V Európe dnešných čias mátoží sekularizmus a ten, priznajme si, v kolíske kresťanstva hľadá novú identitu, často zabúdajúc na stáročné tradície tohoto kontinentu. V tejto úvahe budem sledovať vývoj európskej civilizácie a hľadať tie zlomové udalosti, ktoré sekularizmus posúvali do povedomia histórie.
Sekularizmus je zosvetšťovanie náboženských hodnôt, je to proces odchodu od náboženstva, ktorý sa odohrával na úrovni inštitúcií, aj na odchode od viery v Boha u veriacich. Sekularizmus, bezbožníctvo, je zreteľne protináboženská ideológia jednoznačne smerujúca k zničeniu všetkých foriem a prejavov náboženstva v osobnej i spoločenskej rovine. Historicky tento proces prebiehal postupne ako súčasť filozofických a sociálnych pohybov.
Chvenie v Cirkvi existovalo od jej počiatku. Už sv. Pavol naprával odchýlky od apoštolského smerovania. Spory väčšieho rozsahu vyvolali: gnóza, manicheizmus, arianizmus a nestorianizmus. Boli to však diskusie v rámci kresťanstva. V nich sa vytriedili správne závery, ktoré boli na početných konciloch prijaté ako základné vieroučné pravdy.
Vývoj kresťanstva bol v prvých storočiach po Milánskom edikte poznačený existenciou dvoch centier v Rímskej ríši - Rím (západná Cirkev) a Konstantinopol (východná Cirkev). Mnohé otázky sa dlhú dobu riešili prijatím spoločných vyhlásení. Do prelomu tisícročia beh života vzdialil západnú a východnú Cirkev od seba tak, že i drobná roztržka mohla privodiť rozchod. A skutočne k nemu aj došlo. Diplomatické rokovania Ríma (delegáciu viedol Humbert) a Byzancie (s patriarchom Cerulariom) skončili úplným rozchodom.
Problémov na diskusiu bolo niekoľko. Stretnutie delegátov sa konalo v zložitej vojensko - politickej situácii. Napätie zvyšovalo západné cisárstvo (Karol Veľký) územnými nárokmi v Taliansku a na tie si nárokovala aj Byzancia. Do hry vstúpil aj pápež Lev IX. V pozadí bola tiež dlhodobo nevyriešená otázka primátu. Byzantský cisár mal záujem o spojenectvo kvôli vojenskému ohrozeniu zvonku. Pri rokovaní delegátov však k dohode nedošlo. Naopak, otázky ako filioque (Duch sv. pochádza od Otca a Syna, to východná Cirkev neuznáva. Podľa nej Duch sv. pochádza od Otca (skrze Syna)), nekvasený chlieb pri bohoslužbách a snáď i neochota k dohode, doviedli rokovania ku vzájomným exkomunikáciám.
Dôležitú úlohu zohrala aj skutočnosť, že pápež Lev medzitým zomrel a nástupca Viktor II bol zvolený až o rok. V tejto atmosfére došlo k veľkému rozštiepeniu na východnú (pravoslávnu) a západnú (katolícku) Cirkev. Tento rozkol trvá dodnes.
K druhému rozdeleniu došlo vnútri Európy, keď vystúpil M. Luther so svojím reformným programom. Výsledkom tvrdého sporu bol rozkol a vznik evanjelickej cirkvi a iných reformných cirkví. To sú všetko známe skutočnosti. Chcem poukázať na to, že všetky tieto pohyby sa udiali vnútri kresťanstva. Nové náboženské denominácie zostali na pôde kresťanstva a gnostické tendencie boli stlmené, hoci sa z času na čas objavujú v inej podobe.
Udalosti, ktoré predznačili myšlienkový smer v 18. a 19. storočí sa síce odohrávali na pôde kresťanstva, vyvolali však širšie diskusie o vieroučných otázkach. Spomeniem známy spor okolo geocentrickej sústavy. Ústrednou postavou v tomto spore bol Galileo Galilei, ktorý dospel k presvedčeniu, že Kopernikova predstava, že Zem nie je stredom vesmíru je správna - Zem sa otáča okolo Slnka. Galileo bol cirkevnými predstaviteľmi kritizovaný. Spor sám osebe nie je výnimkou v strete starých a nových predstáv. Dôležité sú dva momenty. Predovšetkým ide o nesprávny prístup k Biblii.
