Gotika, umelecký sloh, ktorý trval približne od polovice 12. storočia do konca 15. storočia, sa vyznačuje výraznou civilnou architektúrou a používaním kameňa a tehál ako stavebného materiálu. Gotické umenie sa dlho podceňovalo a ľudia neváhali ničiť jeho diela. Rehabilitovali ho až romantici 19. storočia.
V tomto období sa vo väčšej miere uplatňuje civilná architektúra. Ako stavebný materiál sa používa kameň a tehly.
Gotiku môžeme rozdeliť na: rannú, vrcholnú a neskorú. Ranná gotika na Slovensku trvala približne od polovice 13. do začiatku 14. storočia, vrcholná od začiatku 14. do 30-tych rokov 15. storočia a neskorá gotika trvala až do začiatku 16.
Schéma gotickej katedrály
Architektúra gotickej katedrály
V gotike sa ako architektonický prvok využíva lomený oblúk, v čom sa líši od predchádzajúceho románskeho štýlu. Krížová klenba konštruovaná pomocou lomeného oblúka umožňovala zaklenúť aj obdĺžnikový priestor. Tým sa podarilo preklenúť románsky viazaný systém, ktorým sa dal zaklenúť len štvorcový priestor.
Poznáme hviezdicovú, sieťovú, vejárovú a kružbovú gotickú klenbu.
V gotike hrá veľmi dôležitú úlohu podporný systém. Oproti vnútornému pilieru sa nachádza vonkajší pilier, ktorý zachytáva bočný tlak.
V gotických kostoloch bola „...klenba nad lomeným krížením systematicky spätá s využitím lomeného oblúka. Jej technika potom úplne prevládla. Klenby dosadali na štíhle prípory, čo budove dodávalo výzor nevídanej ľahkosti. Múry, ktorých nosná konštrukcia sa znížila, boli prelomené veľkými oknami zdobenými vitrážami, ktoré poskytovali dobré osvetlenie. Tento nový spôsob výstavby vytvoril potom školu. Gotický architekti založili svoje práce na troch podstatných bodoch: zväčšenie otvorov, zvýšenie budovy a hľadanie homogénneho priestoru...“
Ďalším typickým znakom gotickej architektúry sú okná. Zvyčajne majú tvar lomeného oblúka. Okná sú vyplnené vitrážami - výplňou z malých farebných sklíčok zasadených do olovených pásov. Vytvára sa tak zaujímavý svetelný efekt. Pre gotický sloh sú typické aj rozety - veľké okrúhle okná. Rozeta sa nachádzala na západnej fasáde a osvetľovala strednú loď.
Podporné piliere boli zvonku ukončené fiálami. Z ich pôvodnej funkcie zaťažiť pilier sa postupne stala dekoračná. Skladali sa z chrliča, helmice, krabov a krížovej ružice.
Druhy gotických stavieb:
- Chrámové stavby - v Európe vrcholí náboženské zanietenie, čo sa prejavuje aj v architektúre - gotické chrámy svojou veľkosťou a vzhľadom dominovali vysoko nad zástavbou gotických miest - zdôrazňuje sa výška - vertikálnosť
- Kláštory
- Hrady - opevnené panské sídla - stavali sa na návršiach alebo ťažko prístupných miestach
- Mesto mestá vzniknuté prirodzene tzv.
Gotické chrámy svojou veľkosťou a vzhľadom dominovali vysoko nad zástavbou gotických miest a zdôrazňujú výšku - vertikálnosť.
Medzi najznámejšie gotické katedrály patria:
| Krajina | Príklady |
|---|---|
| Francúzsko |
|
| Mimo Francúzska |
|
| Slovensko |
|
| Čechy |
|
Príklad Gotického Kostola na Slovensku: Kostol sv. Heleny
Starobylý kostol, v minulosti zasvätený sv. Helene, sa nachádza na hornom konci obce, po pravej strane cesty smerom na križovatku s Kuneradom, Konskou a Rajeckými Teplicami. V minulosti stál teda nad dedinou. Obklopoval ho oplotený cintorín, ktorý sa využíva do dnešných čias.
Gotický kostol pochádza zo 14. storočia, pričom samotná výstavba započala v roku 1368 povolením ostrihomského arcibiskupa. Potreba kostolíka sa zdôrazňovala tým, že miestne obyvateľstvo malo príliš ďaleko dochádzať na bohoslužby do kostola v Rajci hlavne kvôli zime, dažďua niekedy aj povodniam.
