masky s vyobrazením zvierat, napríklad medveď, či cap. Fašiangový sprievod, čo ako strašidelne vyzeral, bol plný zábavy a veselosti, často parodoval svadobníkov, vysmieval sa z lenivosti, hlúposti a pýchy. Všetky postavy v sprievode symbolizovali plodnosť, ale aj smrť.

Slávenie Turíc, je v skutočnosti záverom osláv Veľkej noci.

Teraz sa pozrieme bližšie na význam tohto sviatku a jeho skrytú symboliku. Môžeme ich poznať aj pod názvami Sviatok Zoslania Ducha Svätého, Zoslanie Ducha Svätého, Svätodušné sviatky, Letnice a Zelené sviatky.

Slovo Turíce pravdepodobne vzniklo zo slova tur. Tur je zviera a je symbolom hojnosti a plodnosti.

Turíce sa slávia sedem týždňov po Veľkej noci. Ide o Slovanský sviatok, kedy vítame jar. Tento sviatok spája aj spomienku na zoslanie Ducha Svätého.

Počas tohto sviatku sú chrámy zdobené zelenými vetvičkami (niekedy aj malými stromčekmi) a farba náboženských šiat je obvykle zelená. Táto farba symbolizuje Ducha Svätého ako zdroj života.

Áno, kresťania rôznych vierovyznaní slávia sedem týždňov po veľkej noci sviatok Zoslania Ducha Svätého, známy aj pod názvom Turíce. V tomto roku pripadá svätodušná nedeľa na 8. juna, po nej nasleduje svätodušný pondelok 9. júna.

O tom, ako to bolo, sa dozvedáme z biblickej knihy Skutkov apoštolov. Keď nastal päťdesiaty deň po Veľkej noci, boli všetci spolu zhromaždení na jednom mieste. Zrazu sa celý dom naplnil zvukom z neba, ktorý sa podobal hukotu silného vetra.

Vtedy sa okolo nich zbehlo mnoho ľudí. Niektorí udivene žasli, iní sa čudovali a nešetrili posmeškami. Učeníci naplnení Svätým Duchom sa im javili divní, začali totiž hovoriť v jazykoch, v iných jazykoch a v cudzích rečiach.

A po Petrovej odvážnej kázni a svedectvách o Ježišovi sa ešte v ten deň dalo z tých, ktorí ho počúvali, pokrstiť 3 000 ľudí. Samotná udalosť, ktorá sa v ranej cirkvi odohrala, je obsiahnutá aj v oficiálnom názve tohto kresťanského sviatku, teda Zoslanie, alebo Zostúpenie Ducha svätého, ľudovo na Ducha.

Najčastejšie Turíce majú pôvod ešte v predkresťanskom období a sú odvodené od zvieracej masky tura. V období neskorej jari a v čase pred letným slnovratom sa zvykli konať bujaré maskované sprievody sprevádzané trúbením, strieľaním a hlučnou zábavou.

Tieto pohanské obrady súviseli s kultom mŕtvych predkov, oslavou plodnosti a ochranou pred zlými silami. Známy, najmä v protestantských cirkvách, je aj názov Letnice.

Keď na Ježišových učeníkov zostúpil Duch Svätý sa totiž v Jeruzaleme konal sviatok Šavu’ot. Počas neho si židia pripomínajú prijatie Tóry od Boha na vrchu Sinaj. Šavu’ot bol zároveň sviatkom vďakyvzdania za úrodu v čase končenia žatvy.

V cirkvách východného obradu (u gréckokatolíkov a pravoslávnych) je zas zaužívané pomenovanie Päťdesiatnica. Je zrejmé, že ide o päťdesiaty deň a takýto význam má aj grécke pentekosté.

Na východnom Slovensku sa môžeme stretnúť aj s pôvabným názvom Rusadlá, odvodený je pravdepodobne od starorímskeho sviatku ruží Pascha rosarum. Začiatkom leta je už v prírode všetko svieže zelené, tráva rozprestrela svoj hustý koberec a koruny stromov sú plné listov.

Zeleňou sa na Ducha zdobia aj príbytky. Lipové alebo lieskové halúzky sa zastokávali do oblokov a vence z nich sa pribíjali na bránu alebo na rohy dreveníc. Zaobstarať vetvičky bolo úlohou mužov - otcov rodín alebo starších synov.

Zelené vetvičky alebo stromčeky dopĺňali aj výzdobu chrámov počas svätodušných sviatkov. Halúzky ľudia nosili aj na hroby a v kostoloch sa zvykli konať zádušné omše za tých, ktorí zomreli od vlaňajších Turíc.

Človek kedysi žijúci viac v spätosti s prírodou, si ju vážil a staral sa o ňu celkom prirodzeným spôsobom. Na jar bolo pekným a užitočným zvykom „otváranie studničiek“. Išlo o čistenie studničiek a prameňov v chotári, ktoré sa začalo už po Veľkej noci a trvalo do Turíc.