Cirkevní predstavitelia použili Starý zákon, akoby bol autoritou vo veciach týkajúcich sa prírodných vied. Galileo (bol veriacim kresťanom) sa opieral o pozorovania. Nie je mojou úlohou rozoberať priebeh diskusií. Chcem tiež upozorniť, že ďalšie vedecké výsledky potvrdili správnosť Galileiho tvrdení. To iste nevylepšilo autoritu Biblie v dobovej interpretácii. R. Guardini správne upozorňuje, že hoci negatívne stránky procesu proti Galileovi nemožno ospravedlniť, nešlo len o duchovné tmárstvo. Proces vzišiel z obavy o existenčné otázky ľudského života: o miesto Božie, aj o miesto človeka. Stredovek veril, že miesto človeka je Zem a tá je stredom sveta. V tomto bolo vyjadrené postavenie človeka v celku bytia, jeho dôstojnosť i zodpovednosť. Nové astronomické poznatky vytláčajú Zem z jej postavenia. Už nie je stredom vesmíru. Kde potom existuje človek? Táto a podobné otázky môžu byť zodpovedané len správnym prístupom k Biblii. Cestu ukázal Teilhard de Chardin.
V zásade ale bola Európa v tej dobe konfesijná. Štáty, aj jednotliví ľudia sa hlásili ku kresťanstvu. Bolo sotva predstaviteľné, žeby to tak nebolo. Náboženstvo bolo všade úzko spojené so životom spoločnosti. Spájalo sa s mocou a súčasne ju legitimizovalo. Bolo prítomné pri všetkých kolektívnych činnostiach. R. Guardini to hodnotí takto: “Počas viac ako jedného tisícročia bolo kresťanské učenie meradlom pravdy a bludu, správnosti a nesprávnosti; rozpadom stredoveku nastupuje čisto svetský poriadok hodnôt ... K tomu pristupuje skutočnosť, že v boji nového so starým zo strany starého dochádza k prehmatom, ktoré mu dodávajú punc duchovnej obmedzenosti. Tým je kresťanstvo stále viac zatlačované do obranného postavenia. Vzniká dojem, že celý rad článkov viery sa dostáva do konfliktu so skutočnými alebo domnelými výsledkami filozofie a vedy ...
V podvedomí Európy sa hromadili negatívne skúsenosti zo života Cirkvi (luxus, reformácia v Nemecku, Ján Hus a jeho hnutie, anglikánska cirkev a iné). Osobitne silný vplyv na zmenu myslenia mala veľká kontroverzia medzi katolicizmom a protestantizmom. Tá sa rýchlo zvrhla na náboženskú a občiansku vojnu. V takých pomeroch sa nedalo očakávať, že dôjde k duchovnému zmiereniu. Došlo k devalvácii slova Boh a kresťan a panovala nenávisť namiesto lásky. Do tejto atmosféry sa rodila veda. Postupne zmatematizovaná fyzika a astronómia obracali pozornosť na novú stránku života - nie sú to už len staré písomnosti, ktorým sa dlhé stáročia bezvýhradne verilo, prišla ponuka nových vedeckých právd, ktoré sa dali teoreticky predpovedať a experimentálne overovať.
Krajina, v ktorej naplno vybuchla sopka liberalizmu je Francúzsko. Francúzska revolúcia urobila prielom do tradične vybudovaných vzťahov medzi cirkvami a spoločnosťou. Stalo sa to okrem iného prijatím 10. článku Deklarácie práv človeka a občana Ústavodarným zhromaždením (ÚZ) (1789). Zrušila sa tým historická kontinuita so stáročnou tradíciou a puto medzi náboženstvom a štátom. O rok nato toto zhromaždenie zamietlo návrh na uznanie katolíckeho náboženstva za štátne. prestalo byť najdôležitejším spojivom jednoty národa.
