Biblia nám dokonalosť vytyčuje ako dosiahnuteľný cieľ a dokonca nám dáva na dosiahnutie tohto cieľa do rúk aj kľúč. Vieme, akým veľkým umením je správne používanie jazyka.
Ak niekto neklesá v slove, hovorí Písmo, je dokonalým človekom. Kto by v hĺbke svojho srdca netúžil byť dokonalým? Svet každodenne odrádza veľkú väčšinu ľudí od tohto cieľa, blahosklonne sa usmievajúc nad nimi s otázkou: Prečo ste takí naivní a načo sa ženiete za nedosiahnuteľnou ilúziou?
Požehnanie ako dar od Boha
Prvá vec, ktorú Hospodin urobil po stvorení Adama, bolo vyslovenie požehnania. Týmto spôsobom zaopatril človeka schopnosťou plodenia sa a množenia, a schopnosťou vládnuť nad zemou. Zo svojej prirodzenosti a pretekajúcej všemohúcnosti obdaroval človeka skrze slová zo srdca. Medzi jeho prirodzenosťou a slovami je absolútna harmónia. Naproti tomu je človek so svojou hriešnou povahou neschopný vydať zo seba nadprirodzené poklady.
Ježiš pri jednej príležitosti prehovoril k farizejom: „Plemeno vreteníc, ako vy môžete vravieť dobré veci, keď ste zlí? Lebo čím je preplnené srdce, to hovoria ústa. Tu preložené slovo „plnosť“ - perisseuma - v pôvodnom jazyku Novej zmluvy, v starogréčtine znamená aj „nadbytok“. Vo svetle tohoto vidíme, že naše srdce je plné nielen dobrých a zlých vecí, ale aj to, že z neho preteká skrze slová jeho obsah, tak ako z krčahu nadbytočná voda. Každý môže vysloviť len to, čo je v jeho srdci.
Často si nevieme predstaviť, aké bohatstvá môže nosiť ľudské srdce, keď je plné pokladov Božieho kráľovstva. Srdce Abraháma bolo plné viery v Božie zasľúbenia, Sára ešte nepočala Izáka, a už sa modlil, aby Pán otvoril životy neplodných žien Abimelechovej rodiny. Bol kanálom žehnania, aj keď v jeho živote ešte nebolo rukolapne naplnené Božie zasľúbenie. Podobne to prebiehalo aj v prípade Eliáša a Elizea. Eliáš sa pri závere svojej služby spýtal svojho verného učeníka, čím by ho mohol požehnať. Elizeus si žiadal dvojnásobok Eliášovho pomazania, a aj ho obdržal.
Božie zásoby sú nevyčerpateľné
Ako vedel Eliáš odovzdať dvojnásobné pomazanie? Tak, že načrel do nevyčerpateľných Božích zásobární, a nie do ľudských. To isté urobili aj učeníci Pána Ježiša, keď ich poveril, aby nasýtili zástupy. Verný a rozumný správca rozdáva poklady Božieho domu. Skutočné slová žehnania môže odovzdať iba znovuzrodené srdce, lebo je nositeľom Božej prirodzenosti.
Podľa Šalamúnovho vyučovania nie je jedno ani to, kedy otvorí človek svoje ústa. Je čas mlčania a čas hovorenia. Mlčanie neznamená iba absenciu hovorenia alebo prestávku, ale aj schopnosť prijatia slov odkazu a zjavenia. Preto Ježiš na konci svojich podobenstiev hovorieval: „Kto má uši, nech počuje ...“ Aj apoštol Jakub vyzýva každého k rýchlemu počutiu a pomalému hovoreniu. Takže sa musíme naučiť umeniu mlčania. Je to obzvlášť dôležité v takom prípade, keď sa potýkame s udalosťami, ktorým nerozumieme, alebo ich nevieme spracovať. Vtedy je najrozumnejšie mlčať a čakať na zjavenie.