Ak by ľudia tieto prírodné zdroje vody nechali po zime zanedbané, báli sa, že v kraji bude nedostatok vlahy. Zvyklo sa tiež hovoriť, že kto do Turíc vyčistí aspoň jednu studničku, bude po celý rok zdravý. Na lúky zas chodili vyhrabávať konáre a kamene, aby sa koscom lepšie kosilo.

A aj keď máj je už bránou k letu, predsa tento mesiac býva ešte chladný a daždivý. Pre poľnohospodárov to však bolo požehnaním pre ich úrodu. Známe sú pranostiky o tom, že studený máj je pre ovocie, víno, či stodolu raj. Suchý máj totiž znamená skúpy rok. A naopak, májové blato je pre hospodára zlato.

Keďže naši predkovia boli poväčšine poľnohospodári telom aj dušou, tak leto pre nich znamenalo predovšetkým prácu na poli a hospodárstve. Turíčne sviatky boli akousi poslednou možnosťou si ešte oddýchnuť a zabaviť sa pred letnou pracovnou sezónou, ktorá potom trvala až do jesene.

V niektorých regiónoch Slovenska sa pred Turícami stavali máje a tento zvyk bol spojený samozrejme so zábavou. Dnes už takmer nikto nevie o starodávnom zvyku voľby turíčneho kráľa a turíčnej kráľovnej.

V pohanských obradoch mali mať záštitu nad pastiermi a stádom, úlohu ochrany nad vodou a privolávanie dažďa v období sucha. Tieto obyčaje boli neskôr zakázané a postupne zanikli. Ale v ľudovom prostredí sa transformovali do inej podoby.

Turíčneho kráľa si volili spomedzi seba mládenci a tento „mládenecký richtár“ preberal na istý čas svetskú moc v dedine, viedol zábavy a tanec. Turíčnu kráľovnú si zas vyvolili kamarátky a táto dievka ozdobená kvetovým vencom viedla dievčenské chorovody a spievané tanečné hry.

Pri tejto príležitosti sa poďme pozrieť aj do susedného Česka, presnejšie do niektorých obcí na Slovácku a Hanej. Tam sa dodnes usporadúvajú svätodušné obchôdzky na koňoch známe pod názvom „Jízda králů“.

Mládenec vyvolený za kráľa ide na koni v čele sprievodu, ktorý tvoria jeho pážatá a regrúti. Vyzdobený konský sprievod prechádza celou dedinou a vyvolávači vtipnými veršami pozdravujú okolostojacich a pýtajú od nich príspevok na večernú tancovačku.

Táto tradícia vychádza z legendy o kráľovi Matejovi, keď v jednom neúspešnom boji prehral. Aby si zachránil aspoň holý život, prezliekol sa do ženských šiat a takto zamaskovaný utiekol. Jeho družina musela vtedy od miestnych ľudí vyberať obživu na cestu domov.

V rôznych obciach je Jízda králů viazaná na rôzne iné legendy z kráľovských rodov, a od toho sa odvíja aj konkrétny priebeh slávností.

Fascinuje ma život našich predkov, ich zvyky, kultúra, umenie. a ukazujem to aj svojim deťom. objavovať to zabudnuté a krásne. Niekedy obrazne, niekedy doslova.

Určením dátumu Veľkej noci poveril nikajský koncil v roku 325 alexandrijského biskupa, ktorý rozhodol, aby sa Veľká noc svätila prvú nedeľu po prvom jarnom splne (spln, ktorý pripadá na deň jarnej rovnodennosti alebo najbližší nasledujúci termín). To znamená, že Veľká noc môže pripadnúť na niektorý z dní od 22. marca do 25. apríla, a tak veľkonočné sviatky a od nich závislé pohyblivé sviatky môžu pripadnúť na 35 rôznych dní.

Slávenie Popolcovej stredy bolo zavedené v 7. storočí a tento 1. deň 40-dňového predveľkonočného pôstu sa stal dňom pokánia a pôstu. Pôst mal pomôcť človeku nájsť cestu k duchovným hodnotám. Názov dňa pochádza zo zvyku páliť palmy či bahniatka z Kvetnej nedele z minulého roka.

Takto získaný popol sa používa pri bohoslužbe Popolcovej stredy. Zvyk posýpať sa popolom symbolizoval pokánie, pokoru človeka, ktorý si sype pred Bohom popol na hlavu a pretrval dodnes, avšak už len symbolicky, kedy kňaz urobí popolom krížik na čelá veriacich.

Najčastejším jedlom Popolcovej stredy bola polievka z kyslej kapusty. Beľania na začiatku 20. storočia na jej prípravu mysleli aj tým, že chytali žaby a spracovali aj žabie stehienka. Ak vyšli pôstne dni po 22. marci, tak sa dalo využiť to, že žaby sa sťahovali do močarísk medzi železničnou stanicou a odbočkou trate na hornú stanicu, kde kládli vajíčka. Pomocou hrablí chlapci žaby lovili a ich zadné nohy navliekli na prútik.