Ďalšie udalosti nedali na seba dlho čakať. Talleyrand, bývalý generálny zmocnenec francúzskeho duchovenstva, navrhol, aby cirkevný majetok (bol to majetok najväčšieho vlastníka v celom kráľovstve) bol daný k dispozícii národu. Malo to dva (možno neočakávané) dôsledky: 1) došlo k sekularizácii dobročinných a výchovných činností, ktoré Cirkev po stáročia vykonávala, 2) kňazstvo sa dostalo do závislosti od štátu (ÚZ sa zaviazalo, že kňazom zaistí pôžitky). Následne sa zriadili občianske matriky. Vstup do života už nebol spájaný s krstom. Podobne to bolo so svadbami. Zákonodarné zhromaždenie zaviedlo rozvod. V podobnom duchu sa postupovalo proti reholiam. V roku 1790 ÚZ zrušilo platnosť rehoľných sľubov, kongregáciám nariadilo, aby sa rozpustili a zrušilo kňazský celibát.
Z výpočtu toho, čo sa v rozpätí niekoľkých rokov udialo vyplýva, že dobové myslenie dozrelo do štádia, že tieto (po prvýkrát protikatolícke) opatrenia sa nestretli s masovými protestmi, hoci sa tu legalizovali zásady, ktoré boli v rozpore s katolíckym učením. Francúzsko ako prvé spochybnilo zásadu nerozlučiteľnosti manželstva. Teraz sa rozvod uznáva vo všetkých štátoch EU, ale uskutočnenie tejto reformy si vyžiadalo takmer 200 rokov.
Závažnejšia otázka je, prečo k tomu došlo. Už som spomínal, že dobové myslenie muselo byť pripravené na tieto zmeny. Okrem toho, dosah tohoto historického diania sa nezastavil na hraniciach Francúzska. Francúzska republika svoju náboženskú politiku exportovala (predovšetkým výbojom svojich armád). Na všetkých okupovaných územiach zabavila a rozpredala cirkevné majetky a rozpustila rehole. Zaviedla rovnosť práv medzi občianstvom a vyznaním.
Situácia v západnej Európe 18. storočia sa zmenila nástupom novej vedeckej a technickej kultúry. Bezprostrednou príčinou sekularizmu bola frustrácia a depresia z pomerov sústavných náboženských vojen (ukončených vestfálskym mierom, 1648). Vyčerpaná Európa hľadala východiská. Vždy je dôležité, kto sa objaví ako reprezentant poskytovania nových ideí.
Významnú úlohu v zmene názorovej klímy zohrala rozrastajúca sa laická inteligencia a vznik skupiny novinárov a profesionálnych literátov vo Francúzsku, Anglicku a Nizozemsku. Na vyššej spoločenskej úrovni bola inteligencia reprezentovaná akadémiami, ktoré zohrávali významnú úlohu vo vedeckej oblasti. Osobitne vo Francúzsku zohrala úlohu v podpore voľnomyšlienkárstva vrstva “libertínov” - boli to predchodcovia budúcich filozofov v neskoršom storočí. Počas celého 17. storočia pôsobili myslitelia ako Gassendi a Hobbes a spisovatelia ako Moliére a Samuel Butler. V 18. storočí voľnomyšlienkárske idey postupne ovládli západnú kultúru.
Nárast inteligencie bol jednou stránkou nárastu stredných vrstiev. Trieda obchodníkov v Holandsku a Anglicku a právnici a úradníci vo Francúzsku postupne zaujali miesto šľachty. Boli tolerantní voči náboženstvu, ale zasa schopní kritizovať autority a náchylní prijať netradičné formy náboženstva. Náboženstvo považovali za súkromnú vec a verejný život za zásadne život v podnikaní. Keď ideálom šľachtica bolo dobyť si česť na bojisku, ideálom mešťana bolo dosiahnutie zisku (voľne spracované podľa Dawsona.
Postupne sa tak sformoval nový druh kultúry, ktorý bol vedomou vzburou proti kresťanstvu a bol zameraný na vytvorenie racionálnej filozofickej základne pre spoločnú západnú kultúru. Bolo to osvietenstvo. To sa prejavilo najprv u anglických deistov ( koncom 17. storočia) a potom u francúzskych filozofov a encyklopedistov. V 2. polovici 18. Osvietenstvo sa najprv naplno prejavilo vo Francúzsku. Bol to iste dôsledok toho, že po skončení vlády Ľudovíta XIV, ktorá bola prísne autoritatívna, nastalo uvoľnenie - sloboda.
