Monografia Filozofia, teológia, jazyk poskytuje metodologický návod na skúmanie vzťahu filozofie, teológie a jazyka od Pytagora, Platóna, Sokrata a Aristotela cez stoickú filozofiu až po novoplatonizmus. Zohľadňuje judaizmus, Filona a apoštola Pavla, pričom hodnotí prínos filozofujúcich teológov 2. storočia - apologétov, ktorí posunuli kresťanské teologické myslenie z rámcov judaizmu do konfrontácie s gréckou filozofiou. Apologetickú literatúru nahradil Irenej Lyonský, ktorý reagoval na gnosticizmus, nábožensko-filozofický smer raného kresťanstva, zmiešavajúci prvky kresťanskej viery a filozofické myšlienky starého Orientu, ako aj Platóna a novoplatonizmu.
Po celé stáročia viedol človeka k filozofii obdiv, pochybnosť a uvedomenie si ohraničenosti možností ľudskej existencie. Hlavnou charakteristikou antickej filozofie je hľadanie pravdy, teda metodická cesta skúmania obsahu každého poznávania. Helenizmus vyzdvihol jazyk na jediný nástroj myslenia v čase, keď ešte, okrem výnimiek pomerne malého významu, národy používali jazyk len na uspokojenie svojich každodenných biologických potrieb. Grécke myslenie a grécky jazyk mali silný vplyv aj na neskoršie obdobia pri vytváraní novších filozofických prúdov, ktoré sú výsledkom mnohorakého dozrievania gréckeho myslenia s novými prvkami.
Božie slovo sa obracia na každého človeka, v každom čase a v každej časti sveta. A človek je od prirodzenosti filozof. Teológia ako premyslené a vedecké spracovanie chápania tohto slova vo svetle viery, tak pre niektoré svoje postupy, ako aj pre splnenie špecifických úloh, nemôže nevstúpiť do styku s filozofiami vypracovanými v priebehu dejín.
Teológia sa utvára ako veda o viere vo svetle dvojitého metodologického princípu: auditus fidei a intellectus fidei. Čo sa týka prípravy na správne auditus fidei, filozofia poskytuje teológii svoj osobitný prínos vtedy, keď skúma štruktúru poznania a osobnej komunikácie, a zvlášť rozličné formy a funkcie jazyka. Rovnako dôležitý je prínos filozofie pre dôslednejšie chápanie cirkevnej tradície, vyjadrenia Učiteľského úradu a výrokov veľkých učiteľov teológie; títo sa totiž vyjadrujú často pojmami a formami vypožičanými z určitej filozofickej tradície. V tomto prípade sa požaduje od teológa nielen vysvetliť pojmy a termíny, ktorými Cirkev uvažuje a vypracúva svoje učenie, ale aj poznať dôkladne filozofické systémy, ktoré eventuálne vplývali či na poznatky alebo na terminológiu, aby dospeli ku správnemu a dôslednému tlmočeniu.
Intellectus fidei vykladá túto pravdu tak, že nezhŕňa len logické a pojmové štruktúry výrokov, v ktorých sa člení náuka Cirkvi, ale aj a predovšetkým tak, že umožňuje, aby vynikol význam spásy, ktorý tieto výroky obsahujú pre jednotlivca i pre ľudstvo. Dogmatická teológia zo svojej strany musí byť schopná artikulovať zmysel tajomstva trojjediného Boha a ekonómie spásy nielen rozprávačským spôsobom, ale aj a predovšetkým formou dokazovania. Musí to robiť pomocou výrazov a pojmov formulovaných kritickým a všeobecne komunikovateľným spôsobom. Bez prínosu filozofie by sa totiž nemohli ilustrovať teologické obsahy, ako napríklad rozprávanie o Bohu, vzťahy jednotlivých božských osôb v Najsvätejšej Trojici, stvoriteľská činnosť Boha vo svete, vzťah medzi Bohom a človekom, totožnosť Krista, ktorý je pravý Boh i pravý človek.
To isté platí pre rozličné témy morálnej teológie, ktorá sa priamo uchyľuje k pojmom, ako mravný zákon, svedomie, sloboda, osobná zodpovednosť, vina atď., ktoré dostávajú svoju definíciu v rámci filozofickej etiky. Je preto potrebné, aby rozum veriaceho mal prirodzené, pravé a dôsledné poznanie o stvorených veciach, o svete a človeku, ktoré sú aj predmetom Božieho zjavenia. Ba čo viac, rozum veriaceho musí byť schopný artikulovať toto poznanie pojmami a dôkazmi. Dogmatická špekulatívna teológia preto predpokladá a zahŕňa filozofiu človeka, sveta, ba ešte radikálnejšie - bytia, založenú na objektívnej pravde.
Fundamentálna teológia svojím osobitným charakterom disciplíny, ktorej úlohou je zdôvodniť vieru (porov. 1 Pt 3, 15), bude sa musieť postarať o zdôvodnenie a vysvetlenie vzťahu medzi vierou a filozofickou úvahou. Už Druhý vatikánsky koncil, keď prevzal učenie svätého Pavla (porov. Rim 1, 9 - 20), upozornil na skutočnosť, že existujú pravdy, ktoré sa dajú poznať prirodzene, čiže filozoficky. Ich poznanie tvorí nutný predpoklad pre prijatie Božieho zákona.