No sú aj také situácie, keď človek, ktorý je za niečo zodpovedný, musí prehovoriť - navyše ani nie prirodzené myšlienky, ale Božie Slovo. List Židom 11,20 hovorí toto: „Vierou (tiež) o budúcich veciach požehnal Izák Jakoba a Ezava.“ Autor listu spomína žehnanie patriarchov ako skutok viery. „Nechže ti dá Boh z rosy neba a zo všelijakého tuku zeme, hojnosť obilia a hroznovej šťavy. Nech ti slúžia národy a klaňajú sa ti ľudia! Buď pánom svojim bratom, a nech sa ti klaňajú synovia tvojej matky!
Izák si uvedomil, že požehnanie prvorodeného vyslovil na svojho mladšieho syna vtedy, keď si prišiel Ezau po svoje požehnanie. Keď Ezau zistil, ako ho Jakob podviedol - horko zaplakal a chcel zachrániť nezachrániteľné. „Či si pre mňa neodložil požehnania?“ - spýtal sa svojho zhrozeného otca, ktorý mu odpovedal takto: „Izák odpovedal a riekol Ezavovi: Hľa, učinil som ho pánom nad tebou a všetkých jeho bratov som mu dal za služobníkov a zaopatril som ho obilím a šťavou z hrozna.
Izák neurobil nič iné, len vyslovil slová - no urobil to z viery. Vedel, že Jakoba ustanovil pánom nad Ezauom, a že ho zaopatril obilím a vínnou šťavou. Viera učinila hodnou pozornosti tie udalosti, o ktorých hovorí list Židom 11,21: „Vierou Jakob zomierajúc požehnal každého zo synov Jozefových a poklonil sa na vrch svojej palice.“ Z pozície duchovnej autority vyslovil tie pravdy, ktoré neskôr rozhodli o živote Efraima a Manassesa, čo sa týka dedičstva zasľúbenej zeme.
Jakob praktizoval svoju vieru do zasľúbenej budúcnosti svojich požehnaných synov. Presnejšie, do tých zasľúbení, ktoré Boh dal Abrahámovi a jeho potomstvu. Toto odovzdal ďalej Efraimovi a Manassesovi, aj svojim dvanástim synom, vysloviac na každého jeho osobné požehnanie. Základom každého žehnania je zasľúbenie živého Boha. Keď nastal čas Mojžišovej smrti, nerozlúčil sa so synmi Izraelovými nedôstojne (hoci by mal na to príčinu), ale so žehnaním. Vyslovoval slová zasľúbenia, ktoré súviseli so zaujatím zeme zasľúbenej do dedičstva.
Ježiš vystúpil do Neba žehnajúc svojich učeníkov. Vztiahol na nich ruky, vyslovil slová žehnania a opustil zem. Toto poukazuje na Jeho pozemskú službu, ale aj súčasnú - nebeskú. Aj na zemi žehnal svojich, aj v nebi ich žehná. Podobne to robia aj veriaci v Neho: aj na zemi žehnajú Pánových učeníkov, aj v nebi ich budú žehnať. Vyslovujme slová žehnania, lebo sme boli povolaní k dedičstvu požehnaní.
Na základe spomenutého, nestačí len formálne niečo vysloviť. Znovuzrodené srdce musí vysloviť slová vyznania viery. Boh, ktorý pozná a formuje naše životy, nielen počuje naše slová, ale vidí aj ich zdroj, aj stav nášho srdca. Dávida prenasledovali v jednom období takí ľudia, ktorí boli schopní pokrytecky vysloviť na neho žehnanie - napriek nenávisti, ktorú nosili v srdci, preto, aby vyhoveli očakávaniu spoločnosti.
„Dokedy budete útočiť na človeka? Pobití budete všetci, koľko vás je. Budete ako nachýlená stena ako navalený múr. Len o tom sa radia, ako by ho zvrhli s jeho výše. Majú radi lož. Svojimi ústami dobrorečia a vo svojom srdci zlorečia. Sélah.“ (Žalm 62:4-5) Takto sa vyžaloval Boží pomazaný, ktorý videl úmysly svojich nepriateľov. Ten, kto miluje lož, má srdce plné zloby, preto aj keby vyslovil žehnanie, nie je to skutok pravej viery. Ľudia skazení v srdci nie sú schopní odovzdať skutočné požehnanie, ani v tom prípade, keď ho vyslovujú kvôli svojim vlastným záujmom. Preto Boh nepožehnal Baláma, a pritom vyslovoval na synov Izraelových požehnanie.