Ľudovít XIV sa neohraničil len na zdokonaľovanie štátneho absolutizmu, ale až do krajnosti ho rozvinul do vzťahu k Cirkvi. Motto: jeden kráľ, jedna krajina, jedna viera nezostalo len na papieri. Vláda začala používať donucovacie prostriedky . Od všetkých Francúzov sa požadovalo vyznávanie katolicizmu. Došlo ku krutému prenasledovaniu inovercov. Mnohí z nich sa uchýlili do zahraničia (napríklad viac ako 200 000 hugenotov odišlo do Holandska, Švajčiarska, Anglicka a Nemecka). Mnohí katolíci boli z toho vývoja znepokojení. Pápež Inocent XI neschvaľoval tieto metódy obracania. Kráľ zostal neoblomný. Samozrejme, že to malo vážne dôsledky na situáciu nielen vo Francúzsku.
Prevládol racionalizmus a zdôrazňovanie zdravého rozumu do takej miery, že zázrak a tajomstvo sa považovali za absurdné. Osvietenstvo malo v sebe iste aj kladný ideál, ale doba reprezentovaná géniom Voltaira sa zamerala na deštruktívnu stránku. Voltaire bol vynikajúcim pamfletistom, jeho spisy boli plné výsmechu a ostrého vtipu. Najviac sa zviditeľnil ako odporca kresťanstva, osobitne ako ostrý kritik katolíckej Cirkvi. Jeho citát:”Už sa mi sprotivilo stále počúvať, že 12 ľudí založilo kresťanstvo. Chcem dokázať, že jeden človek stačí na to, aby ho zničil”. Nešetril silnými slovami typu: toto náboženstvo vzniklo, keď sa prvý hlupák zišiel s prvým podvodníkom (prevzaté z práce.
Takéto výpady zasahovali všetko, čo bolo pre pravoverného kresťana posvätné. Deštruktívna kritika podkopávala poriadok kresťanskej kultúry. Stačilo len dodať dynamický emocionálny impulz, ktorý by oslovil masy, aby sa revolúcia stala sociálnou a politickou skutočnosťou. Jean Jacques Rousseau nebol priateľom vodcu francúzskeho osvietenstva Voltaira. Voltaire - priateľ panovníkov a popredná osobnosť intelektuálnej spoločnosti; Rousseau - osamelý prenasledovaný neurotik, skrývajúci sa pred domnelými aj skutočnými nepriateľmi. Zato Rousseauove náboženské cítenie bolo úprimné (deistické).
Sekularizmus bol dobovým javom. Zmätok, ktorý nastal v spoločnosti sa odrazil aj v mravnej oblasti. Nezasiahol všetky vrstvy obyvateľstva rovnako. Dawson to hodnotí tak, že priemerný francúzsky mešťan bol vlažným katolíkom, zatiaľ čo jeho žena bola praktizujúcou katolíčkou. Ale inteligencia a robotnícka vrstva obyvateľstva boli verní revolučnej tradícii. Tento obraz sa ale dosť rýchlo zmenil. Vo Francúzsku stratila Cirkev výsadné postavenie a bola prenasledovaná. V Nemecku a Taliansku boli kláštory rozpustené a cirkevný majetok bol sekularizovaný. Pápež bol vypudený z Ríma a väznený vo Francúzsku.
Samozrejme, pohyb v Európe v období osvietenstva bol zložitý a nedá sa uchopiť niekoľkými napísanými stranami. Bolo obdobie tvrdého sekularizmu, ale aj návratov. Nikdy však nedošlo k reštaurácii. Postupnými krokmi sa spoločnosť vlastne nevratne sekularizovala. 19. storočie riešilo vlastné problémy. Rozvíjala sa veda a technika a žiaľ, paralelne sa nerozvíjal mravný potenciál človeka, aby zvládol nové podmienky aj eticky. Naopak, nastúpila vlna filozofov, ako boli Feuerbach, Nietzsche, ktorí sa nepostavili len proti kresťanstvu, ale otvorene vystupovali proti myšlienke existencie Boha. Silnela aj snaha o sociálnu spravodlivosť, z ktorej vyrastali reformátori, žiaľ, v protináboženskom duchu. Encyklika Rerum Novarum Leva XIII koncom 19. storočia, ktorá je aktuálna aj dnes, nenašla však v sociálnej sfére zaslúžený ohlas.