Fašiangové masky

Fašiangy si nevieme predstaviť bez masiek. Tieto sviatky a oslavy vytvárajú prostredie, kde ľudia môžu experimentovať s inakými roľami a správaním, čo by inokedy bolo neprijateľné. Masky umožňujú účastníkom vymaniť sa zo stereotypu a prezentovať sa v inom svetle.

Vo fašiangových sprievodoch sa často objavujú masky zvierat, rôznych povolaní, alebo národností. Jednou zo špecifických masiek na fašiangy je maska tura, ktorá je inšpirovaná vyhynutým zvieraťom tura divého / pratur. Ďalšími tradičnými maskami sú medveď, koza a kôň.

Medveď reprezentuje silu, kôň symbolizuje život a vitalitu, zatiaľ čo koza a tur predstavujú plodnosť. Masky často zobrazovali symboliku smrti a následného oživenia zvieraťa, čo symbolizovalo obnovu a prebudenie prírody.

Ďalšou zaujímavou maskou bol “slameník”, iným slovom “kurina baba”. Patrí medzi najstaršie masky. Človek znázorňujúcu túto masku nosil slamenú sukňu, alebo bol celý obalený v slame.

V tomto článku sme sa viac priblížili k základným charakteristikám a zvykom súvisiacim s fašiangami. Jedno z najkrajších období roka, ktoré je plné tradičných zvykov, sú fašiangy. Čas bujarých zábav, veselia, kedy sa do hojnosti spievalo a tancovalo, jedlo a hodovalo. Nechýbali obľúbené zabíjačky a svadby.

Fašiangy, ktoré nasledovali po vianočnom období a končili pred Veľkým pôstom, symbolizujú obdobie prechodu od zimy k jari. Oslavované tými najrôznejšími spôsobmi sú na celom svete. Asi najpopulárnejším a najslávnejším fašiangovým sviatkom je karneval v brazílskom Rio de Janeiro.

Na Slovensku majú fašiangy tiež najrôznejšie podoby - v závislosti od zvykov v jednotlivých regiónoch. Jeden zvyk je však všadeprítomný. Na fašiangy končili priadky, ktoré vypĺňali neskorú jeseň a predvianočné obdobie. Cez fašiangy sa z napradených nití začínalo tkať. Do spoločnosti sa prijímali mládenci a dievčence, učni sa stávali tovarišmi a cechy volili nových cechmajstrov.

Fašiangy boli tiež sviatkom jedla. Na každej zábave sa stoly prehýbali od tradičných fašiangových dobrôt. K fašiangom sa viaže aj viacero pranostík. Jedna z nich hovorí „krátke fašiangy - tuhá zima“.

Zvláštnym dňom bol posledný štvrtok pred Popolcovou stredou. Volal sa aj Tučný štvrtok. V tento deň sa ženy správali neobvykle. Boli podráždené, voči mužom agresívne, popíjali v krčmách, tancovali a spievali na uliciach.

Veľká Noc

Veľká noc je najvýznamnejší kresťanský sviatok, ktorý oslavuje zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Je to pohyblivý sviatok, ktorý pripadá na prvú nedeľu po prvom jarnom splne, teda medzi 22. marcom a 25. aprílom.

Slávenie Veľkej noci je spojené s mnohými tradíciami a zvykmi, ktoré sa líšia v závislosti od regiónu. Medzi najznámejšie patria: maľovanie vajíčok, pletenie korbáčov, polievanie vodou, pečenie veľkonočných baránkov a mazancov, návšteva kostolov a rodinné stretnutia.

Turíce: Sviatok Zoslania Ducha Svätého

Turíce, známe aj ako Sviatok Zoslania Ducha Svätého, sú kresťanský sviatok, ktorý sa slávi sedem týždňov po Veľkej noci. Pripomínajú zoslanie Ducha Svätého na apoštolov, ktoré je opísané v Biblii. Tento sviatok je tiež spojený s príchodom jari a oslavou plodnosti.

Medzi tradičné zvyky spojené s Turícami patrí zdobenie domov a kostolov zelenými vetvičkami, organizovanie procesií a púťí, spievanie náboženských piesní a tancovanie. V niektorých regiónoch sa konajú aj rôzne ľudové slávnosti a trhy.

V cirkvách východného obradu (u gréckokatolíkov a pravoslávnych) je zas zaužívané pomenovanie Päťdesiatnica. Je zrejmé, že ide o päťdesiaty deň a takýto význam má aj grécke pentekosté.

V tabuľke sú zhrnuté základné informácie o týchto troch sviatkoch:

tags: #fasiangy #turice #velka #noc #zoradit #podla