Je teda veľmi dôležité radikálne sa oddeliť od atmosféry nenávisti a obvinení a vedome sa zaviazať do služby žehnaní. Ten, kto má srdce plné dobrých pokladov, ľahko žehná iných. Skôr, či neskôr ho obkľúči atmosféra príťažlivosti, a bude ako prameň dobrej, studenej vody v horúčave. Ľudia budú piť jeho slová, radi s ním budú hovoriť, radiť sa a vyhľadávať jeho prítomnosť.
Modlitba za zlomenie každej kliatby vyslovenej proti vám | Ako zlomiť kliatby nad vaším životom
Kliatba a požehnanie v Deuteronómiu
V Biblii sú dôsledky požehnania aj kliatby veľmi dobre opísané v 28. kapitole Deuteronómia. Hlavným prostriedkom požehnania a prekliatia sú slová. Ide predovšetkým o Božie slová, pri ktorých pôsobí najsilnejšia autorita, ale tiež slová ľudí. Ako sme už naznačili, najčastejšou a najsilnejšou príčinou kliatby (ale aj požehnania) v živote človeka sú Božie výroky.
O všeobecnom požehnaní alebo prekliatí života človeka primárne rozhoduje jeho postoj a poslušnosť voči Božiemu slovu. Z už spomenutej 28. kapitoly Deuteronómia je zjavné, že požehnanie alebo prekliatie si ľudia môžu vybrať.
Príčiny kliatby
„Boh hovoril všetky tieto slová: Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otrokov. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!
Tento text je úvodnou časťou Desatora a hoci je v spoločnosti dobre známy, ľudia si neuvedomujú, že jeho nedodržiavanie spôsobuje kliatbu, ktorá sa prenáša na 3 až 4 nasledujúce generácie. Pre Izrael znamenalo uctievanie nejakých iných bohov popri Hospodinovi duchovné cudzoložstvo a porušenie zmluvy, ktorú mali so svojím Pánom.
Predstavovalo to veľký problém a v súčasnej dobe je to veľkým problémom aj pre všetkých kresťanov, ktorí prejavujú náboženskú úctu komukoľvek inému ako osobám Božej Trojice - Otcovi, Synovi a Duchu Svätému. Podobne je zakázané zhotovovanie a uctievanie modiel, teda predmetov zobrazujúcich čokoľvek, čo je na nebi, na zemi alebo vo vodách pod zemou. Do kategórie falošnej spirituality patria tiež všetky formy okultizmu či ezoteriky.
Okultné aktivity predstavujú nelegitímny kontakt s duchovným svetom, ktorý vedie ku kontaktu s démonickými silami. Písmo hovorí o tom, že k Bohu vedie jediná cesta. Ježiš vyhlásil: „Ja som cesta, pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ (Ján 14,6) Akákoľvek snaha získať pomoc duchovného sveta, hoci aj s ušľachtilými úmyslami, je zlá a nebezpečná.
Okultné aktivity môžeme rozdeliť do niekoľkých kategórií. Prvou z nich je čarodejníctvo, ktoré predstavuje silovú formu okultizmu, zameranú na manipuláciu, zastrašovanie, jednoducho na ovládanie ľudí. Ďalšou kategóriou je veštenie. V prípade veštenia ide o snahu získať duchovné poznanie skrytých vecí, predpovedať budúcnosť a nájsť rady pre správne rozhodnutia.
Okultné predmety
Rôzne predmety či artefakty s okultným pozadím sú dnes medzi ľuďmi značne rozšírené a namiesto toho, aby ľuďom „prinášali šťastie“, bývajú príčinou pôsobenia mnohých kliatob nad jednotlivcami aj rodinami. Čo si máme pod takýmito predmetmi predstaviť? Ide predovšetkým o všetky suveníry privezené z pohanských kultúr, kde slúžia k rôznym rituálom alebo zobrazujú pohanské božstvá, rôzne ochranné talizmany, lapače snov a podobne.