Nemalú zásluhu na problémyoch viery mala kontroverzia s myšlienkami Ch. Darwina, ktoré boli predstaviteľmi Cirkvi rázne zamietnuté. Túto situáciu obratne využil K. Marx, ktorý v tom čase vydal svoj Kapitál a zmäteného kresťana Darwina vťahoval do svojej hry, ktorá v princípe bola spojená s ateizmom. To sa mu nepodarilo, ale jeho myšlienky využil na boj proti kresťanstvu (proti viere vo všeobecnosti). Cirkev na spracovanie Darwinových ideí potrebovala takmer 100 rokov. Dnes sú obsiahnuté aj v oficiálnych vyhláseniach Svätej stolice. Rozmach a autorita vedy v 19. a 20. storočí prispeli tiež k odklonu od viery a to nielen u veľkej časti vedeckej obce, ale aj u mnohých veriacich. Často išlo len o gestá, vyplývajúce z príslušnosti k istej spoločenskej skupine. Túto atmosféru vynikajúco vykreslil tvorca filmu Lurdy. Mladý ambiciózny vedecký pracovník v biológii sa stavia do pózy ateistu - “ nemôžem veriť na zázraky, ja som...
14. júla si Francúzsko pripomenulo Deň dobytia Bastily. Ide o spomienku na revolúciu, ktorá zrútila dovtedajší ancien régime a viedla k nastoleniu nového poriadku, ktorý sľuboval totálnu premenu celej spoločnosti. Na rozdiel od americkej revolúcie, v ktorej išlo o zachovanie Bohom ustanovených práv a politického poriadku, francúzska revolúcia bola útokom na samotné tkanivo spoločnosti. Francúzska revolúcia neobišla žiaden aspekt ľudského života. Podľa Výboru pre verejnú bezpečnosť, ktorý bol značne ovplyvnený filozofiou J. J. Na dosiahnutie tohto cieľa mal vzniknúť nový štát postavený na rozume, ktorého hlavným ideologickým programom malo byť dosiahnutie neobmedzenej zvrchovanosti „ľudu“ a vykorenenie starých tradícií, noriem a náboženských predstáv.
Revolučná vláda bola osobitne zainteresovaná na zničení akejkoľvek stopy po Rímskokatolíckej cirkvi, pretože Rím považoval Francúzsko za „svoju najstaršiu dcéru“ a francúzsky panovník zasvätil „svoju osobu, štát, korunu aj poddaných“ Panne Márii. Ústavodarné zhromaždenie začalo proticirkevnú kampaň zakomponovaním nasledujúceho článku do Deklarácie ľudských práv: „Žiadna skupina osôb ani jednotlivec nemôže uplatňovať inú autoritu než je tá, ktorá vyplýva priamo z vôle ľudu.“ Inými slovami, Cirkev sa už nemôže vyjadrovať k verejným otázkam a sekulárny štát má mať posledné slovo v každej oblasti ľudského a spoločenského života. „Duchovenstvo muselo odprisahať vernosť francúzskej ústave a oponenti museli odstúpiť zo svojich funkcií, pričom mnohí z nich boli prenasledovaní ako zločinci. Neskôr bol zrušený konkordát z roku 1516, ktorý definoval vzťahy Francúzska s pápežom. Finančné a diplomatické vzťahy s pápežom boli prerušené. V mene slobody boli zrušené všetky rehoľné sľuby a vo februári 1790 bola prijatá legislatíva na likvidáciu kláštorov a konfiškáciu ich majetku.
