"V mojom literárnom, ale i civilnom živote sú mi vzormi dvaja muži - Lev Nikolajevič Tolstoj a Johann Wolfgang von Goethe," prezrádza Jozef Banáš.
Pri príležitosti 265. výročia narodenia Johanna Wolfganga von Goethe sa zamyslíme nad jeho motiváciou a zdrojmi jeho vnútornej energie. Jeden z nich sa však nad všetkými vyníma ako maják, ktorý osvetľuje cestu nielen nemeckej, ale i svetovej vzdelanosti, kultúry, duchovna. Johann Wolfgang von Goethe.
Ak má byť zmyslom našich životov entelechia - známy Aristotelov tvorivý životný princíp, je Goethe jeho stelesnením. Entelechia, tvorivosť, je základným princípom prírody a teda by mala byť aj základným princípom existencie človeka, ako jej integrálnej súčasti. Teda len ten, kto je činný, žije. Ten, kto tvorí najviac, žije najviac. Iba ten môže dokázať NIEČO, kto je sám NIEKÝM. Goethe je najskvelejším príkladom tohto princípu.
Úlohou tejto eseje nie je rozbor, tobôž súpis výsledkov Goetheho produktívneho života či už v oblasti farieb, mineralógie, optiky, botaniky, poézie, drámy, politiky.
Goethemu bol život - hoci sa dožil 83 rokov nepochybne krátky. Sám sa správal tak, akoby tu mal byť večne. Narodil sa 28. Augusta 1749 vo Frankfurte mladučkej, sotva osemnásťročnej matke a tridsaťdeväťročnému otcovi. Z jeho štyroch súrodencov prežila len sestra Kornélia. Vo vyššom veku priznáva, že všetko, čo je v ňom jadrné a zdatné, ostrý postreh, zmysel pre humor, priamu povahu, znášanlivý postoj k ľuďom, zdedil po matke.
Študoval právo najprv v Lipsku a licenciálne skúšky absolvoval v Štrasburgu. Tu sa stal obdivovateľom gotických katedrál, na veži tej Štrasburskej, trávil celé hodiny. Pociťoval obrovskú túžbu vytvoriť niečo podobne majestátne. Pod vplyvom Herdera sa začal zaujímať o Homéra, Shakespeara, gotické staviteľské umenie a o ľudovú pieseň. Postupne sa stával lídrom hnutia Sturm und Drang.
Po návrate do Frankfurtu začal svoju advokátsku prax, ktorú v roku 1772 preniesol do Wetzlaru, kde sa vášnivo zaľúbil do Charlotty (Lóty) Buffovej. Z tejto nenaplnenej lásky sa zrodil listový román „Utrpenie mladého Werthera“, ktorý sa stal kultovým čítaním vtedajšej mladej generácie. Vo Wetzlare bol členom „Rytierskej tabule“ a „Radu prechodu“, zoskupení s prvkami slobodomurárskych lóží.
Kľúčový okamih jeho života nastáva v novembri 1775, kedy na pozvanie osemnásťročného korunného princa Karola Augusta prichádza do Weimaru a ostane tu až do svojej smrti. Bolo to v tých časoch bezvýznamné, nudné asi šesťtisícové mestečko, z ktorého sa však vojvodova matka, tridsaťšesťročná kňažná Amália, kultúre oddaná žena, rozhodla urobiť nemecký „Dvor Múz“, čo sa jej za výdatnej pomoci Goetheho skutočne podarilo. Weimar sa stal kultúrnym centrom nielen Nemecka, ale celej vtedajšej Európy. Dá sa povedať, že ním ostal dodnes.
Za vychovávateľa svojho syna povolala kňažná Amália Wielanda, ktorý však mal na mladého aristokrata výrazne menší vplyv ako o desať rokov starší Goethe. Dvaja mladí muži sa skutočne spriatelili na život a na smrť. Výdatnou posilou Weimaru sa stal Herder, ktorý prichádza do mesta ako tridsaťročný.
Pol roka po príchode do Weimaru vymenovali Goetheho za člena Tajnej rady, čo bol rozhodujúci štvorčlenný orgán štátu. Po návrate z druhej švajčiarskej cesty v januári 1780, ktorú podnikol Goethe spolu s Karolom Augustom, sa obaja po dlhých diskusiách rozhodli vstúpiť medzi slobodomurárov. Ako jeden z dôvodov v žiadosti o prijatie Goethe uviedol, že chce byť v užšom kontakte s ľuďmi, ktorých si váži. 23. Júna 1780 obdržal svetlo slobodomurárskeho sveta, ktorý združuje elitu ducha a mravnosti. Presne o rok sa stal tovarišom a 2. marca 1782 už bol s vojvodom Karolom Augustom majstrom. V tom istom roku bol menovaný za prezidenta Finančnej komory a ako tridsaťtri ročného ho cisár povýšil do šľachtického stavu.