Bežné sú prívesky s astrologickými znameniami, sošky svätých a všeobecne predmety používané pri modloslužbe. Pred okultnými praktikami v akejkoľvek podobe nás Písmo dôrazne varuje: „Keď prídeš do krajiny, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh, nenapodobňuj ohavnosti miestnych národov. Nech nie je medzi vami nikto, kto by syna alebo dcéru previedol cez oheň: ani veštec zaoberajúci sa veštbami, ani vykladač znamení, ani hádač, ani čarodejník, ani zaklínač, ani vyvolávač duchov, ani veštec, ani ten, čo by sa vypytoval duchov mŕtvych. Každý totiž, kto koná tieto veci, je Hospodinovi ohavný.
Ak má byť odstránená kliatba, pôsobiaca v dôsledku vyššie uvedených vecí, je potrebné týchto praktík zanechať, odstrániť okultné predmety a prosiť Boha o odpustenie. V prípade, že sa takýmto aktivitám venovali naši predkovia, môžeme sa modliť aj za to, s vierou, že v našich životoch tieto temné sily už pôsobiť nebudú.
Úcta k rodičom
„Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo tak je to spravodlivé. Úcta k rodičom je hodnotou, na ktorú kladie Boh obrovský dôraz. Ak v živote nejakého človeka chýba, dôsledkom je absencia dlhovekosti a spokojného života. Pre mnohých ľudí je cestou k prelomeniu kliatby napravenie postojov k rodičom.
S rodičmi nemusíme zdieľať rovnaké hodnoty a môžeme mať pomerne odlišné názory na život, sme im však celoživotne zaviazaní prejavovať úctu. Prekliatie spôsobujú tiež všetky podoby útlaku a nespravodlivosti, najmä ak sú namierené proti slabým a bezmocným.
Ochrana slabých
Boh bol od počiatku ochrancom slabých. V dnešnej dobe sú najohrozenejšou skupinou nenarodené deti. Iba na Slovensku je ročne zavraždených okolo 16 000 nevinných životov (údaj z roku 2017) a v celosvetovom meradle toto číslo predstavuje 40-50 miliónov umelých potratov ročne. Do tejto kategórie patria tiež všetky formy Božím zákonom zakázaného a neprirodzeného sexu. Počnúc mimomanželským sexom a končiac sexuálnymi praktikami, ktoré Písmo označuje ako zavrhnutiahodné (Lv 18).
Postoj k židovskému národu
Postoj ľudí a spoločnosti voči Bohom vyvolenému židovskému národu mal vždy vplyv na mieru požehnania alebo prekliatia daného národa. Ľudia, ktorí žehnali Židom, boli požehnaní, a naopak tí, ktorí zlorečili, boli postihnutí kliatbou. Dôvod je jednoduchý. „Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno. Buď požehnaním! Požehnám tých, čo teba žehnajú a tých, čo tebe zlorečia, prekľajem.
Dnešný antisemitizmus má mnohé podoby, od brutálnej nacistickej nenávisti voči židovskému národu až po liberálny antisionizmus zameraný proti súčasnému štátu Izrael. Existuje aj kresťanská podoba antisemitizmu stelesnená v tzv. teológii náhrady, ktorá hlása, že úlohu biblického Izraela dnes v plnej miere prevzala kresťanská cirkev.
Kto toto tvrdí, celkom prehliada vyučovanie apoštola Pavla v 9., 10. a 11. kapitole Listu Rimanom.
Spoliehanie sa na Boha
„Toto hovorí Hospodin: Prekliaty je muž, ktorý dôveruje človekovi a spolieha sa na telo, jeho srdce sa však odvracia od Hospodina. Bude ako borievka na stepi, neuzrie prichádzať dobro, bude prebývať na rozpálených miestach púšte, v krajine soľnej a neobývanej.
Táto kliatba postihuje životy ľudí, ktorí sa spoliehajú na vlastné sily, na svoje prirodzené schopnosti. Takíto ľudia sa domnievajú, že Boha a jeho pomoc nepotrebujú, v dôsledku čoho sa ich srdce odvracia od Stvoriteľa. Neuvedomujú si však, že práve toto je ich najväčší problém.
Spoliehať sa na telo (hebr. básár, gr. sarx) znamená staviť všetko na schopnosti ľudskej (padnutej a hriešnej) prirodzenosti. Národy na to doplatili pri babylonskej veži a dnes rovnakú chybu opakujú pri nadnárodných globalizačných projektoch.