Občianska ústava duchovenstva z 12. júla 1790 premenila klérus na štátnych zamestnancov, biskupi a kňazi mali byť volení ľudom a platení štátom. Pápež už nemal mať v týchto otázkach žiadne právomoci. Duchovenstvo muselo odprisahať vernosť francúzskej ústave a oponenti museli odstúpiť zo svojich funkcií, pričom mnohí z nich boli prenasledovaní ako zločinci. Laickí katolíci lojálni k pápežovi boli považovaní za rebelov a zradcov. Keďže iba štyria zo 135 biskupov boli ochotní odprisahať vernosť ústave, už v roku 1791 prijalo Zákonodarné zhromaždenie ešte radikálnejšie sankcie namierené proti Cirkvi. Všetkým náboženským kongregáciám bolo zakázané nosiť kňazské rúcho. Kňazi lojálni k pápežovi boli automaticky obvinení z „fanatizmu“ a odsúdení na 10 rokov väzenia. Procesie boli zakázané. Chrámy prišli o kríže a náboženské artefakty. Štátni kňazi sa mohli ženiť, rozvádzať a vznikol inštitút civilného manželstva. Vzdelávanie, ktoré po stáročia rozvíjala Cirkev, bolo znárodnené.
S cieľom dechristianizovať Francúzsko bolo zavedené nové civilné náboženstvo - patriotizmus. Gregoriánsky kalendár bol zrušený a nahradený názvoslovím odvodeným z prírody. S cieľom znemožniť nedeľné sväté omše mal mať každý mesiac tri „týždne“, jeden týždeň mal trvať desať dní a desiaty deň mal byť dňom odpočinku. Katolícke sviatky boli nahradené národnými a občianskymi sviatkami. Kult martýrov revolúcie (Rousseau) mal nahradiť úctu k svätým. Používanie slova „svätec“ bolo zakázané. Každé mesto, každá dedina musela vztýčiť „oltár vlasti“ a organizovať patriotické rituály v júli - „mesiaci federácie“. Sviatok prírody bol zavedený v auguste a kult rozumu sa slávil v Civilnom chráme v Paríži, bývalej katedrále Notre Dame. Ako bohyňu rozumu tam korunovali tanečnicu, ktorá následne tancovala pred publikom. „Bez ohľadu na moju vlastnú úlohu v celej tejto veci musím priznať, že občianska ústava duchovenstva...
V roku 1794 nahradil ateistickú adoráciu rozumu kult „najvyššej bytosti“. Napriek všemožnému úsiliu sa misionárom teroru nepodarilo zničiť Cirkev. Naopak, hrdinstvo tisícov mučených biskupov, kňazov a veriacich sa stalo inšpiráciou pre milióny veriacich, a napokon viedlo k duchovnej obnove Francúzska v 19. storočí. Jeden z nevyspytateľných politických aktérov, exkomunikovaný biskup z Autun, princ de Talleyrand, ponúkol nasledujúce hodnotenie tohto desivého obdobia prenasledovania a teroru: „Bez ohľadu na moju vlastnú úlohu v celej tejto veci musím priznať, že občianska ústava duchovenstva . . . Francúzsky generál Henri Clarke v správe predloženej vláde v roku 1796 skonštatoval: „Je zrejmé, že naša revolúcia - pokiaľ ide o otázku náboženstva - zlyhala na celej čiare.
Francúzski ideológovia sa teda poučili - podobne ako ich barbarskí epigóni v 20. storočí - že každý pokus zničiť Cirkev a eliminovať veriacich je vopred odsúdený na neúspech. George J.
Pred 230 rokmi Parížania dobyli nenávidený symbol útlaku, ktorý však v tom čase už prakticky nefungoval.Viac než päť rokov si odpykáva trest v ponurej cele Bastily, väznice, o ktorej sa traduje, že koho do nej zatvoria, ten sa už von nedostane. Predstava, že by mal dožiť za týmito múrmi ho privádza k šialenstvu. Druhého júla onoho roku stojí pod oknom svojej cely a kričí o pomoc, dúfajúc, že tam vonku ho niekto vypočuje. „Vraždia tu väzňov, robte niečo! O dvanásť dní rozvášnený dav Parížanov na Bastilu skutočne zaútočí a dobyje ju. Nie však preto, aby z väzenia s hrôzostrašnou povesťou vyslobodil známeho zvrhlíka, ale aby sa zmocnil munície, ktorá je v pevnosti uložená. Markíz de Sade ale medzi nimi nebude. Deň po spomínanom extempore ho totiž previezli do blázinca, a z toho sa dostane až o ďalších deväť mesiacov.