Morálna teológia potrebuje azda ešte viac prínos filozofie. V Novom zákone sa totiž ľudský život oveľa menej usmerňuje predpismi ako v Starom zákone. Život v Duchu vedie veriacich k slobode a zodpovednosti, ktoré idú ďalej ako sám Zákon. Evanjelium a apoštolské spisy predkladajú všeobecné zásady kresťanského správania, ako aj presné poučenia a príkazy. Na to, aby ich uplatňoval v osobitných okolnostiach individuálneho a sociálneho života, má kresťan naplno zapojiť svoje svedomie a svoje rozumové schopnosti. Inými slovami, morálna teológia si musí poslúžiť správnym filozofickým pohľadom na ľudskú prirodzenosť a spoločnosť, ako aj na všeobecné princípy etického rozhodovania.
Vzťah k vedám, užitočný v mnohých prípadoch, lebo umožňuje úplnejšie poznať predmet štúdia, nám však nesmie dať zabudnúť na potrebné sprostredkovanie typicky filozofickej, kritickej a k všeobecnej platnosti smerujúcej úvahy, ktorú si vyžaduje plodná výmena medzi kultúrami. Dôrazne chcem podčiarknuť povinnosť nezastavovať sa pri jednotlivom konkrétnom prípade a nezanedbávať prvoradú úlohu, ktorou je vyjadriť všeobecný charakter obsahu viery. Teológii môže pomôcť jedine pravda, a nie rozličné ľudské mienky.
Vzťah filozofie a náboženstva v období stredoveku
V stredoveku bol viditeľný vplyv cirkvi vo všetkých oblastiach života = filozofia je slúžkou cirkvi, cirkev= monopol na pravdu- budovanie kláštorných škôl, jediné miesto kde sa dala študovať filozofia, ale upravená náboženstvom.
Vďaka apoštolom sa začalo kresťanstvo šíriť v celom stredozemí až dorazilo do Atén a Ríma = ovplyvnenie antickej filozofie kresťanstvom.
Poznanie Aristotela, gréckej filozofie + arabskej filozofie a vedy + židovskej filozofie + scholastické komentáre pomohli vytvoriť obrovské množstvo vedeckého materiálu a poznania vôbec. Začala sa snaha o zhrnutie všetkých poznatkov do konečnej a súhrnnej podoby. Scholastici si dali za cieľ vytvoriť definitívny systém poznania sveta - encyklopédiu vied, ktorej vrchol tvorí teológia. Táto snaha scholastických filozofov vyvrcholila vytvorením obrovských súm (diela zahrňujúce celé poznanie ľudstva (svetské poznatky - najmä Aristotelove + zjavené pravdy - cirkev) Aristoteles = preklad Albert Veľký.
Univerzity vystriedali kláštorné školy. Na jednom mieste sa sústredilo štúdium všetkých vied, ktoré spojovalo do jedného celku (systému) kresťanská teológia. - centrom filozofického a teol. myslenia sa stávali aj žobravé mníšske rády (dominikáni 1216, františkáni)
Predmetom stredovekej filozofie bol Boh, stvorenie, viera, zjavenia, vytváranie, ochrana a upevňovanie cirkevných dogiem. Pomocou antických filozofov (najmä Platóna a Aristotela - najväčšie autority doby) sa stredoveká filozofia snažila obhájiť svoje dominantné postavenie.
Príklady vzťahu filozofie a náboženstva v stredoveku:
- „Pokresťančenie Platóna“: Augustín tvrdil, že Boh stvoril svet z ničoho (biblická myšlienka). Gréci (čiže aj Platón) verili, že svet vždy existoval (chaos). Augustín spojil tieto 2 protichodné názory pomocou Platónovho učenia o ideách: kým Boh stvoril svet (kým svet nebol) existovali idey v božích myšlienkach (Boh je večný). Platónske idey pripísal Augustín Bohu a tak zachránil Platónovo učenie.
- Augustín, rovnako ako Plotínos tvrdil, že zlo je neprítomnosť Boha (príklad: kužeľ svetla v tme...). Zlo nemá žiadnu reálnu existenciu, čiže je ničím - neexistuje. To, čo stvoril Boh je len dobré. („Dobrá vôľa je dielo božím, zlá vôľa je odpadnutím od tohto diela.“)
Pre lepšie pochopenie vzťahu filozofie a teológie v stredoveku, pozrite si nasledujúcu tabuľku:
| Aspekt | Filozofia | Teológia |
|---|---|---|
| Postavenie | Slúžka teológie | Monopol na pravdu |
| Vzdelávanie | Štúdium v kláštorných školách, upravené náboženstvom | Centrum štúdia v univerzitách, spájajúce všetky vedy |
| Predmet záujmu | Boh, stvorenie, viera, zjavenia | Ochrana a upevňovanie cirkevných dogiem |
| Autority | Platón, Aristoteles | Biblia, cirkevní otcovia |
Rafaelova freska Aténska škola zobrazujúca Platóna a Aristotela