Na základe historických prameňov môžeme konsťatovať, že dve gotické okná a klenba predstavovali hlavné vtedajšie architektonické charakteristiky kostola. Avšak okolo roku 1800 sa klenba prepadla, a tak ju veriaci nahradili drevenou povalou. Ďalšiu stavebnú nevýhodu predstavovala neustále zavlhnutá sakristia. Hlavne preto sa kňazské, bohoslužobné rúcha vešali na hradu, zamurovanú do protiľahlých stien.
Oltárny (obetný) stôl dôsledne vypracovaný z dreva, umelecky vyrezávaná kazateľnica či pokladnička spolu s mosadznou nádobou na svätenú vodu - to je len niekoľko príkladov skromného zariadenia v interiéri kostola sv. Oltár a sakritia boli oddelené od chrámovej lode triumfálnym oblúkom. Uzatváral ju drevený doskovitý strop a presvetľovali tri okná. Takisto drevený chorus podporený stĺpmi poskytoval priestor pre organistu (5-registrový organ).
Murovaná veža s nízkou šindľovou strechou, podobnou hlavnej streche kostolíka, priliehala ku hlavnému múru, avšak vchádzalo sa do nej zvonku. Obsahovala dva zvony, z nich väčší, odliaty vo Varíne z 18. storočia, vážil približne 250 kg a bol zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému. Druhý bol o niečo menší (asi 200 kg).
Kosto disponoval dvoma oltármi, pričom na hlavnom sa nachádzali obrazy zasvätené sv. Helene a sv. Rozálii. Po bokoch oltára sa týčili sochy svätcov: sv. Jána Krstiteľa, sv. Rócha, sv. Apolónie a sv. Agnesy. Oltár dopĺňal svätostánok s maľbou Ježiša Krista, Spasiteľa.
Sväté omše sa tu v minulosti slúžili každú tretiu nedeľu a v prípade pohrebných obradov. Súčasťou cirkevného majektu, prináležiacom ku kostolu, boli aj polia a role, ktoré si drobní roľníci z okolia za poplatok prenajímali, a tak sa mohol kostol udržiavať.
Avšak zásadná zmena prichádza 15. januára 1858, kedy seizmické otrasy dovtedy nevídaných rozmerov s epicentrom pri vrchole Minčol v Lúčanskej Malej Fatre drasticky zničili tento vzácny kostolík. Bol taký poškodený, že akákoľvek účasť na svätej omši mohla dopadnúť pre veriacich tragicky. Narušená stabilita, značne poškodený plášť a strecha znamenali odsúdenie kostola sv. Heleny na uzatvorenie (1877) a následné chátranie.
Sochy boli v minulosti prevezené do farského kostola v Konskej. Zvony sa počas 1. svetovej vojny použili na zbrojársku výrobu.
Pozostatok veže gotického kostola sv. Heleny bol v roku 1992 spevnený z dôvodu ochrany a aspoň čiastočnej konzervácie tejto cennej historickej pamiatky na území Rajeckej doliny. Ruiny tohto chrámu dodnes stoja nad obcou a pripomínajú hrôzy zemetrasnej činnosti, ktorá v minulosti neobišla ani Slovensko.
Stredoveký kostolík v Kyjaticiach
Kostol Všetkých svätých v Ludrovej
Legendy o templároch sú neodmysliteľnou súčasťou Kostola Všetkých svätých v Ludrovej.
Len čo prekročíte prah tejto sakrálnej stavby, dýchne na vás mysteriózna atmosféra. Je jedno, či ste katolík, alebo ateista. Miesto ako gotický Kostol Všetkých svätých v Ludrovej ponúka výlet do tajuplných svetov každému.
Postavili ho neďaleko Ružomberka v poslednej tretine 13. storočia. „Pôvodne tvorila kostolík len severná loď zakončená svätyňou, ktorá má krížovú klenbu. V 15. storočí rozšírili kostolík o južnú vstupnú časť a pristavali na západnej strane vežu, ktorú v 17. storočí ešte zvýšili."
"Práve v priestore veže našli počas archeologického výskumu v 60. rokoch 20. storočia veľa detských kostier, ktoré súviseli s morovou epidémiou v 17. storočí,“ vysvetľuje Karol Dzuriak, historik Liptovského múzea v Ružomberku, ktoré kostol spravuje.