Dobytie Bastily
Symbol moci a útlaku kráľovského dvora dobyl francúzsky ľud pred 230 rokmi, 14. júla 1789. Tým sa začala Veľká francúzska revolúcia, ktorá ukončila vládu kráľa Ľudovíta XVI. a priniesla koniec takzvaného starého režimu. Tento deň je vo Francúzsku od roku 1880 štátnym sviatkom a vláda Ľudovíta XVI. Bastilu postavili ešte počas storočnej vojny ako strategický obranný bod, neskôr sa stala štátnym väzením. Takto vyzerala niekoľko rokov pred francúzskou revolúciou, počas ktorej ju dobyli a potom zbúrali.
Bastille Saint-Antoine, v preklade Pevnosť svätého Antona, znel pôvodný názov objektu, postaveného v roku 1369, počas storočnej vojny s Anglickom. Neskôr pevnosť obohnali aj vonkajším múrom a hlbokou priekopou. Bastila bola dlho vnímaná ako citadela, teda strategický bod, od dobytia ktorého záviselo ovládnutie hlavného mesta. Už v roku 1417 sa však stala aj štátnym väzením, no a za vlády Ľudovíta XIV. „Koho raz zatvoria do Bastily, nikdy viac sa nedostane na slobodu,“ tradovalo sa vo Francúzsku nielen v ére tohto panovníka, ale aj jeho nástupcov. Nebola to síce úplne pravda, faktom však je, že v celách opradených hrôzostrašnými legendami často končili nielen kriminálnici, ale aj ľudia, ktorí sa stali iba obeťami intríg či osobnej pomsty. Pri vtedajšej korupcii nebol totiž problém kúpiť si bianko zatykač a príkaz na uväznenie v Bastile, do ktorého sa potom už len dopísalo potrebné meno. Inokedy si dotyčný takýto osud sám vykoledoval. Minister financií Nicolas Fouquet si za vlády Ľudovíta XIV. napríklad postavil honosný zámok, čo využil jeho rival Jean-Baptiste Colbert. Kráľovi dodal dôkazy o Fouquetových podvodoch a sprenevere štátnych peňazí a ten putoval do Bastily.
Revolučná propaganda po dobytí Bastily farbisto vykresľovala, ako sa vzbúrenci okamžite ponáhľali oslobodiť „neľudsky týraných“ politických väzňov. Nebola to celkom tak. Parížania onoho 14. júla 1789 zaútočili na pevnosť preto, aby získali strelný prach, ktorý im chýbal do zbraní ukoristených predtým v zbrojnici v Invalidovni. Bitka o Bastilu trvala približne päť hodín. Pri streľbe zomrelo 83 ľudí z radov útočníkov, medzi obrancami boli traja mŕtvi, pretože väčšina z nich sa vzdala, keď guvernér pevnosti markíz de Launay vydal Bastilu vzbúrencom. S prepúšťaním trestancov sa revolucionári tiež veľmi neponáhľali, ešte dlho oslavovali a užívali si dobytie pevnosti. Keď konečne otvorili cely, našli v nich iba siedmich mužov. Ľudovít XVI. zostal kráľom aj po revolúcii, keď sa ale pokúsil o útek z krajiny, stratil sympatie Francúzov.
Bastilu napokon Parížania vydrancovali a celý jej archív vyhádzali do priekopy. Časť z neho sa ale podarilo pozbierať a zachrániť a od roku 1798 je uložený vo Francúzskej národnej knižnici.
Dobytie Bastily, je síce považované za symbolický začiatok francúzskej revolúcie, spúšťačom radikálnych zmien, ktoré ukončili obdobie nazývané starý režim, však bolo zasadnutie generálnych stavov, o zvolaní ktorého rozhodol Ľudovít XVI. už v roku 1788. Naposledy sa uskutočnilo ešte za vlády Ľudovíta XIII. Panovník ho slávnostne otvoril vo Versailles 5. mája 1789 a chcel, aby sa generálne stavy obmedzili pri rokovaní na riešenie finančnej krízy.
tags: #francuzska #revolucia #a #cirkev