Spoliehanie sa na to, že v človeku drieme iba dobro a že ľudstvo samo si dokáže nájsť cestu k pokroku a blaženosti bez pokánia a návratu k Bohu, dokonalo vystihuje podstatu moderného humanizmu a liberalizmu. Biblickému kresťanstvu je takýto postoj veľmi vzdialený. Vieme, že tak jednotlivec ako aj spoločnosť potrebujú Boha, ním stanovené morálne hodnoty a pravidlá a tiež jeho pomoc a požehnanie.
Kladiem si otázku, či duchovno-morálny rozpad liberálnej západnej Európy nie je práve dôsledkom tejto naivnej viery v schopnosti pokrokového ľudského spoločenstva. Samozrejme, že východná Európa na tom nie je oveľa lepšie. Popri vyššie uvedenom existuje ešte jedna forma spoliehania sa „na telo“, teda na vlastné prirodzené schopnosti, tou je zákonníctvo.
Zákonníctvo
Tento náboženský fenomén predstavuje zdôrazňovanie nutnosti dodržiavania všetkých ustanovení Božieho zákona na základe vlastnej sily a schopností človeka a nie je v ňom žiadne miesto pre Božiu milosť. Zákonnícki ľudia sa navzájom pretekajú v zbožnosti a majú veľmi tvrdé srdcia nemajúce zľutovanie s nikým, kto je horší, alebo menej duchovný, ako sú oni.
Nevedia však, že vo svojej podstate sú telesní a dopadá na nich kliatba. Práve takýmto ľuďom adresoval Pán svoj výrok: „Milosrdenstvo chcem a nie obeť!“ (Mt 9,13 a 12,7) Biblický kresťan je si vedomý svojej vlastnej nedostatočnosti a spolieha sa na Božiu milosť.
Lenivosť
„Prešiel som okolo poľa lenivého muža a popri vinici človeka, čo stratil rozum. A hľa, bola celkom zarastená bodľačím, jej povrch pokrývala pŕhľava a jej kamenný múr bol rozváľaný. Hoci sa v tomto texte priamo nepíše o kliatbe, kontext je jednoznačný. Pasívny a lenivý prístup k životu vedie k zanedbanosti, rozvratu, chudobe a nevyhnutnému krachu.
Samotná podstata úspešného kresťanského života spočíva v rozhodnutí aktívne nasledovať Krista. Viera nikdy nie je pasívna, ide o „plávanie proti prúdu“ a „beh na dlhú trať“.
Ako zlomiť kliatbu
Je skutočnosťou, že aj v dnešnej dobe existujú ľudia, venujúci sa čarodejníctvu a rôznym formám mágie. Takíto ľudia dokážu používať svoje temné schopnosti aj na to, aby niekomu uškodili. Pravdou je, že sú tiež ľudia, ktorí sú im za to ochotní zaplatiť. Hoci používanie magických kliatob do určitej miery funguje a je nebezpečné, kresťania majú účinné prostriedky, ako tomu zabrániť.
Prvým krokom je poraziť strach z týchto vecí. Akýkoľvek strach iba zväčšuje moc kliatby, lebo očakáva jej naplnenie. Ide o negatívnu vieru. Božie slovo hovorí: „Ako preletovanie vrabca a poletovanie lastovičky ani bezdôvodná kliatba nedosiahne cieľ.“ (Pr 26,2)
Pokiaľ patríme Ježišovi Kristovi a naše životy sú očistené od hriechov a porušení Zákona jeho vzácnou krvou, preliatou na kríži, nemusíme sa báť kliatby. Ak máte pocit, že nad vami niekto vyslovil prekliatie, urobte veľmi jednoduchú vec.
Povedzte: „Môj život patrí Bohu, som očistený skrze obeť Pána Ježiša Krista, ktorý sa stal prekliatím, aby som ja mohol byť požehnaný. Preto teraz v mene Ježiša Krista ruším akúkoľvek kliatbu vyslovenú nad mojím životom (tu môžete byť konkrétni a danú vec presne pomenovať a zrušiť). Takáto kliatba nemá na mňa žiadny vplyv.