Traduje sa, že na vstupnom portáli je množstvo rýh od mečov šľachticov, ktorí takto vzdávali úctu pánovi domu, v tomto prípade Bohu. Najväčšiu vraj urobil poľský kráľ Ján Sobieski.
Toto je však čisto ľudové podanie, ktoré sa traduje v bezprostrednom okolí, ale nie je zachytené ani len ako povesť v starších zápisoch. Pod svätyňou je v podzemnom priestore hrobka rodiny Rakovských. „Je zabetónovaná, nedá sa tam dostať.“
Kostol v Ludrovej-Kúte už dávno neslúži svojmu pôvodnému účelu. Keď v obci v 20. rokoch 19. storočia postavili nový rímskokatolícky kostol, začal chátrať.
Nový život mu na celé jedno storočie vdýchla patronátna rodina Rakovských, ktorá v 40. rokoch 19. storočia veľkoryso financovala obnovu kostola, čím predĺžila jeho využívanie o celé jedno storočie. Sväté omše v ňom slúžili do roku 1953. V súčasnosti sa v ňom z času na čas uskutoční koncert. Každopádne prichádza množstvo turistov, ktorí tento sakrálny skvost Liptova skrátka nemôžu obísť.
Kruhové okná: Patria tiež medzi špeciality gotického kostolíka v Ludrovej.
V lodi a v presbytériu sú cenné gotické nástenné maľby, ktoré boli vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Zobrazujú tridsaťštyri výjavov zo života Ježiša Krista.
„Na severnej stene lode je triptych, ktorý tvoria obrazy Madony ochrankyne, Bolestného Krista a Jána Krstiteľa, ktorý sa niekedy interpretuje aj ako Kristus dobrý pastier. Na krížovej klenbe svätyne je zobrazený posledný súd, v oblúku zase štyri panny mučeníčky - Katarína, Dorota, Margita a Barbora - a múdre a pochabé panny,“ hovorí Dzuriak. „Všetky tieto maľby z dielne neznámeho autora vznikli v prvej štvrtine 15. storočia.“
Najstaršími prvkami výzdoby z prelomu 13. a 14. storočia sú konsekračné kríže, ktoré sa maľovali pri posvätení kostola. „Často sa mylne považujú za templárske, ale s týmto rádom vôbec nesúvisia. Maľovalo sa ich dvanásť, každý konsekračný kríž mal patriť jednému apoštolovi."
"Zvyčajne sa nachádzalo šesť vo svätyni a šesť v lodi kostola. Ale tieto ludrovské sú unikátom medzi konsekračnými krížmi - lebo zväčša to býva len obyčajný kruh a kríž, ale tu sú pekne cifrované,“ nadchýna sa bývalý správca Jozef Vandár.
Svätyňa s kamenným oltárom: Cez otvorené okno nenaprší ani nenasneží.
Ukrýva templára?
Apropo, templári. Legendy o nich sú neodmysliteľnou súčasťou Kostola Všetkých svätých v Ludrovej. Povráva sa, že v ňom pochovali majstra templárskeho rádu Johana Gottfrieda von Herberstein. Chcel pomôcť kupcom, ktorých prepadli lúpežníci, a v boji proti presile prišiel o život.
Na neďalekom vrchu Mních totiž vraj kedysi stál kláštor templárov. „Hovorí sa, že templársky prior je pochovaný tu vo svätyni pod oltárom. Sú to však len príťažlivé povesti s nádychom dávneho tajomstva. Tieto dohady vznikli vďaka ružomberskému farárovi Jakubovi Šeligovi, ktorý tu pôsobil v 18. storočí. Vlastnil vraj nejaké listiny, ktoré dokazovali prítomnosť templárov na tomto území."
"Veľkú časť písomností mesta Ružomberok však zničil rozsiahly požiar v roku 1797. Takže sa to nedalo preukázať. Ale keď koncom dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia muzeálni pracovníci komunikovali s potomkami herbersteinovského rodu v Rakúsku, dostali negatívnu odpoveď - nikto taký ako Gottfried von Herberstein v rodine nebol. To je všetko, čo o tom vieme,“ hovorí Karol Dzuriak a dodáva: „Racionálne sa nedá predpokladať, že na Liptove bolo sídlo templárov, ale história vždy niečím prekvapí.“
Dva v jednom
„Som naklonený templárom, ale treba k tomu pristupovať triezvo. Aj túto postavičku považujú za templára, ale to je nejaký svetský donátor, nič viac,“ ukazuje na jeden z obrazov bývalý správca kostola, ktorý dobrovoľne dozerá na jeho údržbu a tajomstvá už dlhé roky.