Šesť rokov predtým založil profesor kanonického práva Adam Weishaupt v Ingolstadte v roku 1776 Rád Iluminátov. Hlavou úlohou tohto tajného spoločenstva bolo priblížiť mladým akademikom všetky poznatky vedy a poznania, ktoré im zatajovali kňazi a profesori teológie. 11.februára 1783 sa stal Goethe členom iluminátov pod tajným menom „Abaris“.
Postupne sa v dôsledku mnohých úradných povinností začal cítiť ako básnik obmedzovaný. Najväčšiu životnú dilemu - vzťah politika a umelca, teda na jednej strane muža moci a na strane druhej muža tvorivého, riešil po celý život. Trpko dodáva: „Keby som sa bol mohol viac vzdialiť od verejného pôsobenia a zhonu, viac žiť utiahnutý v samote, bol by som šťastnejší a ako básnik by som viac spravil.“
Táto dilema bola aj jedným z dôvodov, prečo sa rozhodol takmer na tri roky opustiť Weimar a s tichým súhlasom vojvodu a za zachovania stáleho platu odišiel inkognito do Talianska. Po návrate z Talianska sa v roku 1788 sa vo Weimare zoznámil so svojou budúcou manželkou Christinou Vulpiusovou, s ktorou sa však oženil až v roku 1806. Sobáš vo veku 57 rokov vysvetľoval tým, že nepokojné časy - najmä vplyv francúzskej revolúcie, ho nútili vyhľadávať samotu.
Až priateľstvo s o desať rokov mladším Schillerom (od roku 1794), ktorý učil na univerzite v Jene vnieslo do jeho života nový elán. Pozoruhodné je, že Schiller žil vo Weimare od roku 1787, ale vzťah týchto dvoch velikánov bol spočiatku viac ako chladný. Goethe si dokonca vzal jedného z jej troch synov na výchovu do svojho záhradného domčeka, z ktorého napísal Charlotte viac ako 1700 listov.
Goetheho dom vo Frankfurte
Po celý život sa zmietal v trojuholníku - tvorba, politika a ženy. Láska na jednej a nezávislosť a odpútanie sa na strane druhej bola popri vzťahu k politike druhou dilemou, ktorú nevyriešil. Druhým dychom však dodáva: „Vždy som sa varoval pustiť do hlbších milostných vzťahov. Bolo by sa zo mňa stalo čosi ako kompas, ktorý nemôže ukazovať správne, ak je v jeho blízkosti magnet.“
Výpočet žien, do ktorých bol zaľúbený potvrdzuje, že jeho celoživotná komunikácia so ženami je motivovaná spaľujúcim hľadaním tej pravej. Ani jedna z jeho lások nebola trvalá, nikdy nebol dlhšie šťastný, nikdy sa nedokázal pripútať k jednej žene na dlhšie, ale treba povedať, že to bola doba, kedy len máloktorý panovník a dokonca mešťan žil v usporiadanom manželskom zväzku.
V starobe spomínal, že za celý život bol hádam len štyri týždne šťastný. Jeho rodinný život bol poznačený tragédiami - z piatich detí mu štyri zomreli krátko po narodení, nerozumel si ani so synom Augustom, ktorý zomrel ako štyridsaťročný a dal mu troch vnukov. Goetheho manželka Christiane zomrela desať rokov po sobáši.
Akiste pod monumentálnym vplyvom antiky sa rozhodol, že chce byť najlepším, a preto sa zaoberal len tým najlepším a tými najlepšími. Klasickými rímskymi a gréckymi básnikmi a dramatikmi, vrhol sa do čítania Racina, Moliéra, Corneilla, Shakespeara, Spinozu, Kanta, Lessinga, Swedenborga a ďalších velikánov. Bol maximalista a mladým básnikom, ktorí si k nemu chodili po rady vravieval: „Šetrite si sily na niečo poriadne.
V pokročilom veku sa intenzívne zaujímal o filozofiu a vedy východu. Pri čítaní jeho hovorov s Eckermannom sa zdá, že sa opieral o indické védy o znovuzrodení duše. Jeho maximalizmus sa napokon ukázal ako kľúčový pri snahe vytvoriť z bezvýznamného Weimaru srdce svetovej literatúry, ktoré pretrvalo a dnes je pútnickým miestom vyznávačov ducha, vzdelanosti a krásy z celého sveta.
Za týmto nezvyčajným počinom však nebol len tento frankfurtský velikán spolu s mladším druhom Schillerom, ale významne k tomu prispela tvorivá atmosféra Weimaru, ktorú vytvorila kňažná Amália a jej syn Karol August, ktorý v nej pokračoval. Možno sa dá sa fenomén Weimar vysvetliť aj zúfalou snahou Goetheho po zjednotení Nemecka.