Popri cieľavedomom preklínaní existuje aj ďalšia kategória kliatby, a tou sú zlé slová, ktoré o nás hovoria ľudia, čo nás nemajú radi. Ak nás niekto vytrvale ohovára a nepovie o nás dobré slovo, má to svoju moc. Hoci to nie je také účinné, ako vyššie opísané „kvalifikované“ preklínanie, aj proti tomu je potrebné sa postaviť a neutralizovať vplyv, ktorý to na nás môže mať. Robí sa to presne rovnakým spôsobom ako v predchádzajúcom prípade.
V prípade našich vlastných negatívnych výrokov o nás samých ide o špeciálnu kategóriu tzv. „sebapreklínania“. Tento jav sa, žiaľ, vyskytuje veľmi často a ľudia majú tendenciu ho podceňovať. Veď predsa každý si niekedy rád uľaví tým, že si vynadá do hlupákov, prípadne použije aj silnejšie výrazy. Keď sa stane nejaká nepríjemnosť, ľudia konštatujú: „Tak toto sa mi deje stále.“ „Nikdy sa mi nič nepodarí!“ „Všetko iba pokazím.“
Na takéto rozprávanie si musíme dať pozor. Požehnaní ľudia viery takto nehovoria. Keď sa nám niečo nepodarí, treba sa k tomu postaviť tak, že sa budeme ďalej snažiť a že nabudúce to vyjde. Takéto myslenie sa musí premietnuť aj do našich slov. Keď vieme povzbudzovať druhých, naučme sa povzbudzovať a fandiť aj sebe samým.
V prípade, že už z našich úst vyjdú nejaké zlé slová na našu vlastnú adresu, hneď ich zrušme a nahraďme pozitívnym vyznaním. Takáto sebadisciplína v oblasti jazyka už pomohla mnohým ľuďom doslova zmeniť svoje životy.
Hoci sú kliatby reálnou a nebezpečnou duchovnou silou, ich moc je možné zrušiť. Oslobodenie z moci prekliatia pozostáva z niekoľkých krokov. Tým najdôležitejším je osobné obrátenie sa k Ježišovi Kristovi. V prípade kliatby vychádzajúcej z porušenia Božieho Zákona je dôležité biblické pokánie z hriechov, ktorými sme Zákon prestúpili. Hriechy treba oľutovať, vyznať ich Bohu a poprosiť ho o odpustenie. To isté platí tiež o kliatbach, ktoré nevychádzajú z Božieho zákona a ich pôvodcami sú ľudia. To, ako ich zrušiť, sme už opísali.
Ľudia veriaci v Ježiša Krista sú zo svojej podstaty požehnaní. Pán Ježiš svojím životom naplnil všetky požiadavky Zákona na to, aby mohol byť dokonale požehnaný, a potom si s nami vymenil miesto a stal sa prekliatím. Rovnako ako niesol náš hriech a dal nám svoju spravodlivosť, stal sa za nás prekliatím a dal nám svoje požehnanie. Túto skutočnosť si musíme uvedomiť a konať podľa nej.
Jedno z najväčších požehnaní veriaceho človeka opisuje záver 23. žalmu: „Áno, dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.“ Božia dobrota a milosť (presnejšie preložené láskavosť) sprevádzajú človeka, ktorého pastierom je Pán, po celý život. Slovo „budú sprevádzať“ je prekladom hebrejského výrazu rádaf, ktorý doslova znamená „prenasledovať“.
Toto je Božie konanie s nami a jeho zámer. Tých, ktorí zápasili s kliatbou, bude doslova prenasledovať požehnanie. Biblickým príkladom požehnaného človeka je nepochybne Abrahám. Jeho život, hoci nebol bez zápasov, môžeme označiť za veľký úspech. Keď ho Boh žehná a sľubuje mu veľké veci, svoje požehnania spája s jedným príkazom. Hovorí mu: „Buď požehnaním!“ (Gn 12,2)
Ozajstný kresťanský život nie je životom „konzumentov požehnania“. Je životom požehnaných ľudí, ktorí požehnanie šíria, nasledujú šľapaje „praotca požehnaných“ Abraháma a sú požehnaním pre každého, koho stretnú. Takto totiž vyzerá víťazstvo nad kliatbou, ktoré je vďaka Ježišovi Kristovi k dispozícii každému.