„Bytostne patrím k tomuto kostolíku už dávno,“ povie mimovoľne a s neuveriteľným nadšením sa pustí do vysvetľovania. „Pozrite sa na tento obraz Poslednej večere. Koľko je tam postáv?“ Rátame znovu a znovu a vychádza nám číslo štrnásť. Ako je to možné, keď doteraz ich bolo známych len trinásť - Ježiš a dvanásť učeníkov?
„V stredoveku mali vo zvyku používať dva výjavy, niekedy aj tri, v jednom obraze. Tento bez svätožiary je Judáš. Ostatní učeníci majú svätožiaru, ale prázdnu. No a takáto zdobená svätožiara zodpovedá Ježišovi. Umelec urobil taký ťah, že poslednú večeru spojil s umývaním Ježišových nôh, a tak sa ocitá Ježiš na maľbe dvakrát. Nie je to žiadny Da Vinciho kód a Mária Magdaléna. Jednoducho umelec sa s tým takto pohral,“ opisuje Vandár a historik múzea dodáva: „Spojil dva výjavy do jedného obrazu a zároveň zachoval presný počet osôb, ktoré sa na poslednej večeri zúčastnili.“
Aj na obraze Vstup Ježiša do Jeruzalema je zachytený ďalší výjav - ako vchádza Ježiš do Jericha. „Pozrite, tu na strome je mýtnik Zacheus,“ dodáva bývalý správca fascinovaný odkrývaním tajomstiev unikátneho kostolíka. V Ludrovej je prekvapení viac než dosť. Napríklad obraz Judáša. Steny Kostola Všetkých svätých odvážne nesú maľbu, ktorá možno vo svete nemá obdoby.
Judáš je na nej zobrazený ako obesenec. „Aj z hľadiska číselných kódov je to tu zaujímavé. Každý obraz majstri maľovali pod týmito kódmi a my sa ich snažíme dešifrovať,“ hovorí Vandár a láskyplne dodá: „Musíte doslova prežívať tie obrazy a prechádzať ich jeden po druhom, aby ste odhalili anomálie, ktoré umelci tak rafinovane do nich včlenili.“
Magdalénin prízrak
Ako ku každému unikátnemu historickému miestu aj ku gotickému kostolíku v Ludrovej sa viaže množstvo povestí. Jedna z tých novších, teda z konca 18. storočia, sa viaže k šľachtičnej Magdaléne Rakovskej, ktorá čakala dieťa s istým dôstojníkom a on sa k nej prestal hlásiť. Bol to vzdialený príbuzný z toho istého rodu.
Aby zabránila potupe, potrebovala sa dieťaťa zbaviť. Na radu jej komornej Anny vyhľadali bylinkárku a čarodejnicu v Sliačoch. Tá namiešala medikament, z ktorého sa dieťa postupne otrávilo a Magdaléna ho porodila mŕtve. Dali ho zamurovať v kaštieli Jánošovskô v Liptovskej Štiavničke, ale ona stále nenašla pokoj a počula detský plač. Tak išla do Kostola Všetkých svätých a modlila sa tam. Nepomohlo.
Napokon sa stratila v horách, kde aj zahynula. Z kaštieľa sa vraj stále ozýval detský plač, až kým nenašli malú kostričku a nepochovali ju.
Duchárske príbehy
Ďalšia ľudová povesť, bez historického základu, hovorí o ohnivom záprahu, ktorý sa v noci preháňa okolo kostola. Na čiernom koči ťahanom štvorzáprahom čiernych koní sedí mních a prenasleduje hriešnikov, ktorí sa v blízkosti Božieho stánku objavia.
„Najrozšírenejší duchársky príbeh viažuci sa k Ludrovej hovorí, že v gotickom kostolíku sa raz do roka, obyčajne na Sviatok všetkých svätých, lebo práve im je zasvätený, stretávajú duše dávnych mŕtvych. Niektorí zo starších generácií tvrdili, že to zažili,“ hovorí historik Liptovského múzea v Ružomberku a s úsmevom dodáva: „Dokonca som počul takú alternatívu povesti, že raz, keď sa jeden pán vracal od svojej frajerky domov k žene, zrazu nadránom započul, akoby za ním niekto kosil trávu. Obzrel sa, ale nikto tam nebol, a tráva sama líhala, keď išiel okolo kostolíka.