Obdivoval velikánov starého Grécka a tvrdil, že veľkí jednotlivci môžu vzísť len z lona veľkého národa. Bola to Herderova koncepcia duchovného Nemecka, ktorá Goetheho silno oslovila a vytvorila zárodok duchovnej ríše, ktorú neskôr vytvoril aj ovládol.
Ako dôkladný pozorovateľ prírody jasne pochopil, že len to je dobré, čo sa zjednocuje a zlé je to, čo sa delí. Uvedomoval si, že ak chce byť veľký on, musí byť veľké aj Nemecko. Žil v dobe, ktorej dominovala na jednej strane nemecká rozdrobenosť a malosť v porovnaní s revolučným a porevolučným Napoleonovým Francúzskom, na strane druhej to bola doba nemeckého osvietenstva reprezentovaná nielen duchovne, ale aj morálne vyspelými ľuďmi ako Lessing, Herder, Wieland, Kleist, Schiller, Kant.
Prečo nás fascinuje človek, o ktorom sa Napoleon vyjadril: „Ecce homo“ - hľa človek, podobne ako kedysi Pilát o Kristovi, v zmysle ako jednom z vrcholov človečenstva? Čím je viac? Mysliteľom? Básnikom? Maliarom? Vedcom? Politikom? Filozofom prírody? Pravdepodobne Uomo universale - univerzálny duch, ktorý sa na scéne ľudskej rasy neobjaví ako kométa, ktorá zažiari a zmizne, ale ako hviezda, ktorá svieti, ukazuje cestu, vedie nás, ba dokonca kontroluje.
Už v mladosti má silný pocit, že je Bohom obdarený, keď je schopný sa maximálne sústrediť a za niekoľko dní vytvoriť elégiu, či dokonca divadelnú hru. Dialogista, ktorý svoje názory formuluje ako repliky, vyznávač rovnováhy ako základného princípu jestvovania prírody. Príroda je pre neho božstvom.
Pozorovaním prírody pochopil, že náš pozemský život je len súčasťou vyššieho života a bytia. Je presvedčený, že duch je nezničiteľný. Napĺňa ho uspokojením pomyslenie, že je občanom tejto večnej duchovnej ríše.
„Vieru v nekonečnosť ducha a duše mi dáva práve princíp tvorivosti. Ak nedokážem počas jedného života dokončiť dielo, ktoré som začal, pridelí mi príroda inú formu a čas bytia, kde budem v tvorivosti, ktorá je nekonečná, pokračovať. Človek je rozhovor, ktorý vedie príroda s Bohom. A Boh je vytváraný najlepšími duchmi, ktorí sa v našom univerze nachádzajú. Takže pre mňa sú vierou vedomosti, či inak povedané, kde sú vedomosti, nie je potrebná viera.
Goethe bol nielen prírodovedec, ale aj akýsi prírodný mysliteľ, inšpirovaný svojim obľúbencom Spinozom, ktorý sa postavil proti náboženským dogmám. Za tento postoj ho označili za kacíra, prekliali a vylúčili z náboženskej obce. Sto rokov pred Goethem Spinoza žiadal, aby bola Biblia prístupná všetkým, nielen kňazom, tvrdil, že Ježiš nie je Božím synom, ale najpravdivejší z ľudí a snažil sa ho priblížiť prostým ľuďom.
Príklad Goetheho slobodomyseľného ducha ovplyvnil aj celý rad slovenských, predovšetkým evanjelických vzdelancov, ako boli Ľudovít Štúr, Samo Bohdan Hroboň, Peter Kellner Hostinský, Pavol Dobšinský, Karol Kuzmány, či Jozef Miloslav Hurban. Ján Kollár počas svojich štúdií v Jene v rokoch 1817 - 1819 niekoľkokrát Goetheho vo Weimare navštívil a zopárkrát sa stretli aj v Jene. Tento vzťah sa premenil na priateľstvo a Goethe ho vytrvalo povzbudzoval v literárnej činnosti. Kollárova „Slávy dcera“ najmä jej „Predspev“ je jednoznačne ovplyvnená nemeckým velikánom.
Goetheho trefná charakteristika vlastného národa, ktorý dal svetu duchov temna i duchov svetla. Pri všetkej úcte ku Goethemu, sa však nazdávam, že táto charakteristika platí pre každý národ. A dodávam, že poznám málo národov, ktoré dali svetu toľko svetla a velikánov ducha, ako Nemci. Karol Veľký, Guttenberg, Dürer, Koperník, Luther, Keppler, Bach, Händel, Fridrich Veľký, Kant, Lessing, Haydn, Herder, Schiller, Fichte, Beethowen, bratia Humboldtovci, Hegel, Einstein, Kant, Schubert, Siemens, Marx, Koch, Nietsche, Röntgen, Diesel, Planck, Bosch, Schopenhauer, bratia Mannovci, Hesse a desiatky ďalších.
Ó ty nemecký národ, taký skvelý v jednotlivcoch a taký biedny v mase.